Zlomený

Na ošetrovni obed. Hadicou hlboko do hrdla. Lekári milosrdne stisnú prsty do dlahy, na zápästí blednúce tetovanie EO08I9B4. Husté chuchvalce hlienu pocíti na tvári, zmieta sa, bojuje, trpí, že nevie poďakovať. Muž, žena, pes, existencia nikoho. „Už si sa nažral? Sviňa? Čo? Stačilo skurvysyn?“
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Reklamné - Zlomený Zlomený
Ilustračné obrázky k spacenews - Reklamné - Zlomený / Zdroj Disclaimer
Ozve sa praskanie dreva. Na polovici vesla osobné číslo EO08I9B4, čln prikyvuje zo strany na stranu. Čo teraz? Ako ďalej? Tak ako musí, dreveným kýpťom tlčie volajúcich o pomoc.
„Stačí,” Vodca zastaví zdvihnutú ruku, „už si urobil dosť,” dodá a privinie ho ako syna, hrdinu. Slzy stekajú na otcovskú hruď.
Tmu preruší svetlo a stojí na pódiu. Pred ním nastúpené šíky po boku šľachetná tvár. „To je on,” ozve sa Vodcov hlas. „To je on,” zašumí dav ako aj pod nosom páperíčko. „To je on,” ktosi do tretice skríkne. "Ja-Ja," vodca ustúpi, gestom ponúka čestné miesto. Len chvíľu sa zdráha, potom vykročí. Všetci stíchnu, čakajú, slová nie a nie zaznieť. Utopené ako prosby o pomoc.
===========================================================
Vynorí sa, zhlboka nasaje vzduch, rovnaká osobnosť v plytkej vani, silné ruky ho vylovia ako rybu na breh kúpelne. Otlčený vzdychá, ďalší neúspech, život vo svete bez Neho. Radšej smrť, prehltnúť sklo, jed, slučku, britvou pod ucho až po stavce. Plače.
Niečí tieň ho premostí, prikryje modrinami posiaty chrbát. Pod váhou sa skrčí, nehodný bozkáva, oblizuje nohy, čímsi odporným vyleštené čižmy. Pritlačí tvár. Blatom sĺz a sadzí si natiera líca. Muž, možno žena pod nánosom šminiek, bezpohlavný.
Špinavý, opuchnutý, krčí sa pri nohách červ, od strachu nevidí vyššie, než na kolená. Ponížene natiahne ruky, prosebne, s bázňou veriaceho sa dotýka vyžehlených pukov. Zakňučí, stiahne skrivené prsty.
„Na ošetrovňu,“ zhora, z diaľky prehovorí jazyk v čižmách, prekrížený šnúrkami. Ešte kopanec do rozkroku. Bolesť a pretekajúce teplo pripomína, čím je. Nikým! Bez príslušnosti, názoru, bez práva.
Štvorica rúk dvíha starca, ako chorého psa, s odporom. Nadávajú plazovi s krvavým chvostom, s prstami jašterice.
„Prepáčte, mrzí ma to,“ chce umyť za sebou vaňu, jazykom zlízať krv, dôkazy biedneho bytia. Zamieta sa! Zbytky síl vystužia nohy, ťarchu tela nesie už sám. Jeden z nich, presvätý, učiteľ, si uvoľní ruku a úderom pohladí tvár. Už preteká aj z nosa.
Na ošetrovni obed. Hadicou hlboko do hrdla. Lekári milosrdne stisnú prsty do dlahy, na zápästí blednúce tetovanie EO08I9B4. Husté chuchvalce hlienu pocíti na tvári, zmieta sa, bojuje, trpí, že nevie poďakovať. Muž, žena, pes, existencia nikoho.
„Už si sa nažral? Sviňa? Čo? Stačilo skurvysyn?“
Hadica ho opustí, ako každý. Nikto odgrgne, takmer pripomína dieťa po kŕmení. Kaša sa nahrnie do nosa, o chvíľu z úst vyšpľachne na podlahu. A ešte raz, o čosi viac. Odmena, kopanec do brucha, von vytlačí zvyšok. Späť! Zvalí sa na zem, oblizuje, zhŕňa, bráni vyvrhnutú potravu.
Oblečú mu smradľavé spodky, deravé ponožky aj nohavice, škvrnami pokrytú košeľu. Na koniec ešte, so zauchom vlepia, na plešatú hlavu umastenú čapicu.
Šuchoce popri plotoch, pri cestách, ťažkým krokom z nohy na nohu. Pod kamerami klopí pohľad, ľudí míňa pokorne, každý z nich je jeho pán.
„Fuj, to je smrad,“ pohoršená žena chce pošepnúť, no takmer skríkne.
Ešte viac sa zhrbí a pridá do kroku. V náhlení ho prekvapí podložená noha. Skupinu mladých pobaví pád. Hlasy sa vzdialia, ďakuje za rozlúčku bez kopancov. Zdvíha sa zo zeme, opráši handry od novej špiny, prechádza cez cestu. Autá nespomalia, výsmech trúbením.
Na druhej strane ulice zastaví, oddychuje opretý o dom. Niekto si z balkóna - červených kvetov - odpľuje na zem. Netrafí cieľ, tak aspoň nadávky. Park je už blízko.
„Dosť bolo!” Zvolá starec z lavičky a upriami na seba pozornosť ľudí. „Chcú nám vziať to najcennejšie,” každý sa zháči. „Slobodu,” s úľavou vydýchnu, kývnu rukou nad bláznom a rozídu sa. „Chcú nás kontrolovať, ovládať myslenie, naše životy” kričí sprevádzaný nadávkami prechádzajúcich okolo, vyplazenými jazykmi detí, kým matky ich ťahajú preč.
„Buď už ticho! Drž hubu, ty starý blázon… Čo už len vieš? Zavri zobák, lebo dostaneš.” Častujú ho dobrí občania, ktosi s ním stráca trpezlivosť a starca sotí. Pohľad do hora, na oblohu, z pódia lavičky do blata. Zabúda na zlomené prsty, rukou tlmí pád. Zaskučí, žaškrípe zubami, po tvári stekajú slzy.
„Má čo chcel,” prikyvujú mnohí.
„Ste v poriadku?” Zaujíma sa jediný, strapatý mladík. Starec zaostrí zrak, poďakuje. S pomocou si pomaly sadá, so samaritánom po boku. „Myslím, že máte pravdu, veď…” Ukáže na starca, nakoniec nepovie nič. Z tašky vyberá chlieb, rozlomí, delí sa s ním a znova, keď zlietnu sa okolo nich holuby.
„Verím, že nie sú zlí, to strach, on kriví, mení…”
„Nie strach, oni sa nebáli, naopak, len sa nechceli báť.”
Starec sa strhne, zakašlaním maskuje nepokoj.
„Pomaly pôjdem, dávajte na seba pozor,” mladík sa s úsmevom postaví na odchod. Starec ho zadrží, schytí za ruku, odhalí predlaktie s tetovaním: IE0920O4. Mladík sa zarazí, ale pokorná tvár a slová vďaky rozptýlia pochybnosti. Odchádza. S ním odlietajú holuby.
Studená miestnosť, modrý odtieň starcovej nahoty, žlté svetlo žiarovky prehráva, nehreje. Kľúč zvrtne pohľad na ruky, na sedem prstov a tri spojené dlahou do jedného. Zaškrípu dvere, vŕzgajú podrážky na pozdrav. Vchádzajú čižmy, s nimi nutkanie padnúť, vrhnúť sa k nohám, bozkávať, prijímať kopance. Ktosi si sadá, naškrobené šumenie, otázkam predchádza ticho.
„Bili?”
„Bili, aj pľuli dobrí ľudia. Zhnusene sa odvracali.”
Tieň na stole súhlasne pokýve hlavou. „A čo v parku?”
„Smiali sa mi, nepočúvali, zaraz ma zvrhli z lavičky.”
„Správne, na psa palicu!”
„Bol tam však jeden…”
Doteraz pravidelný dych odtajením prezradí záujem, tak starec pokračuje: „Bránil ma, zľutoval sa, pomohol.”
Škrípanie zubov, starca vyplaší úder päste po stole. „Číslo!”
Zažmúri oči, v člne ho kolíšu vlny, znejú výkriky, prosby, praskanie dreva. V rukách otočí veslo, pohladí nápis, prináša obetu, prečíta: „IE0920O4”.

Mikulas Lipovsky

Mikulas Lipovsky
Prachobycajny niktos, holofojtos a diletant bez vasne. Vo volnom case s neuveritelnou vervou ziva a skriabe s v rozkroku.

Diskusia

B.T. Niromwell
Musím povedať, že to nebolo príjemné čítanie, ale hodnotila som vysoko. A vyššie som nehodnotila len preto, že miestami bol text veľmi zmätočný. Nevadí mi, že systém, doba, krajina, vodca nie sú známe, to je úplne v poriadku, ale postavy sa premiestňovali z izby do izby a opisy boli príliš heslovité, aby som ti v hlave vedela predstaviť nejaé obrazy alebo pochopila, kde to teraz sú. Inak som podobným experimentom veľmi naklonená - literárnym, samozrejme, nie tým, čo sa spmínali v texte.
26.10.2018
Veronika Valent
Ahoj, mne sa to páčilo. Dala som 9. Celé mi to prišlo ako šifrovanie, kaleidoskop skratiek a obrazov. Dávno som nič podobné nečítala, ale jedným dychom musím povedať, že román by som nedala. Myslím, že by som Tvoju poviedku mohla do Tvojej poviedky zahĺbiť aj stokrát a stále by som si našla niečo nové. Dáva priestor predstavivosti, mojim vlastným asociáciám. Napr. zaujali ma holuby, ktoré s tým mladíkom odleteli. Mohol by mi autor prezradiť, čo tým chcel povedať? :-) Podľa mňa boli dôležité...
27.10.2018
Mikulas Lipovsky
Holuby su jedinym svetlym bodom v pribehu. Prileteli s mladikom a odleteli ich odchodom. Su symbolom nadeje a vlastne spoilerom na zaverecne rozhodnutie starca.
27.10.2018
Marek Páperíčko Brenišin
Dal som nakoniec 6-tku.
Dlho som váhal, čo mi na tej poviedke tak vadilo. Nebudem taký prísny ako Jurinko, priznávam, že sa tam niečo deje, aj keď je to zahltené množstvom figúr, trópov, etc. Skrátka, toho umenia je tam toľko, že v ňom zaniká príbeh. Podľa úslovia "pre stromy nevidno les".
Nakoniec som zhodnotil, že chybou je, že autor sa silou mocou snaží písať ako niekto. Faulkner, Sartre, či Salinger, všetci uspeli a áno, mali svoj špecifický štýl. Ale aj ty si ho musíš nájsť, pretože ináč to bude pôsobiť strašne neprirodzene.
31.10.2018
Marek Papcun
Celkom... Divné. Zaujímavé. Páči sa mi tajomno a nevypovedanie všetkého. Čitateľ sa musí k tomu vrátiť, popremýšľať no na druhej strane, bolo to ako čítať rozstrihaný komix a na každý obrázok sa môžeš pozriet iba pol sekundy. Ale myslím, že jedno z toho lepšieho. Snáď to nebola kopírka štýlu niekoho iného, večná škoda ak áno.
10.11.2018
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.