Pád na dno (3.kapitola)

Lylin príbeh sa chýli ku koncu. Ako napokon dopadne posledný súboj v hlbinách zeme?
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Pád na dno. 1.kapitola
Ilustračné obrázky k spacenews - Pád na dno. 1.kapitola / Zdroj Disclaimer
Lyla sa prudko nadýchla ľadového vzduchu, akoby sa prebrala z hrozného sna. Prvé, čo uvidela, bol pár dychtiacich žltých očí vznášajúcich sa v temnote jaskyne.
Každé oko blčalo jasným plameňom a vydávalo elektrizujúci nadpozemský bzukot.
Lyla sedela ako paralyzovaná pred očami, ktoré boli mnohonásobne väčšie než ona sama. Upierali na ňu skúmavý pohľad, pri ktorom sa cítila ako nahá.
Hľadela ako zhypnotizovaná do jednej zo zreníc, v ktorej uvidela svoju matku. Videla ju jasne ako vo dne. Videla, ako sa s ňou posledný krát lúči a znovu s hrôzou prežívala ten moment, keď ju stratila v plameňoch Hotela Olev. Ani si neuvedomovala, že kričí a plače.
Lyla sa načahovala za horiacou postavou, no obraz v zrenici ohnivého oka sa pozvoľna zmenil na mramorovú sieň a Lyla v ňom rozpoznala hrobku vo Vilniuse. Znovu prežívala hrozný súboj s démonom v katakombách. Chytila sa podvedome za ľavú dlaň, kde ju vtedy vtelený démon uhryzol.
Obraz sa znovu zmenil a ona teraz videla svoju starkú, ako jej rozpráva príbehy o Thorovi a mocných bohoch Azgardu. Videla starkú vysielať prúd svetla a čerpať energiu z kameňov. Starká vystúpila zo zrenice. Lyla cítila jej ruku na svojej a cítila, ako jej dodávala silu.
Lyla pocítila príval energie. Spomenula si na svetelnú mušku, ktorú takmer pripučila a na záblesk svetla, ktorý videla po tak dlhom čase v temnote. Nesmie sa vzdať. Musí bojovať.
Odskočila od plameňov démonských očí. V mysli uchopila kvantum vody z podzemnej rieky a vymrštila ho do jednej zo zreníc. Kým sa prúd vyparil, stihla vytvoriť druhý a tretí a poslala ich na obe oči súčasne. Odkotúľala sa za skalu a získala čas. V sykote sa všetka voda vyparila a plamene vyšľahli priamo na Lylu. Vymodelovala ilúziu obrovského bieleho tigra, ktorý pohltil vyšľahnuté plamene a vzápätí skočil divo do jednej zo zreníc.
Lyla bojovala vodou aj ohňom, hodiny, dni, roky, storočia... Nakoniec si ľahla na zem a s vypätím posledných síl vytvorila obraz obrovského oceľového draka, ktorý mal znamenať víťazstvo, alebo smrť.
Už takmer minula aj posledné zvyšky energie, keď si zrazu uvedomila pravdu. Nadýchla sa chladného vzduchu a vtom akoby sa zastavil čas. Pozvoľna nechala draka rozplynúť. Vnímala skalnaté a mokré podložie, cítila vlhkosť vzduchu, kvapky vody padajúce jej na tvár a rozpíjajúce sa do jej mramorovej pokožky. Počula tlkot svojho srdca, ktorý bol pre ňu zrazu jediným zvukom na svete.
A vtedy pochopila, že sa musí vzdať boja. Upokojila sa, dych sa jej spomalil. Nemyslela na nič. O čo tak urputne bojovala? O svoj život? Tak sa bála, že ho stratí, až si myslela, že ho vlastní? Že ho bude mať naveky? Život, ktorý jej bol len vypožičaný a jedného dňa oň tak či tak príde? Nezáležalo na tom, ako dlho bude žiť. Viac jej záležalo na tom, ako. A tak namiesto urputného lpenia na živote ho Lyla slobodne pustila a ostala sama sebou.
Nechala blčiace plamenné ruky, aby prišli až k nej. Krúžili okolo a ona im nekládla žiadne prekážky. Ohmatávali ju, prekutrali každú spomienku a každý obraz v jej hlave a nútili ju prežiť každú bolesť znovu. Lyla len pokojne dýchala. Nehýbala sa.
Jej myseľ sa úplne vyčistila a jej vnútorné svetlo silnelo. V duchu sa usmiala. Vyhrala. Vedela, že ich zahnala. Vzdala sa svojho života, aby ho mohla znovu získať.
Lyla precitla a otvorila oči. Konečne sa prebudila z nočnej mory. V jaskyni sa rozprestieralo ticho a tma a jediným zvukom bolo vzdialené kvapkanie vody. Lyla si v tichosti vychutnávala svoje víťazstvo. Víťazstvo nad démonom so žltými očami, ale hlavne nad sebou a nad svojím strachom.
***
Zrazu nastalo hrobové ticho a zem sa ohromne zatriasla. Lyla sa ihneď prebrala a snažila sa postaviť, no zemetrasenie bolo príliš silné. Celá jaskyňa sa chvela, zo stropu padali skaly a po chvíli zaznel tupý rachot. Lyla cítila, ako popri nej preletelo niečo obrovské. Z ľavej strany jaskynnej siene prudko odletel balvan a pristál tesne za ňou.
Nechápavo pozerala do zejúceho otvoru, odkiaľ zrazu začalo do siene prenikať matné oranžové svetlo. Lyla už necítila prítomnosť temných síl. Trojhlavý netvor v jaskynnej rieke posledný krát zavyl a ponoril sa do hlbín.
Lyla sa podopierala o jeden z balvanov a pozerala do novo vytvoreného vchodu. Nechápala, odkiaľ sa v ňom berie svetlo, ale túžba po svetle a teple ju hnala priamo a nekompromisne vpred. Už sa nebála.
Vošla a uvidela pred sebou dlhokánsku chodbu lemovanú nápismi na stenách. Boli to runové nápisy, presne také, aké videla u babičky v Nórsku, keď bola malá. Jej prekvapenie zatlačilo strach aj vyčerpanosť a vydala sa pomaly za matnou žiarou.
Svetlo a teplo stále naberalo na intenzite a Lyla už prešla mnoho kilometrov do skaly vytesaným tunelom. Mala pocit, že postupuje stále nadol a minula mnoho zákrut, ale takto hlboko pod zemou sa už ani neodvažovala hádať smer. Trojhlavý netvor, démon so žltými očami, teraz žiara silnejúca smerom nadol a runové nápisy na stene Lylu presviedčali o tom, že už je dávno mŕtva. Ona ale pokračovala, mŕtva či nemŕtva, stále ako zhypnotizovaná rovno k zdroju tepla.
Zem pod jej nohami sa znovu zatriasla a ona spadla. Ležala na chvejúcom sa jaskynnom podloží a zdalo sa jej, že v záchvevoch zeme počuje z hlbín ohromný rev. Akoby to samotná Zem rinčala reťazami a burácala hnevom. Lyla vstala a pokračovala vpred, až konečne dorazila na koniec tunela.
Uvidela tenký prúd žeravej lávy rinúci sa v úzkom potoku dolu do priepasti. Sadla si k zdroju tepla a ticho ho nasávala do zmrznutého tela. Keď sa nabažila, mŕtvolnými očami si začala prezerať tento zvláštny priestor.
Na stene sa skvel obrovský runový nápis a strop bol vytvorený zo štyroch hladkých poloblúkov, ktoré vyzerali ako vykresané z jediného kusu ocele. Každý mal do dĺžky asi dvadsať metrov a v strope sa spájali do jedného celku. Ich konce sa zužovali a končili na podloží, tenké ako smrtiace ihly.
Aká zvláštna sieň. Ďalšie zemetrasenie. Tentoraz sa oceľové oblúky pohli a odkryli druhú stranu zvláštneho podzemného priestoru. Lyla sa zahľadela do novo objavenej časti za oceľovými stĺpmi a ten pohľad jej pripadal ohromne zaujímavý. S otvorenými ústami sa odobrala k novému objektu. Bol to asi desať metrov široký a dutý ovál trčiaci zo zeme, napájajúci sa na ďalší gigantický oválny článok, ktorého koniec sa strácal v nedohľadne.
Kým Lyla skúmala články akoby ohromnej reťaze, nastalo ďalšie zemetrasenie. Toto bolo tak silné, že ovály zarinčali ako skutočné reťaze. Časť stropu spadla a Lyla sa rýchlo odkotúľala na bok. Keď sa prach usadil, otočila sa od steny a sledovala klenuté hladké a lesklé oblúky s ihlovými koncami, ako sa pomaly hýbu. Pohľad jej padol na miesto v strope, kde sa spájali do obrovskej a zvláštne mäkko vyzerajúcej plochy.
Lyla si premeriavala znovu celú sieň a uvidela, že koniec reťaze ústí hore v diaľke do akejsi okovy. Podišla bližšie a v svetle podzemného prameňa lávy si konečne prezrela runové nápisy na stene. Spoznala pár znakov. F. N. R.
Ďalšie zemetrasenie jej vzalo pôdu pod nohami a tentoraz sa jej zdalo, akoby naozaj počula rev. Jeden z článkov reťaze vyzeral, že čochvíľa povolí. Bola v ňom obrovská trhlina a Lyla si nedokázala predstaviť silu, ktorá by tak masívny kus dokázala roztrhať ako handru.
Po poslednom zemetrasení sa Lyle zdalo, že sa jej odkryla ďalšia časť tunela a preto sa vybrala na miesto novej trhliny v stene. Pokračovala proti prúdu lávového potoka a na stenách sa objavovali znovu tie isté runy. F R N a I. Lyla už prešla dosť ďaleko a preto sa obzrela dozadu, odkiaľ prišla.
Ten pohľad jej vyrazil dych. Zozadu totiž pochopila, čo tie divné tvary v skutočnosti predstavujú a ako sa spájajú. Boli to naozaj okovy. Obrovské okovy, ktoré držali reťaze. A okovy boli ovinuté okolo laby, ktorá bola tak masívna a dlhá, že jej koniec sa strácal v nedohľadne. FNRI. Panebože, pomyslela si. Fenrir.
Kým Lyla naberala dych, znovu prišlo hlboké zavytie a zarinčanie gigantických reťazí. Lyla stála ako skamenená a videla pôvod zemetrasenia. Bola to tlapa, ktorá hýbala zemou, nie naopak. A oceľové piliere vybrúsené ako ihly boli iba pazúry tohto obrovského stvorenia. Nechcela si ani predstaviť, aké rozmery mal tento netvor. Bol to Fenrir, vedela to. Bol to Fenrir, uväznený pred tisícmi rokov, ten, ktorý mal priviesť celý svet do záhuby.
Lyle pred tým pohľadom vyhrkli slzy do očí. Ponížene sa poklonila k zemi. Vstala, pomaly a ticho vycúvala z jaskynného tunela popod pazúrmi gigantického vlka a vydala sa potichu ako myš naspäť do jaskynnej siene. Démoni ani netvor jazera ju už nedesili, pretože oproti starobylému a strašnému vlkovi boli jednoduchí a celkom sympatickí. Lyla si uvedomila, aká je ona sama nepatrná a aký je jej krátky život bezvýznamný v porovnaní so silami, ktoré ovládajú svet už od nepamäti. Išla a vliekla nohy za sebou, stále v absolútnom šoku. Znovu ju premáhala zima a únava.
Keď konečne vošla do jaskynnej siene, bola už na pokraji svojich síl. Po trojhlavom netvorovi sa zľahla zem. Lyla sa sucho zasmiala. Pomyslela si, že aj on sa určite zľakol Fenriho. Ustato si sadla na breh podzemnej rieky a položila hlavu do dlaní.
V matnom svetle videla tunely vedúce na povrch, ale nevládala vstať. Nemohla vstať, potom čo videla a potom, čo zažila. Len tam tak sedela a ticho sledovala okolie.
***
Tu sa zrazu veselo zasmiala. Videla v tmavej rieke švitoriť biele rybky. Unavenými očami sledovala netopiere, ako šantia po strope jaskyne a vnímala ich ultrazvukové spojenia. Pohľad jej padol na luminiscenčné kôrovce, ktoré ticho svetielkovali na brehu rieky a osvetľovali krásnu scenériu stalaktitov a stalagmitov, zatiaľ čo na stenách sa vznešene trblietali drahé kamene. Lyla sa usmiala a cítila jemné teplo, ako jej preniká do tela. Jaskyňa bola krásna. Vedela, že na tento obraz do konca života nezabudne.
Už zatvárala oči, keď tu zrazu na druhom brehu rieky spozorovala postavu v bielom šate. Zdvihla prekvapene hlavu a zadívala sa jej do tváre. Vedela, kto to je, poznala tú tvár až príliš dobre. Bola to jej matka. Pozerali na seba dlho, ale Lyla mala pocit, že jej matka chce niečo povedať. Vstala teda a vkročila po členky do rieky. Pozrela matke hlboko do očí, do tých krásnych zelených očí a uvidela v nich to, čo mamka chce.
Lyla sa nadýchla. Prikývla. Pochopila. Z posledných síl sa otočila a pomaly vyšla k jednému z tunelov. Pri vchode do tunela zablikala luminiscenčná muška a sadla si Lyle na ruku. Svietila len na pol tela, akoby ju bol niekto pred tým pripučil. Lyla sa obzrela dozadu k rieke, no postavu v bielom šate už nevidela.
Znovu sa pozrela na svietiacu mušku, usmiala sa a prikývla. „Musím žiť“, hovorila si. „Musím prežiť.“ Muška vletela do tunela a Lyla sa vydala na namáhavú cestu na povrch.
***
Epilóg
„A čo sa stalo potom, babi? Prežila to? A naozaj je pod zemou schovaný vlk?“
„Lyla sa dostala na povrch. Našli ju polomŕtvu a silno podchladenú neďaleko jednej poľskej rybárskej dediny na brehu Baltského mora. Rybár a jeho rodina ju ihneď vzali do svojho domu a starali sa o ňu, kým sa jej nevrátili sily. Lyla prežila s rybárskou rodinou dva roky, pomáhala s domácimi prácami a snažila sa zabudnúť. Niektoré veci sa však zabudnúť nedajú a Lyla vedela, že svojmu osudu neunikne.“
„Akému osudu? A čo ten vlk?“
Babička sa hlboko zamyslela a odvetila s úsmevom: „Osudu, ktorý zariadil, že žila šťastne až do smrti. Žiadny vlk ani démoni v skutočnosti nie sú, bol to vymyslený príbeh. Teraz už pekne spi.“
Babička pobozkala vnučku a vyšla do svojej malej komôrky na prízemí. Sadla si, naliala si whisky a vybrala svoj jantárový prsteň. Skúsenými starými očami sa zamyslene zadívala do okna. Bola práve búrka a Lyle sa v tme za oknom znovu mihli žlté oči démona. Prešlo toľko rokov a ona stále počuje v nárazoch vetra rinčanie obrovských, hrozivých reťazí.

John Emerald

John Emerald

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Za 2 body. Kompozične o niečo vyspelejšie, ale zasa nám chýba logika, Lyla navyše často používa Deus ex machinu, ako keby sa už skrátka autorovi nechcelo písať. Záver je príliš rýchly, odhalenie "shit, Fenrir!" ma nechalo absolútne chladným. Celý súboj s démonom tak bol vlastne vata, kým odhalila, že v jaskyni je Fenrir. A nešatrať do Vilniusu, ak to nebude epické :-D Hoodne práce to chce.
18.02.2017

jurinko
Drobna technicka poznamka, nesuvisiaca s touto poviedkou: Dnes som isiel do cakacky ako na hotove, reku popridavam nejake poviedky, a ziadne nepublikovane tam nie su... Ludia zlati, skuste vytiahnut nejake zo suflikov (ja viem, pise sa to suplik, ale mne sa to akosi nepozdava ;-) ) a poslat ich, nech tu nemame iba PnP, ale aj nieco odlezane, hm? :-)
23.02.2017

Adhara
Jurinko, vždy keď vidím podobnú výzvu, spomeniem si na svoju jedinú dosiaľ nikde nezverejnenú sci-fi šuflíkovinu – dlhšiu poviedku na tému mimozemšťania a koniec sveta. Má to logické diery a slabé spracovanie, čiže na súťažnú ani nebodaj papierovú publikáciu si ju nešanujem, no obávam sa, že je to až také zlé, že by nebolo dobré vešať ju ani sem. Nie potom, ako ste mi zvozili Týždeň čo týždeň. :-) Niežeby som sa bála kritiky – bojím sa toho, že niekto, kto si to prečíta, si na základe toho povie, že moju knihu si nikdy nekúpi, keď tak zle píšem. A to bez ohľadu na to, že hentú poviedku som písala pred vyše 11 rokmi a dnes už som niekde úplne inde. Rodokmeň poviedky totiž nikoho nezaujíma... A nejaká výčitka v duchu, že od publikovanej autorky by čitateľ čakal viac, mi tu už kedysi padla.
24.02.2017

jurinko
Tak to postni pod pseudonymom. Aj ked teraz, po tom traileri, to asi nepomoze, vsak? :-D
06.03.2017
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.