Chlapík v červenom

Poviedka na počkanie.
Filmová história scifi
Škôlkari dokážu byť krutí.
„Peťko!“ napomenula pani učiteľka svojho žiačika, ktorý sa práve vrhol na svoj mikulášsky balíček. „Čo povieme, keď dostaneme darček?“ Malý nevychovanec na ňu nechápavo zazrel.
„Ale no tak! Ak nebudeš dobrý a nepoďakuješ, ujo Mikuláš ti čokoládku zoberie a vymení za uhlie.“
„Tamten?“ ohradil sa Peťko, „Veď to ani nie je ozajstný Mikuláš.“
„Veru nie!“ prekrikovali sa ostatné deti.
„Veď má bradu z vaty!“
„A je príliš chudý!“
„A bledý! Ozajstný Mikuláš má veľké brucho a červené líca.“
„A sane! A anjela s čertom!“
„Presne tak,“ zhrnul Peťko, „toto nie je ozajstný Mikuláš. Len nejaký chlap v červenom!“ Na to sa niektoré deti rozzúrili, iné rozplakali, a pani učiteľka musela využiť všetky svoje diplomatické schopnosti, aby situáciu upokojila.
Neskôr, keď už rodičia vyzdvihli aj posledné dieťa, pani učiteľka, cestou na autobusovú zastávku, zazrela chlapa v červenom na parkovisku pri starej škodovke.
„Prepáčte ten cirkus,“ oslovila ho. „Deti už dnes na Mikuláša veria oveľa kratšie ako kedysi. My sme to mali ľahšie. Ako môžu veriť na zázraky so všetkým, čo vidia v televízii.“
„A vy ešte na Mikuláša veríte?“
Učiteľka pokrútila hlavou. „Už som na to veľká. Ale veľmi by som chcela. Keď som bola malá, tá atmosféra ma vždy pohltila. Vôňa čokolády a mandarínok a sneh. Páni, dnes už pred Vianocami ani poriadne nesneží.“
Chlapík v červenom sa zaškeril. „Ale musím tým lotrom uznať, že nevyzerám práve najmikulášskejšie. Podržíte mi to?“ Strčil jej do ruky igelitku a otvoril zadné dvere auta. Vysypali sa z nich kilá mandaríniek a pomarančov, ktoré boli až po strechu naskladané na zadnom sedadle. Kým sa žena stihla spamätať a začať ich zbierať, chlap v červenom luskol prstami a ovocie samo disciplinovane naskákalo naspäť do auta.
„No nič,“ vzadu mám už plno. Otvoril predné dvere, vzal ohromenej učiteľke igelitku z ruky a zložil ju na horu čokolády na sedadle spolujazdca. „Musím letieť!“ povedal, „mám pred sebou rušnú noc. Snáď najrušnejšiu v roku. Ale ešte pred tým... Vidím, že si bola dobrá, Agáta!“ Opäť luskol prstami a z ničoho nič začalo husto snežiť.
„Len pre teba!“ žmurkol chlap v červenom, nasadol do auta a odfrčal.
„Ď-ďakujem,“ zakričala za ním Agáta, hoci ju už nemohol počuť, a pobrala sa domov. So širokým úsmevom na tvári a v ozajstnej vianočnej nálade.

YaYa

YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, na streamoch filozofuje o Fantastickej poviedke a organizuje Poviedky na počkanie.

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
YaYa, dostála si svojej povesti. Bol to návrat do starých časov, ktoré ešte stále trvajú :-) poctivá 8
07.12.2014
Culter
Milé, príjemné, Mikulášsko - Vianočné. Áno, mandarinky v balíčku nesmeli chýbať, sneh... no to už dávno neviem, čo je :). Príbeh odsýpal, píšeš tak fajne čitateľne. Pobavilo ma to. 9
07.12.2014
Šaňo aka Babcom
Perfektné! Nemám čo dodať. Možno len ten strojený dialóg / preslov Agáty je na mňa trochu patetický, ale v knižnej podobe je to dovolené. :) Možno by som toho chlapíka viac opísal, keď ho videla na parkovisku, popr. to auto, aby to vyznelo ešte neuveriteľnejšie a v kontraste s realitou. :)
07.12.2014
Kr4b
Poviedku som zhltol hladne a po dočítaní si môžem jedine spokojne odgrgnúť (v dobrom :)) 8 Akurát mi nedošlo, čo sa stalo s Mikulášo-santom, že nevyzeral ako by mal :D Povery?
07.12.2014
zuna
Asi, že vyzeral ako mal, len v našom pokrivenom svete ho máme za starého vypaseného deduška :-)
07.12.2014
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.