Chvíľami som nadobúdal presvedčenie, že bitka nikdy neskončí. Gumboy, náš slabomyseľný veliteľ, zavelil vpred a my sme s vypätím všetkých síl posunuli bojovú líniu o dvadsať metrov dopredu. Kým sme vláčili agregátory a laserové bazuky na nové stanovište, zelení sa zmohli na protiútok a zatlačili nás späť.

Za posledné tri planetárne dni sa to zopakovalo asi miliónkrát. Z celej roty nás ostalo už len desať, posledných najväčších zbabelcov. Potácali sme sa v priťažkých skafandroch neprivyknutí na silnú gravitáciu, schytali sme vyše tridsať milisievertov žiarenia a pili vlastný filtrovaný moč. Kapitán tvrdošijne organizoval nové útoky, navlas rovnako neúspešné ako tie predošlé. Neúspešné boli, pretože Gumboy bol magor. Posadla ma zlosť na toho nemohúceho tupého dementa, a zúfalstvo, beznádej a napokon ma prepadla nevoľnosť, povracal som sa. Inteligentný skafander si s tým hravo poradil, odfiltroval vodu od kyseliny chlorovodíkovej a natrávenej potravy a roztriedil to naspäť do vyživovacích hadičiek, ale mne v tej chvíli praskli nervy. Všetok jed a napätie a svinstvo sa rozprsklo, ako prezretá rajčina vystreklo svoj kečup a drobné červené kvapky mi napadali do hlavy, vytvorili v nej kondenzačné jadrá a z milosrdného oparu rezignácie, ktorý som si prácne pred pár rokmi uhnietil, sa rozpršalo. Lialo ukrutne a moje odhodlanie čušať cícerkom stekalo do rádioaktívneho prachu. Slovom, stratil som rozum.

Prišlo mi vhod, že sa práve začala naša ďalšia ofenzíva. Domáci boli vyzbrojení podstatne horšie, ale neutrpeli zďaleka také straty ako my. Jednoducho nemali svojho Gumboya. Likvidovali nás postupne, tým ako striehli, vyčkávali a držali pokope. Za celý čas neobetovali ani jedného pešiaka. Zranených sa za každú cenu snažili dostať do bezpečia. Títo chlapci nehrali gambit, bojovali o každý jeden život ako o planétu.

Keď mi opäť raz zaznel v ušiach idiotský rozkaz veliteľa, aby sme všetci na povel vyrazili zo zákopov a rozbehli sa ku kopcu - tomu, ktorý sme už tisíc krát dobyli a tisíc krát oň prišli, rozhodol som sa konať.

“Zelení zozadu, zelení zozadu,” kričal som do vysielačky a začal som páliť tým smerom tak urputne, že som takmer sám uveril, že tam nejakého nepriateľa vidím.

“Spravili obchvat, máme ich za chrbtom.”

Všetci deviati ostali stáť ako stádo teliat nerozhodne na pol ceste medzi zákopom a pahorkom.

Gumboyov hlas mi zahučal v ušiach.

“Na nich, na čo čakáte?”

Chlapi sa rozbehli naspäť. Kapitán ako obyčajne zaostal. Nikdy sa nedral do prvej línie, aspoň v tomto mu to myslelo, nechcel to schytať.

Chvíľa, kým sa zelení spamätali z toho, že sme im bezdôvodne natrčili chrbáty a bežíme opačným smerom trvala tak krátko, ako som dúfal. Zastal som, efektne som sa prehol dozadu a hodil som sa na zem práve vo chvíli, keď spustili streľbu.

Gumboy bol na rade, projektil sa mu zaryl do chrbta a on padol rovno na nos. Nebol ešte mŕtvy. Nehybne som ležal v prachu pár krokov od neho a sledoval som ako bojuje svoj posledný boj, snaží sa dvihnúť na štyri. Paľba utíchla, ale neodvážil som sa poobzerať, len som tíško vyčkával. O chvíľu mi do zorného uhlu vbehol zelený. Dobehol, aby dorazil kapitána a ukoristil laserové bazuky. Nepriatelia boli na tom už asi dosť mizerne, pretože zelenáčovi bolo ľúto i toho jediného náboja. Zastal nad Gumboyom a sklopil hlaveň s bajonetom svojej archaickej pušky. Nehýbal som sa a napäto som čakal na svoj okamih.

Cez reproduktory skafandra ku mne doľahol zvuk, ako keď nastoknete kus bravčového karé na ražeň. Mŕtvy kapitán, dobrý kapitán, na druhom svete už žiadnu akciu nezbabre.

Zelenáč sa práve zohýbal po svoju novú bazuku, keď dostal kolenom do ksichtu. Do toho úderu som dal všetko.

Všetci deviati sme boli bez hodnosti, išlo o to rozlúsknuť, kto je služobne starší. Uľahčil som im to.

“Tu Len, preberám velenie, opakujem, preberám velenie. Kapitán je mŕtvy,” vyštekol som do vysielačky rýchlo a rázne, tak aby nikomu nenapadlo pochybovať, či som práve ja oprávnený jednotke teraz veliť. Nevidel som žiadne ďalšie telo, usúdil som, že ostatní sú bezpečne späť v zákope.

“Nehýbte sa, držte pozície.”

Myslím, že môj rozkaz im znel ako rajská hudba. Čušať, pokiaľ možno skrčený v zákope, kým sa zvyšok sveta popasuje so svojimi záležitosťami, bol sen každého bezvýznamného vojaka, ktorý si cenil svoju kožu - donedávna i mňa.

Zelení mali šialenú anatómiu. Boli drobní, siahali mi sotva po hruď, a pokrytí boli zelenou šupinatou kožou. Ten, čo ich stvoril, musel fetovať. Chrbtovú kosť mali klenutú a v prostriedku chrbta nepriliehala k trupu, jednoducho trčala v bizarnom oblúku von ako ucho na dámskej kabelke.

V dlani som zvieral chrbticu zelenáča a držal ho pred sebou ako živý štít, druhou som živo gestikuloval.

“Ani sa nepohnite, lebo váš kamoš skape,” toto som sa snažil vyjadriť voľnou rukou, ale výsledný efekt bol, že som len mával ako mažoretka. Jeho parťáci na mňa chvíľu vyjavene zízali spoza pahorku, ale potom odhodili muzeálne kvéry a s prázdnymi rukami spravili pár krokov ku mne. Asi mali dobrú fantáziu a vedeli si predstaviť, ako miecha ich druha steká pomedzi moje zovreté prsty.

Johny na môj pokyn vyliezol zo zákopu a dovliekol kufrík s kolonizačnými potrebami. Vytiahol z neho vlajku, žuvačky, čokoládu a nylonové pančucháče. Jeho skafander vrčal na plný výkon - Johny sa dosral od strachu.

Vlajku sa mu podarilo zapichnúť do kamenistej zeme až na tretí pokus a potom, keď sa snažil domácim rozdať dary, všetky žuvačky sa mu rozsypali. Vo chvíli, keď strčil do ruky môjmu zajatcovi tabuľku čokolády sa ozval spásonosný zvuk.

“Misia ukončená, misia ukončená, misia ukončená,” opakoval monotónny ženský hlas.

Zelení zmizli, s nimi i vizualizácia scenérie na imaginárnej planéte. Rozsvietili sa svetlá a ku mne pribehli ošetrovatelia, ktorí ma vyzliekli zo skafandru a položili na nosidlá. Kým mi zavádzali do žily kanylu s regeneračným roztokom, zacítil som totálny smrad. Johny, ležiaci na nosidlách vedľa, sa fakt dosral.

***

Uplynulo niekoľko dní a my, už zotavení, sme sedeli v konferenčnej sále a pozerali záznam z cvičnej misie. Sála bola rozľahlá a zaplnená posádkou prvej zemskej flotily Kolonizačnej armády Aliancie. Keď film skončil, plukovník sa postavil a spustil obšírnu reč. Potreboval sa vytiahnuť, pretože dnes tu bol na inšpekcii sám veľký admirál Hota. Vôbec, ale vôbec som nerozumel tomu, prečo ako ukážku našej bojovej zdatnosti vytiahli akurát túto zbabranú frašku …

Z plukovníkovho komentáru vyplynulo, že sme urputne hrdinsky bojovali do posledného dychu, až kým jeden z nás, Johny O., splnil misiu, ktorou bolo, ako inak, nadviazať priateľský kontakt s menej inteligentnou formou života a ukázať svoj otcovský zámer doviesť ich podradný druh k spolupráci s Alianciou, zakresliť ich biednu planétu na mapu inteligentného sveta, bla bla bla … . Asi si skutočne nikto nevšimol, že túto bitku som vyhral ja.

Admirál Hota mal telo pozliepané z kovových transplantátov. Vyzeral ako kopa šrotu. Bol to rozhodne úmysel, pretože v Čeng-čou z vás za pár chuanov spravia hoc aj Marylin Monroe - na počkanie v hociktorom z pouličných chirurgických salónov. Takto otrasne nevyzeral žiaden z feťákov, ktorým som díloval, predtým než som vzal nohy na plecia a prihlásil sa do légie. Zalietol som v myšlienkach späť na Zem. Čoskoro moja žoldnierska zmluva vyprší , a ja si za prachy zarobené v légii zaobstarám pokojné bývanie v nejakom zapadákove, budem chovať kozy, alebo činčily a pestovať sóju. Usmial som sa nad predstavou seba, ako stojím v gumákoch a v širokom klobúku po kolená v hnoji, kdesi na kraji civilizácie, a sekám dobrotu.

Úsmev mi zamrzol na perách, pretože mi odrazu došlo, že admirál Hota hľadí priamo na mňa. S pomedzi tých niekoľko sto vojakov zameral pohľad svojich bezodných modrých očí práve sem. Do konca prednášky som sa snažil tváriť nenápadne, presviedčal som sa, že je to len smiešna paranoja, ale vo mne to vrelo. Moja najčernejšia obava sa potvrdila, keď ma pri východe pobočník schmatol za rameno a odtiahol bokom. Odovzdal mi inštrukcie, že sa mám hlásiť v admirálových súkromných kajutách. Obzrel som sa za seba na sivú kopu uniforiem, ktorá vyvierala z auly a v živých prúdoch sa rozliezala po palubách, chodbách, mostíkoch a kajutách lode. A ja som práve vystupoval z tej prívetivej šedej masy bezvýznamných radových žoldnierov a osamelý kráčal opačným smerom … .

Zamieril som na palubu s dôstojníckymi kajutami. Admirál tam už bol, čakal ma v stroho zariadenom salóne, pohodlne rozvalený v kresle, na stole fľaša vína a dva poháre.

Nenútene vstal, prehodil pár úvodných zdvorilostí a podal mi do ruky pohár.

“Pripíjam na váš výnimočný úspech v cvičnej misii.”

“Ďakujem, ale myslím, že si vašu pochvalu zaslúžim rovnako ako zvyšok roty.”

Admirál si odpil a ja som ho nasledoval. Víno bolo nepriehľadnej atramentovej farby s rubínovým okrajom, na stenách pohára ostávali olejovité kvapky. Chutilo tuho a zemito, zacítil som v ňom ďalekú chuť exotického korenia.

Odložil som pohár na stôl a pohľad mi padol na šachový stolík stojaci hneď vedľa. Na rade bol čierny, bol to ešte len druhý ťah. Admirál sledoval môj pohľad. Natiahol ruku, vzal nechráneného pešiaka na c3 a prívetivo sa na mňa usmial.

“Veľmi sa mi páčilo, ako ste sa zbavili kapitána”.

“Nechal som ho zomrieť, lebo to bola hra. Nebola to realita, ” počul som sa ako odpovedám.

Ostal som sedieť úplne vykoľajený s otvorenými ústami, ktoré ma neposlúchali, vychádzalo z nich čosi iné ako som chcel.

“A v realite by ste ho neodpravili?”

“Nie, jasné, že nie.”

“A pozerali by ste sa ako všetci vaši spolubojovníci jeden po druhom nezmyselne umierajú kvôli neschopnému veliteľovi?”

“Áno. Nie. Neviem.”

Kúpal som sa v pote, vo vlastnej šťave striekajúcej z pórov. Nádych a výdych. Každým úderom srdca sa mi dostávalo viac pravokainu do mozgu. Nemohlo to byť nič iné ako pravokain, látka ochromujúca synapsie v rečovom centre mozgu, umožňujúce vravieť lož. Admirál dolial víno z karafy, najprv mne, potom sebe. Dvihol pohár a odpil si, ponúkol ma posunkom.

“Myslí vám to, ste inteligentný a pragmatický človek. Ste v légii už štvrtý rok, udivuje ma, že ste stále bez hodnosti”.

“Som bez hodnosti, lebo mi to myslí.”

Načiahol som sa po víno trasúcimi sa rukami. Dočerta, ako do mňa dostal takú konskú dávku pravokainu, a on pri tom ostal čistý?

“Ešte si odkrútim tri mesiace a skončí moja žoldnierska zmluva, v najbližšom transporte môžem poputovať späť na Zem. Potreboval som sa len na chvíľu niekde zašiť.”

“Samozrejme, ak vás dovtedy légia nevyšle na misiu. V tom prípade, by sa váš odchod oddialil.”

V bizarnej kucapace súčiastok, ktorá bola admirálovou tvárou, jediné živé žiarili azúrové oči. Čím dlhšie som do nich hľadel, tým viac sa mi zdalo, že ma obklopuje nekonečná modrava oceánu, že sa do nej vnáram hlbšie a hlbšie, no dno je stále v nedohľadne a ja som odsúdený na nekonečný pád do hlbín. Takú modrú farbu som v Čeng-čou nikdy nevidel, Hota pravdepodobne nebol pozemšťan, ale pochádzal z ktoréhosi iného sveta začleneného do Aliancie.

Rozhostilo sa dlhé ticho. Načiahol som sa po pohári a vycedil ho do dna. Môj zdrogovaný mozog dal zelenú zvedavosti a ja som sa so všetkou nezdvorilosťou opýtal, “prečo máte celý ksicht zo šrotu?”

“Ľudia sa ma desia a potom ľahšie chápu rozkazy. Okrem toho, ja krásu hľadám inde ako v zrkadle. Obľubujem pekné riešenia problémov. Radšej narábam pinzetou ako kladivom, rozumiete?”

“Nie celkom.”

“To, čo sme videli dnes v cvičnej misii bola hrubá sila. Kladivo a kovadlina. Občas však narazíme na civilizáciu, na ktorú nie je potrebné ísť tak zhurta. Budete mojou pinzetou.”

Jasné, nezdrogoval len mňa.

Udialo sa to presne to, čo som si zaslúžil za svoju hlúpu neopatrnosť v cvičnej misii a za to, že som si vylial srdce pred admirálom Hotom. Bol som vyslaný na misiu na planétu Amaris, aby som plnil ciele ľudstva v službách Zemskej flotily, koľká to česť.

Zavrel som oči a snažil som sa predstaviť, že som kdesi inde, hoc i doma v smradľavom hlučnom Čeng-Čou, len nie v tejto transportnej konzerve pritesnej pre troch ľudí. Kolenami som sa dotýkal cudzích kolien - po pravici poručík Jang, po ľavici desiatnička Jenaj.

Desiatnička Jenaj nosila dlhé čierne zapletené vlasy a na oboch stranách nad ušami mala vyholený pruh podľa najnovšej módy. Noštek ohrnutý do hora jej dodával trochu namyslený výzor. Až keď som ju spoznal bližšie, zistil som, že je to klamný dojem. Všetko na nej bolo útle a drobné, všetko až na intelekt.

Poručík Jang bol urastený, skúsený a trénovaný, plnokrvný vojak telom i dušou. Tvár mal akoby vytesanú do skaly, tvrdú a samá ostrá hrana. Stačila hodina na to, aby sa mi úplne sprotivil. Po necelom dni som si bol istý, že je horší ako sto Gumboyov.

Bioastronómovia sa zhodli, že pred miliónmi rokov sa nejaká civilizácia pokúsila planétu Amaris kolonizovať, avšak s pochybným úspechom. Zdalo sa mi, že je to jedna veľká púšť. Atmosféra na povrchu bola dýchateľná, ale taká riedka, že tlakom zodpovedala približne pozemskej sedemtisícovke. Vysporiadať sme sa s tým mali po svojom a pomôcť nám malo pár ampuliek dexametazonu, látky kedysi na Zemi používanej na výškovú nemoc. Žiadne kyslíkové fľaše, dýchacie prístroje, skafandre, jednoducho nič. Pozeral som na škatuľu so zásobami a vyzeralo to, akoby sme prišli na nedeľný piknik a nie kolonizovať planétu.

Hneď po pristátí a vyložení zásob transportný modul odletel spať na obežnú dráhu, kde bola zriadená prechodná stanica s kvantovým teleportom. Bol nasmerovaný na vzdialenú základňu Aliancie. Keď splníme misiu, transportný modul sa po nás vráti. Možno.

Jang nariadil založiť tábor na najvyššom mieste na okolí, na pahorku, ktorý sa týčil niekoľko metrov nad terénom. Tábor bolo príliš vzletné slovo, pretože to bol len jeden stan, ktorý nás mal chrániť pred rozvíreným horúcim pieskom.

Postavili sme s poručíkom stan a vybalili zásoby a táto naoko jednoduchá činnosť ma v riedkej atmosfére vyšťavila tak, že som sa bezvládne zvalil a sťažka oddychoval.

Z pahorku som mal výhľad do ďaleka, no všetkými smermi to vyzeralo rovnako. Mierne zvlnený terén pokrytý červenkastým pieskom, kde-tu rástli chumáče akejsi trávy. Väčšina bola zelených, niektoré šedé, zrejme odumreté. Ďaleko na západnom horizonte som uvidel vyvýšeninu, či skôr balvan, inak nič zaujímavé.

Okolo mňa prešla Jenaj, v rukách natiahnutých v rukaviciach niesla škatuľky na vzorky. Zastala na úpätí pahorku a kľakla si. Začala ma zmáhať únava, zavrel som oči, azda som si i zdriemol. Keď som ich otvoril, čosi sa mi nezdalo. Jenaj sa skláňala na tom istom mieste, ale chumáčov trávy bolo okolo nej akosi viac. Pozoroval som chvíľu scenériu a skutočne sa mi zazdalo, že sa niektoré rastliny pohybujú. Vyzeralo to, ako by ich nečujne prevaľoval vietor, kotúľali sa sem a tam ako chlpaté klbká vlny.

Začalo fúkať viac a okolo mňa sa dvihol kúdol nepríjemného drobného piesku. Chcel som sa presunúť do stanu, ale zdalo sa mi, že stojí ďaleko, prinajmenšom na opačnom konci galaxie, a mne v žilách koluje liaty betón a tuhne v končatinách. Zavrel som oči. Len si chvíľu pospím. Chvíľku.Spoza príjemnej hmly zabudnutia ku mne doľahol energický hlas.

“Vojak Len, vstaňte, to je rozkaz. Ak ste chceli popoludní leňošiť, mali ste sa prihlásiť do materskej školy, nie do légie.”

Poručík Jang stál pri vchode do stanu, svieži ako rybička, príjemný ako vred na zadku.

Desiatničku som nevidel, asi už vošla do stanu. Snažil som sa pozviechať a oprášiť zo seba piesok. Keď som sa konečne postavil, do hlavy mi prenikla ostrá bolesť a naplo ma na vracanie.

“Mal som to v úmysle, ale neprešiel som výberovým konaním. Nevedel som sa pýtať na nočník. Našťastie v légii máme recyklátory moču, takže tu to neprekáža.”

Na moje duchaplnosti nereagoval. Týčil sa celou svojou majestátnou ramenatou postavou nado mnou. Tvár ako mramorový náhrobok.

Zasiahol ma ďalší nával nevoľnosti. Zem pod nohami sa mi divoko roztancovala.

“Poručík, veľmi rád by som sa zahral s vami na piesočku, ale mám dojem, že mi hrozí cerebrálny opuch. Musím si zbehnúť po kokteil, ” uzavrel som zmierlivo.

Kamenná tvár sa ani nepohla. Čakal som, že začne na mňa štekať, ale asi som vyzeral fakt úboho, lebo len kývol rukou.

“Dajte si dávku dexametazonu a vráťte sa sem, musíme vyčistiť okolie tábora od tej buriny.”

Zasalutoval som a klesol som na zem. Do stanu som preliezol štvornožky. Každé dvihnutie nohy, každé mávnutie rukou, bola námaha, ako vybehnúť na štvrté poschodie. Predtým než som vošiel dnu, obzrel som sa za Jangom. Medzičasom si vykrokoval rádius a energicky sa pustil do trhania chumáčov.

Ani vo sne by mi nenapadlo, že ho vidím naposledy.

Vnútri, napravo od vchodu, čupela Jenaj, pred sebou rozložené odumreté chumáče, pripravené preparáty a škatuľky so vzorkami. Keď som vošiel, len trochu zdvihla zrak, asi tak po špičky mojich topánok a opäť sa zahľadela do mikroskopu.

“Dobré popoludnie. Mám chuť na drink. Ak je ešte priskoro na Martini, dám si Jacka Rabitta.”

Zviezol som sa na zem vedľa lekárničky. Otvoril som kufrík a zahvízdal som. Vrchná kazeta s ampulkami dexametazonu bola poloprázdna.

Ktovie, či to do seba naládovala takú dávku Jenaj, alebo sa podelili s Jangom? Skúmavo som na ňu pozrel a naše pohľady sa na krátky okamih stretli.

Už som v živote hľadel do tvárí mnohých žien a čítal v nich odmeranosť a chladnú ľahostajnosť, šibalské iskričky v očiach a prísľub bozku na perách, koketnosť, vyzývavosť aj priamočiare nie, ale aby sa ma nejaká ostýchala, to sa mi hádam ešte nestalo. Zaklapol som nedotknutú kazetu.

“Našli ste dnes niečo zaujímavé?”

Oči jej radostne zasvietili v prítmí stanu a keď sa rozhovorila, začul som v jej hlase skutočné oduševnenie.

“Všetko je tu zaujímavé! Tieto chumáče sú jediné vyššie organizmy, ktoré doteraz sondy na planéte našli. Sú to saprofyty, dokážu extrahovať živiny z tiel odumretých organizmov. Zároveň sú však schopné fotosyntézy. Niekedy zapustia korene, lepšie povedané pripoja sa na spoločné mycélium, odkiaľ čerpajú anorganické látky, napríklad i vodu. Zdá sa, že pri tejto činnosti - nazvime to tankovanie, sú zvlášť zraniteľné, pretože, vstupný kanál obsahuje membránu, ktorú náročky otvárajú. Ak sa však náhle preruší spojenie, bez uzavretia membrány, miazga z nich môže spätne vytiecť. Vedia sa však i samostatne pohybovať.”

“Áno, to som si dnes všimol, ale nazdal som sa, že ich kotúľa vietor.”

“Vy ste ich pozorovali?” Opýtala sa takmer obdivne a medzi dve jamôčky v lícach sa rozlial úsmev.

Bola roztomilá, ako tak štebotala. Azda sa dokáže i červenať?

“A ako sa tie chumáče rozmnožujú?” zaujímal som z vážnou tvárou, ale kútikmi úst mi pošklbávalo.

Zapýrila sa ako pivoňka. Panebože! Myslel som si, že takéto ženy vyhynuli v predminulom tisícročí.

“Produkujú výtrusy, ktoré sú dvojakého pohlavia. Hýfy vyrastajúce z týchto výtrusov, sú sterilné. Ak sa však stretnú hýfy opačných pohlaví, zrastú a pokračujú ďalej ako plodný koreň, na ktorom v nadzemnej časti vyrastie to, čo nazývate chumáčom. Ten sa po čase dokáže odpojiť a samostatne produkovať výtrusy. Podzemná časť sa pravdepodobne potom napojí na spoločné mycélium.”

Zmĺkla, zahľadela sa kamsi do zeme a nervózne sa pohrávala s preparačným sklíčkom. Toto rozkošné hanblivé stvorenie by som pokojne vzal aj na kraj sveta na svoju činčilovú farmu.

“Čože?”

“Čo ako?”

“Pýtali ste sa ma, či by som chcela chovať činčily. Nie je vám zle?”

“Cítim sa ohromne. Ak by ste si však vyzliekli nohavičky a nasadili sombrero, bolo by mi ešte o chlp lepšie.”

Vysúkať zo seba túto vetu ma tak vyčerpalo, že som ostal bezvládne ležať horeznačky. Stropný hrot konštrukcie stanu, kam sa zbiehali všetky štyri steny sa mi roztancoval pred očami. Skrúcal sa doľava i doprava, až nosníky stanu vytvorili špirálu .

Jenaj si kľakla s ustaraným výrazom ku mne. Mal som problém na ňu zaostriť, začal som vidieť dvojmo.

“Bolí vás hlava? Máte halucinácie?”

Otvorila kazetu a rovnako ako ja pred chvíľou udivene pozerala na jej obsah.

“Koľkože ampuliek ste si to pichli?”

“Zatiaľ ani jednu, chcel som sa ešte chvíľu dívať ako tancujete štvorylku.”

Na okamih som si predstavil, ako mi vyzlieka nohavice a drobnou rúčkou ohmatáva stehno, kam mi pichne injekciu. Precitol som na ukrutnú bolesť v zadku. Jenaj sa nezdržiavala vyzliekaním a celou silou mi vrazila cez niekoľko vrstiev oblečenia ihlu priamo svalu.

Prekvapilo ma, že liek začal takmer okamžite účinkovať. Už sa mi dýchalo lepšie, zrak sa vrátil do normálu a hlava prestávala bolieť. Takýto materiál by šiel v Čeng-čou na dračku.

Takže celú chýbajúcu zásobu dexametozínu naládoval do seba Jang. Aj tak je zvláštne, ako sa Jenaj dobre drží, stavím sa, že jej predkovia pásli v Himalájach jaky.

“Nebol náhodou váš praprapradeduško Tenzig Norgay?”

“Čože?” Opäť na mňa pozrela ustarane, videl som jej na očiach, že hovorím z cesty.

“To nič. Už chápem, prečo bol poručík Jang hŕŕŕ do trhania chumáčov, po takej konskej dávke sa cítil ako rybička.”

“Čože?”

To jej večné ‘čože’ mi začínalo liezť na nervy.

“Trhá tie oné … saprofyty, čo sa zakorenili okolo stanu. ”

Oči sa jej rozšírili od úžasu a obočie vyskočilo kamsi do pol čela. Chvíľu na mňa hľadela akoby som stále blúznil, ale potom vybehla zo stanu, presvedčiť sa na vlastné oči.

Opatrne som sa pozviechal a vykročil za ňou.

Našiel som ju stáť za stanom, ako uprene pozoruje horizont. Janga som nikde nevidel.

“Poručík tu nie je, kde ste ho videli naposledy?”

Ukázal som jej približné miesto. Na zemi sa povaľovalo niekoľko neživých chumáčov. Ich telo bolo odtrhnuté od koreňa zapusteného v zemi. Odhrnul som piesok, aby som preskúmal, aký hlboký je koreň. Prehrabal som sa až do hĺbky, kde sa štruktúra piesku zmenila, podložie sa ponášalo už viac na pôdu a nebolo ani také suché a horúce na dotyk ako na povrchu. Koniec koreňa som však nenašiel. Prizrel som sa lepšie na ranu po odtrhnutí na mŕtvom chumáči. Miesto styku s koreňom tvorila pošva, do ktorej sa výhonok koreňa zasúval. Pletivo pošvy bolo zjavne poškodené a na povrchu pokropené kvapkami akejsi tekutiny.

K výhonku koreňa sa dokotúľal neďaleký chumáč a pošvou sa naň prisal. Chumáč bol trochu väčší ako ostatné a vyzeral pekne súmerne tvarovaný. Počas toho ako bol prisatý očividne regeneroval, farba sa mu menila na ostrejšiu zelenú. Fascinovalo ma to tak, že som úplne zabudol na strateného poručíka a drobnú Jenaj. Až kým mi na rameno nesiahla jemná rúčka.

“Haló, čo ma nepočujete? Musíme ísť poručíka Janga hľadať!”

“Hľadať?”

Zdvihol som oči a zahľadel sa doďaleka. Viditeľnosť bola skvelá, a scenéria do vzdialenosti niekoľko desiatok kilometrov rovnako jednotvárna - drobné chumáče a piesok, piesok, piesok.

“Nikde ho niet. Jedine, že by bol zahrabaný pod zem. V tom prípade, ho však už hľadať nemusíme.”

Čakal som, že mi bude odporovať, že sa bude hašteriť a trvať na svojom, avšak len mlčky prikývla. Myslím, že len potrebovala počuť to, k čomu dospela i vlastnou úvahou.

“Preberám velenie do doby, kým sa poručík Jang nevráti,” povedala Jenaj a v hlase jej bolo cítiť autoritu a rozhodnosť, čosi, čo mi vôbec nešlo dokopy s jej predošlou ostýchavou nežnosťou.

Po chrbte mi prešli zimomriavky, až teraz mi začalo dochádzať, že ak zmizol Jang, zajtra to môže byť jeden z nás. A potom ten druhý. Nech sa poručíkovi stalo čokoľvek, sme proti tomu bezmocní. Zmizol príliš rýchlo, príliš nečujne, úplne bez stopy. V našich zásobách sa nenachádzali žiadne zbrane, žiadne ochranné prostriedky. Celé mi to začalo pripadať ako zvrátený vtip chorého mozgu - poslať troch bezbranných ľudí na koniec galaxie, načo, dočerta?

“Teraz, keď tu nie je poručík, viete aspoň vy, aké je naše poslanie?”

“Čože? To vám nevysvetlili pred odletom? Ako vás doteraz pripravovali v légii?”

“Pobehoval som po povrchu virtuálnej planéty a rozdával obyvateľstvu nylonové pančucháče.”

Črty jej stvrdli a blýskavý pohľad bol dostatočne výrečný i bez slov.

“Naozaj! Učil som sa totiž poslúchať rozkazy, akokoľvek nezmyselne budú znieť.”

Ak bude Jenaj chcieť chovať so mnou činčily, najprv si bude musieť zvyknúť na môj humor. Nie, žiadne činčily nebudú, skapeme tu. Prehltol som naprázdno. Medzitým sme vošli do stanu.

“Ako znejú rozkazy v tomto prípade?”

Jenaj chvíľu sústredene kontrolovala utesnenie vstupu, potom sa pustila do vysvetľovania. Rozprávala dlho, ale porozumel som len zlomok z toho. Máme nadviazať kontakt s inteligentnou formou života. Podľa informácií z prieskumných sond tu taký život existuje, pretože sa tu nachádza niekoľko monolitov, jeden z nich je vidno tam na obzore. Vlastnosťou všetkého inteligentného je schopnosť nazerať na seba, uvedomovať si svoju rozumovú činnosť a reflektovať ju. Najhmatateľnejšie sa to deje prostredníctvom umenia. A sondy vyhodnotili, že monolity sú umelecké diela.

“Už chýba len umelec.” Zívol som a uložil sa na lôžko.

“Tie saprofyty by toho boli schopné, ak máte na mysli toto. Produkujú žieravinu, ktorá rozpúšťa veľkú škálu materiálov.”

“Takže tie chumáče sú tá inteligentná rasa, ktorú hľadáme?”

“Všetko tomu nasvedčuje.”

Rozosmial som sa, schuti a nahlas a tak od srdca, ako už dávno nie.

“A keď sa nám podarí nadviazať kontakt, máme si rasu chumáčov podriadiť a začleniť do Aliancie?” nadhodil som, viac menej zo žartu.

“Presne tak. A to je moja úloha. Som odborníčka na evolučnú religionistiku.”

To už bolo na mňa priveľa. Prišli sme sem kázať trsom trávy evanjelium!

Zavrel som oči a ponoril som sa do ríše snov, tam, kde veci dávali väčší zmysel.

Nasledujúci deň bol dlhý a jednotvárny. Ležal som v piesku a hľadel na horizont. Jenaj čupela pri mne a o čomsi neúnavne referovala. Možno o smrtiacich hýfach, alebo o žieravine, ktorú chumáče produkujú. Nevládal som už sledovať jej myšlienkové pochody, tak som ju znedazdajky objal a pobozkal na ústa. Na malilinkú sekundu zaváhala a potom vyskočila a začala prskať. Opovážlivosť, harassment, neokrôchanosť a tak ďalej.

Usmieval som sa, lebo som vedel svoje. Tá chvíľka zaváhania mi to prezradila.

Rozčuľovala by sa ešte dlho, keby sa k nám v tej chvíli neprikotúľal obrovský chumáč. Bol to ten istý, čo som ho videl pripájať sa na mycélium. Dokonca mu včera dala Jenaj i meno. Abrahám. Zastal rovno pri nás a z vnútra trsu čosi vypadlo. Bol to kus pletiva z mŕtveho chumáča, v ktorom bol zabalený podlhovastý predmet.

Jenaj ho dôkladne prezrela so všetkých strán a potom mi ho s výrazom pokrového hráča podala.

“Čo na to povieš?”

Bolo mi do smiechu. Tak málo stačilo, aby sme si začali tykať?

Pozrel som na predmet a vzal ho do ruky.

“Je to zobcová flauta.”

“Čože?”

“Hudobný nástroj.”

Priložil som si flautu k perám, aby Jenaj pochopila, čo mám na mysli. Vylúdil som na nej najčistejšie komorné áčko, aké som kedy počul. Zavrel som oči a skúšal som to ešte pár krát, skúšal som aj iné tóny. Pokiaľ môj sluch siahal, boli čisté - bez vyšších harmonických frekvencií. Fúkol som do náustku silnejšie a čakal som, že sa preladí na vyšší tón, avšak prekvapivo sa zvýšila len hlasitosť, frekvencia tónu ostala zachovaná. Posunul som palec ľavej ruky tak, aby zakrýval iba polovicu dierky na spodnej časti píšťaly. Tentokrát sa ozval tón o oktávu vyšší, tak, ako sa dalo čakať od obyčajnej flauty.

Jenaj netrpezlivo rozhodila ruky dlaňami nahor vo veľavravnom posunku: “A čo má byť?”

V snahe demonštrovať jej účel flauty, spustil som tisícročnú znelku hasičského auta. Tí-tú tí-tú.

“Len, cmúľaš Jangovu píšťalu.”

No hurá konečne jej to došlo.

“Áno, je to píšťala, presnejšie zobcová flauta.”

“Ten predmet je vyrobený z kosti. Vyzerá, že je to predkolenná kosť - píšťala. Patrila zrejme Jangovi.”

Nestihol som stráviť jej domnienku, lebo sa v mojom zornom uhle objavila oranžová žiara. Obrátil som sa a zbadal som Abraháma zachváteného plameňmi. Vrhol som sa k nemu, ale nemal som v tej chvíli po ruke nič, čím by som uhasil oheň. Strhol som zo seba tričko a šmaril ho na sukulent, aby som zamedzil prístup kyslíku, na dôvažok som začal po ňom dupať. Nestačilo to, látka sa na okraji chytila tiež. Nenapadlo mi nič lepšie. Stiahol som si nohavice a vymočil som sa na horiaci predmet.

To, že som konal zbrklo a nezmyselne, mi prezradil Jenajin pohľad. Ruky mala vbok a obočie jej vyskočilo takmer ku korienkom vlasov. Previnilo som si obzrel rastlinu, neboli na nej žiadne stopy po horení.

“To bola azda fatamorgána, zdalo sa mi, že horí. Asi mi preskakuje. ”

To bola rozhodne pravda, pretože v tej chvíli som uvidel myriady Abrahámových parťákov, ktorí nás obkľúčili a blížili sa k nám tým svojím nečujným prevaľovaním. Zelenelo sa nimi zore, vyrašili zrazu z piesku, alebo sa teleportovali z pekla (čo je to isté, lebo ani najsamkrutejší pánboh by nevymyslel horšie peklo ako pieskové, môžete mi veriť). Každopádne boli všade navôkol a začali formovať akýsi vertikálny útvar.

Vôbec som si nebol istý, či to vidím len ja, alebo sa to skutočne deje, ale nechcel som sa už pred Jenaj blamovať. Priložil som si k perám flautu. Pomyslel som si, že táto halucinácia fakt stojí za to, pretože útvar sa začal vlniť a vyrysovalo sa z neho presne to, čo som si predstavoval. Niekoľko metrov vysoká kobra tancujúca podľa orientálnej melódie vyvolávača hadov, ktorú som práve vylúdil na Jangovej píšťale.

O nohu sa mi obtrel chumáč, bol to Abrahám. V momentálnom popude som ho vzal do ruky, neskoro som si uvedomil, že je ešte vlhký od moču. Dumal som nad tým, aké mám teraz zasvinené ruky a do čoho si ich utriem. Mimovoľne som sa poobzeral vôkol, či nenájdem čosi vhodné na čistenie a zachytil som Jenajin pohľad. Bola bledá a pery sa jej nečujne pohybovali, urobila štvrťkrok vzad. Môj rozum začal fungovať a dorazili doň dve myšlienky súčasne. Prvá bola, že takto to azda pokašľal i Jang, keď pozbieral chumáče okolo stanu a druhá, že konečne sa stalo to, o čo sme sa doposiaľ pokúšali. Nadviazali sme kontakt, našli sme s Amarisčanmi spoločnú reč.

Ešte i teraz, keď nad tým premýšľam, neviem celkom pochopiť, ako to fungovalo. Keď som hral, chumáče rozumeli myšlienkam, ktoré vo mne hudba evokovala. Najcitlivejším poslucháčom bol Abrahám a jemu som dokázal rozumieť i ja. Vedel mi podsúvať svoje myšlienky bez toho, aby ich musel vizualizovať živými sochami. Chumáče sa teraz združovali okolo stanu, ale najčastejšie nás navštevoval Abrahám. Veľa sme sa zhovárali. Čiastočne som i vyrozumel, čo sa stalo s Jangom. Zavraždil veľa chumáčov, ostatní sa mu pomstili. Spôsob, akým vyrobili z jeho tela flautu, mi však ostal skrytý, pretože viesť dialóg s Abrahámom vôbec nebolo jednoduché. Medzi nami bol priepastný rozdiel nie len vo fyziognómii, ale i v myslení, čo sa ukázalo najmä pri jednej príležitosti. Vďaka Jenajinmu výkladu som už vedel, že i chumáče plodia svojským spôsobom deti, preto som raz úplne nevinne prehodil:

“Rád by som spoznal tvojho syna.”

Z Abraháma akoby sa v momente vytratil všetok život. Vnímal som jeho tieseň, ale vonkoncom som jej nerozumel. Na druhý deň, keď sa vykotúľal na náš pahorok, v pätách mu bol navlas podobný, no o čosi drobnejší chumáč.

Došlo mi to, až keď Abrahám ležiac pri mojich nohách, ovinul okolo syna smrtiace hýfy.

“Nie,” skríkol som a odtrhol som tie dva chumáče od seba.

Koľko som toho vtedy nevedel?! Spoznať pre Amarisčana znamená obsiahnuť každú informáciu zakódovanú v každučkej bunke, poňať ako celok a zároveň rozložiť na elementy, jeden po druhom ich stráviť, aby poznanie bolo absolútne. Spoznať znamená požrieť.

Už len z toho vidno, akí sme si boli vzdialení a tento môj omyl mohol stáť život Abrahámovho syna, pretože on bol vo svojej nepochopiteľnej oddanosti mne schopný i synovraždy.

Vyrozprával som túto zvláštnu príhodu Jenaj. Vzrušením jej zasvietili oči, a potom sa stalo to, čo by som najmenej čakal, vyskočila a pobozkala ma na ústa. Schvátil ju radostný nepokoj, trela si dlane o seba a napriek námahe, ktorú ju to v riedkej atmosfére stálo, ľahkovážne plytvala silami a bezcieľne v zamyslení blúdila okolo stanu. Napokon spokojne poznamenala:

“Je na čase prejsť do ďalšej etapy.”

Na druhý deň som sa bezradne škriabal náustkom flauty za uchom a sledoval som ako Jenaj balí insitnú štvornohú skulptúru, zhotovenú z odpadkov, do staniolu.

“Je to skutočne nevyhnutné?”

“Samozrejme. Zlaté teľa je náš kľúčový nástroj. Musíme konfrontovať náboženstvo s konkurenciou, vyvolať v odpadlíkoch pocit viny, bude nasledovať trest, kajanie, obety a sľub, že sa to už nebude opakovať. Účinnejšia schéma na upevnenie viery neexistuje.”

Sotva to vyzeralo ako teľa a už vôbec nie zlaté, ale Jenaj mala rozhodne pravdu. Ešte v ten deň, ako sukulentom podstrčila falošného boha, sa veci dali do pohybu. Veľká časť rastlín sa odčlenila a začala uctievať staniolovú rárohu ako svojho nového boha. Aspoň tak Jenaj interpretovala skutočnosť, že sa veľa z nich začalo teraz zoskupovať okolo tohto bizarného predmetu. Nikdy by som to o sebe nebol povedal, ale prepadol ma pocit žiarlivosti. Jenaj ma nakriatla, aby som tej žiarlivosti dal priechod a vložil ju do hudby. Do melódie, ktorá volala po krvavej obete za odpadlíctvo.

Krvavá obeta by to bola, keby sukulentom kolovalo v pletivách čosi ako krv, ale výsledok bol rovnaký. Pri západe slnka sa, kam oko dovidelo, povaľovali hŕby mŕtvych chumáčov. To všetko som spravil ja a nepotreboval som herbicíd, ani krovinorez, len obyčajnú píšťalu.

Z mŕtvych chumáčov som si zhotovil kefu a Jenaj som ňou vyčesával z vlasov piesok. Vlasy mala husté a pevné, nepoddajné – také, aká bola ona sama. Prešiel som prstom po jej drobnom uchu a potom nižšie po štíhlej šiji, až naskočila husia koža. Mlčky trpela moje dotyky, cítila sa nesvoja. Ona bola jediná žena a ja som bol jediný muž v okruhu niekoľkých svetelných rokov, človek by si pomyslel, že priamočiaro a jednoducho to skončí pri sexe. Namiesto toho som sa lapil do pavučiny vrúcnych a krivoľakých emócií, očakávaní, zdráhania sa a túžob, ktorú Jenaj vo svojej nevinnosti nevdojak zosnovala. Až mi bolo z toho celého clivo a zároveň príjemne, lebo som kohosi ľúbil.

Jenaj nemala v týchto podmienkach možnosť upravovať si účes, vyholené pásy po bokoch hlavy zarastali rozkošnými drobnými vláskami. Prešla mi palcom po obočí od kútikov až ku koreňu nosa.

“Nerob mi zle, strapatíš ma.”

“Horšie to už byť nemôže”.

Bol v tom dvojzmysel, lebo Jenaj bola na dne. Bola naučená prejavy emócií podriaďovať racionálnej úvahe, takže najprv zúrila, a potom si zúfala, a to všetko úplne mlčky. Už niekoľko dní sledovala nepreniknuteľne belasé nebo a márne čakala, že si po nás prídu. Veď sme splnili misiu, všetko je v poriadku. Po týždni rozmontovala vysielačku, potom ju opäť zložila a zase podávala hlásenie. Bol som radšej ticho, lebo som nemal čo povedať. Nevyznal som sa ani v astronavigácii, aby som vedel, ako dlho by trvala doprava z najbližšej vesmírnej základne, ani v komunikačnom zariadení, aby som vedel preveriť, či satelit obiehajúci okolo Amarisu zachytil signál z našej vysielačky, ktorý má poslať ďalej, nebol som odborníkom na sociológiu ani teológiu, takže som nechápal, akú zmenu v spoločnosti to vlastne máme iniciovať, aby sme splnili misiu. Nechápal? Klamem. Došlo mi to.

“Som unavená, idem si ľahnúť,” povedala tichým rezignovaným hlasom Jenaj.

“Ešte nie je čas. Hovorila si, že je dôležité dodržiavať režim,” naoko vyčítavo som sa na ňu osopil, aby som v nej vyburcoval aspoň iskierku života..

“Tu velím ja, vojak Len”, odvrkla a v jej hlase opäť zaznela dávna rozhodnosť.

Zasmial som sa, objal som ju a pritisol líce na tie kratučké tvrdé vlasy na spánkoch. Príjemne ma šteklili na pokožke a ostro bodali v duši.

Večer som ležal v stane a napäto počúval Jenajin dych. Podľa pravidelných hlbokých nádychov a výdychov som rozoznal, že zaspala. Pokojný dych bol pravým opakom môjho rozoklaného vnútra, v ktorom zúril urputný, avšak vopred prehratý, boj. Každé vlákno myšlienok, každý uhol pohľadu, ktorý som sa snažil premyslieť, viedli k tej istej nevyhnutnosti. Opatrne, tak, aby som ju nezobudil, som sa vymotal z prikrývok. Tak rád by som k nej pristúpil, vzal ju do náručia, pokochal sa nežným profilom jej drobnej tváre. Namiesto toho som tichučko vyšiel zo stanu a pustil som sa dolu do údolia. Šiel som veľmi pomaly, ale v riedkom vzduchu mi údy oťaželi, v ušiach zvonilo. Napriek tomu som dlho sliedil medzi chumáčmi, dotýkal sa ich, snažil sa im porozumieť. Hľadal som, až som našiel vhodný chumáč.

Hral som tichučko len pre neho, až kým nezačalo svitať. Pochopil. V rannom úsvite mali niektoré jeho steblá červenkastý nádych.

Ak majú vo mňa veriť, klaňať sa mi do skonania sveta, zviazaní vinou a uveličení mojou veľkodušnosťou, musím im dať dar. A ten dar musí byť poriadne vzácny. Vzácny pre mňa - moja obeť na vlastný oltár.

Kráčal som k vzdialenému monolitu a ani raz som sa neobzrel. I tak som vedel, že červený chumáč istotne splnil svoju úlohu a nahuckal niekoľkých ďalších na ten strašný čin. Piesok mi napadal do uší a nosa, rezal ma v očiach, márne som ho vypľúval z vysušených úst, zaniesol sa mi do žalúdka a čriev, vlasov a pod nechty, ba dokonca sa mi zdalo, že sa mi dostal aj do hlavy a zadrhávajú sa mi z neho kolieska. Prestal som myslieť, len som sa vytrvalo vliekol ďalej. Keď som už nevládal, zviezol som sa na zem a zahral na flaute pieseň na rozlúčku. Po lícach mi stekali slzy a padali do horúceho piesku.

Napokon som k monolitu predsa len dorazil. Obišiel som ho, aby som ho videl zo západnej strany a … srdce mi na pár tepov vynechalo. Ešte na ňom viselo zopár chumáčov, ktoré dokončovali dielo, ale podoba bola neodškriepiteľná.

Díval som sa na seba samého v nadživotnej veľkosti. Kdesi v diaľke som začul hukot motorov. Transportný modul sa po mňa vrátil.

***

Opäť som sedel v admirálovom salóne a držal v ruke pohár vína. Tentokrát to bolo ľahké, svieže rosé. Nebolo obťažkané pravdou, neútočilo na zmysly. Partia na šachovom stolíku bola dohraná, biely vyhral, dámsky gambit v úvode sa mu vyplatil. Admirál dvihol svoj pohár do výšky.

“Gratulujem vám, kolonizovali ste celú planétu s pomocou dvoch vojakov.”

Prikývol som. Urputne som sa nútil predstaviť si tisícky príslušníkov vesmírnej pechoty, ako sa navlečení v nepohodlných skafandroch predierajú nehostinnými pieskovými dunami, vláčia laserové bazuky, umierajú v húfoch. No pred vnútorný zrak sa mi namiesto toho ustavične natískala drobná Jenajina postava, milý úsmev na perách, ohrnutý noštek, dva vyholené pruhy tesne nad ušami a stovky ostatných roztomilých detailov, ktoré som miloval.

“Amarisčania začali byť veľmi činorodí. Stavajú chrámy, vŕtajú studne, budujú infraštruktúru, zbroja. To všetko v mene Božom,” uškrnul sa admirál a pokračoval.

“Taký silný impulz nedokáže dať civilizácii nič iné, len viera. Niekoľko generácií a planéta sa zmení na príjemné obývateľné miesto. A rasa, ktorá tam sídli, nám bude nekonečne oddaná.”

Položil som dopitý pohár na stôl, a pritom mi pohľad padol na môj odraz v jeho vyleštenom povrchu.

Na výložkách sa ligotala kapitánska hviezda, na prsiach mi visel metál za statočnosť.

Metál je z akéhosi zvláštneho kovu. Nosím ho pripnutý na hrudi a cítim ako z neho sála prenikavý chlad, ako ma veľmi ťaží.