Od začiatku, myslím tým od čias, keď som spoza detskej ohrádky vykúkal na chrbty vychovávateliek v bielych rovnošatách, bolo zrejmé, že so mnou nie je čosi v poriadku. Premrštená citlivosť na zvuky zo mňa robila neurotické uvrešťané dieťa, ktoré bolo potrebné pravidelne kŕmiť Ritalinom. Jačal som v tónine, ktorá ma rozčuľovala ešte väčšmi a tým som sa vybičoval k ďalšiemu urputnému revu. Fialový, dusiaci sa vlastným krikom a slzami som doháňal do zúfalstva i najotrlejšie učiteľky.

A potom sa v mojom svete, tvorenom štyrmi stenami ohrádky, objavila oná čarovná vec. Nepamätám sa odkiaľ sa vzal, jednoducho mi v lone trónil farebný detský xylofón a v pästičke som zvieral plastovú paličku. Už som neplakal, už som len vytrvalo celé hodiny udieral do drevených platničiek.

Tváre v bielych uniformách na mňa zazerali namrzene, na detský plač boli za dlhé roky privyknuté, na ustavičný cvengot nie. Nebolo však cesty späť. Ruku, ktorá by sa odvážila uchmatnúť mi túto lacnú atrapa hudobného nástroja, som bol odhodlaný svojimi ôsmimi zubami prehryznúť vodvoje.

Už som viac nebol pokladaný za nezvládnuteľného a tak sa z vôle bielych záster môj svet rozrástol za hranice ohrádky. Ocitol som sa medzi tmoliacimi sa, uslintanými a usoplenými rovesníkmi.

Najhorší z nich bol Riško. Mal šticu tvrdých čiernych vlasov a veľké okrúhle oči, ktoré sústavne číhali, čo by vyviedli. Bol to vychýrený bitkár. V kúte kľačal toľko krát, že mal kolienka na teplákoch úplne vydraté. Mňa mlátil najradšej, páčilo sa mu ako znie xylofón, keď do neho trieska mojou bradou. Zatváral som pri tom oči a predstavoval som si, že som on. Predstavoval som si, že v ruke zvieram hrsť jemných svetlých vlasov drobného neduživého Dávida a komponujem

doremi, remisol, solasi, doremi, do, do …

Raz som naozaj skomponoval. A zahral Rišovi. Potreboval som na to i trúbku, ktorú som ukradol z vedľajšej triedy a niekoľko týždňov snahy, ale nakoniec sa mi to podarilo. Počas popoludňajšieho odpočinku, keď vychovávateľky chlipkali kávičku za zavretými dverami, Rišo vyštartoval po mne. Spod vankúša som vytiahol trúbku i xylofón a spustil som pripravený kontrapunkt.

Účinok bol okamžitý, Rišo sa zarazil, nechápavo pokrútil hlavou a potom vytiahol z vrecka pyžamy ulepený cukrík.

“Na, to je pre Teba.”

Odvtedy ma už nikdy neudrel. Chodil za mnou ako psíča a občas zažobral o svoju muziku, potom sa upokojil a obetavo sa staral, aby mi nikto neskrivil ani vlas na hlave. Časom sa udiala ešte jedna zmena, Rišovi to začalo viac páliť, meradlom čoho bol jeho výborný úspech v hrách ako “Nájdi na obrázku kravičku” a “Povedz slovo, ktoré začína na a”.

Naproti tomu som ja v porovnaní s Rišom zaostával vo všetkom, čo sa zdalo detským pedagógom dôležité. Nedarilo sa mi v grafomotorických cvičeniach. Udržať v ruke xylofónovú paličku a pastelku zároveň je totiž náramne náročné. No najhoršie boli hodiny hudobnej výchovy.

Pri nácviku zborového spevu detských piesní sa zo mňa opäť stávalo fialové jačiacie klbko nešťastia. Pre tieto chvíle tu vždy bola na porúdzi biela zástera s mäkkým bruchom, do ktorého som sa zaboril až po uši, na ktoré som pre istotu, aby ku mne nedorazil žiaden z tých strašných falošných tónov, ešte pritlačil pästičky.

Bolo na mne čosi, čo nútilo ľudí zhovievavo kývnuť hlavou a previnilo presunúť pozornosť inam. Som si istý: musel to byť krikľavozelený neónový pútač vznášajúci sa nad mojím ľavý ramenom. Občas som sa snažil chytro vyvrátiť hlavu a prečítať nápis, no ten zakaždým okamžite zhasol.

Zoznam psychiatrických diagnóz, niektorých protichodných a všetkých úplne mylných, ktorý od ranného detstva nepretržite narastal, v dospelosti nadobudol úctihodnú presvedčivosť, takže mi vyniesol skromný, ale stabilný príjem invalidného dôchodku. Usídlil som sa v najlacnejšej ubytovni v meste a do svojej kobky 2,5 x 1,8 metra som navláčil toľko aparatúry, koľko sa zmestilo.

Jedného dňa na dvere mojej izby zabúchal Rišo. Chvíľu sme na seba mlčky civeli, obaja sme sa snažili rozpoznať v rysoch tridsiatnika detskú tvár toho druhého - nevideli sme sa roky.

“Čau Dávid.”

“Ahoj Riško.”

“Som v šoku, nečakal som, že ma tak rýchlo spoznáš.”

Na to som nemal čo povedať. Jasné, že som spoznal, i keď po toľkých rokoch, svojho jediného kamaráta, bodyguarda, pokusného králika.

Vytiahol z igelitky draho vyzerajúcu fľašku.

“Na, dačo som Ti doniesol.”

“Nepijem.”

“Fakt nie ? Nevadí, ja si dám.” Pri týchto slovách sa s úplnou samozrejmosťou okolo mňa prestrčil dnu a usalašil sa na repráku medzi archaickým zosilovačom a vyradeným mixpultom.

Z plastovej flašky som nalial trochu vody do pohára od kávy, vylial ju do kvetináča s fuchsiami a opláchnutý podal návštevníkovi..

Nemalo zmysel sa spytovať ako ma našiel a hlavne prečo sa tu zjavil po toľkých rokoch, môj spoluchovanec z ústavu. Trpezlivo som čakal, lebo som vedel, že sa to všetko čo chvíľa dozviem.

Začal zoširoka, porozprával mi v hrubých rysoch, čo robil posledných 25 rokov. Má vilu pod Kolibou, na skok do roboty - je producentom v istej televízii. Nie nepoznám jeho relácie, žiaľ, nesledujem televíziu. Žena od neho odišla pred polrokom, dieť má v striedavej starostlivosti. Všimol si, že ma to začalo nudiť, preto sa oprel, vyložil nohy na starý zosilovač a prešiel k veci.

“Dávid, vtedy v decáku, spomínaš si? Bol si presvedčený, že ti kúsok nad ľavým ramenom ustavične svieti zelený neónový nápis, vďaka ktorému každý vie, že si iný.”

Mlčky som prikývol, naozaj som to kedysi Rišovi vravel? Ako si len mohol zapamätať tie moje detské fantázie?

“Zelený pútač bol zbytočnosť, i bez neho každý z nás vedel, že si na tebe môže utvrdiť svoje sebavedomie zdravého silného dieťaťa. Presne tak ako to deti robia - vo svojej krutej úprimnosti, z duše ku ktorej ešte nedorazila falošná humánnosť, ani škrupule. Tebe sme sa mohli beztrestne posmievať, uštedriť buchnát do rebier, vhodiť ti do pohára kožku z prevareného mlieka, schovať papučky a okríknuť ťa “nedoliezaj, s tebou nie som kamarát”.

“Fakt? Bolo to už tak dávno”. Pokúsil som sa o sladký nostalgický úsmev, ktorý by tomuto pánovi ozrejmil, ako som nad vecou a nad všetkými kožkami, ktoré mi nahádzal do pohára kedysi v minulom tisícročí.

“Nemáš niečo pod zub? “

Otvoril som okno. Na kľučke z vonkajšej strany bol uviazaný špagát. Na ňom sa hompáľala igelitka, z ktorej som vyhrabal priesvitnú plastovú škatuľku.

“Ešte by mala byť dobrá, vonku je chladno.”

Chvíľu, kým Rišo sústredene jedol tresku v majonéze, bolo ticho. Potom na mňa namieril kýpeť uschnutého rohlíka.

“Až do chvíle, kým si mi nezahral na tej detskej haraburde môj song.”

“Ten, z ktorého si sa počúral, alebo ten, z ktorého si onemel?”

Riško už dojedol tresku, zložil nohy zo zosíka a veľmi vážne odpovedal.

“Ten, ktorým si mi to tu prekrútil.”

Rožkom si mieril rovno do spánkov.

Keď odišiel, vonku už bola úplná tma. Vo dverách sa zrazil s bezdomovcom, ktorému sa okolo krku hompáľala červená šatka s čiernymi bodkami. Volám ho Ferdo a chodí si ku mne po pilule. Fasujem každý mesiac svoju krabičku, ale nejem to svinstvo. Ja ho nepotrebujem. Viem, to hovorí každý blázon. Ale mne pomáha len jeden liek. Ticho. Ferda som vystrnadil, čo najskôr, aby som bol sám so svojimi myšlienkami. Bol som príliš rozrušený tým, čo som svojmu starému kamarátovi sľúbil.

Sprvu som bol presvedčený, že to nedokážem. Rovno som mu to povedal. Ale už ako som vyslovoval svoje odmietavé stanovisko, nahlodala moje presvedčenie drobná pochybnosť. Ja najmenej ambiciózny človek na svete som zrazu zaňuchal výzvu a tá ma čoskoro úplne posadla..

Rišov nápad bol prostý. Chce mať salón múdrosti. Áno, áno, nie salón krásy, tých je mnoho, on bude poskytovať služby v oblasti vylepšovania intelektu. Zákazníci sa mu budú časom hrnúť, potrebný je len dobrý marketing. O ten sa postará Zoja. Zoja je vychádzajúca hviezdička, ktorá sa už pár krát vyskytla v Novom čase. Raz jej dokonca bola venovaná celá piata strana. Je moderátorkou audiotextových televíznych súťaží Nonstop Výhra a Sexi Eurá, čo by samé o sebe na takú popularitu nestačilo, pretože sa vysielajú hlboko po polnoci, keď väčšina ľudí spí. Slávu jej zabezpečilo, že je údajnou priateľkou známeho mafiána sediaceho za mrežami. O instantný rozvoj intelektu sa vraj postarám ja.

Rišo bol totiž presvedčený, že vtedy dávno na neho moja muzika zafungovala tak, že zrazu dostal šok, otočilo ho to o 180 stupňov a z podpriemerného uslintaného bitkára sa stalo vcelku nadané dieťa. Ja som si tým taký istý nebol.

Zvukom som žil celé roky, trávil som čas so slúchadlami na hlave za počítačom a experimentoval som s akustikou. To, že skladba vhodne zahraných tónov môže mať vplyv na správanie človeka som si overil už vtedy dávno na svojich spoluchovancoch. V priebehu rokov som rozvíjal tieto svoje spočiatku intuitívne nadobudnuté zručnosti a snažil sa ich pochopiť i v teoretickom rámci. Na príklad som zistil, že zaujímavý efekt na psychiku má zvuk, ktorý som vyrobil nasledovne: pustil som viacero rovnakých tónov posunutých vzájomne o seba o oktávu, pričom som experimentoval s ich hlasitosťou. Začal som C, ktoré bolo veľmi tiché a zároveň s ním hlasné C o oktávu vyšie, potom som pokračoval Cis trochu hlasnejšie a o oktávu vyššie Cis o trochu tichšie, nasledovalo D ešte hlasnejšie a zároveň s ním o oktávu vyššie D stíšené oproti predošlému zvuku. V strede stupnice pri tóne Fis sa hlasitosti vyrovnali a pokračovalo to ďalej po tón H, ktorý bol hlasný, zároveň s ním tichý o oktávu vyšší tón H a pridal sa takmer nečujný tretí tón H o oktávu nižší, potom nasledoval nový cyklus opať tou istou superpozíciou tónov C. Zvuk, ktorý som takto docielil je pozoruhodný tým, že sa poslucháčovi zdá, akoby tón stúpal i klesal zároveň. Takýchto a podobných zaujímavostí som objavil množstvo. Tieto objavy však boli motivované často nejakou pohnútkou a vyvstali mi v mysli akoby samé, keď som chcel čosi na konkrétnej osobe docieliť. Až neskoršou analýzou som si uvedomil, čo asi spôsobilo zmenu správania daného človeka. Nebol som však, žiaľ, schopný nájsť nejaké pravidlá, ktoré by platili univerzálne pre všetkých, ku každému som musel pristupovať individuálne.

Pustil som sa do úlohy, ktorou ma poveril Rišo, ako pokusného králika som si vybral Ferda. Zmixoval a pustil som mu sekvenciu zvukov a napäto som čakal na účinok. Po pár dňoch som sa dočkal.

Ferdo sedel oproti mne a v ruke zvieral ceruzku. Dlaňou tresol po stole.

“Hotovo. Tak koľko?”

“92 sekúnd.”

Zahvízdal, vyšklbol stranu so sudoku z časopisu a zamával mi ňou pred očami.

“To som hlavička, čo? Takto mi to na staré kolená ide dobre s číslami ! Keby som vedel skôr, nešiel by som za šoféra, ale za účtovníka, alebo kieho čerta. Mohol som byť úplne inde. Nie v tejto riti. Chápeš Dávid, doteraz mi bolo fajn, trochu čuča, prášky od teba, v zime útulok, v lete moja šachta, alebo náš kemp pri železnici v Trnávke, ale teraz, začínajú na mňa doliezať také myšlienky, že som si presral život. Že som mal potenciál tuná.” Žltým nechtom ukazováku si poklepal po čele.

Mlčky a vážne som prikývol, akože chápem. Ja som skoro vždy ticho, preto odo mňa nikto nečaká reči. Ale teraz sa mi chcelo kričať od radosti. Vyzerá, že sa mi darí.

“Pustím ti dačo, čo na to povieš?”

“Pusti, Dávid.”

Ferdo sa pohodlne oprel a nasadil si slúchadlá. Budem ich musieť potom poriadne vydezinfikovať, pomyslel som si, a pustil som mu svoju poslednú kompozíciu.

V ten večer som mal ďalšiu návštevu.

“Ahoj, ty si Dávid? Teší ma, ja som Zoja .”

Predomnou stála blondínka, o poznanie vyššia než ja, a opätky jej ešte pridávali pár centimetrov navyše. Modelkovský typ, s trochu ordinárnymi črtami, ktoré však obľubujú fotografi, pretože vrstvou mejkupu sa z nich dá zakaždým vyčariť iná, nová tvár. Bola nielen sympatická ale i prívetivá, strávili sme hodinu v príjemnom rozhovore - viac ako som sa s niekým rozprával za posledných desať rokov. Keď sa po tom ako sme si dohodli nasledujúce stretnutie za ňou zabuchli dvere, uvedomil som si dve veci. Rišo sa totálne mýli, ak si myslí, že táto dievčina je vhodná kandidátka pre jeho zámery. Už teraz je bystrá a inteligentná až až. A zároveň , že ona a ja sme naladení na rovnakú sinusovú vlnu. Pustil som sa do práce a už teraz som sa tešil ako ju opäť uvidím a pustím jej muziku stvorenú len pre ňu.

Kedysi dávno v ZOO na výlete osobitnej školy som videl dvoch mladých žirafích samcov zápasiť. Krky mali navzájom ovinuté a zakliesnené do seba. Viem, že to znie od veci, ale presne tak mi pripadali Zojine nohy, keď sa pri najbližšej návšteve usadila vo vzorovaných pančuchách na moju posteľ a do ruky vzala stranu z časopisu s vylúšteným sudoku. Papier skrútila do ruličky a priložila si ho k oku.

“Keď necháš obe oči otvorené a takto priložíš dlaň k ústiu papierového tunela, tak sa ti zdá, ako by si v nej mal dieru. Tvoj mozog si ju tam jednoducho dotvorí. Vytvorí ilúziu, ktorej sám uverí.”

Žirafy sa začali meniť na pančuchy pohodené pri nohách mojej postele. Pozoroval som chrbát svojej dlane cez papierový ďalekohľad. Namiesto diery sa mi v dlani objavil Zojin drobný pevný prsník.

“Počkaj, pustím muziku”, zašepkal som.

Zoja bola na zbláznenie šteklivá. Preto, keď som ju hladil, vždy ma držala za ruku. Tvrdila, že jej to pomáha proti tomu chichúňaniu. Že jej mozog to vníma, ako by sa rukou dotýkala sama a samého seba nie je možné poštekliť. Tak to bolo i s mojou hudbou. Nemohla pôsobiť na mňa, lebo som ju robil sám.

Rišovi sa horko ťažko podarilo zohnať zopár ďalších klientov, ale po čase si musel aj tak priznať, že jeho biznis plán zlyháva. Začalo to tým, že sa objavil u mňa jedného rána a vyzeral nesvoj.

“Kde máš svojho kamaráta?”

“Sedí predo mnou.”

“Myslím toho bezďáka.”

“Netuším, už sa tu pár dní neukázal.” Neveľmi som sa tým trápil, Ferdo niekedy za mnou doliezal, niekedy nie. Minulú zimu sa s partiou zašili do akejsi chatky vo vinohradoch, a nevidel som ho štyri mesiace.

Rišo vytiahol tablet a pustil mi záznam

“Na toto som narazil - to je materiál, čo nemohol ísť do vysielania. Náhodou som sa zastavil na kávičku za kolegyňou, čo robí krimi správy.”

Bol to záznam z policajnej akcie, štáb snoril okolo, hasiči vyťahovali telo zo šachty, opodiaľ blikala zbytočná sanitka. Kameraman zaostril na telo. Z pod huňatej špinavej brady obesenca vykúkala slučka z červenej bodkovanej látky.

Najväčším Rišovým sklamaním sa však ukázala byť Zoja. Tá totiž po mesiaci “terapie” dala výpoveď z Nonstop Výhry aj zo Sexi Eur a tvrdila, že si ide hľadať nový džob. Rišo si mädlil ruky a snažil sa ju dohodiť na niekoľko castingov. Do telerána, do relácie o varení a podobne. Zoja len ohŕňala nos a po čase sa víťazoslávne zjavila v šedom vlnenom kostýme, s drdolom a okuliarmi s hrubým rámom a zamávala nám pred nosom pracovnou zmluvou. Bude redaktorkou filozofického pásma v rádiu Lumen vysielaného každý piatok od 23:00 do 00:30. Najprv to vyzeralo, že nemá šancu, ale keď schovala vatikánskeho spravodajcu do vrecka svoji znalosťami diela Pierra Telharda Chardina, flek bol jej. Chardin je pre ňu vraj čosi ako Herbert Spencer pre Martina Edena.

Rišovi zabehla whisky, čo práve lúchal a už aj on začal šípiť, že tadeto cesta nepovedie. Zoja mala naštartovať svoju kariéru, aby bola na titulke aspoň dvoch-troch týženníkov a hrala aspoň v jednom mydlovom seriáli a potom mala nenápadne rozšíriť medzi svojimi známymi celebritami, že za to vďačný skvelej muzikoterapii, ktorá vám na počkanie zvýši IQ. Zatiaľ svoj naboostovaný intelekt využila nato, aby si samoštúdiom rozšírila obzory, vrhla sa paralelne na filozofiu, teóriu hladkých variet, kalibračné polia, kvantovú elektrodynamiku, čínštinu a iné.

“Musíme ísť na to inak, len netuším ako.”, povedal mi v deň, keď som sa nasťahoval k nemu. Veľkodušne sa ponúkol, že ma prichýli, keďže z ubytovne ma vyhodili. Vraj ju budú prestavovať na luxusné byty. A tak som teraz celý nesvoj sedel v cudzej - Rišovej obývačke s výhľadom na Slavín a počúval ako lamentuje.

“Došiel som k presvedčeniu, že ľuďom je intelekt nepotrebný. Napríklad ten chemik, koľko sa už snažil o docentúru. Vďaka nám napísal tri články, ktoré mu vzali do karentovaných časopisov. A čo z toho? Kdesi je čosi napísané a hotovo. Žiadna spása ľudstva sa nekoná. Alebo ten tajomník z ministerstva, čo bol u nás. Vypracoval skvelú reformu štátnej správy a je použiteľná len ako toaleťák. Alebo rosnička z dvojky. Teraz je na piluliach, že má na viac, že je nedocenená ...”

Bol by bedákal ešte hodinu, keby mu zrazu nezazvonil mobil. Chvíľu počúval, zbledol a potom celkom priehľadne zaklamal, “no konečne, však vás už od obeda čakám.”

Zložil telefón a obúval si papuče, “Stará mi vezie syna, úplne som zabudol, že ho mám dnes ja. Mám dačo neodkladné na večer.“ A potom sladko dodal, ”to zvládneš Dávid, neboj.”

Nebál som sa, lebo som netušil, čo ma čaká.

Hneď ako sa večer za vymydleným, vyžehleným a navoňaným Rišom zavreli dvere, dieťa spustilo ohromný rev. Zbehol som do kuchyne a priniesol mu nachystanú fľašu mlieka. Schytil ju do drobných rúčok a tresol ňou z celej sily o zem, tak, že v momente praskla a všetko mlieko sa rozlialo na koberec. Potom som mu postupne skúšal podávať dreveného koníka, mobil, plechovku piva, ryžový nákyp ale jediná zmena, ktorá nastala bolo, že sa objavila ohromná sviečka sopľa visiaca pod noštekom.

“Neplač, ocko príde hneď.” Táto veta bola asi to najsprostejšie, čo som mohol povedať, pretože malá príšera vyrazila ešte hroznejší nárek a rozbehla sa preč.

Vybehol som za ním a uvidel som už len zatvárajúce sa dvere šatníka, spoza ktorých sa ozýval otrasný rev. Pomyslel som si, že nič netrvá večne a sadol som si do kresla . Spočiatku som odhodlane sledoval ako sekundová ručička krúži a krúži, ale keď plač neutíchal ani po pätnástich minútach, stratil som trpezlivosť. Prehrabal som tri zásuvky v detskej izbe, kým som našiel, čo potrebujem.

Keď doznela moja sonáta pre trúbku a xylofón, dvere sa odchýlili, vystrčila sa z nich drobná rúčka a ozvalo sa tíško: “Utjeť”.

Schmatol som z šatníka prvé, čo mi prišlo pod ruku a vopchal drobcovi do ruky. Hotovo.

Práve svitalo, keď ma Rišo tuhým zalomcovaním takmer zhodil z gauča. Bol oblečený vo včerajších šatách, tackal sa na neistých nohách a vydesene na mňa pozeral.

“Kde je moje dieťa ?”

Kým som sa stihol zamyslieť, ozval sa signál kávovaru, ktorý odvrátil Rišovu pozornosť. Vrhol sa na čerstvo uvarenú šálku kávy, zvalil sa do kresla a labužnícky z nej usrkával. Úplne zabudol, čo odomňa chcel a spustil niečo o tom, ako mu dobre padne po takej noci tento elixír, dar bohov a tak ďalej. Potom plynule prešiel na včerajšiu noc, recenzie nočných barov a anatomické zvláštnosti Zojiných kamarátok. Bol by rozprával do skonania sveta, keby nezapípala upomienka v mobile. Rišo vyskočil ako na pružine.

“Točíme teleráno, musím bežať. “

Rozbehol sa do kúpeľne a skôr než som sa stihol pustiť do raňajok, z nej vybehol. Okolo bedier uterák, cŕkala z neho voda, uháňal do šatníka. Otvoril dvere a zarazene ostal stáť na prahu.

“Dáááávíííd.” Zrúkol, ale pri tom sa snažil šeptať, takže vyrazil zo seba len nervózne chrčanie.

V jednej ruke treska v druhej ruke rohlík, kľučkoval som medzi mláčkami, čo zanechali Rišove šlapy, aby som mu nakukol cez rameno. Na podlahe šatníka ležala hŕba zmuchlaných košieľ, na ktorej do klbka skrútené spokojne spalo chlapča. Ústa trochu pootvorené, v ruke ešte stále zvieral kravatu, ktorou som mu včera narýchlo podal, aby si poutieral sople.

“Čo to má znamenať?” , Rišovi sa do hlasu vlúdila hystéria.

Zbystril som pozornosť. Pokiaľ to len môžem posúdiť, dieťa vyzeralo normálne. Teda nebolo do tváre modré a dokonca sa mu dvíhal aj hrudník. Skúmavo som prešiel pohľadom od papučiek po tvrdú čiernu šticu, ale nenašiel som na ňom nič pozoruhodné akurát to, že sa zo spánku usmieva.

“Nič, len som mu zahral uspávanku.”

Rišo krútil neveriacky hlavou. “Vyzerá v pohode. Ako si ho prinútil zaspať na tej kope handier? To sa ani nehral pred spaním na playku ?“ Ale Rišo ma už nepočúval, mimovoľne si začal mädliť ruky, v hlave sa mu rodil nový biznis plán. Keď si obliekol košeľu a bezmyšlienkovite si uväzoval usoplenú kravatu, skonštatoval, “Dávid, musíme na to ísť inak.”

Prešlo pár mesiacov a ja som sedel na schodoch pred vchodom do ubytovne, rožkom som vytieral z kelímku zvyšky tresky v majonéze a sledoval ako svalnáči zo sťahovacej služby vláčia aparatúru a ostatné moje haraburdy. Deväťpodlažný objekt v rekonštrukcii, situovaný v prímestskej časti, ktorý v minulosti slúžil ako učilište nebol zrejme dostatočne atraktívny pre nádejných majiteľov bytov. Preto sa developerská spoločnosť dostala do konkurzu a budova bola predmetom verejnej dražby. Rišov biznis plán sa nakoniec vydaril. Môj podiel po zdanení za minulý rok dosiahol výšku 753 433 EUR, čo bolo dosť na to, aby som podal najvyššiu ponuku, stal sa majiteľom tejto budovy a mohol sa nasťahovať späť do izby č. 901.

Rišo sa vzdal svojich ilúzií, že zmení svet. Lepšie povedané svojich ilúzií, že sa zapíše do histórie ako Richard Farkaš (*1983), filantrop, spolutvorca metódy indukovaného zvýšenia inteligencie u ľudí, ktoré k viedlo k dramatickému posunu civilizácie v ústreti humánnym hodnotám. Vychádzal z Descartovho názoru, že zlo je len nevzdelanosť. Rozvinul ho a potvrdil, že ľuďom bez rozdielu treba dožičiť taký intelekt, aby mohli nadobudnúť ľubovoľné vzdelanie.

Namiesto toho vydal hudobný album pesničiek pre deti, ktoré boli variáciami na moju sonátu pre trúbku a xylofón. Na rozdiel od kikiliónu iných pesničkových albumov pre deti, účinok tohto bol nasledovný: Plačúce deti prestávali pri ňom plakať a neplačúce zaspávali. Kedže to bol sen každého rodiča a ozaj to fungovalo, album šiel na dračku. Časom to zašlo tak ďaleko, že z každej hračky obsahujúcej baterky sa rinula moja muzika. A na mňa sa zosypala tá hŕba peňazí

Kelímok som odhodil do koša a svižne vykročil domov. Opäť bolo všetko na svojom mieste - s úľavou som si sadol na starý reproduktor, porozhliadol sa a spomenul si na Zoju. Už sme sa dávno nevideli, tuším odkedy jej kráľa podsvetia pustili z basy. Niekedy, keď sa mi za ňou cnie si naladím rádio Lumen. Na príklad i teraz: “Pri mikrofóne Vás víta Zoja Zelenáková. Motto dnešného pokračovania nášho cyklu znie “Hviezne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne” Prajem vám príjemné počúvanie.”

Koncom októbra sa u mňa zastavil Ferdo. Bodkovanú šatku nosí kadekto. Na príklad Pavol Orságh Hviezdoslav, Ferdo mravec, Ferdinanda Horváth známý pod prezývkou Ferdo. A ešte neznámy zosnulý bezdomovec.

“Kde si bol?”, vyhŕkol som.

“Na dovolenke vo vinohradoch, kde inde ?”

“Som myslel, že si otrčil kopytá.”

“Potreboval som prečistiť hlavu, tá tvoja muzika mi dáko neurobila dobre. Máš dačo pre mňa ?”

Otvoril som šuflík na prasknutie napchatý pilulami. Kým si ládoval vrecká, prehodil,

“Chvalabohu, že si vypol ten nápis, poviem ti Dávid, liezol mi riadne na nervy.”

“Aký nápis ?”

“No ten otravný zelený, čo ti furt blikal nad ľavým ramenom.”