Zaťal som zuby a vošiel som do chatrče, preniknutej nepríjemným smradom spáleného vtáčieho peria a byliniek. Som mariňák, žiadna baba, nezastaví ma trocha puchu ani nevraživý pohľad prastarého černocha s poďobanými lícami.
„Koľko ma to bude stáť?“ spýtal som sa.
„Podľa toho ako veľmi sa bojíš, vojak.“ Som poručík, cítil som z jeho oslovenia pohŕdanie, ale nemienil som sa vzdať.
„Neskúšaj ma oholiť, ty starý vypečenec, lebo ti ja oholím tú tvoju dredatú kotrbu. Jasné? Koľko máš bežnú taxu za poriadne kúzlo? Sľúbil som svojej snúbenici, že sa vrátim domov a ani smrť mi v tom nezabráni, tak ti dám presne toľko, koľko ti za pomoc platia ostatní. Rozumel si?“
„Rozumel, pane. Budem potrebovať kvapku Vašej krvi, pane, a uvidím, čo s tým budem môcť urobiť.“ Opakoval pane, ktoré znelo ako hrozba.
Nechcel som jej venovať pozornosť. Vytiahol som spoza opaska svoj dlhý nôž so zúbkami na tupej strane čepele a opatrne som sa ním dotkol zápästia. Čakal som podobnú prosbu, moji priatelia ma varovali, že sa kvôli takej požiadavke vykašlali rituál a odišli preč. Teraz sú mŕtvi.
Pritlačil som ostrie a potiahol som. Rana vyronila pár kvapiek do dreveného kalicha. Kúzelník doplnil obsah vriacou vodou zo svojho kotlíka, v ktorom sa varili trsy čudných tráv a mne neznáme plody. Na zemi namaľoval kruh palicou obtočenou hadrou, ktorú predtým namočil do tekutiny, nazbieranej na dne lavóra, v ktorom ležal zarezaný pestrofarebný kohút. Nepochyboval som, že je to krv.
Kľakol si na jednu stranu kruhu a mňa požiadal, aby som si kľakol na druhú. Zamrmlal mnoho jednotvárnych slov, zodvihol kalich a podal mi ho do rúk.
„Pi!“
Neviem prečo som poslúchol. Teraz stojím na dosah mojej snúbenice a ona plače. Vrátil som sa domov, smrť ma nezastavila. A budem tu stáť do skončenia vekov, uväznený v bode, z ktorého niet návratu.