Triednická Hodina

Učiteľ z inej planéty prichádza do jednej z nespočetných škôl, aby na zdanlivo bezvýznamnom mieste začal proces, ktorý nám opäť otvorí oči. Prvá poviedka tohto autora na našom serveri.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Ilustračné obrázky k spacenews - Triednická hodina
Ilustračné obrázky k spacenews - Triednická hodina / Zdroj Disclaimer
Učiteľ sa rozhliadol vôkol seba. Ako v kliešťoch ho zvierali okolité výtvory ľudí, vládnucí betón, železo a technika. Cítil horký smútok derúci sa na povrch. Tam odkiaľ prišiel bol takýto mŕtvy svet nepredstaviteľný, svet ktorému vládlo tvorstvo a nie stvorenstvo. Nohy neisto kráčali po betónovom chodníku a zvuky krokov sa miešali s klaksónmi áut a hlasmi z obrovských reklám. Nepríjemný rytmus mesta sa zabáral do uší ako tisíce včiel a prúdil telom tak nemotorne až mal chuť spať. Mnoho svetiel a vôní doňho treštilo ako tisíce kladív až mal pocit, že je krehký ako sklo.
Život tu musí byť riadnym mučením. Sú ľudia takí hlúpi, alebo až takí odolní? Ani maličký kúsok zelene. Kam sa podela ich dôstojnosť? Ako dokázali odstrániť život z ich vlastného bytia?... Už chápem prečo ma sem poslali. Zem trpí, ochorela, prvýkrát potrebuje pomoc a to len kvôli zvláštnej a nejasnej chamtivosti ľudí...
Skupinka chodcov, ku ktorej sa pripojil prechádzajúc cez zebru sršala prázdnotou. Mŕtve tváre, navlas rovnaké, pochmúrne hľadeli vpred do diaľav kam ich viedli nohy. Žiadne pozdravy ani pohľady, bytosti ovládané túžbou po cieli na ktorom im lipol zrak. Učiteľ to z istej strany chápal. Nebolo tu na čo pozerať. Presklené budovy týčiace sa v nebezpečných výškach, neviditeľný dym z výfukov tvoriaci nekonečnú stenu chytajúcu čerstvý vzduch a lenivé mraky plávajúce v pochmúrnom mori plačúcej oblohy. Ani slnečné lúče neprekonali zvláštnu dobu ľudí, obyčajnú, nemennú a nebezpečnú. Díval sa na chorobu pohlcujúcu mestá Zeme, denne sa s ňou stýkaval. A vírusov čo ju zapríčinili bolo viac než maku na poliach. Kráčal vedľa nich, sledoval kam smerujú, uvažoval kde blúdia zahmleným zrakom. Akoby kráčal po zamrznutom mori, ktorého ľady sa raz musia prelomiť. No tento ľad bol iný, nezlomný, pevný ako skala.
Nikam sa nedokázal začleniť, bol odlišný nielen výzorom, ale hlavne chápaním ich existencie, ktorá u nich stratila význam. Predtým ju volali život, teraz len akási fáza ich bytia končiaca hnilobným rozpadávaním buniek a celého organizmu.
V jeho krajine sa žilo inak a predsa neboli v ničom odlišné. Tuto však chýbala najpodstatnejšia vec, rozum, skutočný, nie učený, nie rozum čo zakladá na učení, ale rozum, ktorý zakladá na spravodlivosti, realite a skúsenostiach. Autá, mobily, slúchadlá, veci na totálne ovládnutie tela a zjednodušenie života.
Ako však môžu život v lenivosti a kľude nazývať životom? Čo je to život bez driny, bez pomoci, bez pravého poznania? Prečo sa tak jednoducho dajú oklamať? Chcú veriť v lepší život i keď vidia, že to nejde? Prečo? Prečo im stačí v niečo veriť ak to môžu žiť a úspešne dosiahnuť? Je v tom strach, nenávisť k druhým, hrdosť? Všetky vynikajúce výdobytky technológie slúžiace na také a také uľahčenie práce v skutočnosti slúžili ako náhrady morbídneho a namáhavého kontaktu s ostatnými. Najviac ho zarazilo keď nezbadal ani len mihotavý náznak prírody, žiadnu zver, i vzduch bol ťažký ako balvan. A ľuďom to vôbec nevadilo. Vyhovoval im takýto život, zvieratá považovali za nerozumnú čvargu žijúcu len preto lebo to tak muselo byť. Zatvárali ich do Zoo, do klietok, do akvárií len preto, aby sa na nich mohli s vypúlenými očami dívať. A o tom bol celý ich život, o dívaní. A dívali sa na všetko. Nepracovali, nestretávali sa, na to mali stroje. Stačilo sa len a len dívať.
Nemôžu poznať prírodu. Porazili ju. Ona im dala všetko a oni ju vyhnali.Vytratila sa úplne z ich životov, umelé jedlá, chlorovaná voda, synteticky klonované rastliny, hrôza! Sám však túto krajinu vyliečiť nedokážem...
Svet ľudí mal príliš súmernú tvár. Precestoval už mnoho krajín len aby sa dostal sem a všade sa do výšin týčilo mnoho budov zo skla a chladného kameňa, kráčal po betónových chodníkoch obklopený umelou džungľou rozličných budov. Bol uzavretý v klietke. Pravý život a jeho zmysel tvoril iba strany elektronických knižiek, ktorým sa každý s obrovskou chuťou vyhýbal. Práve preto bol tu, úlohou bolo začať od úplného začiatku...
V diaľke sa už črtal čierny nápis: Základná škola. Obrovská betónová budova stála v strede aleje mrakodrapov vysokých ako hora.
Aký obyčajný názov. Základná škola. Strkajú formalitu úplne všade.
Pred samootváracími dverami zo skla a plastu stál chlapec. Strapaté čierne vlasy padali do zelených očí smerujúcich k jednému, stále tomu istému bodu v jeho rukách. Tričko s veľkým nápisom Life a modré jeansy zasunuté až kdesi v botaskách s veľkým znakom Adidas svietili ako čisto nové. Vedel a nechápal, že deti tohto sveta závisia na značkách a nie na tom čo je pohodlné a pekné. Najhorší bol pohľad na mnohé z nich, ktoré si vedome ubližovali fajčením a pitím nebezpečných látok.
Prečo si úmyselne ubližujú? Nechápu, že ich vnútornosti majú istú výdrž? Aký zmysel ma škodiť pečeni a pľúcam?Ak chcú umrieť, prečo sa rovno nezastrelia? Určite je to jednoduchšie a bezbolestnejšie. Má zmysel nekonečné pitie, ktoré končí vyvrhnutím takmer celého tela? Čudný to svet...
Učiteľ sa usmial a podišiel bližšie.
„ Tak to ty si ten chlapec, čo mi to tu má poukazovať?... Haló, žiješ?“
„ Áno, asi áno.“
Učiteľa zaskočil jednotvárny hlas prichádzajúci akoby z iného sveta. Nebolo v ňom ani radosti ani smútku. Zatriasol mu rukou, postrapatil vlasy a vošiel do školy. Šokoval ho chlad sálajúci z jeho rúk, pocítil aj istý príval elektrických vĺn na ktoré boli on a jeho ľudia citlivý. Tak si uvedomil, že ľudia žijú v silnom elektromagnetickom poli vytváraného sieťami, mobilmy a elektronikou, čo znamenalo, že neprežijú dlho.
Chlapec ho bez slova viedol cez dlhočiznú chodbu s vitrínami, v ktorých stáli rozličné trofeje, pričom stále sledoval ten istý svietiaci bod v rukách. Matematická súťaž, programovanie, Počítačová noc, mobilné siete, obyčajné hologramické trofeje. Na to všetko sa díval so zatajeným dychom a veľmi vážnou tvárou.
„ A kde sú trofeje z futbalových zápasoch a olympiád? Takým súťažiam sa vyhýbate?“
Na to chlapec bez záujmu pokrčil plecami a šiel chodbou ďalej stále sledujúc ten istý bod. Aktovka s tvárou akéhosi robota na chrbte vyzerala strašne, už len pohľad na ňu vraždil. Učiteľom prešla jemná triaška a vyschlo mu v hrdle.
Práve prechádzali popri krásnej vysokej fontáne, z ktorej striekala navonok krásne priezračná voda. No vôňa chlóru ju zmenila na otrávenú zmes chemických látok.
Otrávili ešte aj vodu? Dôkaz jedinečnosti ich krajiny? Ach, čo by som ja a moji druhovia dal sa takýto dar. Existujú vôbec dôvody na ničenie tak extrémne úžasného daru? Opäť uľachčenie života? Alebo len zvyk všade strkať umelé veci? Či je to dokonca kvôli peniazom , ktoré vraj hýbu celou Zemou? Dúfam, že to tak nie je. Lebo ak by bol človek slabší ako obyčajný papier, tak by nemohol niesť bremeno vládcu.
„ Pozrime sa! Aké krásne sochy to tu máte! Je zriedkavé vidieť takú dokonalosť v sochárskom umení, rád by som vedel kto ich vytvoril. Vidím, že v sochárskom umení ste stále úžasní,“ hovoril Učiteľ neskrývajúc obdiv a pozorne sledoval sochy sediace na obrubníku fontány. Ich dokonalé črty mali živé farby, znudené a suchopárne pohľady smerovali k mobilom v rukách. Chvíľami sa dokonca zdalo, že hýbu prstami. Obzrel si ich dokonalosť aj z blízka a doslova žasol.
„ Aké sochy? Ja tu žiadne nevidím. Poďme ďalej,“ naliehal ho chlapec, lebo zrejme sa chcel čochvíľa k sochám pridať. Učiteľ pochopil.
Aký zmysel má pre ľudí sedieť, nehýbať sa a sledovať hlúpy bod ak majú toľko možností? Načo im sú potom svaly, ruky a nohy, načo im je telo ak sa im pohyb protiví?Načo im je hlas ak ho nechcú využívať? Divní to tvorovia...
Nepocítil hanbu z tak veľkého omylu. Až teraz si uvedomil aký je sklamaný. Znenazdania ho zasiahla túžba po tom, aby boli tie sochy ozajstné a nie živé, lebo sochy sú umeleckými výtvormi, krásnymi výdobytkami námahy. No tieto živé boli len kamennými srdcami bublajúcimi uprostred prehlbokého času.
„ Tak, tuto je váš kabinet pane. Naša trieda je tam, za tými dverami. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť.“
Len čo Učiteľ otvoril ústa aby sa poďakoval chlapec zmizol za rohom. Mátalo ho toľko ticha v okolí, kopa prečudesných vôní a živých sôch sediacich na zemi, na parapetoch alebo len tak roztrúsene stojacich po chodbách. Rozhodol sa ešte si tú školu poobzerať, no nečakalo ho nič len sklamanie. Všade to bolo rovnaké. Sochy z mäsa a kostí s mobilmi v rukách, zvláštne tváriaci sa chalani hrajúci počítačové hry. Zvláštne, že tu nevidel ani jedného učiteľa. Až neskôr zistil, že všetci cez prestávky sedia v kabinetoch za svojimi počítačmi.
Tak sa s nepríjemným pocitom vrátil do kabinetu a rozmýšľal ako deti prekvapí, čím im otvorí oči. Dal si ešte raz zavolať chlapca čo ho sprevádzal.
„ Ako sa voláš?“
„ Hm, Kubo.“
„ No tak Kubo, teraz ti poviem tajomstvo. Poď dnu.“
Kabinet pripomínal dlhočiznú úzku chodbu, na oko prázdnu. Vchod tvorili obrovské oceľové dvere, ktoré mohli slúžiť veľmi dobre v hociktorej banke. Na konci chodby stál drevený stôl a dve stoličky, v ľavej stene bolo pätoro dverí. Celý kabinet sám navrhol a dal vyrobiť. Vďaka moderným technológiám bol hotový takmer hneď. No to, čo v sebe skrýval bolo aj na mikročipy priveľa. Chlapec prvýkrát za život pocítil neznámy pocit. Údiv. Ten akoby vypĺňal miestnosť, vznášal sa pod stropom a vchádzal do uší a nosa každého kto tam vstúpil.
„ Vieš Kubo, ja nie som takpovediac z tohto sveta. Pochádzam z inej planéty, nie som zo Zeme.“
Na chlapca to neurobilo žiaden dojem, už dávno sa vedelo, že vo vesmíre neboli sami. Aj keď návštev z iných planét bolo veľmi málo. Každý sa betónovému svetu zďaleka vyhýbal.
„ A ako sa volá tá vaša planéta?“
U Kuba vzrastal záujem. Učiteľ sa v duchu tešil a hovoril:
„ Jej názov radšej nechci vedieť, polámal by si si jazyk. Poviem ti len jej skrátený názov. Kuliotakarikajuby. Dlhé, čo?“
„ Počul som už aj dlhšie. Čo ten názov znamená?“
„ Vo vašej reči nič. Nemáte slová, ktorými by sa to dalo vyjadriť. Povedz mi však, čo také v škole robíte? Teda na hodinách.“
„ Klasika, učíme sa matematiku, chémiu, fyziku, informatiku a tak.“
„ To som si aj myslel. A čo váš voľný čas?“
„ Tak, skúmame, pozeráme správy, pracujeme s technikou, občas sa aj bavíme medzi sebou.“
„ To trošku nechápem. Po chodbách som nevidel ani jedného z vás čo by sa zabával alebo rozprával s kamarátmi.“
„ Jasné že nie! Kto by sa s takými čudákmi bavil! Na to sú predsa počítače a mobily nie? Blbí zasa nie sme!“
„ Aha. A čo výlety? Mávate nejaké výlety?“
„ Veľmi som nepochopil. Čo je to ten výlet? Ak si dobre pamätám tak žiaden človek nemôže lietať.“
„ Raz ti to vysvetlím. Dobre, bež do triedy, o chvíľu som tam.“
Kubovi to nemusel hovoriť dvakrát. Netrvalo dlho a už bol v triede opäť prilepený na obrazovke svojho ultrabooku.
Ľudia sú zvláštny, boja sa reality, svojej vlastnej skutočnosti a tak radšej žijú vo vymyslenom svete. A pritom nevidia možnosť, že v tom svete dokážu žiť aj bez techniky, stačí sa len trošku ponamáhať. Je lenivá doba, veľmi lenivá...
„ Povypínajte všetky elektrické prostriedky, mobily, počítače, notebooky, začína sa hodina...“
Čistý zvuk sa rozliehal do okolia vychádzajúc z umelých škár na strope. Nasledovala zvláštna nemelodická hudba, akiste zvonenie. Učiteľ si pripadal ako v hororovom filme. Opäť sa do okolia rozprsklo ticho. Zvláštny pocit kráčať prázdnou, tichou chodbou zovretý medzi bledými stenami. Necítil sa ako v škole, skôr v budove pre bláznov.
Vošiel do triedy 6.F. Dnu ho už čakalo dvadsaťtri nemých tvári poslušne sediacich a nehybných za železnými lavicami. Len čo vošiel, ako jeden sa zodvihli a zvolali:
„ Dobrý deň pán učiteľ.“
Nato si opäť sadli, no nezmenili ani pohľad a ani pozíciu.
Aké to hlasy! Nenavyknuté na rozprávanie. Tak načo sú im školy? Tlčú im do hlavy virtuálny svet? Tak prečo ním neučia?!
Učiteľ sa musel namáhavo usmiať.
Čo sa to deje? Mrzne mi úsmev? Áno, aj ja sa bojím tých zvláštnych mŕtvych tvárí.
„ Dobrý deň milí žiaci! Akiste ste počuli, že budete mať nového triedneho učiteľa a tak som tu. Volám sa Učiteľ.“
Bolo zvláštne sledovať ako pozorne ho sledujú a pritom cítiť, že nemajú absolútne žiaden záujem. Ani jeden mu neopätoval úsmev, len Kubo kdesi vzadu pohol kútikmi úst.
„ Ako prvé čomu by som sa chcel venovať je váš voľný čas. Čo také zvyknete robiť vo voľnom čase?“
Nespustili pohľady, nezdvihla sa ani jedna ruka, opäť sa premenili na bdelé sochy hľadiace do prázdna ukrývajúce tlčúci život pod studenou mramorovou stenou. Jedine Kubo po čase vstal a prevravel:
„ Už som vám to predsa vravel!“
„ Áno, viem Kubo. Len som chcel počuť hlasy tvojich spolužiakov. No zrejme nemajú záujem. A ako vlastne prebiehajú vaše hodiny?“
Stále stojaci Kubo s čoraz väčším záujmom prehovoril:
„ Sedíme a píšeme to, čo učitelia píšu na tabuľu.“
„ A úlohy? Ako riešite úlohy na tabuli napríklad na matike?“
„ Učiteľ vyvolá niektorého zo žiakov a ten ide riešiť príklady k tabuli.“
„ Aha. A čo ústne skúšanie?“
„ Hm, to nepoznám. Máme len písomné skúšania.“
Učiteľ si šúchal bradu. Spod čela mu vyšli prvé kvapky jagavého potu.
Toto bude ťažké. Možno im pomôže kúsok z môjho sveta.
„ To znamená, že na hodinách ste ticho?“
„ Áno, väčšinou áno. V niektorých krajinách je už prísny zákaz rozprávať a dokonca sa cez mobily a internet aj učí. Dúfajme, že to dôjde aj k nám.“
„ A ako sa potom ľudia dorozumievajú, teda žiaci a učitelia?“
„ Nudnými posunkami alebo pomocou notebooku.“
„ Zaujímavé. Nedáva mi zmysel prečo nechcete rozprávať, aký ma zmysel nerozprávať? A čo u vás v rodinách, ako je to tam?“
„ Normálka. Každý má svoju izbu a väčšinou leží a kecá s kamošmi, niekedy sa chodíme hrávať na počítačoch.“
„ Ku kamarátom?“
„ Ale kdeže! Viem, že ste z iného sveta, ale tak toto je hádam jasné. Kto by už len vychádzal z domu? Normálne, na počítači, pomocou hier.“
„ A rodičia?“
„ Tí nemajú čas. Aj obed si objednávame sami, elektronicky. Na to slúži špeciálny mobil na pizze, čipsy, koly a také veci. Čiže o rodičov sa nemusíte zaujímať, nie sú vôbec dôležití.“
Učiteľ si pošúchal čelo. Ešte raz sa zahľadel do každej z nemých tvári, no nikde nezachytil ani len náznak záujmu či života. Technika a veda im ho proste vymazala z očí. A dôvod zákazu rozprávania bol jednoduchý. Ak ľudia zabudnú rozprávať, nebudú vôbec odporovať a budú krásne ovládateľný, postupom času sa sami stanú robotmi.
„ Tak dobre. Kubo, sadni si. A teraz niekto z vás, videli ste už prírodu?“
Ticho.
„ No tak. Som učiteľ a žiadam od vás odpoveď!“
Učiteľ začal mať strach.
Je toto to obávané Peklo? Načo som sem chodil?!
„ Prečo nehovoríte? Kubo sa odvážil. A nič sa mu predsa nestalo. Myslíte, že vám áno?“
Po čase sa postavilo dievča s krátkymi hnedými vlasmi a veľkými modrými očami. Zdalo sa, že ani len ústa nevie poriadne otvoriť. A to už mali všetci vyše dvanástich rokov.
„ Ja som o nej počula. V mnohých elektronických knižkách sú rozprávky o kameňoch, stromoch a rastlinách. Raz som čítala jednu kde boli zvieratá a zvery či ako ich nazvali. Veľmi zaujímavé príbehy. Pár zvierat som už videla, ale zvery tuším nie. Ale načo to rozoberať, rodičia vraveli, že nič ako príroda neexistuje, presne ako neexistovali draci, portáli či zvery.“
„ Ale kdeže! Draci aj portáli sú! Lebo sa vyhýbaš hrám na počítačoch, zaslepené dievča! A potom nevieš vôbec nič!“
„ No tak, nebuď na spolužiačku drzý!“
Chlapec čo pred chvíľou hovoril nahodil tak hrozivý a nahnevaný ksicht až Učiteľ preglgol.
Celkom chápem prečo ich učia žiť vo virtuálnom svete. V reálnom sú veľmi hlúpi a nepríjemní. Ich pokus uľahčiť si život virtualitou im nevyšiel a tak ju zaviedli ako jedinú možnosť žitia.
„ Moji rodičia taktiež. Keď som bol menší vraveli, že je to totálna hlúposť, hnusný výmysel,“ ozval sa Kubo.
„ Dobre teda. Poďte za mnou, čosi vám ukážem.“
Trieda ožila. Oči uprené na Učiteľa zvážneli a od údivu vstali. Mraky haliace reálny svet sa pomaly začali trhať. Praktických vecí tu zrejme nebolo a celé dni len sedeli v triedach a na chodbách.
Deti sa nahrnuli do kabinetu a opäť stáli, bez pohybu a takmer bez dychu.
„ Ukážem vám niečo málo z môjho sveta, v ktorom existuje príroda, z ktorej ste vy urobili legendu,“ povedal učiteľ a otvoril prvé dvere z piatich.
Deti oslepil príval silného svetla a sviežeho vánku, do nosov im vošla nepoznaná vôňa bylín a kvetov, oči im radostne zažiarili a mnohým sa z hrdla vydral srdcervúci výkrik. V živote nezažili také blažené prečistenie pľúc, mnohí padli na kolená a kašľali, vôňa lúky im prúdila žilami ako liečivý med a blažený vietor im hladkal tváre. Čaro prírody v nich vyvolalo emócie, ktoré nepoznali. Mnohí sa rozplakali, zdrevenené ústa sa roztiahli do polmesiačikovitých úsmevov a vlhké oči pozorovali nádheru skrytú za dverami. Hľadeli do nekonečnej krajiny, plnej zelených lúk a vzdialených hôr, po lúkach pobehovali srnky a skackali zajace, vo vzduchu pospevovali vtáci. Deti vzdychali, nechápali čo vidia. Učiteľ začul ich hlasy.
„ O tom sa mi mnohokrát snívalo!“
„ Áno, aj ja som mala podobné sny.“
„ Raz mi babka ukázala podobný obrázok!“
Učiteľ sa usmial.
Ach príroda. Ty čo robíš divy sveta. Do sôch vlievaš život, do stuhnutých perí vdychuješ úsmev. A predsa tu tvoje čaro pohaslo. Ako to?
Deti sa rozbehli po lúke, naháňali sa, padali do trávy, vrieskali z plného hrdla. Radosť, nepoznaný pocit. Usmievajúce slnko ich príjemne hrialo, šantivý vietor ich hladil a napĺňal čistým vzduchom. Učiteľ počul tlkot ich sŕdc. Už nebol monotónny, rovnaký a obyčajný. Každý z nich sa práve stal jedinečným. Vedel, že má pred sebou ešte mnoho práce, no predsa, základ je postavený. A stavať bez základu je nemožné.
Učiteľ ich s pokojným úsmevom pozoroval spoza dverí a do očí sa mu hrnuli slzy. Konečne mal možnosť aj iným ľuďom ukázať krásu života, pomôcť im, zbaviť ich ťažkých okov tajomných dôb a ukázať im pravú vlnu slobody a ich vlastnej vôle. Na Kubovej dlani pristál maličký vrabec. Jeho krása, nádherný zobáčik a spev ho prinútil smiať sa a plakať zároveň. Deti sa konečne stali deťmi, po dlhých rokoch ktosi pocítil život, po dlhých rokoch nazrela príroda do svojho niekdajšieho kráľovstva. A zistila, že plamienok nádeje tu stále horí a že nič ešte nie je stratené. A deti horko plakali. Mnohé sa držali za bruchá a padali do mäkkej trávi, po ich tvárach stekali čisté kropaje sĺz nekonečnej radosti. Učiteľ bol spokojný.
Tak sa stalo, že do prírody v prvých dverách chodili žiaci z celej školy, dokonca aj pár učiteľov, rovnako mŕtvych ako ostatní a každý koho sa dotkla jej dlaň, každý koho pobozkala spoznal pravý život a zbavil sa okov. A takto to prebiehalo deň čo deň, až im raz Učiteľ povedal:
„ Teraz prejdeme ako by ste povedali vy, do druhého levelu. Pretože kto je najlepším učiteľom? Ja? Nie. Najlepším učiteľom je život.“
Po týchto slovách sa s tajomným vŕzganím otvorili druhé dvere.

Eric Pedaja

Eric Pedaja

Diskusia

Puf
K podobnym temam mam velmi blizky vztah, ak sa dielko vydari, viem ho ocenit a tesit sa z neho. Ak sa nevydari, rozcarovanie je vacsie ako inokedy. Dnes nevydalo, je mi luto asi budem zla. Od zaciatku do konca nudne moralizovanie, vsetko je cierne alebo biele, zlozite tazko citatelne vety, cudne slovne spojenia. Co mi utkvelo v pamati: morbidny kontakt (?), synteticky klonovany (bud je to nejaka zvlastna technologia alebo autor slovo synteticky pouzil namiesto “umely” ibaze to do vyrazu nesedi), pohlad na aktovku vrazdil (koho?), mimozemstan sa citi ako v hororovom filme, blazinci (maju mimaci vlastne hororove filmy a vlastne blazince?) a mimozemsky neposobi vobec v nicom, odlisuje sa len laskou k prirode prekypujucim srdieckom.
03.08.2013
Ester Magyarová
Prvý odsek bol dobrý, druhý som nepochopila: prečo je tu zrazu prvá osoba? V treťom znova tretia osoba, tak som dospela k záveru, že si to len myslí. Inak bol tretí odsek znova pekný, taký epický :D Ako to tak čítam ďalej, už ma to začína nudiť. Čo je to, úvaha? V odseku so základnou školou /prvý krát spomenutou/ som už začala dúfať, že sa to rozbehne (i keď už polka textu je o svete a je nudná, z čoho som žiaľ popreskakovala niektoré riadky)... Potom ako učiteľ vojde do triedy sa už konečne začne dať aj sústrediť na text... Súhlasím, že mimozemsky nepôsobil ani za mak. Inak to bolo dosť nudné, mám z toho pocit, že to napísal človek, ktorý je až zúfalý z toho, čo sa s naším svetom deje. Zúfalý z elektroniky, zúfalý z dnešných detí a nemôže s tým nič robiť, tak to vpísal do textu.
05.08.2013
William Cody
Pocit mam rovnaky ako Ester, taketo posolstva, navyse posobiace depresivne nemusim. Malo deja, ziadny novy napad, ani ciastkovy,pre mna len minimum scifi prvkov, proste nic pre mna. Davam 3.
05.08.2013
Eric Pedaja
Presne tak som to vnímal, ako zúfalec. Vlastne to nie je ani poviedka, len neexistuje žáner, ku ktorému by som to mohol zaradiť. Úvaha s prvkami deja? Nepôsobil ako mimozemšťan, to hej, i keď jeho charakter tam nie je vôbec podstatný :D ako snažil som sa to písať tak aby tomu rozumeli aj deti, ale myslím, že aj tak mi to nevyšlo. Každopádne ďakujem za tú námahu, že ste si to prečítali, táto kvázi poviedka je v skutočnosti len môj vnútorný boj...ako malý som zažíval krásne chvíle, krásnu dobu (určite aj vy). Ale to čo vidím teraz je smutné...preto to má depresívny náboj. Možno tomu raz dám dej, poviedkovú dušu, no venujem sa skôr fantasy ako tomuto ;) Ďakujem vám všetkým za snahu to prečítať celé ;)
05.08.2013
Ester Magyarová
V tom prípade pridaj niečo fantasy! :) Poteší nás to ;)
05.08.2013
Eric Pedaja
Rád by som, ale keďže táto stránka je už vážnejšia ako ostatné, tak chvíľu vyčkám a hodím tu niečo, čo aj bude stáť za to ;)
05.08.2013
jurinko
Nebolo to zas uplne zle. Len nudne a neoriginalne. Pribehy o skazenosti ludstva je vsade plno, osobne by som radsej traumu spracoval nejako inak (napriklad vyletom do prirody ;-) ), nie v poviedke, ktora sluzi ako terapia. Bolo tam dost hrubic (mobilmy...) a celkovo to bolo take nevypisane. Ked deti otvorili dvere, cakal som, ze dostanu alergicke reakcie a zacnu sa dusit, ale nie, nasli Matku Prirodu... A ked je najlepsim ucitelom zivot, co bolo za druhymi dverami? Portal na nejaku inu planetu? Ved aj na Zemi je zivot, teraz, ked deti poznaju prirodu, tak mozu predsa zmenit svet, nie? No, asi sa nad tym netreba zamyslat. Radsej posli nieco dobre :-) Dal som 4
05.08.2013
mayo
no co, nad skazenostou mladeze nariekali uz v starovekom grecku, a urcite este aj predtym. koniec aky nacrtol Jurinko by mi tam veru pasoval viac :) posolstvo, ktore chces odovzdat je pekne, ale stacila by nan aj kratsia bajka. tu mi chybala nejaka zaujimavejsia pointa. zda sa mi ze jedinym konfliktom v pribehu bol mimozemstan, ktoremu usporiadanie toho sveta prekazalo. okrem neho tam nebol ziaden problem, vsetci boli spokojni, system by mohol takto bezat donekonecna. konzumenti by sa rodili, ucili sa pomocou elektroniky, pomocou nej by neskor ziskavali obzivu, hladali si partnerov a rozmnozovali sa. dalsia generacia by opakovala to iste. system by im vzdy presne povedal co maju robit. nikto by nemal samotatne napady, neplienil by zdroje planety nad ramec trvalej udrzatelnosti... teraz vybehnu vsetci na luku a zrazu si tam kazdy bude chciet postavit vlastny domcek :)
06.08.2013
draculin
Tak vo vseobecnosti je aktivizmus v literature na nic. Pokial je na prvom mieste rozsirit nejaku VELKU MYSLIENKU, dopadne to ako brutalne prehnany text nejakeho transparentu - nehovoriac o tom, ze podobnu myslienku uz urcite niekto iny spracoval a zrejme aj lepsie. Postaci mat ciel skromny a aj napriek tomu tazko dosiahnutelny - aby to bolo zabavne. Nic ine, len naozaj zabavne, zaujimave, premyslene, s fungujucou logikou a postavami, ktore si citatel dokaze bez problemov a automaticky v hlave predstavit. Takze nabuduce radsej nieco uveritelnejsie, a hlavne bez velkych posolstiev ;)
08.08.2013
Kr4b
Tvoja predstava budúcnosti (nedajbože blízkej) je pomerne neuveriteľná, pretože vysvetlenie, hoci nie je zlé, je odsunuté na druhú alebo až tretiu koľaj. Hlavná myšlienka je rovnako pravdivá ako bolestná, je ale často opakovaná a okrem toho zahalená mrakom nedokonalého spracovania, takže by som si vlsy netrhal kvôli upadajúcej prírode, ale kvôli trochu naivnému, pokryvenému pohľadu na situáciu, ktorý si predviedol. Názor človeka, ktorý buď nepozná život v prírode, alebo nepozná život v meste - toto mi vraví, bohužiaľ, vlastná skúsenosť. A nie, život v prírode nie je jednodňový kemping. Prírodu človek nikdy nezabije, pretože je jeho otrokom a napriek všetému sa o nás stará, príroda je ale, tak ako ľudstvo zložená z mnohých nepochopiteľných či nezlúčiteľných, vzájomne si odporujúcich častí. Mnohu ľudí už "slovne bojovalo" za to, aby sme si ju spriatelili, pravda ale je...
18.08.2013
Kr4b
...že každý chce žiť. Ľudia nemajú prirodzených predátorov, dokonca vôbec nie sú korisťou ani lovcom, na ktorého sa ale s obľubou a veľmi zlým výsledkom hrajú. "Premnoženie" ľudí (pardon za názov, lepší mi na um neprišiel)= málo miesta. Málo miesta= výstavba miest a priestoru pre život. Nič nezredukovalo naše počty natoľko, aby sme si vystačili s prírodou, zabíjať sa môžme tak medzi sebou. Ale za cenu ďalšieho ničenia prírody. Toto bol počiatok, pokračovalo to ďalej a ďalej a celkovo je táto téma inšpirujúca a nemálo fascinujúca, ja viem. Je to tak príšerne zložitá téma, že nikto ani po jeje prežití ešte neprišiel na všetky faktory, ktoré viedli k jej terajšiemu štádiu, nieto ešte hľadal riešenie. Uf, no, pardon ak trepem nezmyselné bláboli, to čo chcem povedať je veľa aj na poviedku, nieto na komentár k nej, tak už s tým skončím... Skvelá je časť s prírodou v kancli, už len za tú 8
18.08.2013
Kr4b
Bolo to síce tiež neuveriteľné, ako tam bolo, že začali kašľať, tiež som rozmýšľal, či im ten čerstvý vzduch napr. nevyžmýka žalúdok, ale bolo to pekné, to kvitujem. Hlavne preto, že sám prežívam obdobie, keď chcem utiecť z domu niekam do prírody a vrátiť sa... No, nevrátiť sa :D Ale chýbal by mi počítač a na ňom word a táto stránka... Tak späť k téme, zdalo sa to také prvoplánové a lineárne (možno to už niekto spomenul, mrkni rozdiel v dátumoch komentov ,nikomu by sa nechcelo čítať tak staré komenty) Mám rád, keď vo mne prečítané dielo niečo zanechá. Kým som písal tento koment, aj som zabudol, čo zanechalo to tvoje, ale viem že niečo hej a to kvitujem tiež. 8 je pekné číslo, teda aspoň v prípade keď hodnoteniu nepohorší ale naopak.
18.08.2013
Ester Magyarová
Wau, Kr4b :D Pozri, počítač- teda ak máš noťas- si vezmeš so sebou veď word je aj bez wifiny a keď chceš net, tak raz za týždeň si zbehneš do dákej kaviarničky na zmrzlinu, alebo na kávu a máš aj wifi aj word aj scifi.sk! :D
19.08.2013
Kr4b
môj počítač vydrží fajnových 30 minút minimálnej záťaže, takže tak :D
20.08.2013
Ester Magyarová
Fúha, úspech :D
20.08.2013
Eric Pedaja
Vďaka za 8 Kr4b ;) zda sa mi to prilis moc nemyslis? :D ako som spominal vyssie, poviedku som nepisal pre esteticky zazitok, je to len akesi vyspovedanie sa :D zazivam mnoho chvil kedy ma tato doba strasne unavuje a nudi...je to priserne vidiet deti s mobilmy ticho stojace vedla seba, ako moje detstvo bolo uzasne, prezivane vonku, na lukach, v lesoch...ale to co vidim teraz je hroza, a to preslo len kolko, 8 rokov? co to bude o 20? toto bol len pokus o cosi co nema umiestnenie. Na tuto stranku som to daval len preto aby som zistil ako to tu funguje, necakal som ziadne chvali, a aj hodnotenie 4 ma velmi prekvapilo...dufam ze coskoro tu zavita jedna z mojich hororovo-fantastickych poviedok ;) drzte palce...a ja vdacim za to ze byvam na dedine blizko lesa...v meste je to hrozne, a mam takisto sto chuti niekedy ujst, zit sam, slobodne, bez ludi a techniky :)
22.08.2013
Eric Pedaja
Raz sa chcem odstahovat na novy zeland, kazdy den vidiet hobitov a zit v krasnej krajine plnej lesov, skal a vody :D
22.08.2013
jurinko
To urcite nie si sam, kto chce zit mimo civilizacie. Je to teraz tak trochu trend, vobec by som sa neobaval toho, ze ludstvo zabudne, ze mlieko davaju kravy a ze priroda je super vec. Staci, aby sa niekto presiel po parku a hned zisti, ze pohlad na nepravidelne tvary, sumenie vetra v korunach stromov, spev vtakov, slnko na tvari, trava pod nohami a vona kvetov je viac, nez hranaty kazetovy strop unisexoveho pracoviska, osadeny vybojkami, svietiacimi na sedy industrialny koberec ;-) Aj tie dnesne deti na to raz pridu. Akurat sa musia dospeli naucit zit s pokrokom a sklbit to dokopy (taka GoPro kamera je krasny priklad: ides von, si aktivny, zazivas veci, si kral reality - a natocis si to, zostrihas, supnes na youtube a stanes sa kralom aj virtuality :-) )
24.08.2013
jurinko
Cize ja sa o osud ludstva prilis nebojim :-)
24.08.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.