Týždeň čo týždeň, deň čo deň - 2. časť

Pokračovanie príbehu štrnásťročnej Laili vo svete, kde deň trvá celý mesiac.
Filmová história scifi
Za to, že sa Nard, Tarix a Laili niekde flákali, keď všade naokolo je plno práce, dostali prísne pokarhanie. Dokonca ich aj potrestali. Laili musela robiť tú najnevďačnejšiu prácu zo všetkých: Pitvať, porciovať a nakladať do soli ulovené ryby. Rýb bolo obrovské množstvo a ich spracovanie nemohlo počkať. Laili to neznášala. Z rybacieho zápachu a vôbec všetkého diania okolo toho sa jej dvíhal žalúdok. Nard a Tarix však tiež neobišli naprázdno. Museli rúbať a sekať kmene stromov, aby bolo čím kúriť v noci. Bola to ťažká práca a podľa toho kriku, čo sa ozýval z lesa od ich dozorcu, to nerobili príliš dobre. Laili napadlo, či to nerobia zle naschvál – veď podľa toho, ako postavili tú loď, sa dalo súdiť, že s drevom musia vedieť pracovať.
Laili sa opäť sklonila nad rybie mŕtvoly a pri práci jej opäť prichádzali na um myšlienky, aké je to celé nespravodlivé. Aké je hrozné, že väčšinu dňa a väčšinu života musia stráviť pod zemou.
„Nebolo by to vari úžasné,“ povedala nahlas, „keby deň trval hoci len štyridsať hodín?“
Počula to iba najbližšia porciovačka rýb, ešte nie taká stará, ale veľmi zatrpknutá a zlomyselná žena Anerl. Nahlas sa zarehotala. „Štyridsať hodín? Kde na tie nápady chodíš?“
„To by bolo výborné,“ nadchýnala sa Laili. „Cez deň by sa nestihla zem príliš zohriať a v noci ochladiť. Mohli by sme vyjsť von hocikedy v noci.“
„Ha, a kedy by sme podľa teba spali?“ spýtala sa Anerl.
„No predsa na poludnie a nadránom. Spali by sme len dvakrát denne,“ povedala Laili, akoby sa čudovala, ako sa na niečo také samozrejmé môže pýtať. Anerl sa opäť zasmiala a napomenula ju, aby prestala vymýšľať a radšej začala pracovať. Laili sa cítila dotknutá. Keď tento svoj nápad už dávnejšie prezradila Nardovi, jemu to vôbec nepripadalo smiešne.
Pitvali a nakladali ryby skoro desať hodín s malou prestávkou na jedlo. Napokon, asi dve hodiny pred spánkom, dostala Laili milosť a mohla ísť pomáhať pri zbere ranného ovocia. Ráno nerástlo veľa druhov ovocia – drvivá väčšina ho dozrievala až večer a niektoré druhy dozrievali dokonca len raz za niekoľko dní.
Napriek únave Laili dlho nemohla zaspať. Prevaľovala sa na svojom lôžku a premýšľala. Keď napokon zaspala, o štyri hodiny ju museli dlho budiť. Od východu slnka uplynulo päťdesiat hodín. Blížil sa nov. Slnko na oblohe opäť postúpilo. Slnko, ku ktorému prechovávali také rozporuplné pocity. Dávalo život a zabíjalo. Uzulinký kosáčik Mesiaca sa úplne stratil v jeho jase. Kým Laili spala, cítiteľne sa oteplilo. Bezvetrie sa však zmenilo na jemný vánok. Prvá predzvesť východných vetrov, ktoré viali každé dopoludnie.
Táto časť dňa bola opäť celá venovaná práci na poli. Laili spolu s ďalšími ženami z osady musela ohýbať chrbát pod slnkom, na ktorom už začínalo byť teplo, niekoľko hodín. Vytrhávali neskutočne rýchlo rastúcu burinu a okopávali tie plodiny, ktoré okopávať potrebovali. Konečne prišla prestávka na jedlo. Cez túto prestávku sa zišli všetci obyvatelia osady, aby sa potom znovu rozišli za svojou prácou. Laili sa pozorne obzerala, ale ani Narda, ani Tarixa medzi nimi nevidela.
A opäť návrat na pole. Laili s napätím čakala, kedy sa väčšina dospelých vzdiali. Napokon v jej blízkosti ostala iba jedna starena. Vtedy sa Laili náhle vystrela, vyjachtala akúsi výhovorku a než sa žena stihla spamätať, opustila pole. Keď bola dosť ďaleko, pustila sa do behu. Dobehla k úkrytom Veľkých, kde o tomto čase nikto nebol. Náhlivo vošla dovnútra a schmatla veľký vak. Rýchlo do neho nahádzala šatstvo, teplé kožušinové nočné oblečenie aj tenké látkové denné šaty. Potom prišla k skladiskám jedla a naplnila vak sušeným mäsom, ovocím a plackami upečenými zo zŕn jednodňoviek. Nato svoj náklad prehodila cez plece a vyšla von. Aby ju od polí nebolo vidno, vyšla k moru a pustila sa bežať pozdĺž pláže. Bežala a bežala, najrýchlejšie ako vládala, v žiari dopoludňajšieho slnka.
Loď bola už úplne odkrytá od konárov, hrdo sa týčila z vlhkého piesku. Pozvoľna začínal poludňajší príliv, takže voda siahala až takmer k lodi. Zároveň bol v piesku vykopaný plytký, lež široký kanál, takže prova lode sa už zmáčala. Nard, do pol pása vyzlečený, stál vo vode. Celou silou ťahal za tri laná, z ktorých jedno bolo upevnené na prove, dve po bokoch lode a v určitej vzdialenosti boli všetky zviazané do jedného veľkým uzlom. Tarix loď zase tlačil a tak sa plavidlo pomaličky, stopu po stope, posúvalo k moru. Zadychčaná Laili zastala. Prvý si ju všimol Tarix.
„Laili, čo tu robíš?!“ spýtal sa udivene a čiastočne nahnevane.
Laili zhodila z pleca vak a držala ho v ruke za úzky kožený remeň. „Idem s vami,“ vyhlásila.
Nard pustil z rúk laná. „To v nijakom prípade,“ povedal neústupne.
„Ale idem.“
„Laili,“ dohováral jej Tarix. „nemôžeš ísť s nami. Nepočítali sme s troma ľuďmi. Nemáme zásoby...“
„Ja som si zásoby pre seba doniesla,“ ukázala na svoj vak. „Mám tu všetko, čo potrebujem. Naozaj všetko.“
Nard vyšiel z vody. „Laili,“ začal pokojným a trpezlivým hlasom, akým sa malým deťom vysvetľuje, prečo niečo nesmú robiť, „Laili, počúvaj ma. Tá cesta bude veľmi dlhá a veľmi, veľmi nebezpečná. Sama poznáš riziko slnečnej choroby. A navyše nevieme, čo môžeme na mori, alebo na objavenej pevnine čakať. Je to nebezpečnejšie, než si vôbec vieš predstaviť. To naozaj nie je nič pre dievčatá.“
„Ja to všetko viem. Veď inak by som ani nebola prišla. Ale aj tak som pevne rozhodnutá, že idem s vami.“
„Nie.“ Nardov hlas bol neúprosný. „To je moje posledné slovo.“ Potom sa vrátil opäť k lanám, aby pokračoval v ťahaní lode na more.
Laili cítila, že odchádza jej jediná šanca dostať sa z tohoto nudného kolobehu práce a odpočinku. „Ak ma nezoberiete so sebou,“ skríkla hlasom o niečo vyšším, „tak to poviem! Všetko to poviem Azúlovi a dospelým! Zastavia vás skôr, ako sa stihnete dostať na more!“
Nard zaváhal. „Možno by sme ju mohli vziať...“
„To hádam nie!“ zvolal Tarix. „Nezoberieme to mača so sebou len preto, lebo sa nám vyhráža!“
Nard sa cítil ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. „Ale hádam by sme ju mali... určite nám nebude prekážať...“
„Nebudem,“ horlivo sľubovala Laili.
Tarix vedel, že prehral a neostávalo mu nič iné, ako súhlasiť.
Chlapci napokon dotlačili loď na vodu. Nard pomohol Laili vyliezť na palubu a potom natiahli plachtu, ktorej sa ihneď zmocnili východné vetry. Ostrov sa začal rýchlo vzďaľovať. Nard, Tarix a Laili ho sledovali, kým sa im celkom nestratil z dohľadu.
Prvých pár desiatok hodín plavby bol vyplnený zábavou a nadšením z nečakaného dobrodružstva. Loď brázdila vlny a naširoko-naďaleko nevideli nič než more, slnko, obloha a na nej pár nevinných obláčikov. Teplota vzduchu zatiaľ nebola príliš veľká, ale na slnku už začalo byť horúco. Nard, Tarix a Laili sa ochladzovali skákaním do mora. Morská voda bola ešte stále príjemne studená. Oceán teraz prekypoval životom. Pod hladinou plávali kŕdle rýb, z ktorých sa niektoré vyhadzovali nad hladinu. Niekoľkokrát zazreli aj delfíny. Laili strávila prvých približne tridsať hodín šantením vo vode, vyhrievaním sa na slnku a krátkymi fázami spánku v podpalubí. Slnko však stále stúpalo. Oteplilo sa ešte viac. Postupne sa zohriala aj voda a už ich neochladzovala tak ako na začiatku. Zostať na slnku dlhší čas začínalo byť nebezpečné. Laili sa raz takto prerátala, sčervenela jej koža a neskôr ju začala veľmi svrbieť.
O ďalších dvadsať hodín sa už všetci traja definitívne premiestnili do podpalubia a len raz za pár hodín z neho striedavo vychádzali Nard a Tarix, aby sa rozhliadli, či nevidieť nejakú pevninu, ku ktorej by zamierili. Obzor však stále zostával prázdny. Slnko stúpalo. Život pod hladinou pohasol. Všetky morské živočíchy sa stiahli do hlbín, kde škodlivé slnečné žiarenie už nemá dosah a teplota vody vo dne ani v noci veľmi nekolíše. O ďalších dvadsať hodín už chlapci nevychádzali von vôbec. Slnko sa stalo životu nebezpečné.
Laili presedela celé hodiny v podpalubí a nerobila nič, len načúvala neustálemu vŕzganiu lode. Napriek vzrastajúcej teplote vonku bolo v podpalubí stále chladno. Odkedy prestali otvárať poklop, ochladilo sa ešte viac. Z ľadu sa zatiaľ roztopilo len nepatrné množstvo. Laili sa musela zabaliť do kožušín. Život sa zmenil na monotónny cyklus jedenia, spánku a sedenia.
Bolo to asi štyridsať hodín odvtedy, ako zavreli poklop. Laili sa prebudila a ešte v polospánku si uvedomila, že je jej strašná zima. Nard a Tarix spali. Rozospatá priliezla k poklopu a otvorila ho. Chcela pustiť dnu trochu tepla. Naozaj len trochu. Otvorila ho dokorán a hoci sa nachádzala v tieni, cítila príval hrejúceho vzduchu. Pod jeho vplyvom rýchlo usnula.
Nevedela, ako dlho spala. Prebudila sa na akýsi výkrik. Uvedomila si nepríjemný pocit vlhkosti. Ležala vo vode, v kaluži vody, ktorá sa prelievala, ako sa loď nakláňala na vlnách. Jej prvou myšlienkou bolo, že do lode tečie. Okamžite vyskočila na rovné nohy. „Potápame sa?“ zvolala splašene.
Tarix stál v rohu miestnosti podpalubia. Nepotápali sa... ale výraz v jeho tvári napovedal, že sa deje niečo rovnako zlé, ak nie horšie. Vo vode na dlážke sa zmáčali pokrčené zlatisté fólie. Už neboli na stenách. Obloženie stien zmizlo. Ľad bol roztopený a jeho posledné zvyšky sa váľali v mlákach vody, pitnej vody, ktorá ale postupne premokala cez drevo v stenách.
Na premýšľanie nebol čas. Všetci traja sa okamžite dali do práce a snažili sa zachrániť do rôznych nádob toľko pitnej vody, koľko sa len dalo. Posledné zvyšky ľadu zabalili do mnohých vrstiev fólií, ale nestačilo to. Keď s tým skončili, Tarix sa hrozivo spýtal: „Kto to urobil?! Kto nechal poklop otvorený?“ Bola to len rečnícka otázka. Na tejto lodi bol len jeden človek, ktorý bol schopný takého nezodpovedného činu.
Laili začala potichu plakať. Tarix sa na ňu pozeral tak, ako by ju chcel zabiť.
„Nechaj ju,“ hlesol Nard.
„A čo nás bude teraz chrániť pred slnkom? Čo ak tu teraz kôli nej všetci zomrieme?“
Ako na potvrdenie jeho slov Laili nechtiac stúpila nohou na miesto, kde pod poklopom dopadalo priame slnečné svetlo. Vzápätí vykríkla a odtiahla nohu. Koža na postihnutom mieste jej prudko sčervenela a neskôr sa zošúpala.
Od tej chvíle sa ich dobrodružstvo zmenilo na utrpenie. Bez tepelnej ochrany horúčava čoskoro začala prenikať dovnútra. Najhoršie však bolo, že sa pomaly rozohrievala aj morská voda. Vedeli, že počas ďalších desiatok hodín bude jej teplota neodvratne stúpať ako každý deň. Síce nikdy nezačala vrieť, to nie, ale popoludní z nej vždy stúpali mračná pary ako z termálneho prameňa.
Prišlo poludnie. Východné vetry ustali. O to zreteľnejšie bolo vražedné teplo. Loďka sa trmácala na vlnách odkázaná len na to, kde ju zanesie prúd. Nard si až teraz uvedomil, že ich plán s hľadaním pevniny mal jeden veľký nedostatok: V čase okolo poludnia nemohli ani na chvíľu vyjsť von a hoci by pevnina bola aj na dosah ruky, nevedeli by o nej a nemali by sa k nej ako dostať. Jedinou nádejou bolo prežiť tých sto hodín neznesiteľnej páľavy, kým slnko neklesne k obzoru. S obmedzenými zásobami vody sa to zdalo nemožné. Navyše mali ďalší vážny problém: Drevo neizolovalo škodlivé žiarenie tak dobre ako ľad, a napriek tomu, že neboli na slnku, začala im červenieť a svrbieť koža a časom sa na nej zjavili malé pľuzgiere.
Laili sa chúlila v rohu, hoci jej už ani zďaleka nebola zima. Hodiny sa stali akousi nerozlíšiteľnou zmesou spánku, bdelosti a utrpenia. Raz tak ležala a usilovala si neškriabať veľmi páliacu pokožku, keď vtom si uvedomila, že pravá noha ju nesvrbí skoro vôbec. Túto nohu mala akurát pod ligotavou fóliou. Odhrnula fóliu a všimla si, že kožu na nohe má svetlejšiu ako inde. Laili pochopila, že fólia nielen izoluje teplo, ale aj chráni pred škodlivými účinkami slnka.
Od tej chvíle zostávali Nard, Laili aj Tarix po celý čas prikrytí fóliami a tak z množstva útrap odbudla aspoň páliaca pokožka. Chlapci starostlivo zahalení fóliami opäť vychádzali raz za čas von, aby zistili, či sa nablízku nenachádza nijaká pevnina. Pohľad, ktorý sa im naskytoval, však bol priam zdrvujúci. Všade zničujúci žiar slnka a viditeľnosť sa znížila – vyparená voda skondenzovala na hmlu. Vzduch bol vlhký a odporný. A slnko pálilo, pálilo a pálilo.
Nevedno po akej dobe, lebo už dávno stratili prehľad o čase, sa zvonku začali ozývať podivné dunivé zvuky. Zároveň si všimli zmenu v pohybe lode. Čoraz prudšie sa kývala zo strany na stranu. Nard a Tarix ostražito načúvali. Utvrdilo ich to v tom, že zvuky sa približujú. Chlapci si vymieňali znepokojené pohľady. Zdalo sa, že ide to najhoršie: Poludňajšia búrka.
O poludňajších búrkach toho nevedeli veľa. Vždy, keď sa odohrávali, bývali totiž ostrovania bezpečne ukrytí v skrýšach Veľkých. Prichádzali každé odpoludnie, v čase, keď horúčavy vrcholili. Nemali nič spoločné s rannými a večernými dažďami, čo zavlažovali rastliny a oživovali prírodu. Poludňajšie búrky boli ničivé úkazy, ktoré bolo lepšie prestáť pod zemou.
Ozvalo sa ďalšie zahrmenie, tentoraz oveľa bližšie. Zrazu Tarix vstal a prehodil si cez seba veľký kus fólie. „Plachta,“ vysvetľoval. „Musíme stiahnuť plachtu.“
„Tarix, neblázni...“ začal Nard, ale Tarix už otvoril poklop. Vietor mal takú silu, že bol priam zázrak, že sa plachta ešte neroztrhla.
„Idem za ním,“ povedal Nard a rýchlo sa začal zahaľovať do vrstiev fólie.
„Nard, nie!“ zvolala Laili.
„Laili, ty tu ostaneš, rozumela si?“ povedal prísne a vyliezol von. Laili ho nepočúvala. Prehodila si fóliu cez hlavu a nasledovala ho.
Obloha bola úplne zatiahnutá hrozivými mrakmi hnedastej farby. Trochu sa ochladilo, ale nie príliš. Teplota stále dosahovala vyše štyridsať stupňov. Vietor z nich strhával kusy fólie, takže si ich museli pridržiavať. Kdekoľvek sa na ich telách objavil aspoň kúsoček nechránenej kože, tam im koža rýchlo sčervenela. Mraky, zdá sa, škodlivému žiareniu ani trochu neprekážali. Plavidlo sa prudko kolísalo. Pri najväčšom naklonení paluby mala Laili pocit, že sa sotva udrží na nohách.
Bolo priam neuveriteľné, že Tarix v takejto strhujúcej víchrici dokázal liezť na stožiar. Už sa dostal asi do polovice. Nard niečo kričal. Tarix si ho nevšímal a odväzoval laná, ktorými bola plachta o stožiar pripevnená. Opäť sa zablyslo a vzápätí sa ozvala strašná ozvena hromu. More zúrilo. Nard bežal po palube. Plachta držala už iba najvrchnejším lanom a k nemu teraz Tarix liezol. Vtom prišiel ďalší silný nápor vetra. Sťažeň sa naklonil tak, že z neho Tarix spadol. Laili vykríkla. Nard sa otočil a zbadal ju. „LAILI, VRÁŤ SA!“ zreval.
Tarix sa zachytil o plachtu. Tá sa v tom mieste začala trhať. Horšie však bolo, že z neho spadol jeden veľký kus fólie, ktorý mu chránil telo. Na postihnutej koži sa okamžite začali zjavovať pľuzgiere.
Vtom sa objavil záblesk, jasnejší než všetky predchádzajúce a hrom zareval neuveriteľnou silou. Laili spadla na zem. Blesk musel udrieť kdesi veľmi blízko nich, ak nie rovno do stožiara. Laili zdvihla hlavu. Uvidela Narda, ako prikrýva Tarixovo nehybné telo pod stožiarom jednou z vlastných fólií, aby sa jeho stav ešte nezhoršil. Laili vstala a bežala k nim. „Musíme ho odniesť dovnútra,“ prehovoril Nard. Zdvihli Tarixa a niesli ho po nakláňajúcej sa palube. Trvalo im hodnú chvíľu, kým ho dostali až k poklopu. Hrmenie ustalo, ale nebo ešte stmavlo. Kdesi vo výške sa spustil dážď, strašný lejak, no kvapky sa vyparovali ešte skôr, ako dopadli na zem.
Nard a Laili položili Tarixa na dlážku podpalubia a pevne zavreli poklop. Drevo vŕzgalo. Tarix bol v bezvedomí a kožu mal značne poškodenú slnkom.
Asi o hodinu búrka ustala. Vonku zase začalo svietiť smrtiace slnko. Silné nakláňanie lode sa zmenilo len na mierne kolísanie. Tarix sa ešte neprebral. Nard a Laili hľadeli na zavretý poklop s pocitom úplnej beznádeje.
„Možno by sme mali počkať do noci, kým more zamrzne a prešli by sme na ostrov po ľade,“ navrhla Laili nesmelo. Nard na ňu pozrel a smutne sa usmial. „Vieš, kedy zamŕza morská voda, Laili?“
„O polnoci?“ tipovala Laili.
„Nie,“ odvetil a hľadel opäť na stenu. „Morská voda je niečo úplne iné ako sladká voda. Len vďaka moru prežívame na pobreží. Morskej vode trvá strašne dlho, kým sa zohreje, ale tiež strašne dlho, kým sa ochladí. Spomínaš si, aké býva večer more teplé?“
Laili prikývla. Krátkych pár hodín po západe slnka považovala väčšina ľudí za najkrajšiu časť dňa. Už nebolo tak horúco a postupne sa ochladilo, ale voda ešte dlho zostávala príjemne teplá. Bol to jediný čas, keď mohli vyniesť von aj najmenšie deti, ktoré boli na slnko mimoriadne citlivé. Rastliny už vtedy nerástli a všetky poľnohospodárske práce ustali. Pozvoľna sa stmievalo a ľudia nemuseli pracovať. Mohli si aspoň na pár hodín vychutnať trochu sviežeho vzduchu a prírody, kým nebude natoľko chladno, že sa budú musieť opäť skryť pod zem.
„More zamŕza až nadránom. A aj to len na veľmi krátky čas. Začína sa roztápať ešte krátko pred východom slnka. A kým by more zamrzlo, zomreli by sme od smädu.“
Laili sa zrazu opäť zjavil pred očami ten výjav: Tá podivne bledá a strnulá hladina mora so zvláštnym slnkom hneď nad obzorom. Striasla sa. Výjav zmizol.
Tarix sa o niekoľko hodín prebral. Bol malátny, bolela ho hlava a zvracal. Neskôr však príznaky ustúpili. Oveľa horšie sa cítil, keď zistil, že prišli o plachtu. Zásoby vody im začali dochádzať. A vonku dosiahla páľava svoj vrchol.
Raz za dvanásť hodín vyšiel Nard zabalený vo fólii von a upieral štípajúce oči k obzoru. Nezjavil sa však ani náznak pevniny. Po chvíli dobrej viditeľnosti sa vzduch začal opäť zahmlievať. Tak neskoro popoludní už ale žiadne búrky nemohli očakávať. Bolo príliš horúco na to, aby sa stúpajúca para zmenila na mraky. No slnko klesalo, hoci mučivo pomaly, ale isto. Mesiac dorastal. Bola to ich jediná nádej – počkať, kým slnko neklesne natoľko, že si už nebudú musieť na telo dávať fólie a budú môcť tráviť na palube celý čas.
A zase celé hodiny čakania a čakania. Okrem horúčavy ich teraz mučil aj smäd. Už neostala nijaká voda. More vonku bolo rozpálené a v podpalubí bolo teraz ešte teplejšie, než vonku. Keď sa to nedalo vydržať, vyšli všetci traja starostlivo zabalení vo fóliách von s tým, že radšej riskujú svoj zrak, ako by sa mali dať uvariť.
Blížil sa večer. Horúčava trochu povolila. Slnko klesalo nad obzor a jeho farba sa zmenila z poludňajšej bielej opäť na zlatistú. Od novu uplynul týždeň. Mesiac bol v prvej štvrti. Nehybne trónil stále na rovnakom mieste na oblohe.
Čoskoro si mohli zložiť fólie z tela a napokon aj z hlavy. Následne všetci traja krajne vyčerpaní zaspali na palube. Prvý sa prebral Tarix a keď sa prevrátil na druhý bok, od úžasu mu spadla sánka. Za Nardovým spiacim telom sa z mora vynárala pevná zem! Určite to však nebol ich ostrov. V jeho vnútrozemí sa totiž ježili hrebene vysokých pohorí.
„Zem!“ skríkol. Nard a Tarix precitli a chvíľu tomu nemohli uveriť. Keď sa však spamätali, zistili, že majú vážny problém. Prúd ich totiž hnal pozdĺž pobrežia a nie k nemu.
„Veslá!“ zvolal Nard. „Kde sú veslá?“ Rýchlo založili veslá po bokoch lode a začali veslovať. Bolo to však nesmierne namáhavé a s každým záberom sa zdalo, že je pobrežie ďalej a nie bližšie.
„To ten prúd,“ dychčal Nard. „Je večer. Prišiel odliv. Prúd nás ženie späť. Musíme veslovať rýchlejšie!“
Nard a Tarix zdvojnásobili úsilie. Po chvíli cítili šklbanie vo svaloch a boli celkom premočení od potu. Ale veslovať neprestali. „Už len kúsok,“ hovoril Tarix. „Už len maličký kúsok...“
Pobrežie sa približovalo. Rozoznávali aj pláž a listnatý les za ňou. Loď sa dostala niekoľko metrov od pobrežia a uviazla na plytčine. Všetci traja okamžite skočili do nepríjemne teplej vody, ktorá im bola povyše pása, a ozlomkrky sa brodili ku brehu.

Adhara

Adhara
Autorka vedecko-fantastických príbehov. Venujem sa tiež písaniu populárno-náučnej literatúry a ďalších žánrov, blogovaniu, recenzovaniu, prednášaniu, výtvarným aktivitám.

Diskusia

Kei
Dala som 6 pretože je to na pokračovanie, a 6 je uprostred hodnotiacej škály (do ktorej 1 nepočítam), ohodnotím až po poslednej časti.
Ten deň ma stále mýli, musím byť v strehu a pripomínať si vzťahy a že hodina je hodina a nie predĺžená hodina (aspoň dúfam). Inak sa mi to páčilo, aj keď nemám rada hlavné postavy, ktoré si problémy privyrábajú samé (Laili). Som zvedavá ako dopadnú.
19.05.2013

William Cody
Dal som 5, snazim sa byt objektivny a zabudnut,ze to pisala 17ka:-). Inak by som dal 6:-). Som rad,ze trochu zacal dej, nelogizmy a casomieru sa snazim nevsimat, lode a plavby mozem, takze sa mi to v pohode citalo. Trochu prirychle a nepremyslene nastupenie hlavnej hrdinky na lod a rychle odovzdanie sa vodcu,ale zacina dobrodruzstvo a blizia sa prekvapenia, takze fajn:-). Kym som zvedavy na pokracovanie, dovtedy je to dobre a ja zvedavy este som:-).
19.05.2013

jurinko
Mam pocit, ze sa to nezlepsuje. Je to kvalitativne rovnake, ako jednotka, len sme sa zbavili vsetkych postav, ktore tam doteraz nejako figurovali, a zostali nam iba tri. Trochu je to take divne, kedze tie postavy a hlavne sposob zivota tych ludi, z ktoreho tie tri deti tak rychlo odisli, bol na zaciatku celkom dobre vykresleny, ba priam posobil ako zaklad diela. Keby to bol serial (alebo roman), tak v prvej serii (knihe) by mali stavat lod, na jej konci by mali odrazit od brehu, polovicu druhej serie (knihy) by mali putovat lodou (plot twist s otvorenym poklopom, burka, ...) a na konci druhej by mali najst pevninu. Ano, zatial to tak je, akurat to nie su serie/knihy, ale poviedky. Je to velmi skratkovite, najprv sa venujes opisom toho, ako zberaju plodiny a chytaju ryby, schovavaju sa a vobec ako ziju, ale hned sa na to vykasles a ides na lodi na more, pricom to vsetko, co si doteraz ...
19.05.2013

jurinko
[pokr.] vysvetlila a predstavila, nechas len tak zmiznut, akoby to nemalo ziaden vyznam. Plus nejake poznamky pocas citania, ktore ma tak nejako zaujali tym, ake su logicky chybne: Delfiny? A tie ako prezili tu noc, ked sa kvoli ladu nemohli vynorit, aby sa nadychali?; Hodinove udaje su zbytocne.; Ako sa da bez systemov riadit lod z podpalubia?; Lol, to Laili prisla na izolacne vlastnosti folie? Ako to, ked ich plan bol obalit do IZOLACNEJ folie lad, aby sa netopil?; Este aj burky? To maju chalani velmi "dobry" plan na dobrodruzstvo...; Ak si blizko pobrezia, nepotrebujes veslovat, aby si prekonala priliv - vyhodis kotvu a pockas, kym voda okolo teba opadne.; - toto ma napadlo priamo pri citani, su to zdanlivo drobnosti, ale kazia mi dojem. Postavy nevedia, co sa deje, prezili uplnou haluzou, ich "plan" je totalne hlupy a hrozne rychlo sa tam deju vsetky veci. Nestihol som sa ani zacat..
19.05.2013

jurinko
[pokr.] o postavy bat - a uz boli v bezpeci. Nestihol som si na Azula ani spravit nazor - a uz tam nie je a jeho dohovaranie vyslo uplne navnivoc. Je to uplne zbytocna postava, ktora do deja vlastne nijako nezasiahla. Je fajn, ze si sa ho zbavila, lenze potom sa tam nemal ani ukazat, a ak, tak nemal mat meno, pretoze nedolezite postavy mena nemavaju. Neviem, je to akesi divne. Ja viem, mala si 17, beriem. Len radsej by som si od teba precital nieco, co si napisala teraz. Pretoze takto sa vlastne vyjadrujem k tvojej tvorbe davno predtym, nez ti vysla kniha, co ta nikam neposunie, ani to s tvojou sucasnou tvorbou nijako nesuvisi. Tvoja kariera je uz uplne inde, nez tieto texty. A preto to vlastne ani nehodnotim. Jednak sa na to necitim (pretoze ti to uz nic nepovie) a jednak je to nieco stare, co hodnotit asi ani netreba, pretoze ty ako autorka uz si asi omnoho dalej. Posli nieco nove :-)
19.05.2013

Puf
Tiez by som si rada precitala nieco nove, ale ked je to tu a teraz... Nemam rada postavy ako Laili, hoci su ich plne knihy. Rozmaznane, nespratne decko, do mora by som ju hodila nech ju pozeru delfiny. Prvy diel sa mi pacil viac, kto vie preco, akosi sa mi to lepsie citalo. Tuto sme uz zazili aj nejaku akciu, prislo-odislo, chyba tom dynamika. No ale maucta, ja v sedemnastich (a veru ani v dvadsiatich), by som ani ciarku do prachu nenapisala bez toho, aby ma niekto nenutil, takze kazdemu zavidim, kto uz ma nejaku prax za sebou :)
19.05.2013

Kei
Pripájam sa - aj ja by som radšej čosi nové a aktuálne.
20.05.2013

Adhara
Začnem od konca – prečo sem nedám niečo nové? No preto, že nič nové podobného rozsahu nemám. Svoju poslednú poviedku som napísala krátko po maturite, odvtedy už len romány. Prečo? No lebo som nedostala žiadny nápad na niečo také krátke... Nechápem však, prečo by ma to nemalo posunúť. Práveže teraz ma to posunie viac než by ma to bolo posunulo vtedy pred rokmi, kedy som nemala nijaký odstup a pri kritike by som sa len naštvala a urazila. To je jedna vec, druhá je, že keďže poviedky sú pre mňa veľmi vzácny tovar, žiadnu z nich nemám v úmysle zahodiť do koša – nie je vylúčené, že po masívnej prerábke z tejto ešte čosi bude. Navyše, celých 9 rokov, čo sa tak “serióznejšie” venujem písaniu, som dostala len žalostne málo spätnej väzby, je čas to dohnať. :-) A chyby sa v tejto “vetve” môjho štýlu určite opakujú.
20.05.2013

Adhara
Aj sama som si v tomto diele vytipovala možné nedostatky a pár komentárov mi ich potvrdzuje, čo je užitočná skúsenosť. A tie 3 komentáre od Jurinka mi nepripadali ako nehodnotenie. :-)
No a že to chalani nepremysleli? Lenže presne to je pre pubertiakov typické, sú pochabí, neodhadnú následky... Izolačné vlastnosti fólie boli známe len ohľadom tepla, nie ohľadom radiácie. Nikde sa nepísalo, že by z podpalubia loď riadili. Čakať na odliv? Veď umierali smädom a odliv by prišiel až o týždeň (opäť posunutá časomiera), veslovanie bolo otázkou života a smrti. Hodiny boli na približný prehľad pre čitateľov. Opis života zo začiatku slúžil jednak aby bolo jasné, prečo hrdinovia chcú z takého sveta uniknúť, druhé dva dôvody toho opisu sa objavia na konci. Ani tie delfíny neberiem – na noc môžu migrovať do južnejších oblastí.
20.05.2013

Adhara
Aj pre to malé množstvo spätnej väzby si nemyslím, že dnes by som bola niekde absolútne inde než vtedy (dúfam, že toto vyhlásenie nikoho neodradí od kúpy mojej knihy, ktorá je, napokon, z celkom inej “vetvy” môjho štýlu než táto poviedka).
Ostatným: Vďaka za komentáre. Také postavy ako Laili nemám rada ani ja, ale napriek tomu sú u mňa časté a vždy sú to ženské postavy. Asi preto mi známi hovorievajú, že píšem ako muž. :-) Áno, beriem, že to Lailine pridanie sa k výprave bolo rýchle a uťaté, samej mi to nereže. I keď Nardova rýchla rezignácia mala naznačovať klíčiaci vzťah medzi ním a Laili, ale áno, aj tak to malo byť spracované lepšie.
20.05.2013

Kei
Mne nevadilo to rýchle pridanie sa k výprave, ono sa vlastne dalo očakávať, že po niekoľkých cykloch práce ktorú nenávidela spraví čosi nečakané. Že Nard ani neprotestoval beriem veď sa mu zrejme páčila, ale Tarix to vzdal príliš rýchlo, ja by som ho nechala ešte chvíľu sa dohadovať a navzájom vydierať, alebo by pribudli podmienky, kým by došlo k súhlasu.
Až tá hlúposť s otvoreným poklopom mi príde prehnaná, tá mi vadí. Veď predsa musela vidieť už na pevnine, aký zhubný vplyv má radiácia, a príde mi logickejšie že by sa zahrievala drepmi či by sa primkla k chlapcom aby sa zahriala. Neviem ako riešili vyhrievanie počas Noci v jaskyniach a tiež svetlo, ale nemali by niečo také aj v lodi? ako chceli prečkať Noc?
20.05.2013

jurinko
Noc zjavne preckat nechceli, pretoze vobec nerozmyslali nad tym, ze mrznuce more by mohlo lodi uskodit (take pnutie pri rozpinani ladu okolo by ju podla mna rozlamalo jak nic). Ich plan bol teda takyto: Pocas dna, z ktoreho musime cca polovicu preckat v podpalubi, a teda (kedze ta lod sa naozaj riadit neda) nebudeme nikam cestovat (plachetnicu totiz musis riadit, nie, ze vyvesis plachtu a ides si dat do podpalubia slofika, hoc aj duju jednosmerne vetry), sa urcite urcite dostaneme k dalsej pevnine. Ak nie, tak nas zabiju a) burky b) radiacia (pretoze ved v podpalubi mame, podla nasich vedomosti, iba foliu, ktora ma tepelne vlastnosti, ze ochranuje aj pred inymi vecami, ako napr. slnecna choroba, to podla autorky nevieme) c) strata orientacie na otvorenom mori bez pristrojov d) hlupa Laili e) mrznuce more. Super plan. Takato absencia pudu sebazachovy sa neda pripisat teenagerom, iba ...
20.05.2013

jurinko
[pokr.] hluposti (alebo tuzbe umriet). Inak, s tou migraciou som sa uz podivoval minule, ale teraz je to podla mna uz uplne pritiahnute za vlasy. Jednak vobec nevieme, ze v nejakych juznejsich oblastiach Lailin cyklus neplati. Nikde to nijako nebolo spomenute, takze predpokladam, ze Laili nezije na pole, ale niekde na byvalom pase trebars mierneho alebo subtropickeho pasma, ktore sa vplyvom zmien na planete hentak zmenilo. Ale aj keby som to zobral, ok, tak Laili zije niekde, inde na planete su podmienky uplne ine - preco by mali tie delfiny preplavat pol zemegule len preto, aby sa mohla Laili pokochat pohladom na ne? Plus - ak teda niekde more nezamrza, je pravdepodobne, ze tam bude slnko omnoho nebezpecnejsie (hoci ano, aj teraz mame ozonovu dieru najvacsiu nad polmi, takze mozno az tak uplne nie, ale nejake ruzove to asi nebude). Ako sa budu delfiny nadychovat, ked akonahle sa ...
20.05.2013

jurinko
[pokr.] dostanu slnecnu chorobu, naskacu im pluzgiere a po case zomru? Delfin je dost citlivy tvor, na takejto extremnej planete by nemal sancu prezit. A dalsia vec - ak teda migruju z neuveritelnych vzdialenosti, kolko by im trvala cesta? Hodiny? Nie nahodou tyzdne az mesiace? Lenze to uz by zas bola Noc, nie? Migracia je dost zlozity pojem, to nie je tak, ze "aha, teraz, pocas tychto 50 hodin, maju delfiny vhodne podmienky na zivot, sup ich tam, pretoze plavit sa na lodi a vidiet delfiny je hrozne pekne, tak to nechame Laili zazit". A tie hodnotenia tam sice nejake su, ale necitim sa na to, hodnotit to ciselne. Keby som musel, tak dam prvemu dielu asi 5 a tomuto asi 4, ale je to hodnotenie do minulosti a hoci ty to asi teda planujes prerabat, myslim si, ze je to zbytocne. Ja byt tebou, sa radsej poucim a napisem nieco nove a uzasne, babrat sa so starymi slohmi nema ziaden zmysel, imho.
20.05.2013

jurinko
"...akonahle sa VYNORIA, dostanu slnecnu..." *
20.05.2013

mayo
Adhara, ja som rad ze to tu davas, hoci je to starsia tvorba. pre mna su tieto poviedky stale velmi citave (a mozno nemam dost dobry postreh na detaily), takze sa najprv pobavim na poviedke samej, potom poucim z logickych chyb ktore tam ludia nachadzaju, a potom z Tvojich protiargumentov, a tak dalej. myslim ze keby sa to doladilo, prepracovalo a rozsirilo, bol by z toho kvalitny material, lebo vyvolat zvedavost v citatelovi zaujimavym pisanim, to sa Ti podla mna dari. (btw, som zvedavy ci Tarix ten zasah ziarenim rozchodi :)
20.05.2013

Adhara
Napísať niečo nové? Tak znova: nemám nápad. Bez nápadu to nejde. Čudujem sa, že si to ako tiež píšuci človek myslíš. A k zbytočnosti prerábania: inú starú poviedku, len o rok mladšiu než táto, som prerobila, a v CeFa 2012 skončila na 23. mieste, čo vzhľadom na vyše 200 súťažiacich nie je také zlé.
To s Tarixovou rezignáciou beriem, je to nedopracované (lebo mi nič nenapadalo :-)). A beriem aj kopu ďalších pripomienok, aj keď sa to možno nezdá, lebo stále oponujem – ide len o to, že viacero vecí domyslených bolo a rátala som s tým, že sa čitatelia dovtípia – no keď sa nedovtípili, evidentne to treba rozpísať, prepísať alebo aspoň jasnejšie naznačiť. Keďže však neviem, či vôbec bude nová verzia a ak bude, zrejme by ste ju aj tak nečítali, píšem tie doplnky sem – samozrejme, pri knihe by táto možnosť nebola.
20.05.2013

Adhara
Áno, s tými delfínmi je to trochu pritiahnuté za vlasy – radiácia + málo času ma migráciu, ale nevieme, na ktorej zem. šírke a za akých klim. podmienok sa to odohráva a nedá sa vylúčiť, či more neprestáva súvisle mrznúť hneď za obzorom. A ten delfín je podobný pojem ako palma, z genetického hľadiska je to už čosi úplne iné. Túžba zomrieť u teenagerov? Nuž ak sa za ňu nedá považovať chľast a fajčenie dnešných teenagerov, tak ja už fakt neviem, čo by ňou mohlo byť. Väčšinu teenagerov som vždy považovala za hlupákov, dokonca aj keď som medzi nich vekovo sama patrila, asi som to podvedome chcela vyjadriť aj v príbehu. Fólia: vedelo sa, že kusy ľadu zabalené do fólie chránia pred radiáciou. Ochrannú funkciu pred radiáciou pripisovali tomu ľadu, fóliu mali len na uchovanie ľadu, je to naozaj až také neuveriteľné?
20.05.2013

Adhara
Vďaka, mayo. Zisťujem, že poviedka asi naozaj nie je moja parketa, nikdy ma to k ním príliš neťahalo a vidím, že nemá veľký zmysel, ak nechám všetko skratkovité a nejdem do hĺbky.
20.05.2013

jurinko
Hm, citatel to mozno nevie, ale ty ako autorka by si to mala vediet (aka je to planeta, ako vyzera, aka je velka, ake prirodne zakony tam funguju, ...). Ak tam maju nejake veci fungovat, musis sa nad nimi zamysliet (na Zemi je dohlad po obzor z vysky 2m cca 5km, takze za obzorom by sa urcite nemohlo menit podnebne pasmo - http://blogs.discovermagazine. com/badastronomy/2009/01/15/ho w-far-away-is-the-horizon/#.UZ pCRdimUv_). Ty tvoris ten svet, pren si boh (a tvoje postavy dokonca ani nemaju slobodnu volu ;-) ), ovladas kazdy jeho aspekt. Ak podrobnosti o tom svete nevies ty, nemozes toto poznanie preniest na citatela a vovedies ho na navstevu do nezariadenej izby, s bielymi miestami a nevysvetlitelnym prudom vzduchu, ktory ta po case zacne iritovat. Nie. Ved navstevu si vodis do zariadenej a upratanej miestnosti, nie do chaosu. ...
20.05.2013

jurinko
[pokr.] Ti teenageri mali ten plan uplne zly. Ale neboli sprosti, ved viac ako rok dokazali tajne stavat lod, planovat dopredu, dokonca sa zamysliet nad pripadnymi rizikami (ochranna folia). A zrazu su z nich tuponi, ktori len tak-tak nezomreli? Ach.. (ozaj, z toho linku vymaz medzery)
20.05.2013

jurinko
Ked my sa asi nezhodneme na tom, o com je pisanie. Ja chapem, ze som povedal, ze to je skratkovite (aj je) a ze by to mal byt serial/roman. Ale podstata pisania je o tom, na danom priestore vediet spravit pribeh. Ano, aj ja som teraz presvihol poviedku do Ceny Fantazie, ale podstata je inde. Ak clovek nevie pisat kratke utvary, nemoze zacat pisat velke. To si myslim a vnimam to tak, ze aj ten roman sa napokon sklada z kapitol, stran, odsekov, viet a slov. Ist opacne je, myslim si chybou, treba zacat zospodu. Ked vies dobre pisat slova (gramatika, pekny/pekni, ...), mozes zacat pisat vety. Ked ti idu vety, zacni pisat odseky. Ked vies odseky, skus ich spojit do zopar stran pribehu. A zopar stran pribehu uz moze tvorit bud poviedku, alebo kapitolu v romane. Ale az ked vies pisat kratke veci, mozes sa naucit pisat dlhe. To je vseobecne uznavany nazor a myslim si, ze plati. ...
20.05.2013

jurinko
[pokr.] Mna napriklad dost bavilo vytvorit anagram, prinuti ta to uvazovat o pismenach v novom kontexte :-) Rovnako sa asi lisime aj v inspiracii. Preco potrebujes napad na roman? Jedna kratka kazdodenna udalost, akykolvek bezny fakt, okoreneny troskou fantazie - a mas mikropoviedku jak vino, ked som isiel okolo jednych malych opryskanych dveri v Brne, tak som potom po ceste na privat vymyslel poviedku Pozor schod!. Ved ano, nie je to prelom vo svetovej literature, ale napisat o tom roman? Ved by som sa zblaznil, takto to nefunguje predsa. Romany su praca. Treba si vymysliet svet, napisat si pozadia postav, zakladnu osnovu, casovu os, predstavit si dejove linie a ako sa krizia, pre-produkcia je rovnako dolezita, ako samotne pisanie (jedna nasa znama na to pouziva snury na pradlo, kam si vesa papieriky, aby nenechala postavy nahodou jablka oberat v marci :-) ). A to pisanie je tiez ...
20.05.2013

jurinko
[pokr.] potom praca. Sediet pri tom, snazit sa, naplnat ten obsah, ktory si uz predtym vymyslela, v podstate ani netvorit, len prepisovat veci z hlavy na papier, je to makacka, urcite to poznas. Ako to chce niekto zvladnut, ked nevie napisat poviedku? Ked nevie vytvorit dejovy obluk? Ked nevie postavam dat aspon zakladne psychologicke charakteristiky? To sa neda zvladnut, vysledkom nemoze byt dobry roman, iba znoska opisov a balastu, ktory dej nikam neposuva a nema ziadnu uroven, nedoveryhodne rozhovory topornych postav a plytky dejovy obluk bez nejakej katarzie. Mozno niekde na Zemi zije genius, ktory to dokaze, ale so zaokruhlenim sa da povedat, ze takto napisat dobry roman je nemozne.
20.05.2013

Martin Makúch
Ukazovať nezrovnalosti je fajn, ale miestami nechápem. Ide o beletriu, sci-fi. Komu sa páčil Tarzan? Mne áno, ale hodnotiť podľa takýchto kríterií - 2 body za útechu :-)
Niečo sa ešte vysvetlí. Posúdiť faunu a flóru budúcnosti by som si netrúfol ani s diplomom z biológie (ktorý na rozdiel od Adhary nemám). Neriadená plavba - už primitívni ľudia na obyčajných ľoďkách prišli na vzdialené ostrovy uprostred oceánu. Aj plachetnica sa môže neriadene plaviť, dôležitý je morský prúd.
Majú obrovské šťastie? Áno. To býva v každej beletrii (aj živote) pokiaľ sa (úspešne) prekonávajú nebezpečné situácie. Mohli sa potopiť uprostred mora - vyčítali by ste nezmyselný koniec a chýbajúcu pointu. Možno boli desiatky výprav a skončili katastrofou, príbeh obvykle popisuje tú, kde sa to podarilo.
20.05.2013

Adhara
Nehovorím, že za obzorom sa mení podnebné pásmo, ale hranica súvislého zaľadnenia musí niekde byť. Tak prečo by nemohla hneď za obzorom?
Pozri, ja som ako prvé napísala román. Ako prvé som publikovala román (aj keď nie ten, čo som napísala ako prvý). Dostala som zaň honorár. A odborné recenzie nie sú zlé, pozri tu: http://www.litcentrum.sk/recen zie/nula-kelvinov-ja-neexistuj em-ty-neexistujes Toľko k všeobecne uznávanému a vraj asi aj platnému názoru. V názore na písanie sa evidentne nezhodneme. Čo je zvláštne, lebo v mnohom s Tebou súhlasím. Mávam do detailov premyslené svety. K mojej najobľúbenejšej vymyslenej planéte použitej (zatiaľ) v dvoch mojich románoch mám osobitný wordovský súbor s jej orbitálnymi charakteristikami, sklonom rotačnej osi a magnetickej osi, periódou precesie magnetickej osi,...
20.05.2013

Adhara
(pokr) ...siderickou a synodickou dobou rotácie, rovníkovým a polárnym priemerom, hmotnosťou, tiažovým zrýchlením, atmosférickým tlakom, zastúpením jednotlivých plynov v atmosfére v percentách, vznikom, vývojom, vnútorným zložením, atmosférickým prúdením, fyzikálnymi charakteristikami materskej hviezdy a okolitého planetárneho systému a biochémiou, anatómiou, morfológiou a systematikou rastlín, ktoré na tej planéte žijú, vrátane fylogenézy a vymyslených latinských názvov. (Môžem poslať na mail, aby si videl, že nekecám). A to nie je jediný môj fiktívny svet. Priemerná dĺžka vzniku románu u mňa je 6,5 roka (nedávno som to počítala), to je celkom dosť na to, aby som si to premyslela do detailov. A vždy prepisujem veci z hlavy, netvorím počas písania, na to je už vtedy neskoro. Nanajvýš nejaké drobnosti.
20.05.2013

Adhara
Ale ja to takto viem len vo veľkom. V malom to nezvládam. U poviedky proste nie je motivácia sa s tým “serinkať”, keď výsledkom bude len zopár strán. Ak som sa s tým napriek tomu u poviedky “serinkala”, výsledkom bolo zákonite to, že mi k danému prostrediu napadol ešte aj román alebo prinajmenšom druhá poviedka ako pokračovanie. K inšpirácii životom našim každodenným – to opakovane skúšam, samozrejme ju pekne prifarbím fantáziou, a opakovane bez úspechov v súťažiach či medzi čitateľmi (ponosy na nudnosť posledného pokusu si možno prečítať na mojom blogu). Toľko moje skúsenosti.
Martin, vďaka za podporu, ja len – vtedy som ešte diplom z biológie nemala, ako som spomínala aj v komentári k prvej časti.
20.05.2013

jurinko
V sobotu tu bude moja poviedka, pri pisani ktorej som presvihol ten rozsah do Ceny Fantazie. Myslim si, ze ten svet ma romanovy potencial, ale mna zas nebavi stravit pri jednom svete a jednom hrdinovi roky. A pritom si to tiez premyslim, zakladne fungovanie mam skonzultovane s odbornikmi, svet funguje a pribeh v nom snad tiez (uvidime v sobotu ;-) ). Sme proste kazdy iny, a to je dobre. Bola by to nuda, keby vsetci pisali to iste :-)
21.05.2013

Adhara
No vidíš, a mňa zase moje svety a hrdinovia tak bavia, že keď sa do nich ponorím, tak hoci bol počiatočný úmysel poviedka, nakoniec je z toho román alebo rovno sága. :-) A ak ma až tak veľmi nebavia, potom tá poviedka aj podľa toho vyzerá... To isté hádam nie, len tak isto. :-)
Inak, posledné štyri roky už aj ja konzultujem s odborníkmi. Škoda len, že sa tak ťažko zháňajú.
21.05.2013

Kei
tá vaša debata je naozaj inšpirujúca, vlastne väčšinou keď sa tu začítam do diskusie, mám chuť niečo písať, lebo komentáre sú rozvíjajúce. len mám podobný problém ako adhara, aj krátka poviedka sa mi nakoniec podarí príliš dlhá.
Adhara, prečo si myslíš, že "...nemá veľký zmysel, ak nechám všetko skratkovité a nejdem do hĺbky"? Také "skratky" sú aj v románoch a napomáhajú tomu, že nie sú veľmi rozvláčne a nudné.
21.05.2013

Puf
He, ja mam opacny problem, skusam zosmolit nieco dlhsie ako na par stran, ale ked mna kazdy namet zacne po dvoch tyzdnoch znervoznovat, ze co sa s ty tolko ser... a zatial sa mi nepodarilo nic dokoncit :(
21.05.2013

Adhara
Kei: Skratka je dobrá, ale používať sa ju učím práve písaním románov. :-) Myslím však, že napísať výstižnú skratku je ťažšie ako povedať všetko. Takú skratku, ktorá aj málo slovami povie to isté, čo sa dá vyjadriť veľa slovami, ibaže v skratke bez zbytočného balastu je tá myšlienka výraznejšia. No a nevydarená skratka je zase horšia než keď je napísané všetko. Ja sa zatiaľ necítim na tvorbu vydarených skratiek z fleku, preto radšej píšem rozsiahlo a s odstupom sa snažím trochu škrtať, zvýrazňovať to hlavné.
21.05.2013

jurinko
Ucit sa pisat skratku pisanim romanov mi sice pride trochu ako toto: http://www.signsquote.com/imag es/panneau/18709.jpg (bez medzier), ale uz sme sa zhodli, ze sa na veci pozerame inak, takze proti gustu... :-)
21.05.2013

Kei
Jurinko: pravda, ja si tiež myslím, že poviedky to lepšie naučia, ale chápem aj Adharu. A záleží aj od druhu textov. Poviedka potrebuje dobrú pointu, alebo nejaký výraznejší záver, čím kratšia tým viac. Pri krátkej nemôže byť viazaná na fiktívne a úplne iné prostredie, pretože tam nie je miesto na vysvetlenie zvláštností. To isté platí pre dej - neštandardné podmienky potrebujú priestor, hlavne ak sú úplne iné. Ďalšia možnosť - zaujímavá situácia bez prekvapivého konca - ale aj tam musí byť nejaký nápad, ktorý sa dá spracovať nakrátko. Ale keď nie je jednoduchý nápad... alebo iné, čo sa mi stáva - nápad sa rozrastie pri písaní a je mi ľúto nevyužiť ďalšie vetvenie, keď sa mi páči (aspoň v 1. fáze písania XD ) A aj román sa dá pokúskovať a rozmýšľať, či by nešlo úsek napísať výstižnejšie.
21.05.2013

Adhara
Aby tam to podstatné bolo, najprv to tam musíme dostať. A nevidím lepší spôsob, ako dostať tam podstatné v prípade, že neviem/nie som si istá, čo je podstatné, ako dať tam všetko. Rovnako postupujem aj pri kreslení portrétov. Neviem odhadnúť, ktoré črty v tvári sú pre dnaého človeka najdôležitejšie, určujúce. Tak sa snažím zaznačiť úplne všetko, čo vidím. A to, čo robí jeho podobu podobu, tam vtedy určite bude.
Géniovia sú podľa mňa nie tí, čo bez tréningu na kratších útvaroch píšu dobré romány, ale tí, čo na prvý šup určia, čo z obrovského množstva informácií je podstatné a zakreslia/zapíšu iba to.
21.05.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.