Zornička

Rozprávka o tom, že pravá láska vždy zvíťazí. A že nie je dobré preháňať to s alkoholom a brať drogy. Prvá poviedka tohto autora na našom serveri.
Filmová história scifi
„Dopekla, čo teraz?“ ozvala sa prvá sudička pri pohľade na spiace nemluvňa.
„Ukáž?“ nahla sa nad kolísku druhá sudička a ešte raz prekontrolovala línie na maličkej dlani. „Panenkoskákavá,“ zalomila rukami. „Musela byť riadne zhulená,“ kývla hlavou smerom k tretej, najmladšej sudičke. Tá, odkedy ňou švihlo o zem, ležala vyvalená na polceste k divánu. Chrápala. „Ako to, že sa k nej dostala prvá? Chúďa drobček. Je to ešte horšie ako s malým Bajajom!“ pri spomienke na malého Bajaju sa striasla. Prvej sudičke sčervenali končeky uší.
„Prisámbohu, viac ju na žiadnu oslavu nepustím. Najmä nie na narodeniny toho grázlika Macka Uška.“
Spolu sa zahľadeli na malú princeznú, ako si spokojne slintá do perinky. Netuší, aký osud jej pripravili kmotričky sudičky. Vlastne, len jedna z nich. A to je dobre.
„…chjo. Čo narobíš. Tvár sa, akože nič. Reklamácie aj tak neberieme.“
Z princeznej Zorničky napriek očakávaniu celého kráľovstva nevyrástla mladá dáma, ale svojhlavé dievčisko. Najradšej behala po hrade ako malý zlý duch a vystrájala čertoviny. Dvorné dámy sa pred ňou schovávali po najtmavších kútoch, len aby nepadli za obeť jej zlomyseľným žartíkom. Slúžky strašila mŕtvymi potkanmi, pávom v parku vyšklbala všetky krásne perá. Labute v hradnom jazierku považovala za lovnú zver. Na hradných slávnostiach primiešala do korenistej omáčky celú fľašku lieku proti zápche. Potom celá uchichotaná sledovala strkanicu pred vrátkami hradnej latríny i rozpaky pánov a dám pri hrubom porušovaní etikety páchanom v blízkom parku. Keď starý záhradník na druhý deň zrána prišiel do parku obstrihať ruže, takmer ho trafil šľak.
S nezvládnuteľným potomkom kráľovský pár naložil, ako sa na ľudí v ich postavení patrí. Poslali Zorničku do kláštora. Darmo prosíkala, sľubovala hory-doly. Komorné pobalili truhlice so šatstvom, naložili všetko na cestovný koč a princezná sa s malým sprievodom vydala na cestu. V deň odchodu sa pred hradnou bránou sa zhromažilo všetko služobníctvo. Mávali na rozlúčku hrkotajúcemu koču, kým sa nestratil za obzorom. Keď dosadol aj posledný obláčik prachu, všetci prepukli v nadšený potlesk, výskot a piskot. Dvom starým kuchárkam od šťastia aj slza z oka vypadla.
Cestou sa Zorničke zachmúreným výrazom podarilo znervózniť najprv kone, potom i členov sprievodu. Boli už hlboko v Temnom lese, keď dala príkaz na zastavenie.
„Vaša jasnosť, toto nie je dobré miesto na odpočinok. Máme rozkazy Temným lesom precválať čo najrýchlejšie a bez zastávok.“
„Keď ja som vypila táák veľa malinovky,“ princezná skackala na mieste s prekríženými nohami a vrhala na vojakov úpenlivé pohľady. „Prosíííím!“
„Och. No tak dobre. Pôjde s tebou...“
„To nie! Keď sa niekto pozerá, ja nemôžem, ozaj nemôžem. Len chvíľočku, máte moje slovo!“
Spochybňovať slovo princeznej sa nahlas nik neodvážil, aj keď všetci vedeli, že je hodno toľko ako muší kakanec. Medzi členmi družiny preskakovali rozpačité pohľady. Nakoniec všetci len zízali za vzďaľujúcou sa postavou. S dámami chodiacimi na malú nemal veliteľ dostatok skúseností. Jeho Dora si proste čupla a vykonala, čo treba. Ale jeho Dora nie je dáma. Tie musia asi ondiť, celkom ináč.
Teplokrvníky nepokojne podupkávali na mieste, netrpezlivé pohnúť sa preč z tohto zlého miesta. V ostražitom tichu sa zmysly všetkých divých zverov sústredili na votrelcov. Z krovia ich pozorovali bdelé oči. Neboli to oči ľudské. Zviera zavetrilo vo vzduchu a hodnotilo situáciu. Su nebezpeční? Môžem ich zastrašiť? Zožrať? Sú na hranie? Budem dostatočne rýchly? Zviera zamliaskalo, urobilo niekoľko šuchotaných krokov vpred. Votrelci sa zrazu dali do pohybu. Už sú preč.
Na ceste po družine ostalo len zopár čerstvých guľôčok trusu. Vzďaľujúci sa dupot kopýt a hlboké ryhy v čiernej lesnej pôde svedčili o bleskovom úteku koní. Čo ich mohlo tak vyplašiť? V blízkom kroví niečo opäť zašramotilo. S funením a prskaním sa spomedzi konárikov vyhrabal dýchavičný ježko. Dôkladne si poobzeral hovno na ceste a odťapkal preč.
Zornička si to šinula cez les zúrivým pochodom. Vraj do kláštora! Pch! Spomenula si na kyslú tvár matky predstavenej, keď bola v hrade naposledy prosiť o milodary. Nezabudla ani na jej vychádzkovú paličku, ktorá jej pri rezkej chôdzi skôr zavadzala ako pomáhala. Smiešne, zakríknuté postavičky mladých noviciek. Tiene v lese zhustli. Začala sa obzerať po nocľahu, ale nikde ani domčúrika. Už padla tma, keď v diaľke zbadala blikotavé svetielko. Unavene zastala na prahu malej chalúpky. Po krátkom zaváhaní strčila do dverí a vkročila dnu.
„Vitaj, pocestná. Čo ťa k nám privádza?“ opýtal sa najstarší trpaslík.
„Júj, dedkovia, dobre že som vás našla – lačná som aj nocľah hľadám,“ princezná si prisadla k ohňu a sama si nabrala za misku pariacej sa polievky. S chuťou sa pustila do jedla. Trpaslíci boli stará škola a strpeli zvláštne maniere hosťa, podľa oblečenia urodzeného pôvodu. Po jedle vyskúšala všetkých sedem kožušín, vybrala si tú najmäkšiu, do ktorej sa zakutrala a zaspala.
Sníva sa jej, že je malým bielym králičkom v útulnom čiernom cylindri. Je tu teplučko a tak krásne mäkučko. Priskáče k nej druhý biely králiček a kričí „Vstávať! Vstávať a cvičiť!!!“ drme ju za plece a zafuní do tváre.
„Ale prééčó?“ malému bielemu králičkovi sa z cylindra nechce.
„Pretože je ráno,“ otravuje stále ten druhý.
„Lenže, ja mám ešte noc,“ oponuje prvý králiček.
„Ide sa do práce!“ zvláštne, druhý králiček má veľký červený raťafák a dlhočizné fúsiská. Smrdí cesnakom. Žerú králiky cesnak? A hovädziu pečienku?
„Ale prééčó?“ cylinder je zrazu fuč.
„Pretože práca šľachtí,“ nedá si pokoj trpaslík.
„Och... veď idem, idem.“
„Cecilka čaká. Cez deň ju budeš pásť v lese. A navečer, kým sa vrátime, nezabudni oheň rozložiť a popratať. Daj pozor, za Cilkou nám behá zblúdilý satyr Nok. Nesmieš dopustiť aby sa k nej priblížil. Potom dáva celý týždeň kyslé mlieko.“
Celá rozospatá bola po inštruktáži zdvorilo vystrkaná z chalúpky. Trpaslíci ju vybavili prútikom na poháňanie a už kráčala do lesa za rohatou Cecilkou. Koza len čo si našla vhodné miesto, pustila sa do paše. Princezná sa zabalila do plášťa a usadila sa ku kmeni stromu. Zakrátko zadriemala.
Keď sa zobudila, slnko už bolo hodne vysoko. Cecilka nikde.
„Koza jedna sprostá,“ poťažkala si okolostojacim stromom a vybrala sa Cecilku hľadať.
Blúdila lesom celé hodiny, už bola celá doškriabaná a dotrhaná od halúzok, v črievičkách jej čvachtala voda. Konečne na čistinke zbadala bielu kozu. Ale nebola tam sama. Na druhej strane čistinky stál v pozore na zadných zblúdilý satyr Nok v podobe statného capa. S vyplazeným jazykom vzrušene vetril vo vzduchu.
„Mééééé!“ zavolal na svoju milú.
„Mek!“ odpovedala mu narýchlo koza medzi dvoma hltmi.
„Méé-éé-éé-éé!“ rozbľačal sa prešťastný Nok. Pooblizoval si pysk, spustil sa na všetky štyri a so vztýčeným chvostíkom skackal cez čistinku ku koze. Zornička si spomenula na rady trpaslíkov. Z kyslého mlieka sa jej vyhadzovali vyrážky na jazyku. Schytila do rúk plášť, vyrútila sa spomedzi stromov satyrovi naproti a bleskove mu ho omotala okolo hlavy. Ten pridusene zbliakol, naslepo sa po Zorničke ohnal rohami, raz, dva razy vymrdol kopýtkom a potom ukážkovo predviedol cvik baran-baran-buc do kmeňa mohutného duba. Klesol k zemi, vzápätí akciu ukončila spŕška žaluďov. Ostal nehybne ležať. Zornička sa už načahovala za kozou, keď sa do ticha z koruny stromu ozvalo hlboké vrčanie. Obidve ustrnuli v pohybe, pomaly zdvihli zrak. Koze vypadol z papule trs trávy. Na najspodnejšom konári prikrčene číhal besný Kocúr v čižmách. V spenenej papuli drobné zuby ostré ako britva, každý chlp na tele zježený, chvostiskom výhražne kmital zo strany na stranu. Pazúrmi driapal kôru stromu, chystajúc sa na skok.
Obvykle slušný chlapík, tento kocúr, dnes vo veľmi zlej nálade. Na nočných záletoch v dedine ho in flagrati prichytil starostov mastif. Kto povedal, že to bola jeho fena?? Čuby sú predsa pre všetkých. Keď môže starosta… Rana ho už veľmi nebolela, zato v hlave sa mu všetko mútilo a krútilo. Ešte aj čižmy kdesi stratil. A teraz si títo vagabundi musia gebule otrieskavať práve o jeho strom. Och, tá príšerná bolesť za očami. Veď on im ukáže!
„Žgrááááuč!“ kocúr sa vrhol sa za Zorničkou. Tá sa v ohromení ani nepokúsila uhnúť.
A dopadol... tesne vedľa. Došľaka! Čo sú toto za čary? Potriasol hlavou v snahe zbaviť sa dvojitého obrazu. Neúspešne. Zmätene zaprepletal labkami, Zorničke k nohám vyvrátil obsah žalúdka – polepené chumáče trávy, úlomky konárikov, malé klbko bavlnky, korkovú zátku a akýsi kus látky. Vyzeralo to, akoby dnes Kocúr požral na čo naďabil. Hneď sa cítil trošku lepšie. Skočil na chrbát jednej z dvoch (troch?) kôz – Ha! Mám ťa! – v rýchlosti sa jej zahryzol do šije a vzápätí zmizol medzi stromami.
Zornička už mala všetkého plné zuby. Cecilka tiež. Pobrali sa obe rovno do chajdy a spolu zachrápali na kope kožušín. Tak ich našli trpaslíci. Domček v neporiadku, kozie bobky v posteli, oheň vyhasnutý od včerajšieho večera. A Cilka, ako čoskoro zistil najmladší trpaslík, mala zase kyslé mlieko a zapálenú ranu na krku. Bodaj ho porantalo!
Princezná bola tentoraz veľmi nešetrne prebudená a vysácaná z chalúpky. Kto nerobí, nech neje! Trpaslíci ulovili diviaka a teraz, veselo si pospevujúc chystali hostinu. Zornička sa ukrivdene schúlila v chlieviku. Koza ležiac na kope slamy ju chvíľu zo zdvorilosti okukávala, ale potom sa opäť venovala prežúvaniu. Trávila tak poctivo, až atmosféra v chlieviku zhustla. Princezná radšej vyšla na čerstvý vzduch. Nepáčil sa jej ani Cecilkin tik na viečku a podivný lesk v očiach.
Z komína chalúpky sa dymilo a do okolia sa šírila lákavá vôňa pečeného mäsa. S výrazom strateného šteniatka (ne)nápadne nakúkala do každého okienka. Na ražni sa piekol diviak. Tuk z mäsa odkvapkával do ohňa, syčal na rozpálených polenách. Smutne prehltla sliny a radšej si na noc pohľadala miesto na neďalekom strome.
Okolo polnoci nastal hurhaj. Princezná sa na strome strhla, len-len že nezletela na zem. Cilka vyvalila vrátka na chlieviku, v amoku rovnala so zemou čo jej prišlo do cesty, rozhodnutá udupať celý svet na placku. Trpaslíci na hluk vybehli z chalúpky a ratovali najprv kozu, vzápätí sami seba. Koza sa s inštinktom dravca (čert vie, ako k nemu prišla) zamerala na pohyblivý cieľ a s vycerenými zubami naháňala trpaslíkov okolo chalúpky, v chalúpke, na streche chalúpky, v chlieviku, medzi stromami… Sem-tam víťazne zabľačala. To vtedy, keď sa jej niektorého pošťastilo uhryznúť. Zorničke lietala hlava zo strany na a v duchu rátala víťazné zabľačania. Keď prišla k číslu deväťdesiatšesť, veselá skupinka sa jej stratila hĺbke lesa. A to bolo veľké šťastie, pretože princezná vedela rátať iba do sto.
Trpaslíci sa na druhý deň nevrátili. Neprišli ani o týždeň, dva, ani o mesiac. Asi sa im čosi prihodilo. Zornička sa zabývala v chalúpke, prostý život jej vyhovoval. Les jej poskytoval úkryt, obživu i rozptýlenie. Chytala do siete lesné víly, odtrhávala im krídelká a lámala drobné nôžky. S radosťou dieťaťa sledovala, ako sa smiešne krútia a plazia v tráve. Občas zo špásu prepadávala pocestných. Jednému dedkovi, čo zachrápal na voze potiahla halúzku s troma orieškami. Z každého orieška sa vylúpli plesové šaty, akých má na hrade plné truhlice. No ďakujem pekne. Dobré boli aspoň na handry. Veľmi obľúbila deti. Potulovala sa ich po lese spústa. Nosili obedy v košíčkoch svojim babičkám, behali stratené s vreckami plnými medovníkov, alebo len tak blúdili popletené a vystrašené. Keď ich nemala o čo obrať, aspoň sa s nimi zahrala. Na skrývačku, na chytačku, na naháňačku s kyjakom a tak. Keď v chalúpke objavila odratú kožu z vlka a lebku – to sa všetci nasmiali!
Trpaslíci sa z tej hroznej noci nikdy nespamätali. Koza všetkých rozprášila po lese. Tí čo to prežili sa hľadali niekoľko dní. Ani k chalúpke ani k Zorničke sa viac neodvážili priblížiť. Po čase celkom zošaleli. Ako temné tiene sa plížia húštinou, prepadávajú pocestných a za splnu vyjú na mesiac. Legendy hovoria, že sa pridali k svorke vlkov a splodili s nimi krpatých, veľmi veľmi škaredých bastardov – napoly vlkov, napoly trpaslíkov. Toto nové plemeno padlo do oka nejakému Morgothovi, ktorý si ich ochočil a všetkým navrával, že tie nepodarky aj sám stvoril. Po Temnom lese dodnes medzi zvieratkami kolujú vtipy o tom, ako ich ten trubiroh ťahal do boja, až pri tom prišiel aj o posledné gate.
Zavesená do kmeňa vysoko nad zemou, naťahovala ruku do hlbokej dutiny a vyberala lieskové oriešky. Napálená veverička vzrušene pobehovala hore-dolu, svoj nesúhlas dávala najavo ostrým hvízdaním.
„Hešš! Odpáľ, mám robotu!“ zahnala sa Zornička päsťou plnou orieškov. Zopár sa ich z dlane vyšmyklo a hlboko dole zašuchotali v opadanom lístí. Zvyšok si strčila za blúzku a znova rukou zašmátrala v dutine.
„Íííííííííííík! Íííííííííííííííííííík!“ Veverička podnikla rýchly výpad a zaborila hlodáky Zorničke do chrbta ruky, ktorou sa pridržiavala kmeňa.
„Jaj! Nerob!“ Zornička sa z rukou až po rameno v diere nemala na obranu čím zahnať.
„Ňaf!“ veverička sa práve chystala na ďalší atak, keď zrazu obidve na strome ustrnuli a započúvali sa do zvláštneho zvuku. Sprvu pripomínal vzdialené dunenie hromu, no na oblohe nebolo ani mráčika. Nieslo sa to vzduchom do diaľky a jeho zdroj sa rýchlo približoval. Nečakaný poryv vetra rozhojdal stromy. Ponad klenby preletel tmavý tieň okrídleného tvora ohromných rozmerov. Všetko živé zatajilo dych a vzápätí sa rozpŕchlo do úkrytov. Zornička sa obzrela za veveričkou, ale aj tá už bola preč. Vyšplhala sa až na vrcholok stromu, odkiaľ mohla sledovať výjav vo vzduchu.
Čierny drak manévroval svoje obrovské telo v ťažkopádnej akrobacii. Široké kožovité krídla vírili vzduch a lámali vrcholky stromov. Frustrovaný rev rozochvieval ušné bubienky široko-ďaleko. Okolo draka čiperne poletovala na metle babka v čiernych háboch. Občas siahla do vrecka priviazaného k opasku, akoby niečo rozhadzovala do vzduchu okolo dračej hlavy.
Stávalo sa mu to tak raz či dva razy za sto rokov. Tá príšerná starena sa odvážila vojsť do jeho jaskyne a štuchať doňho poriskom metly. Kým si vymotal hlavu z pevného klbka, v ktorom obvykle spal, ešte ho pár krát pošteklila medzi šupinami a fujazdila preč. Drak si až vo vzduchu uvedomil, že prenasledovanie bola chyba. Do psej matere! Ako to, že jej zakaždým naletí? Zase sa bude pár dní cítiť, akoby prehltol hniezdo sršňov. Príde o kúsočky tela, určite chce zase zuby a kto vie čo ešte. Naposledy mu odrezala i kus jazyka! A jéje. Snáď nedôjde k najhoršiemu. Po TOM sa cíti naozaj trápne. Jedna vec je obrať draka o nejaké tie šupiny, rohovinu, štetiny, no bárs aj ten jazyk oželie, čert to ber, ale TOTO je hrubý zásah do intímnych záležitostí. Veľmi hrubý zásah. Veľmi intímnych záležitostí.
Znova urobila ten pohyb rukou, vzápätí sa ozval zvuk sopečnej erupcie – drak si kýchol. Spŕška kyslých hlienov rozleptala listy dolámaných stromov. Zhlboka sa chrčivo nadýchol, raz, dva razy mávol krídlami v snahe udržať rovnováhu a potom sa už voľným pádom rútil za ohlušujúceho praskotu dreva k zemi. Pri dopade to zadunelo a Zornička na svojom strome pocítila, ako sa zem chveje. Babka omrkla situáciu, vrtko stočila metlu a stratila sa z dohľadu. Bola to Baba Jaga z Domčeka na stračej nôžke. Draka len omámila uspávacím práškom a ponáhľala sa mu vytrhnúť z tlamy jedovatý zub, ktorý práve nutne potrebovala na výrobu drahého elixíru do objednávky pre tureckého pašu. Draka nezabíjala. Slúžil jej ako zásobáreň celého priehrštia magických prostriedkov nevyhnutných na vykonávanie jej živnosti. Len tento zub mu o desať rokov dorastie a Baba Jaga ho bude môcť opäť zužitkovať. Dovtedy tu má k dispozícii ďalších 63 zubov, šupiny na prípravu nápoja lásky, z pazúrov vyrába bojové amulety, dračie sliny v zmesi s práškom z muchotrávky vyvolávajú vízie budúcnosti. Tu odbrúsi, tam vytrhne, odpíli, žoškrabne, vysaje, vytlačí. V neposlednom rade, najvychýrenejším a najviac vyhľadávaným prostriedkom z kuchynky Baby Jagy je dračie semeno. Chodia ju oň prosíkať bohatí i chudobní. Panovníci mocných impérií i bohatieri z ďalekých krajín sú ochotní jednu kvapku zázračného lieku tisíc krát vyvážiť zlatom. Baba Jaga by svojho draka nedala za nič na svete. Veď ďalší hniezdi, hen, až o dve kráľovstvá ďalej na sever. A navyše, je to samica.
Zornička, zvedavá ani opica, zliezla so stromu a prikradla sa na dohľad omámenému jašterovi. Pri páde sa pretočil a teraz ležal hore bruchom s labami vytrčenými dohora ako mačiatko pri hre. Jedno krídlo mal zložené pod telom, druhé vystreté pozdĺž. Z vyvrátenej hlavy mu voľne visel jazyk, kvapkajúce sliny prepaľovali zem dočierna. Baba Jaga si rozbalila kováčsku sadu nástrojov a pustila sa do práce. V prvom rade potrebuje ten zub, aby bola mimo dosahu smrtiacich čeľustí – keby sa náhodou začal prebúdzať skôr. Dávkovanie uspávacieho prášku bolo pri drakoch vždy nepresné a výsledok neistý. Z tlamy sa šíril odporný puch hniloby a rozkladu. Babe Jage to vôbec neprekážalo. Pravdu povediac, z nej samej sa šíril smrad omnoho prenikavejší a rozmanitejší, a keby ju napadlo drakovi dýchnuť do nosnej dierky, okamžite by upadol do kómy na dlhé mesiace. Pustila sa teda veľkými kliešťami kyvkať zubom. Do ticha medzi stromami sa ozývalo vŕzganie klieští o zubnú sklovinu a fučanie Baby Jagy.
Vŕdzg-vrdzg. Vŕzg-vrdzg.
Dračie viečka sa nebadane zachveli.
Vŕzg-vrdzg.
Vŕdzg-vrdzg. Vŕzg-vrdzg.
Hrudník sa pri nádychu vyklenul o kúsok vyššie.
Vrzg-vrdzg.Vrzg-vr- chvost sa bleskurýchle vymrštil do vzduchu a dopadol presne na miesto kde pred chvíľkou stála Baba Jaga. Teraz pomaly vsakovala do zeme, oči prekvapene vypúlené – jedna buľva odfrkla drakovi medzi šupiny, druhá sa vypliešťala v čvachtanici vedľa chvosta. Drak sa ešte raz zhlboka nadýchol, pomrvil ozrutným telom až to zamliaskalo a opäť upadol do sna. Po chvíli začal rovnomerne odfukovať a dokonca chrapkať.
Zornička sa dlho okúňala v úkryte, až nabrala odvahu a prišla si draka obzrieť. Obdivovala kovový lesk šupín. Po krátkom zaváhaní si jednu vytrhla. Mohla sa v nej kochať ako v zrkadle. Chvíľu sa bavila s pozostatkami Baby Jagy, kým úchytkom oka nezahliadla metlu opretú neďaleko o strom. Poutierala si črievice o čistú trávu a zamyslene ju chytila do rúk. Nasadla.
„Leť!“ rozkázala metle panovačným hlasom. Metla zjavne nerešpektuje autority.
„Hop!“ metla zrazu vyzerala ako tá úplne najobyčajnejšia metla na svete.
„Hore!“ metla stále ostávala trápne nehybná.
„Éch... Hi-jó?“ metla vyzerala urazene.
„Odvez ma domov, počuješ?“ Princezná už-už zvažovala použitie núdzového plánu pre krajné situácie – slovíčko PROSÍM. Našťastie nebolo potrebné. Ako všetky zázračné metly, aj táto potrebovala poznať cieľ cesty pred tým ako vyštartuje. Ako má predsa letieť, keď nevie kam?
O pár sekúnd už Zornička stála na terase Domčeka na stračej nôžke, s vyvalenými očami ledva lapala dych.
„...kujem pekne.“ ďalšie núdzové slovíčko jej samovoľne vykĺzlo spomedzi pier, pravdepodobne v dôsledku šoku. Metlu s rešpektom pomaly oprela vedľa dverí.
Keď sa jej konečne prestali podlamovať kolená, pokúsila sa vojsť do domu. Dvere pri otváraní ťahavo vŕzgali, na špinavej podlahe sa pomaly rozširoval prúžok svetla. Zornička už nakúkala do šera miestnosti, keď jej Domček na stračej nôžke vyšklbol kľučku z ruky a razantne pribuchol dvere rovno pred nosom. Márne ťahala, nepomohli ani kopance a buchnáty. Aké nevychované. Iba čo si triesku zadrela do dlane. S oknami nepochodila o nič lepšie. Darmo, Domček na stračej nôžke má vlastné čierne vedomie a nie každého uzná za svojho pána. Zornička už bola po dlhom dni unavená, a vlastne ani nevedela, ktorým smerom leží trpasličia chalúpka. Tak sa len schúlila do kútika k stene, povečerala veveričkine lieskovce a zaspala nepokojným spánkom. Ťažili ju nočné mory, istotne zapríčinené zlou vôľou Domčeka.
Ráno nebolo múdrejšie večera. Domček ostával na truc neprístupný. Zornička sa pokúsila obísť ho zozadu, možno je tam zadný východ, ale Domček sa k nej stále natáčal čelom. Behala okolo neho ako vyplašený zajac, snažiac sa oklamať ho kľučkami, ale tá prefíkaná budova akoby vždy vedela, na ktorú stranu sa v najbližšej chvíli vrhne. Podbehnúť popri čiernej paprči s pazúrmi sa neodvažovala. Princezná si celá zadychčaná sadla do vlhkého lístia. Mala nepríjemný pocit, že sa na ňu zatvorené okenice zlostne mračia. Jedna z nich sa na moment poodchýlila, kým čierna mačka ladne vyskočila von a usadila sa na zábradlí. Nadradeným pohľadom zhodnotila situáciu, pohrdlivo si odfrkla a pozornosť preniesla na dôležitejšie veci. Začala s dôkladným olizovaním labky. Za čerstvého rána sa vzduch pomaly ohrieval, ukazoval sa teplý jesenný deň. Povetrím lenivo zabzučal maličký chrobáčik. Zakrúžil ponad princeznú a dosadol priamo na drevené zábradlie. Domček na stračej nôžke sa prudko mykol, až čierna mačka so zamraučaním zletela zo zábradlia. Snažil sa chrobáčika striasť – z útrob sa ozval zvuk rozbíjaného riadu a padajúceho nábytku. Ďalší chrobáčik sa priblížil k zábradliu. Domček sa pokúsil uskočiť, no bez úspechu. Červotoče, napadlo princeznú. A ďalší, a ďalší. Potvorky, ktoré už dosadli vysielali uvítaciu správu pre svojich druhov – príďte si zahryznúť, drevo je skvelé! Mňamky! Báječný domov pre naše larvičky! V zdravom lese ťažko nájsť dostatok suchého dreva pre ich nenásytné hryzadlá. Domček hystericky poskakoval medzi stromami, vrtel sa a otriasal, no chrobáčiky sa zlietali zo všetkých strán. Zrazu zastal, pootočil sa k Zorničke a zavreté okenice hľadeli takmer spýtavo. Priskackal na nôžke bližšie, dokonca si pričupol až pred sediacu princeznú.
„Hmmm,“ zareagovala, „prosíš si niečo, Domček na stračej nôžke?“ usmiala sa milučko.
Domček v podriadenom geste rozcapil všetky okná a dvere.
„Keď ja neviem. Nepatrí sa princeznej potulovať po cudzích komnatách.“ čertvie, ako sa jej z pamäti podarilo vydolovať spomienku na hodinu etikety. Zrazu sa zdalo, že ju nesmierne zaujal vyblednutý vzor na dotrhanej sukni. Už si ani nepamätala, aká bola pôvodná farba látky. Žltá? Ružová? Fuj, ružová určite nie.
Domček sa ani nepohol. Chrobáčikov pribúdalo. Desiatky hryzadiel drviace drevo vydávali tiché vrzúkanie na hranici počuteľnosti.
„Ale vieš čo? Veď ja mám také zlaté srdce. Čo za to?“ opýtala sa hláskom sladším od medu.
Domček vylúdil škrípavý zvuk, ako keď sa o seba drevené laty obtierajú pod tlakom. Znelo to skoro ako… kňučanie.
„Pustíš ma dnu a budeš robiť všetko čo ti prikážem, jasné?“ pritvrdila princezná.
Domček vydal ďalší srdcervúci kňučivo-škrípavý zvuk a nebadane sa pri tom zakýval.
„Si ty veru sprostý Domček,“ škodoradostne sa zachichotala Zornička. „Ale som ťa dostala! Neviem, ako odohnať chrobáky. A chytať sa ich nebudem, veď hryzú.“ a zvrtla sa na odchod. V Domčeku čosi náhlivo zašramotilo a z dverí prudko vyletela drobná fiola – udrela Zorničku do temena.
„Hi! Ty…!“ Zornička sa zahľadela na fiolu v tráve. Šálil ju zrak? Akoby sa vo vnútri prevaľovala beztvará čierna hmota. Vzala ju do dlane a pokúsila sa prečítať štítok. Stálo na ňom 竜の屁 a pod tým roztraseným rukopisom 1204.
Zamyslene uchopila medzi prsty vybrúsenú zátku a ešte raz sa zadívala Domčeku do okien. Ozvalo sa ďalšie drevené zakňúkanie.
„No tak teda dobre.“
Zornička vytiahla uzáver.
Vzápätí fiolu pustila na zem a utekala preč, kým jej stačil dych. Z ústia nádobky sa pomaly, no nezadržateľne valili kúdoly čierneho dymu. Vo vzduchu naberali objem až zahalili celú chalúpku do tmavého lepkavého oparu. Všetko živé vädlo, hynulo. Zvieratá i ľudia lapení do tejto pasce zomierali niekoľko minút v nervových kŕčoch príšernou smrťou. Tí šťastnejší sa udusili vlastnými zvratkami. Je všeobecne známe, že dračie prdy sú najúčinnejším impregnačným prostriedkom pre drevo voči plesniam i drevokaznému hmyzu. Ročník 1204 bol obzvlášť vydarený, Baba Jaga si ho pravdepodobne šetrila na zvláštne príležitosti.
Od toho dňa Zornička bývala v Domčeku na stračej nôžke spolu s čiernou mačkou. Domček síce nikoho na svete neposlúchal na slovo, ale aspoň v hrubých rysoch plnil svoju časť dohody. Ani sa veľmi nepokúšal Zorničku zamordovať. Teplo kozuba mu robilo dobre na staré dosky. Občas si so Zorničkou zažartoval, ale iba tak z kamarátstva, kým nebola zúrivosťou celá bez seba. Čierna mačka bola rada, že si môže z času na čas u kohosi vymňaučať misku jedla, obtierať sa o živé teplé nohy a skoro ráno s rozkošou skákať spiacemu človeku do tváre. Čo viac by jedna mačka chcela?
Cez zimu sa Zornička nudila. Víly spali pod snehom, ani decká už nechodili do lesa tak často. Raz sa jej síce podarilo čapnúť takú malú sopľandu s košíkom čerstvých jahôd, potom však dlho nestretla ani človiečika. Rozmýšľala, kde asi sú a čo robia trpaslíci. Možno by sa s ňou chceli opäť kamarátiť?
Bol mrazivý deň, princezná vyspávala zakutraná v perinách do neskorého popoludnia. Domček na stračej nôžke ani neškripol, mačka driemala za pecou. Odrazu sa okno rozcapilo a dnu strmhlav vletel divý bôžik Pan, po pamäti za zvrtol k posteli a fuk ho rovno do perín!
Zornička sa nestihla ani nadýchnuť k výkriku a – Och…!
Les v zime je tiché malebné miesto. Každý zvuk rýchlo pohltí snehová výstelka. Väčšina obyvateľov čaká na prvé jarné lúče, s ktorými vystrčia z úkrytov svoje čumáčiky, rypáčiky, tlamičky či sosáčiky, aby sa mohli navzájom požierať vo večnom kolobehu života. Ale dnes aj obyčajné zakrákanie vrany znie ako volanie z cudzieho sveta. Ozaj… kde sú vôbec vrany? Odleteli? Niečo ich poriadne vyplašilo. Možno to rytmické škrípanie namáhaného dreva. Áno, to bude ono. Ozvena znásobuje zvuk, nesie ho do diaľky. Satyr Nok vo svojom dúpäti zavetril, vyplazil jazyk, zahihňal sa a nadržane zahýkal. Domček na stračej nôžke sa do taktu kníše zo strany na stranu. Škrípanie i kývanie už trvá hodnú chvíľu. Spod Domčeka vybehla pohoršená zajačica a odskackala cez zasneženú čistinu hľadať si lepších susedov.
Keď kývanie konečne ustalo, na les sa znášal súmrak. V Domčeku bolo teplo a útulne. Pan sa s veselým pískaním vrtel pri hrncoch. Raz pomiešal toto, pichol vidličkou do tamhoho, hentam pridal za hrsť sušených… snáď byliniek. S výrazom labužníka privoňal k bublajúcemu obsahu kotlíka a mľaskol. Ebenová pokožka sa mu v svetle ohňa leskla, spomedzi kučeravej hrivy vykúkali šibalské rožky. Dlhý chvost siahal až na podlahu, čierna mačka nie a nie uchytiť do tlapiek jeho tancujúci konček. Zornička so zasneným výrazom sledovala každý Panov pohyb.
„Ty... Ako sa to... É... Zornička! Jasné.“ Pan citlivo napriadol klbko rozhovoru, „Tušímže,“ nervózne sa poškrabkal medzi kučerami, „nebývala tu pred tým jedna stará... dáma?“ otočil sa Zorničke čelom.
Tá ohlúplo civela s pootvorenými perami na nahého bôžika z frontálnej strany.
Pan sa pousmial a nadobudol sebadôveru, „Teda, striga. Vieš, mali sme dohodu. Na pár dní mi dovolila niečo si u nej v kuchynke uvariť, a ja som jej za to... ehm, robil spoločnosť. Čo ty na to?“
„Uhm. V pohode. Ak uvaríš aj pre mňa.“
„Jasnačka. Tak poď večerať.“
Pan ostal so Zorničkou celú zimu. Vedel výborne loviť a ešte lepšie variť. Vyznal sa v čarodejných receptoch, často celé dni študoval čierne knihy. Niekedy robil pokusy. Pestrofarebné ohňostroje ožarovali nočnú oblohu, zvieratká od úžasu len oči a papuľky otvárali. Drak sa nechal delobuchmi vyburcovať zo spánku a potom splašene lietal po oblohe, naháňajúc farebné gule a svetlice, naprázdno po nich chňapal až zuby cvakali. Pan ho riadne preháňal, posielajúc svietace návnady na všetky svetové strany. BUCH! BUCH! BUCH! Fialové iskričky ožiarili obzor na západe. Drak nadšene zavyl. Zvrtol sa vo vzduchu, bruchom zdemoloval stometrový pás stromov, zabral krídlami a už sa rútil plnou parou s vyplazeným jazykom za lilavým mámením. Musí ich všetky požrať! Sú úžasné! Čarovné! Farebné! Požrať!!! Počas takýchto nocí sa dedinčania utiekali pod ochranu kostola, modlili sa ruženec a pripravovali svoje hriešne duše na posledný súd.
Alebo pokusy prebiehali v kuchyni Domčeka. Zo začadeného kotla sa ozývali nechutné mliaskavé zvuky, klokotanie, sipenie, niekedy takmer ľudský žbrblot. Výsledkom mohol byť jemný biely prášok usadený na dne. Zornička sa čudovala, koľko obskakovania kvôli tej štipke cukru. Pan nič nepovedal, prášok starostlivo zoškrabkal do jemného pergamenu a uschoval. Ešte v ten večer ich obvykle navštívil Macko Uško. Snažil sa tváriť drsne a zároveň nenápadne, no jeho plyšová tvárička s gombičkovými očkami pripomínala skôr pudlíka so zápchou. Zobral od Pana prášok v pergamene, niečo si pošuškali medzi dverami a rýchlo sa opäť vytratil. Inokedy bola magických výparov plná izba. Potom sa im snívali prekrásne, neuveriteľne živé a farebné sny. Od vytrženia ledva dychčali, zreničky ako miniatúrne čierne diery hltali každý obraz, ktorý im na sietnicu premietal sfetovaný mozog.
Niektoré noci Pan nechával Zorničku samú. Vracal za až za svitania, zložil sa do perín vyčerpaný ale spokojný a spal až do popoludnia. Na Zorničkine výčitky odpovedal len, že si predsa musí robiť svoju prácu a nech si teda nemyslí, že to má on, Pan, jednoduché – celú noc lietať po dedinách a przniť panny. Nie každá mu dá dobrovoľne, koľké sa okúňajú! A keď sa už s nimi človek vytrápi, počuje aspoň ďakujem? Nie! Že ešte!! Keby mu Zornička vedela aspoň dobre navariť, obslúžiť, kúpeľ nachystať... Čo si vôbec myslí, že je nejaká princezná? A Zornička na to: „To si teda píš, že princezná! Koľko som ja mala urodzených nápadníkov, aj za Pištu Hufnágela som sa mohla vydať!!!“
Po čase začalo Zorničke vadiť aj Panovo chrápanie. Pohoršene naňho niekoľko krát v noci cmuká, hvízda, a nič. Pan sa zase sťažoval, vraj mu princezná v noci berie perinu. Budí sa s holým zadkom!
„No a čo, tvoj holý zadok je chlpatý ako mangalica, keby si aspoň nepĺzol.“
„Ja že pĺznem?? Každý deň si vyčesávam srsť, na rozdiel od teba, moja milá!“
„Keby len češeš. Ty sa vykrúcaš sa pred zrkadlom celé hodin! Mimochodom, to ružové negližé ti vôbec nepristane.“
„Čože?? Ty ma špehuješ!?“ …
Na jar už bolo jasné, že každý potrebuje viac priestoru. Ešte aj čierna mačka vrhla sedem mačiat a teraz sa o ne potkýnali na každom kroku. Pan najprv navrhol Domček rozšíriť o prístavbu. Ten keď sa to dopočul, milého bôžika na tri dni uväznil v miestnosti bez okien s bielymi polstrovanými stenami. Zornička si spomenula na svoj hrad s rozľahlými sálami a kilometrami pustých chodieb. Navrhla presťahovať sa. Pobalili si zopár nevyhnutných vecí – Načo ti je ten vypchatý jeleň? To snáď nemyslíš vážne, že povlečieme aj Veľký Grimoár?! Dvadsať párov topánok ti musí stačiť na deň aj na večer!! Nie! Brnenie zostáva na každý pád doma!!! A ten olovený kotol tiež!!!! – a vydali sa na cestu. Pan ešte pre každý prípad narýchlo pripravil niekoľko magických lektvarov. Všetko nahádzali do vreca, potom to ešte zo tri razy vyhádzali a znova zabalili, a už leteli na metle. Vžžžžžžžžžžum!
Domček na stračej nôžke smutne zaklipkal okenicami povzdychol si cez komín.
Na hrad dorazili práve včas. Starý kráľ a kráľovná sa pominuli od žiaľu nad stratou jedinej dcéry a tak nemal kto kráčať v čele sviatočných sprievodov, mávať davom z balkóna a utláčať poddaných. Zorničkina sesternica z dvadsiatehopiateho kolena sa práve chystala vysloviť svoje „Áno“ a sobášom potvrdiť nárok na korunu. Mala šesť starších sestier a celý život ju trápilo, že na ňu už žiadne kráľovstvo nezvýšilo. Toto bola jej šanca. Tešila sa najmä na vlastnú sadu poddaných, bude ich utláčať z celého srdca. A že to bolo veľké a horúce srdce, poddaní sa mali na čo tešiť.
Metla si ako pristávaciu plochu vybrala nádvorie, kde sa konal obrad. Prefrčala uličkou medzi svadobčanmi a pred oltárom sa schválne zastavila tak, že zvalila na zem ženícha i nevestu. Zornička bezodkladne začala riešiť situáciu. Dobehla k šokovanej neveste – ktorá si išla oči vyočiť pri pohľade na nahého uškŕňajúceho sa Pana – vyšklbla jej z ruky kyticu a začala hlava-nehlava mlátiť okolo seba nevestu, ženícha, kňaza i svadobčanov. „Ty fľandra! Ty odporná hnida!“ vrieskala Zornička, „Koruna patrí mne! Ako sa opovažuješ?! Stráže, do žalára s ňou!“ V tej dobe sa už stráže spamätali a s vytasenými mečmi vykročili proti – Zorničke. Nečudo, veď ju v otrhaných háboch, strapatú a neupravenú na hrade nikto nespoznal. A možno ani spoznať nechcel. Zornička si panovačne založila ruky na prsiach a tri krát dupla nôžkou. Veliteľ stráže krátko kývol hlavou na znamenie útoku. Pan, ktorý sa doteraz pokúšal vulgárnymi gestami zapôsobiť na prítomné dámy vyceril zuby a výhražne zasyčal. Schmatol rozčertenú Zorničku a na metle sa bleskovo odpichli od zeme. Čepeľ meča mu ufikla kúsok kože z končeka chvosta.
„Jau!“ zvreskol.
„Och, prosím ťa, nepreháňaj. Čo teraz?“
„Plán B,“ vytiahol z batôžka zvláštnymi ornamentmi zdobenú cínovú krabičku. „Čo sa s nimi budeme zbytočne trtkošiť. Uspíme celý hrad, potom všetkých nahádžeme niekam, kde nebudú zavadzať a môžeme začať s vybaľovaním.“
„Trt- čo?“
„…sa nerob.“
Pan otvoril krabičku a medzi prsty nabral zvláštnu hmotu. Bola biela, ľahučká ako obláčik a drobili sa z nej malé bublinky. Rozšafne si poletoval krížom-krážom ponad hrad a s veselým ujúkaním vyhadzoval do vzduchu plné priehrštia bubliniek. „Kukaj! Som bublifúúúk!“
Zvláštne bolo, že mierny vietor bublinky neodfukoval. Pokojne sa prepletali vzduchom, načo sa ponáhľať. Nikto im neutečie. Ľudia očarene sledovali ako sa bublinky približujú k ich tváram, už-už sa dotknú mastných čiel a dohora vytrčených nosov. Keď zrazu – puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk!
Puk! Puk!
S každým puknutím jedna ľudská duša upadla do storočného spánku.
Puk! Puk! Puk!
Ženích, kňaz, nevesta, strážnici. Padali na dlažbu ako priotrávené muchy.
Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk! Puk!
Všetci hostia, slúžky, kuchárky, komorníci. Až do posledného hnojkydača, aj toho si našla čarovná bublinka. Pan so Zorničkou sedeli na streche najvyššej veže, veselo kyvkajúc nohami a chvostom čakali, kým sa kúzlo ustáli.
Panovi sa na hrade páčilo. Celé hodiny sa dokázal vyhrať so spiacimi pánmi a dámami, inštalujúc ich do groteskných súsoší po hrade a blízkom okolí. So Zorničkou povyťahovali bojové katapulty a delá, každý obsadil jedno krídlo a navzájom sa ostreľovali pri hre na vojnu. Kto prehral, musel umyť všetok špinavý riad.
Po niekoľkých týždňoch sa objavil aj Domček. Priskackal na nôžke až k masívnej bráne a žiarlivo si obzeral hrad. Mať tak nôžky dve, tak si s chuťou kopne. Nuž čo. Pokúsil sa aspoň pooškierať fasádu, ale iba čo si vylomil pár škridiel. Učupil sa teda hneď vedľa a dával dobrý pozor, kedy pevnosť odhalí svoje slabé miesto. Domček tu bude dovtedy čakať.
Do hradu nikto nechodil. Kedysi rušné miesto spustlo. Ľudia z okolia sa báli k nemu čo len priblížiť, hlavne kvôli strašidelným ľudským sochám rozostavaným naokolo, ako ich tam Pan zabudol. A nielen to. Kúzlo bolo nastavené na použitie v interiéroch. Na túto drobnosť si Pan spomenul až pri pohľade na odpadávajúce kúsky. Hopla! Spáči vystavení vplyvom počasia sa o sto rokov zobudia a bude ich čakať veľké prekvapenie. Navyše, celá oblasť bola zdemolovaná strelami z dela a katapultu, čo pôsobivo dotváralo atmosféru. Miesto si získalo zlú povesť a v rečiach prostého ľudu obrástlo temnými legendami.
Princ Bajaja kráčal lesom na svojej statnej paripe. Paripa bola veľmi bujná a princ nebol bohvieaký jazdec, koňa tak-tak ovládal. Ráno sa dobre nažrala ovsa, teraz sa energicky hrnula dopredu, dupala po machu ťažkými kopytami. Bol to kráľovský kôň, pyšný a nebojácny. Na jej chrbte sa nosil starý kráľ už len počas slávnostných prehliadok a teraz si konečne vychutnávala jazdu terénom. To je niečo celkom iné, ako prešľapovať vo výbehu alebo disciplinovane krúžiť v ohrade pod dohľadom koniara. Ten drobizg v sedle si nie veľmi všímala. Trpela ho pri sebe len z úcty ku kráľovi a starým časom. Ó, a aké to boli časy! Koľko bitiek, rytierskych súbojov a nebezpečných výprav si s kráľom užili! Divý trysk po zamrznutej pláni so svorkou vlkodlakov v pätách, horiace šípy a zaklínadlá svištiace okolo uší v bitke s horskými mágmi, praskanie lebiek pod kopytami na cintoríne škriatkov. To bolo niečo! Ale tento tu, fľochla pohľadom na princa, škoda reči. Motá sa po krajine ako prd v gatiach. Keby nemal mňa, už dávno by ho zožrali vlci. Drobizg.
Keby princ vedel, čo si o ňom jeho kobyla myslí, prestal by sa s ňou rozprávať. Jej by sa asi uľavilo, ale pre neho by to boli muky. Vybral sa podľa tradície na skusy do sveta a už celé mesiace putuje krajinou. Zadanie je prosté: získať princeznú a k tomu pol kráľovstva, ideálne kráľovstvo celé. Bajaja sa však neponáhľa, má čas. Všetkých žien sa odjakživa bojí, ale mladé princezné sú zo všetkých najdesivejšie. O kráľovstvo nestojí, veď určite je v každom aspoň tlupa upišťaných dievčeniec. Starostlivo si plánuje cestu, aby ani náhodou nepadol do pasce. Princezien a vhodných kráľovstiev je naokolo spústa, treba byť opatrný. Teraz by mal odbočiť vľavo a vyhnúť sa tak Šípkovej Ruženke na zakliatom zámku.
Uff, to bolo tesné. Od kolísky ho prenasledovali slová sudičiek, tak ako mu ich reprodukovali rodičia. Urodzený princ, blá blá, zachráni princeznú, blá blá, šťastne kým nepomreli, blá blá. Princove námietky nikto nepočúval. Je to tvoj osud, a basta. Dobre sme im zaplatili, tak nevymýšľaj. A hodinky s vodotryskom by si nechcel, há? Princ však vo svojom srdci stále cítil, že niečo nie je v poriadku. Osud predsa nemôže byť toto. Ako to vravel ten starý pustovník? Niektoré sú jemné ako pavučinka vo vetre, iné ostré a krátke ako švihnutie biča, ďalšie majú podobu železnej reťaze prikutej k tvojej nohe. Ak je to tak, potom… pavučinku odveje silnejší vánok, bič sa môže silou pretrhnúť, nohu si môžem odrezať. Alebo tým myslel niečo iné? (Samozrejme, že myslel, ale princ sa chytal slamky ako topiaci sa.) Nuž, zatiaľ mu to vychádza. Dôsledne sa vyhýba styku s každou princeznou, ktorú by bolo treba zachraňovať. Nech si pomôže sama, hus sprostá, keď sa do tej kaše dostala. K obyčajným ľuďom sudičky nevolajú, zato ako spokojne si žijú. Sú slobodní. Nie ako…
Kobyla vycítila, že princ sa opäť ľutuje. Preventívne vyhodila zadkom. Dávaj bacha, drobizg, pred chvíľou si minul ďalšiu princeznú! Je toto možné? Čo sme tu pre srandu králikom? Pri najbližšej príležitosti preberám velenie. Frk!
Ďalšia príležitosť sa naskytla o pár dní. Múdra kobyla ju zavetrila na kilometre dopredu. Pridala do kroku. Princezná v pazúroch rohatého netvora. Vau! Uvidíme, či má lebeňu tvrdšiu ako ja kopytá. Pokúsila sa nenápadne naklusať, ale to už Bajaja vycítil, že sa niečo deje.
„E-e-e-e-e!“ začal sa montovať do oťaží a ako vždy si do nich zaplietol dva-tri prsty. Kobyla si len poopravila smer a pokojne klusala ďalej. Princ sa snažil spomenúť na rady jazdeckého majstra. Telo tlačíme dozadu, zadok do sedla, jemnou zádržou v oťaži koňa spomalíme. Veď je to ľahké! Bajaja poskakoval v sedle ako opička na špagátiku, jeden strmeň mu vypadol, zmuchlanými oťažami šklbal udidlom pri každom nadhodení. Pokúsil sa aspoň hlasom upokojiť kobylu pre prípad, že by bola z niečoho vystrašená. „Pr! Pr! Pr! Pr!“ výkriky vyrážané tenkou fistulou by citlivejšieho koňa dohnali k panike. Dopálená kobyla sklopila uši, zahryzla sa do zubadla, mykla hlavou až princovi opraty vyleteli z rúk a prudkým cvalom vyrazila vpred. Mihihihí! Že som tvoja kamoška, nepovláčim ťa popod najnižšie konáre. Princ pre istotu silno zavrel oči.
Keď sa konečne odvážil ich otvoriť, v hlave počul ozvenu zaklapnutia pasce. Na malú chvíľku sa cítil ako malé hladné zvieratko tesne pre tým, ako mu klepec zlomí väz.
Ale zrazu, všetko začalo dávať perfektný zmysel. Načo sa brániť? Je tu a tak to má byť. Síce sa celkom nezmieril s tým čo ho čaká, ale nejako vedel, že nakoniec všetko dobre dopadne.
Kobyla sa mierumilovne popásala pri ceste pred hradnou bránou. Ale čo je toto? Aká hnusná zanedbaná chatrč postavená hneď vedľa. Kto vie, čo za čvarga tam býva. Dám ju strhnúť ešte pred svadbou. Domček na stračej nôžke ticho kvočal vedľa hradieb, behák zložený pod sebou. Kobyla si vzdychla a otriasla sa. Zdrevenený Bajaja žuchol na zem ako vrece zemiakov.
„Hhhhhm! Ihöhmmm!“ nie si na školskom výlete, drobizg. Padaj zachraňovať princeznú, toho netvora mi sem nažeň a budeme si kvit.
Princ sa pozviechal zo zeme, oprášil zelené kolená, napravil zbroj a zamieril k bráne. Aby sa cítil ako pravý chlap, riadne si zaodŕhal a odflusol. Záludný chracheľ sa však celkom neodlepil od pier, zostal visieť na tenkom vlákne aby sa vrátil späť a pricucol sa princovi na hruď. Nuž, tento kumšt si ešte bude musieť precvičiť. Rukami v rukaviciach sa pokúsil hlien zotrieť, čo z krúžkovanej košele nešlo vôbec ľahko. Keď už bol sopeľ rovnomerne rozotrený po celej košeli i rukaviciach, kopol do brány (Au!) a vykročil v ústrety osudovému stretnutiu.
Pan sedel na schodíku a vyhrával na píšťale. Bola to len ďalšia z vecí, ktoré Zorničke odrazu prekážali. Raz sa mu dokonca pokúsila píšťalu zhabať a rozlámať. Vyhrieval sa teda na slniečku a lúdil z nástroja clivú melódiu, keď sa veľké vráta odchýlili a do dvora sa prešmykol pajáčik v krúžkovanej košeli. Hudba zmĺkla. Panove kopýtka zaklopkali na dlažbe, pajáčik sa pokúsil vytasiť meč. Mixľoval rukoväťou, no čepeľ nie a nie povoliť. Povolilo čosi iné. Princovi padli rajtky až ku kotníkom. Trapas. Pan celý udivený zastal. Hneď sa mu však po tvári rozlial čokoládkový úsmev „Ahoj. Ako sa máš?“ končekom chvosta sa princovi obtrel o nahé lýtko. Bajaja odpovedal plachým úsmevom.
Áno. Všetko dáva perfektný zmysel.
Ruka v ruke osudová láska vykročí za hradby. Kobyla od prekvapenia vykvikne. No toto? Ale rýchlo sa v novej situácii zorientuje. Keď zbadá Zorničku vybiehať z brány nadávajúc na Panovo pískanie, nezaváha. Uvidíme, či má lebeňu tvrdšiu ako ona kopytá.

Puf

Puf

Diskusia

jurinko
Ale ved fajn, vtipne, miestami aj uplne super... Len strasne dlhe. Opakovany vtip nebyva vtipom a tu sa to vsetko akosi opakovalo furt dokola. Trochu (dost) by som to zoskrtal, taky polovicny rozsah by bol idealny. A mozno aj polovicna sirka zaberu by bola lepsia, nemusi tam byt uplne vsetko rozpravkove, co existuje. Dal som 7
08.12.2012
Puf
Vdaka za nazor. S tou dlzkou, ano, je to dlhe. Pisalo sa to ako styri tematicke casti (trpaslici, Domcek, Pan, princ) ale koli upravam som nechcela pustat von prvu kym nemam ostatne. No a ked to uz bolo hotove, nevedela som co s tym. Aj som chcela hodnotenia osobitne pre kazdu cast, ale zase zaplavit to tu styrmi dielmi naraz? Tak nakoniec to skoncilo na hromade, dodatocne ma napada, ze som tam asi mohla nechat podnadpisy.
Aj som sa to snazila skratit, ale sa mi to zdalo potom velmi nahustene. Povodne to malo byt nieco male mile, ale priznam sa vymklo sa to spod kontroly.
Nerozumiem tomu o opakovanom vtipe, akoze su vsetky na jeno kopyto?
08.12.2012
jurinko
Hej hej, trochu. Je to take trochu moc "spakruky mu jedna priletela zlava, az nevedel, ci si neprihol privela z veselej flasky, co mal poruke. Hviezdy ziarili akosi prisilno. A to bolo len jedenast hodin rano." Privela. Pricasto. Neviem. Zda sa mi. (Ohladom Piratov z Karibiku II. to niekto povedal stylom "Chceme tam viac Sparrowa, ale zas nechceme to postavit iba na nom. Je to korenie. Bez korenia je polievka nudna, ale iba z korenia sa uvarit neda." Nevyslo im to a mam pocit, ze aj ty si to prehnala.) Mam taku jednu podobnu vec, vola sa Jolana a ma (zhodou okolnosti) 6 stran. Na dlhsie by to mozno bolo prilis unavne (a mozno je to aj tak :-D ). Proste funny style mam rad, ale zas nech to ma myslienku (pokial mozno jednu, nie 184 ;-) ).
09.12.2012
jurinko
(A na Jolane som postavil cely svet :-) )
09.12.2012
jurinko
(A som nan hrdy :-D )
09.12.2012
Puf
Tak Pirati 2 su moji najoblubenejsi! Ale je pravda, ze kratke utvary sialeneho textu sa citaju dobre, ale ked je takym stylom cely roman, je to unavne.
Na Jolanu som zvedava, citam si tu teraz vsetko od najnovsich nech sa cosi na mna nalepi.
Zorka je mrtva, ale do Temneho lesa sa urcite vratim.
09.12.2012
B.T. Niromwell
No ja som sa bavila riadne, ako jo, bolo tam veľa vtipov, bol to taký prehustený štýl, aký občas používam aj ja a tiež mi to bolo vytknuté, ale tieto veci sú položené na vtipoch, t o to ide, niektoré ma nechajú chladnou, niektoré sa mne nepáčia, ale iným sa hodia práve tie, tak ak vyhodiť, ktoré? Ja som sa veľmi šúľala na tom sne so zajačikmi napríklad, ale bolo to strašne dlhé, to je fakt. Taká polovičná veľkosť by bola vhodná, ale zasa nie preto, že tam polka vecí nemá čo robiť, len preto, aby s to lepšie čítalo. skrátka tam vidím viac plusov ako mínusov a to výraznejších. teším sa, až prídu ďalšie. A nemusíš len chrliť vtipy, hoci to bolo podarené, písať vieš, tak môžeš aj vyjsž z pokojných vôd nahusteného humoru.
09.12.2012
Puf
Vyjst z pokojnych vod nahusteneho humoru - to si pekne trafila klinec po hlavicke. Neschovavat sa za vtipky a pritom zaujat. Tazka uloha.
10.12.2012
Lenona
Asi najviac mi to pripomína klasickú čiernobielu grotesku - gagy založené na smiešnosti, opakujúce sa ad absurdum. Nie je to zlé, ale časom sa to začne ťažko čítať a hlavne, zábavnosť stojí na poznaní pôvodných námetov, ktorých je tam ako maku. Snáď, keby to boli samostatné poviedky, ktoré by smerovali k nejakému konkrétnemu cieľu a rozprávanie rozprávača by bolo viac objektívne a postavy by dostali viac priestoru na dialógy, bola by z toho celkom zábavná novela. Teraz je to len semienko, skús vypestovať strom.
25.12.2012
Puf
Myslím, že všetky námety ktoré som použila sú notoricky známe tak s tým hádam problém nik nemal.
Uvidíme či z toho bude strom, neviem čo za semiačko to je, možno vyraší Jackova fazuľka, možno planá bylina, alebo stromček s troma zázračnými citrónikmi na sklenom vrchu. V každom prípade dik za prečítanie až do konca, budem sa musieť viac držať na uzde alebo si pichnúť nejaké sedatíva :)
27.12.2012
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.