Posledný deň invázie

Vraj ľudstvo speje k sebazáhube. Predsa nie sme blázni! V tom musí mať prsty niekto iný.
Filmová história scifi
„A to je v súvislosti s ich návštevou hádam všetko.“ Spokojne som sa vybrala spoza katedry na svoje miesto v lavici.
Konferencia svetového významu a musela sa konať v obyčajnej triede pre deti. Svet je v ohrození.
„Naozaj úbohé argumenty,“ vyskočil z lavice Lobkowicz. Ani sa nehlásil o slovo, ani neunúval ku katedre. „37, vraj, dobrovoľníkov. Sú to len účelovo vybraní ľudia, ktorí mali jednoznačne potvrdiť vašu hypotézu. Nie námatkovo a nezávisle vyberaní, ako by bolo potrebné v záujme zachovania objektivity. A taká, s prepáčením, hovädina, že púšťajú do éteru vami vymyslené nervové plyny, vďaka ktorým sa, vraj, vyvraždíme. Prosím vás! Myslím, že len zablúdili, veď pozrite ako zmätene stoja na oblohe. Študujú nás. Nemajú nič spoločné s tým, ako sa zvrháva naša spoločnosť,“ ruky sa mu triasli od nervozity a celý sa potil. Vykazoval všetky známky toho, na čo som poukázala vo svojej práci.
Zastala som vedľa katedry a zacítila, ako mi zovrela krv.
„Sú to lekári, psychiatri a psychológovia. Kto iní by mal lepšie posúdiť, čo sa deje?!“ dvíhala som hlas.
Pokoj, pokoj, pokoj, opakovala som si v duchu. Presne o toto im ide.
„Teroristické útoky...“ začala som s hlbokým nádychom, ale Lobkowicz ma prerušil.
„Odjakživa boli teroristické útoky. Vždy sa niekto snažil presadzovať svoju vôľu aj za cenu nevinných ľudských životov.“
„Ale títo teroristi pre nikoho nepracujú. Sú to bežní ľudia, ktorí sa, nemožno to nazvať inak, zbláznili. Ako hovorím, do éteru púšťajú niečo, čo v nás zvyšuje agresivitu. Pripravujú si pôdu na inváziu, ale nebudú bojovať. Povraždíme sa sami!“ krátkymi výdychmi som sa snažila upokojiť.
Presne o to im ide, aby sme boli nervózni a vošli si do vlasov.
„Hovädina!“ nepríčetne sa rozkričal Lobkowitz a tresol do stola, až sa aj Kovaľová v prvej lavici prestala tajne pozerať do zrkadla pod lavicou. „Vždy som vás podozrieval, že nemáte dostatok intelektu na túto prácu. Vôbec nechápem, ako ste sa prepracovali do vedeckých kruhov.“
Moje výbuchy, tak dlho držané na reťazi sebaovládania, sa drali von. Reťaz praskla, až ma sotilo dopredu. Sama som nestihla zaregistrovať, ako sa kružidlo z Kovaľovej lavice dostalo do mojich rúk.
„Ty idiot!“ vykríkla som a rozohnala sa. „Veď sa okolo seba poobzeraj. Ľudia sa mlátia na ulici, adrenalín stúpa. Ani nereagujú na bolesť. A policajti namiesto, aby zasiahli, sami dobijú výtržníka na mieste.“
Niečo vo mne vzbĺklo a ruka s kružidlom trafila Lobkowiczovi oko. Zúrivo som sa snažila kružidlo z oka vytrhnúť, ale nedarilo sa. Lobkowicz sa úplne nevhodne skláňal a zakláňal, čím to úplne znemožnil. Keď už sa zdalo, že sa to podarí, ruka sa pokĺzla na Lobkowiczovej krvi a kružidlo pustila.
To Lobkowitzovi sa podarilo vytrhnúť ho a na oplátku mi ním prišpendliť pravú ruku o stôl. Už sa jeho ústa rozťahovali do diabolského úškrnu, keď mu niekto od chrbta tresol po hlave dlhou a hrubou doskou. Musela to ešte pred chvíľou byť lavica. Lobkowicz sa zviezol na zem. Tvárou tresol do lavice pred sebou, až mi prišpendlená ruka nadskočila a oslobodila sa od kružidla.
To asi len tak nerozchodí, kolega!
Rehotali sme sa s profesorom Lemieu, Francúzom, ktorý výškou pripomínal Charles de Gaulla. Do šírky by sa mohol rovnať leda s grizzlym.
Netuším, čo to vošlo do Kovaľovej, schmatla stoličku a tresla ňou profesora Lemieu do brucha. Asi chcela pomstiť Lobkowicza. Hádam si nemyslela, že ho dokáže len tak zničiť?
Francúz sa síce predklonil, akoby mal žalúdočné problémy, ale keď sa opäť dvíhal, už mal na tvári divý výraz a namieril ho na našu krásavicu. Zdvihol dosku, ktorou pred chvíľou zneškodnil Lobkowicza a rozohnal sa na Kovaľovú.
S lavicou nad hlavou na pár sekúnd zarazene ustrnul a sklátil sa vystretý dopredu.
Musela som uskočiť, lebo je jedno, či by ma trafila doska alebo Lemieu, určite by som to neprežila.
S rachotom dopadol na lavicu Lobkowicza a premenil ju na hromadu triesok. Lobkowicz tak stratil aj poslednú nádej na záchranu. Hromada triesok a Lemieu ho navždy pochovali. Bude pre neho lepšie, ak sa nepreberie.
Až teraz som si všimla, že Lemieumu z chrbta trčí vystreľovacia dýka a chrbát postupne zalieva k bielej košeli kontrastne presakujúca krv.
Pozrela som na miesto, kde muselo dôjsť k záhadnému incidentu, ktorý Lemieuho skolil. Stál tam profesor Novák, doteraz považovaný za nestranného kľuďasa, čo vo veku 89 rokov zase až tak neprekvapí. Spoza Lemieuho sme ho vidieť nemohli, bol už skrčený vekom, a ani za mladi to zrejme nebol práve Goliáš. Teraz sa ešte usmieval, ale ako sme na neho s Kovaľovou pozreli, skríkol:
„Híííí,“ a začal pred nami utekať.
To nemal robiť. Pohľad na jeho chrbát mi rozburcoval krv na sluchách. Po inom som netúžila, len dostať ho do rúk.
Ale dostala ho Kovaľová. Využila stoličku pôvodne určenú pre Lemieuho a trieskala do starčeka, kým neprestal hýbať rukami, teraz nehybne rozhodenými do strán.
Strašne sme sa na tom rehotali. Telo mi zalievala neskutočná horúca vlna rozkoše.
Kovaľová si kľakla k starčekovi, plieskala mu po holej plešatej hlave a spievala:
„Huá, huá, hú..“ slová jej uviazli v hrdle a s rachotom sa vystrela na starčeka.
Lemieu konečne realizoval úmysel niekoho naplno zasiahnuť doskou. Kľakol si k zblíženiu Kovaľovovej s Novákom a trieskal do nich doskou z lavice, aby posilnil ich čerstvé prepojenie. Doska nepovolila, muselo to byť tuhé drevo. Zato telesné schránky oboch obetí sa miešali na nerozoznanie. Lemieumu z chrbta stále trčala Novákova dýka a na zem kvapkala jeho krv.
Kovaľova bola predsa parťáčka, spomenula som si. Zovrela vo mne zlosť a zelektrizovala mi končatiny, takže sa viditeľne triasli.
Odbehla som ku katedre a vrátila sa s oceľovým ťažítkom v tvare korytnačky. Pôvodne som Francúza chcela zasiahnuť rozmachom nahnevanej pravačky, ale blbá nie som. To by mu len prečesalo prehadzovačku, ktorou maskoval plešinu. Oboma rukami som uchopila kovovú čínsku korytnačku a tresla mu ňou do hlavy.
Vystrelo ho na dosku, ktorou pochoval oboch kolegov pod sebou.
Nečakala som, kým to rozchodí. Lemieu je fyzicky takmer nezničiteľný. Trieskala som mu korytnačkou do hlavy, kým sa cez lebečné kosti neprepracovala hustou kašou všeličoho na dno, kde už bolo drevo. Ostriekalo mi to tvár a ruky na nepoznanie sfarbilo do červeno - ružova. Víťazne som odhodila korytnačku do rohu miestnosti k umývadlu, nad ktorým visela nástenka s krásne namaľovaným Čistota pol života a z plného hrdla vykričala radosť zo vzrušenia. Zakláňala som pritom hlavu a len ťažko potláčala túžbu udierať si oboma rukami do hrude.
Uchmatla som dýku, ktorá trčala Lemieumu z chrbta a ešte raz zabodla takmer na to isté miesto, kde predtým nevyužitá trčala. Ale nenechám mu ju. Niečo vo mne stále pulzovalo a hnalo ma vpred.
Vybehla som na chodbu, všade ticho. Zbehla som poschodím na vrátnicu, kde na zemi pri okienku s telefónom sedel niekomu na chrbte vrátnik a rozbíjal na ňom kvetináč.
Ja mu dám, vrahúň jeden!
Novákova dýka do neho vkĺzla ako nôž do masla. Vykríkol, až mi spokojnosťou rozvibroval tie najvnútornejšie útroby. Pre veľký úspech som útok niekoľkokrát zopakovala. Keď prestal uspokojovať moje zmysly, a nehybne ostal visieť na obeti, vybehla som z budovy na ulicu.
Stále ma niečo elektrizovalo z vnútra. Obzerala som sa okolo seba, koho ešte treba odstrániť, alebo aspoň spacifikovať a odrazu, z ničoho nič, to ustalo. Prestali mi brnieť končatiny, stabilizoval sa dych. Prebrala som sa ako zo sna. Odostrela sa opona, ktorá mi doteraz všetko zastierala.
Po ulici boli rozhádzané mŕtve telá, väčšinou vo dvojiciach a väčších počtoch na hromade. Z niektorých budov sa dymilo. Ticho prerušovali zvuky motorov a húkačiek áut, ktoré už nemal kto šoférovať.
Povraždili sme sa, uvedomila som si.
Hrôza mi stiahla žalúdok. Len ja som stála na dvoch nohách, nikto iný sa nehýbal. Okolo pobehovali zmätení psi a opustené mačky. Neveriacky hľadali niekoho, kto ich pohladí. V ruke som stále zvierala Novákovu dýku zaliatu krvou rovnako ako moje ruky.
Čo som to urobila?
Zbadala som zvláštny pohyb a svetlo, ktoré blikalo neďaleko. Môj pohľad padol na predmet, ktorý ešte donedávna nepohnuto visel na oblohe.
Pristali. Predmet, ktorý sa najviac podobal na obrovskú bábovku, aké som v nedeľu piekla deťom, sa spustil z oblohy na zem. Jediný rozdiel bol vo farbe. Táto bábovka bola modrá a poď ňou sa krčili ešte donedávna tak hrdo sa čnejúce paneláky. Zrolovala hneď niekoľko štvrtí za sebou. Myslím, že tým už nikomu neublížila, všetci obyvatelia už boli pravdepodobne po smrti.
Zbadala som pohyb, momentálne taký neobvyklý, medzi toľkými nehybne ležiacimi telami. Pár metrov odo mňa sa vzpriamene pohybovali tri bytosti. Vysoké, modré niečo, čo mohlo pripomínať človeka, ale bolo cez to vidieť ďaleko dopredu. Nemali žiadne črty, akoby boli len prototypy pripravené na dokreslenie a dotvorenie. V ruke držali prístroj. Keď zasvietili, rozložil sa ako hrable, a keď zase zhasli, zmizli všetky predtým osvetlené mŕtve telá.
Zasiahli aj niekoľko mačiek a psov, ktoré pod svetlom ustrnuli v pohybe. Ale, keď to zhasli, utekali prekvapene a vystrašene ďalej. Nelikvidovalo to ani rastliny, jednoducho nič živé. Len odpratávali ľudské mŕtvoly.
Blížilo sa to ku mne. Ľahla som si na zem pripravená stratiť sa v nenávratne alebo prečkať ich podivné osvietenie. Nepozerala som, kedy na mňa zacielili lúč. Dalo sa to vycítiť. Slabé brnenie mi rozkmitalo všetky bunky na tele, z čoho stŕplo neschopné pohybu. Chcela som pohnúť aspoň ukazovákom, ale nedalo sa.
Brnenie prestalo, zdvihla som hlavu.
Stáli a pozerali na mňa. Asi som nedodržala pracovný postup. Niečo nebolo správne.
Obracali k sebe hlavy, ale nezdalo sa, že by otvárali ústa alebo niečo také.
Znovu na mňa zamierili znehybňujúce svetlo a znovu prestali.
Otočili sa na útek smerom, kde pristalo ich lietajúce niečo.
Upratovacia čata, napadlo ma.
Možno utekajú do UFA, aby znovu zapli vlny, na ktorých sme sa vyvražďovali. Planétu musia dočistiť.
Vrahovia!
Rozbehla som sa za nimi.
Vrahovia!
Prirodzená úprimná zlosť mi dávala neskutočnú rýchlosť.
Dobehla som ich, ani ma nepočuli. Aspoň teda nezareagovali, ako by som od ľudí očakávala. Nie sú ľudia. Sú to vrahovia.
Zdvihla som dýku profesora Nováka a trafila modrý chrbát. Robievala som želatínové torty a roztrasené ich porcovala na taniere. Toto bol ten pocit. Lenže, kým želatína stále držala roztrasená pohromade, toto telo stieklo, akoby ho rana do chrbta vyfučala ako balón naplnený modrou tekutinou.
Jeho druhovia nereagovali. Bežali ďalej, zákerní nemorálni diabli!
Nemohli uniknúť mojej zlosti. Pár skokmi som z nich urobila nevzhľadné modré kaluže. Za všetkých, za celé ľudstvo.
Čakala som, čo sa bude diať, ale nikto ma nenapadol. Ufo, tak ho budem volať, čakalo s roztvorenou náručou. Nech je to aj smrteľné objatie, dokončím, čo som začala. Vstúpila som na „neznámu pôdu“ a bola pripravená zaútočiť na každého, kto by čo i len hlavu vystrčil.
Ale nikto sa nehýbal. Vošla som dnu do modrej želatíny, splynieme spolu. Vždy som bývala na zožratie.
Nohy sa zabárali do mäkkého podložia. Podobne ako v šťavnatom lese, kde je pôda mäkká. Pôsobilo to skoro osviežujúco.
Farbami vnútro UFA nehýrilo, prevládala modrá. A miestnosť bola len jedna, aj to prázdna.
Čakala som, či niekto nezaútočí. Či sa niekto neobjaví. Hocikto.
Ale nikto sa neobjavil.
Musím sa pomstiť!
Od zúrivosti som sa vrhla na modré okolie a snažila do neho zaboriť svoju smrtonosnú zbraň. Ale na rozdiel od modrých tiel, UFO moje útoky pružne odrážalo, dýka nebola schopná preraziť elastický povrch.
Nádych, výdych, nádych, výdych mi prečistili hlavu. Ustrnula som v pohybe.
Nemá to význam.
Dýka, ktorú som doteraz kŕčovito zvierala v rukách, mi vypadla na zem, ani necinkla. Vtedy som sa konečne rozplakala a zosunula do mäkkého podlažia.

soyka

soyka
Milovníčka scifi a fantasy slovom, písmom aj obrazom, jedna z hláv Hydry.

Diskusia

Ash
Asi chápem, čo si chcela dosiahnuť, ale nie celkom to funguje. Najprv faktické veci: zákerný plán mimozemšťanov beriem, ale zbabrané záverečné dočisťovanie sa k nim nehodí. Museli si byť predsa vedomí, že nejaké zvyšky ľudí zostanú a mali by byť pripravení na ich dodatočnú elimináciu. Chcelo by to zvrat založený na hrdinkinej inteligencii a nie zlosti. Záver je zbytočne rezignovaný - možno si ho taký chcela mať, ale k logike príbehu nepasuje. Porážka posádky jednej lode a takmer istota prežitia aj iných ľudí nie je dôvod na depresiu.
14.03.2012
Ash
A samozrejme k tomu pripočítajme filozofický aspekt - človek nenesie plnú zodpovednosť za zločin vykonaný v pomätení zmyslov, v amoku, v nepríčetnosti, posadnutý zlým duchom... Ak by hrdinka svoje konanie plne ovládala a všetko by urobila pri zdravom rozume, jej (a aj čitateľova) záverečná katarzia by bola oveľa hlbšia.
14.03.2012
Lenona
Na tak krátky text je to celkom dobré, hoci by z toho mohol byť dlhší príbeh v ktorom by sme sa dozvedeli, ako to celé skončilo, či ľudstvo prežilo a či si uvedomilo, kto za to v skutočnosti môže. Inak logike príbehu nemám veľmi čo vyčítať, naozaj by vedecké kapacity nepokladali zvýšenú ľudskú agresivitu až šialenstvo za útoky z vesmíru, kým by po nebi nelietali jasné dôkazy.
Páčilo sa mi aj to, že sa v príbehu nevraždili vojaci, ale práve naopak, mierumilovní a pomerne ťarbaví vedci zrazu brali do rúk čo bolo a vrhali sa proti sebe. Kružidlo proti školskej lavici, fakt šialené. Záver je uťatý, ale na druhej strane logický. Kto by sa nerozplakal, keby práve prežil vražedné besnenie? Ako jediný?
14.03.2012
jurinko
Suhlasim s Ashom, ze mimozemstania sa spravali nelogicky. Nesuhlasim ale s tymto: "človek nenesie plnú zodpovednosť za zločin vykonaný v pomätení zmyslov, v amoku, v nepríčetnosti, posadnutý zlým duchom... Ak by hrdinka svoje konanie plne ovládala a všetko by urobila pri zdravom rozume, jej (a aj čitateľova) záverečná katarzia by bola oveľa hlbšia". Ked sa clovek preberie z amoku, a dojde mu, co urobil, je jedno, co bolo pricinou amoku, nasleduje hrozny pocit viny, ktory sa da prekonat iba tazko (terapia, vela casu, konanie dobra, a pod.). Ak by naopak hrdinka svoje konanie ovladala, a vsetko robila pri zdravom rozume, nemala by dovod na katarziu a pocit viny, pretoze by sa k tomu konaniu rozhodla dopredu. Prave tym, ze sa prebrala z besnenia, bola schopna zazit katarziu. ...
15.03.2012
jurinko
[pokr.] Inak napad na invaziu celkom dobry. Casto sa v takychto apokalyptickych dielach objavuje clovek ako najvacsie zlo, bolo celkom prijemne si citat variaciu na tuto temu (ludia sa zabijaju navzajom) bez toho, aby tam bolo to moralne odsudenie (pretoze za to mohli mimozemstania). Problem bol inde. Jednak to nemalo ani zaciatok, ani koniec (bohvie, ci ich ma v autorkinej hlave) a jednak to bolo pomerne divne napisane. Na brutalny hororovy masaker to bolo malo uderne (neviem si predstavit nezazivnejsie opisat, ako sa niekto niekomu prepracuje korytnackovitym tazitkom niekomu cez mozog), na morbidnu srandu to zas bolo malo vtipne (obcasne momenty tam boli [ako Cistota pol zivota alebo babovkova forma lode], ale bolo ich malo a nestacilo to. ...
15.03.2012
jurinko
[pokr.] Celkovo to nebolo napisane prilis dobre. Kazda veta bola prilis siroka, opisovala prilis vela veci, bolo tam tak vela vetnych clenov, odbociek, opakovani (najma pridavnych mien) a vobec, az to velmi kazilo atmosferu. Tento isty napad by Kulhanek spracoval na nieco take, z coho by sme sa vsetci rehotali, stalo by sa to kultom, a sami pred sebou by sme sa tak trochu hanbili, ze sa vobec dokazeme na takej brutalite zabavat. Viem, ze nie si Kulhanek, ale je skoda, ze si do toho nedala viac takeho akehosi psychopatickeho potesenia (ty kokso, ja, co neuznavam hnusne poviedky o psychopatoch, odporucam psychopaticke potesenie, svet nie je, cim byval) - jednoducho vylozene cierny humor, radost z toho, ako tomu zmrdovi vo flanelovej koseli rozkopes ksicht, az mu zlate zuby budu vykukat na druhej strane hlavy spod tej jeho prijebanej prehadzovacky. ...
15.03.2012
jurinko
[pokr.] No dobre, to som sa asi trosku nechal uniest, kazdopadne poriadne preskrtanie by tej poviedke jedine prospelo. Ak to totiz ma mat udernost, tak to musi byt uderne aj jazykovo, aj stylisticky (slovo "hovadina" s prehlasovanym a je uplne zlo, ciste zlo, zosobnene v prisnej a upatej jazykovedkyni z Jazykovedneho ustavu Ludovita Stura, s drdolom, v chemlonovom hnedom pulovriku, terorizujucu svet ukazovatkom spoza velkych plastovych okuliarov zo sedemdesiatych rokov - odstran tie dve bodky, a mas z toho vesele slangove slovo, ktore ma taky smrnc, ako keby si tejto ucitelke zlozila okuliare a rozpustila vlasy, a zistila, ze je vlastne celkom mlada, a pod chemlonovym svetrikom ma cierne tangace s krajkou, a na krku obojok s hrotmi - aj ukazovatko sa zrazu zmeni na nieco uplne ine ;-) ). ...
15.03.2012
jurinko
[pokr.] Toto bolo skor tazkopadne, a preto to prilis nefungovalo. Cim kratsia poviedka je, tym udernejsia by mala byt. Potom by sa dal aj prerod hrdinky napisat v dvoch vetach tak, ze by vsetci zhikli. Ked vypnu ten zbrutalnovac (co to bolo? vlnenie? ci chemikalia?), tak sa namiesto vrazednej maniacky vrati mamicka od sporaka a seriozna vedkyna, a ta beznadej bude mat uplne inu hlbku. Len to by tam musel byt badatelny kontrast. U teba to skor bolo tazkopadne vrazdenie, ktore postupne preslo cez tazkopadne vytriezvenie (a dalsie tazkopadne vrazdenie) do akehosi nie prilis vtahujuceho zaveru. Skoda. Ten napad ma na vela. Dal som 6
15.03.2012
Ash
Nesprávne som sa vyjadril: Nejde ani tak o to, či bol človek v nekontrolovateľnom stave, ale z akej príčiny sa do toho stavu dostal. Ak človek spôsobí automobilovú haváriu kvôli poruche na vozidle, bude sa logicky cítiť menej vinný ako keď ju spôsobí kvôli tomu, že mal vypité a/alebo išiel ako šialenec. V prípade tejto poviedky bola tá "porucha na vozidle" navyše spôsobená zákernou a zámernou sabotážou iných osôb a bez možnosti jej zabrániť.
Hrdinka teda môže byť smutná nad všetkou tou skazou, ale ťažko si to môže klásť za vinu. Práve naopak, ona sa snažila zo všetkých síl zabrániť tragédii a varovať pred ňou. Nie je jej vinou, že vzdorovať bolo nad jej sily.
15.03.2012
jurinko
Ash, nedavas dobre priklady. Boj vovnutri cloveka je nieco uplne ine, nez automobilova nehoda. Ak som ozraty ako doga, a zvadzam sam so sebou boj, ci soferovat, alebo nesoferovat, tak aj ked ma mozno ozral niekto iny (aby to bola vonkajsia okolnost), aj tak, ked ten boj (vnutorny) napokon prehram, budem si to klast za vinu. Okolnosti, ktore su naozaj vonkajsie (fyzika - porucha vozidla), clovek vnima uplne inak, nez veci, ktore su "vonkajsie", lebo sa na tom spolocnost dohodla (ked ta nadrogujem, a prinutim pachat zlociny, tak sice kazdy sudca uzna, ze si konal pod vplyvom "vonkajsich" okolnosti, ale z pohladu tvojej psychiky sa ten hlavny boj odohral v tvojej hlave, preto je "vnutorny", a preto budes pocitovat pocit viny [mozeme sa bavit, co su vlastne vonkajsie okolnosti, ked aj kazde tvoje rozhodnutie je podmienene napr. chemickou rovnovahou v mozgu, a pod. ...
15.03.2012
jurinko
[pokr.] - to by potom vsetko, co ma povod mimo cloveka, bolo vonkajsou okolnostou, co evidentne nie je pravda] ). Jednoducho to tak nefunguje. Spolocnost sa dohodla, ze niektore veci bude povazovat za vonkajsie okolnosti, pretoze vacsina ludi by v danej situacii konala rovnako, ale dohody spolocnosti, a vnutorne prezivanie jednotlivca, su dve uplne rozne veci. Ak su okolnosti naozaj vonkajsie, pocit viny je redukovany. Ak sa tie okolnosti uz dostanu do vnutra, a hlavny boj prebieha vnutri, su to (aspon pre toho cloveka) vnutorne okolnosti, a pocit viny je velmi hlboky. Co si nikdy nebol nadrbany, nerobil hovadiny a rano sa neprebral s pocitom viny? :-D (ten je inak tiez casto dany nizkou hladinou endorfinov, a casom sa vytrati aj sam, ale chapeme sa :-) ).
15.03.2012
jurinko
Alebo inac: Ako si predstavujes tu katarziu, ked by hrdinka ovladala svoje konanie, a rozhodla sa zabijat? Co by bol faktor, ktory by ju prinutil zmenit nazor?
15.03.2012
jurinko
Ked uz mam ten zachvat grafomanie: To, co spominas (dovodu stavu nepricetnosti), je v trestnom prave brane takto: Ak sa niekto ozere, a ma znizenu schopnost vnimania, a v hurahura nalade ide robit s autom smyky, pricom niekoho zrazi, berie sa to, ze bol ozraty, ako polahcujuca okolnost (nechcel nikoho zrazit, iba nevedel posudit nasledky svojho konania) - v takom pripade prichadza po vytriezveni pocit viny. Ak vsak niekto niekoho neznasa, chce ho zabit, ale nema na to gule, ozere sa, aby mal guraz, a zabije ho autom, tak sa to berie naopak ako pritazujuca okolnost (opil sa s umyslom vrazdit). Vtedy po vytriezveni nepride pocit viny, pretoze manik vykonal, co chcel, a alkohol bol iba katalyzator. Ti ludia necitia vinu, a ak sa tvaria, ze ano, tak bud klamu, alebo je to nejaky obranny mechanizmus. Co nie je pripad hrdinky.
15.03.2012
Ash
Podstatná je účasť slobodnej vôle človeka na jeho skutku. Bez slobodnej vôle neexistuje vina. Môže byť smútok, depresia, zúfalstvo, ale pocit viny nie.
Čo sa týka alternatívnej zápletky, v ktorej by hrdinka konala slobodne z vlastnej vôle: Stačilo by, aby mimozemšťania dávali ľuďom klamlivé informácie a tým ich uviedli do omylu. Zmanipulovali by ich do vzájomnej vražednej nenávisti a hrdina by až na konci odhalila, čo je skutočná pravda.
15.03.2012
draculin
OMFG, Jurinko...aj som chcel nieco k poviedke napisat, ale chalani...nemam slov :) Suhlasim, ze ako napad to vobec nebolo zle. A potencial to urcite malo. Problem bol akurat v spracovani, ktore sice nebolo zle, ale nebolo ani take, aby sa poviedka vysvihla z kategoria "slusnejsia vec". Ak nebudem hnidopich, tak na pomery slovenskej amaterskej tvorby fajne.
15.03.2012
jurinko
"Bez slobodnej vole neexistuje vina." - nesuhlasim. Ten opity z prikladu, co robil smyky, nevedel, co robi, ked zrazil cloveka. To neznamena, ze nebude citit vinu. Vina je pocit. Povedat, ze bez slobodnej vole neexistuje vina, je asi ako povedat, ze bez slobodnej vole neexistuje radost. Vola(rozum) a pocity su dve rozne veci. Ked som depresivny, mozem citit vinu za cokolvek, aj za to, za co vobec nemozem. Ked mam chorobne velke ego, necitim vinu ani ked sposobim retazovu havariu na dialnici. Spajas nespojitelne, vina nesuvisi so slobodnou volou. Osobne prezivanie je vnutorna vec. Ak ty necitis vinu, neznamena to, ze nebude citit vinu niekto iny. Z pohladu vnutorneho prezivania sa nerozlisuje, ci si konal pod priamym vplyvom (vlnenie) alebo nepriamym vplyvom (manipulacia). To, co budes citit, budes citit nasledne (ked prestane vlnenie/ked spoznas pravdu = po konani). A to moze byt vina.
15.03.2012
jurinko
Ono z pohladu vnutorneho prezivania tam dokonca nemusel byt ani nijaky vplyv. Mohol si na zaklade vtedy aktualnych informacii iba vyhodnotit situaciu (z dnesneho pohladu) zle. Vina prichadza po konani, ak to konanie vnimas ako chybne, a mas pocit, ze si mohol (a mal) konat inac. To, ci si bol pod vplyvom nejakych okolnosti, alebo tvoje konanie malo povod napr. v omyle, ti skor pomoze pocit viny prekonat, nez ze by zabranilo jeho vzniku. Ak si konal vedome zle, a cojaviem, trebars nasiel Boha, takze uz nechces detom predavat crack, tak tvoje konanie (ktore bolo vtedy v sulade s tvojou moralkou) sposobi vinu, a kedze bolo slobodne, tak ta vina bude trvat dlho. Ak si konal v omyle/pod vplyvom/bez zavinenia, tak to konanie v tebe moze vyvolat pocit viny, ale spracujes ho lahsie a rychlejsie. Tak to vidim ja. Vina vznikne nezavisle na voli, volou ju ale mozno nasledne spracovat.
15.03.2012
Ash
Podstata slobodnej vôle je práve vo vedomí, že si mohol konať inak. Hrdinka nemohla, lebo bola ovládaná cez emócie. Slobodná vôľa (rovnako ako vedomie, subjektivita) je základom akéhokoľvek príbehu, bez nej v podstate príbeh neexistuje. Obmedzenie slobodnej vôle hrdinky preto oslabuje príbeh. Je to ten istý mechanizmus, ako keď v klasických hororoch musí byť upír pozvaný do domu predtým, ako napadne jeho obyvateľov. To slobodné rozhodnutie nechať vstúpiť zlo (aj keď nepoznané) zosiľňuje čitateľovu emocionálnu reakciu. A o tú ide predovšetkým.
16.03.2012
jurinko
Mala korekcia. Pises, ze podstata slobodnej vole je vo "vedomi, ze si mohol konat inak". Ja pisem, ze pocit viny moze nastat, ked mas "pocit, ze si mohol konat inak" (pocit, nie vedomie). Podstata slobodnej vole je v prvom rade v moznosti rozhodnut sa (slobodne), nie v pocite alebo vedomi, ale v tej moznosti. Ale to je jedno. Mam pocit, ze piseme kazdy o niecom inom a ze tvoje prispevky nereaguju na moje. Rozpravas o pribehoch a citatelovej reakcii, kym ja rozpravam o ludskej psychike a psychologii postav. Co sa tyka pribehov, mozes mat pravdu (aj ked neviem, preco by slobodna vola mala byt podstatou pribehu - vid Cesty krve, kde manika pol knihy ovladali mimozemstania cez celenku, a iba nahoda ho oslobodila), ale o tom som sa ja nebavil, preto na to ani nechcem nejako zvlast reagovat. Hovoril som o ludskej psychike a o pocite viny. A mam stale pocit, ze sa v tejto otazke mylis.
16.03.2012
B.T. Niromwell
Po ukážke a prvých vetách som mala pocit, že to bude klišé, ale potom sa to úžasne zvrhlo a pôsobilo to veľmi groteskne (s Kulhánkom som ešte nemala tú česť), takže toto by som nezosilňovala, ale na druhej strane, dlhá, dlhá akcia, vraždenie, trochu unavovalo. Potom tam boli krásne miesta, ako vraždenie vrátnika a ironický výkrik vrahúň! alebo spomenutie nevinnej bábovky na zvýšenie kontrastu. Záverečný pocit hrdinky si vysvetľujem skôr ako bezmocnosť a to je aj pocit, ktorý z môjho pohľadu poviedka zachytáva. Inak si rozhodne myslím, že na naše pomery velice slušné. A vôbec tvrdím, že autor/ka vie písať, len tmy má trošku... zvláštne.
21.03.2012
soyka
asi reagujem trochu neskoro, ale better late... Vďaka za hodnotenia. K tým mimozemšťanom, sú ako všetky nadradené bytosti presvedčení, že ich ťah vyjde a bude to rychlovka. takých neúspech zaskočí. Inak Niromwell, hanbím sa priznať, ale nerozumiem poslednej vete... aké mám tmy? Ale nikomu to neprezraď, nech si nemyslia, že som dementná.
25.03.2012
B.T. Niromwell
Prepáš, hanba na mojej strane:D nie tmy, ale témy. Stále niekoho zabíjaš, aspoň čo som zatiaľ mala tú česť.)
27.03.2012
soyka
To asi nie na scifi? Tu mám predošlú o ... láske? V skutočnosti vraždenie neznášam, to len sem-tam zo mňa niečo také vypadne. Každopádne Tvoj koment ma potešil, ešte raz dík.
27.03.2012
Peter (Anonym)
Chýba mi tam aspoň krátky úvod. Ale budiž. Vyvražďovačka by mala byť dlhšia, predsa len kým sa pozabíja 7 000 000 000 ľudí navzájom, chvíľu trvá. Ale budiž. Najväčšia výhrada, po tom ako už bola v stave normálnom by matka ihneď v takejto situácii bežala za svojimi deťmi, ktorím robila bábovky.
Drobnosti či sa jedná o plyn, alebo vlny si treba ujasniť. Plyn by asi len tak z ničoho nič nevyprchal. A v texte máš: leda s grizzlim - žiadne leda to nie je po slovensky (iba ak s grizzlim), naopak hovädina sa mi páči.
04.06.2012
soyka
Vidíš, ja ani neviem, že som niekde spomenula plyn. Mrknem na to.
04.06.2012
Peter (Anonym)
Hneď na začiatku vo vete s hovädinami.
05.06.2012
mayo
Peter, coze? "leda" je predsa normalne slovenske slovo. grizzli nie. pise sa "grizly".
k poviedke: dobre sa to citalo :) len to modre svetlo bolo nejake divne... likvidovalo len veci, ktore boli pred chvilou zive? technika, akou alieni disponuju, a sposob, akym ju pouzivaju, mi pripada, ako ze ju niekde ukradli a celkom jej nerozumeju. maju vlny, sposobujuce agresivitu v ludoch. maju svetlo, likvidujuce pred-chvilou-zivych ludi. preco to neskombinovat do jednej veci, likvidujucej zivych ludi? ja viem, bolo by to prilis jednoduche, a nebola by tu tato mila poviedka :)
11.02.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.