I kapitola

Večné priateľstvo

Bojová loď Katanga – veliteľská loď Áreských vojenských síl na hranici Ovlonského priestoru

„ Ticho pred búrkou, - povedal si nahlas jeden y veliacich dôstojníkov na lodi. Práve na nej sa odohrávali mierové rokovania medzi dvoma tak dlho znepriatelenými stranami.

„ Už to trvá na môj vkus pridlho, - posťažoval sa vysoký muž v stredných rokoch.. Sedel uprostred veľkej oválnej miestnosti, z kade sa riadila celá loď aj so sprievodnými plavidlami.

„ Nepáči sa mi to, - podotkol.

„ Pane , - predstúpil pred neho nižší dôstojník a príslušne sa mu pozdravil.

„ Ano, - zavzdychal.

„ Dostali sme správu od Etrusinov. Ich delegácia tu bude za pol hodiny. “

„ Už bolo na čase, - postavil sa a vybral sa smerom ku komunikačnému centru. Otočil sa k nižšiemu dôstojníkovi a povedal „ Chcem byť okamžite informovaný, keď sa vynoria y hyperpriestoru. Nechcem byť načapaný nepripravený. Neverím tým Etrusinom. A nikdy nebudem. “

„ Pane ? – opýtal sa ho ten dôstojník.

„ Ano . “

„ Môžem sa niečo spýtať. Otvorene. “

„ Len do toho. “

„ Nechcem aby to vyznelo nedôstojne, alebo žeby som sa bál, ale nebolo by predsa už lepšie predsa mať len mier. Veď tento konflikt s Etrusinmi a ich spojencami sa už ťahá príliš dlho. “

„ Viete. Máte pravdu, tento konflikt sa už trmáca po generácie. A preto je ťažké zabudnúť. Ale pauzu ,alebo taký poriadny odpočinok si myslím žeby sme si zaslúžili, - zamyslel sa . Pohladil sa po brade a povedal potichučky, len tak aby to bolo trošku počuť : „ Aj tak im neverím. “

Dôstojníci, ktorý boli naokolo sa len usmiali.

„ Tak do práce. Máme tu čo doháňať. “

Písal sa dátum 2. 5 roku 5 kreidu 902 Áreského času. Mal to byť veľký deň pre alianciu. Tá trvá skoro 400 kreidov a asi tak dlho aj konflikt a nepriateľstvo medzi týmito dvoma stranami. Etrusinovia už za čias Aymančanov boli výbojnou rasou, ktorá napádala svety okolo seba a zotročovali si ich pre seba. Síce Aymančania ich dokázali držať na uzde. No po rozpade Aymanského impéria sa chopili svojej šance a rozpútali peklo medzi svojimi susedmi. Tak to bolo aj u tegrejov, ktorý sa po Aymančanoch chopili moci a snažili sa viesť ostatné rasy no neboli natoľko silný a vyspelý aby sa ubránili útokom zvonku a tak padli. Síce nevládli diktátorskou rukou a nechávali voľnosť jednotlivým planétam. Ale aj tak Po páde Aymanského impéria v galaxií nastal chaos. Všetky známe a aj neznáme planéty sa pustili do boja medzi sebou. V tej dobe sa po prvýkrát objavila na scéne malá planéta Ares. Pre ostatných nevýznamná, pretože v tej dobe, keď bola objavená ,tak sa práve jej obyvatelia len vydali na cestu ku hviezdam. Keď bola objavená Salainská sústava bolo to práve v dobe najväčšieho chaosu a tak sa stalo čo sa stalo a táto planéta bola násilne obsadená vojskami planéty Aeies a to s tichým súhlasom Tigrilisu. Tegrejovia mali vtedy veľa práce práve s Etrusinmi a tak sa nestarali čo sa deje niekde odľahlo.

Aby sa už niečo také nikdy neopakovalo sa planéta Ares rozhodla založiť Alianciu. No a ako inak než vojenskou silou. A odvtedy , spred 400 kreidmi sa zrodilo spojenectvo medzi Tegrejčanmi a Etrusinmi a ich nepriateľstvo s Alianciou, ktorá od tej doby prešla veľkými zmenami. Dnes k nej patri veľa planét a to dobrovoľne, pretože spoločná ochrana pred nepriateľmi sa opláca a o ekonomických výhodách nehovoriac.

„ Pane ......., -nastalo trochu ticho. Výraz tváre styčného dôstojníka nenapovedávala nič dobré.

„ Čo sa stalo? “

„ Zachytávame signál. Je od Etrusinov. Bol....i napadnutý. “

„ Čože, - Aresgus sa pozrel na svojho zástupcu a v okamihu povedal „ Chcem tichý poplach najvyššieho stupňa. “

„ Všetky Areské lode sa dostali do pohotovostného režimu. Vonka boli vypustený stíhací piloti a rozoslané ďalekonosné sondy.

„ Nechcem byť nepripravený. “

Medzi dôstojníkmi na veliteľskom mostíku sa rozmohla neistota. Kto by mohol napadnúť Etrusinov a prečo. Veď to oni chceli tieto rozhovory. Nik iný. „ Tak čo sa tu deje? - pýtali sa samy seba.

Lenže Aresania tu neboli sami. S nimi sa tu vyskytovali aj Tegrejské a Ovlonské sily. A tie zachytili tento signál taktiež. A začali sa preskupovať.

Diplomati na palube Katangy boli okamžite upozornený. Po tomto sa už veci vybrali svojim vlastným smerom. Rokovania boli okamžite prerušené a Tegrejský a Ovlonský diplomati sa vybrali na svoje lode.

Nevedelo sa čo sa stalo, ale nepomohlo to rokovaniam. Tie sa prerušili až do okamihu keď sa vyšetria okolnosti útoku na Etrusinské plavidlá a ich zničenie.

„ Vezmite nás domov a to čo najrýchlejšie, - povedal unavený Aresgus. Bol preč už skoro mesiac. Nevidel svojho syna veľmi dlho. Nerád ho nechával len tak v opatere rôznych internátnych škôl.

Aresgusova rodina pochádzala z veľmi váženého rodu na planéte Ares. Jeho predok Jeen Tabrek bol veľkou osobnosťou pri oslobodzovaní planéty Ares a ako aj náhleho vytvorenia celoplanetárneho bloku. Odvtedy existujú na planéte štáty len na papieri a v krajine ich pripomínajú len značky aby ludia vedeli kde sa práve nachádzajú. A bol priamo zodpovedný za vzostup tejto planéty a pridanie sa ku ostatným vyspelejším rasám. Odvtedy sa tento rod rozrástol a teší sa veľkej popularite.

„ Pane , chcú s Vami hovoriť, - odovzdal mu odkaz nižší dôstojník

Aresgus nemal veľmi rád politiku a nerád sa do nej vmiešaval. No senát Aliancie si ho vyžiadal a chcel aby tam bol práve on. Mali ho veľmi v úcte ako oni tak aj nepriatelia aliancie. Bol členom generálneho štábu Areských vesmírnych síl. Celoplanetárna liga nezávislých štátov - PLIS a jej výkonný orgán rada ministrov – hlavne ministerstvo planetárnej obrany bolo jedinou vyššie postavenou inštitúciou , ktorej sa zodpovedal generálny štáb zo všetkými svojimi zložkami. Jednotlivé štáty už armády nemali. Nebolo dôvod ich vydržiavať. Ministerstvo planetárnej obrany úplne vyhovovalo. O bezpečnosť občanov sa starala polícia a jej zložky.

„ Chceli ste so mnou hovoriť, pane , - pristúpil k mužom v civilných oblekoch, ktorý sa medzi sebou radili.

„ Ano. Viete, - pristúpil k nemu jeden z nich. Trochu nižší. Aresgus mu bol o pol hlavy väčší.

„ Čo si myslíte o tom útoku ? “

„ Teraz je príliš skoro hovoriť o nejakých záveroch. Nevieme čo sa tam stalo. Mam asi toľko informácií koľko vy. Možno nie všetci z Etrusinského impéria boli naklonený mierovej zmluve s Alianciou, alebo zblíženia sa s Tegrejmi a Ovlončanmi. “

„ Viete niečo o operácii - Tiché šepkanie - ? “

„ Nemám o nej veľmi informácií, ale viem že planéta Ovlon sa chce odtrhnúť od Tigrilisu, kvôli Etrusinom a ich vplyvu na Tegrejského imperátora. Veľká časť Ovlonských ozbrojených síl by najradšej samo vystúpilo proti Etrusinom, než sa naťahovať s nami. .... To je asi tak všetko čo viem. Viete , rozviedka nie je až tak môj odbor. Mám nato ľudí a tajné operácie ktoré mám pod palcom ja tak ........., - prerušil ho ten muž : „ Na planéte Ovlon máme umiestnených nejakých ľudí. Sú to ovlončania. Spolupracujú s nami a s nimi niektorý vysokopostavený členovia v politike a aj v armáde ako aj v niektorých najvýznamnejších firmách. Odkedy Tigrilis podpísal vojensko-ekonomickú zmluvu s Etrusinmi pred 65 kreidmi, tak sa niektoré významné Ovlonské firmy dostávali čoraz viac a viac pod vplyv Tigrilisu. Ich imperátor sa obáva odtrhnutia sa ich spojenca. A Ovlončanom sa nepáči zase zbrojenie, ktoré sa aj z veľkej časti robí na úkor ich kolónií. Prebieha to pomaličky a v tichosti. “

„ Pripravujú sa na vojnu ? – opýtal sa Aresgus. Bol trochu prekvapený, pretože sa práve zúčastnil mierových rokovaní.

„ To nevieme, ale vieme , že sa niečo chystá. Nechceme, aby o tom vedelo veľmi veľa ľudí. Vedia o tom len pár členov senátu Aliancie a zopár ďalších. Nevieme čo sa chystá. Ale vieme, že nechystali by armádu, len tak pre nič za nič. “

„ Sú za tým Etrusinovia ? – opýtal sa Aresgus.

„ Oficiálne, alebo neoficiálne, - pristúpil k nemu ďalší muž. Bolo na ňom vidno, že tento muž politik nie je. Má inakšie správanie a aj výzor.

„ Aj , aj. “

„ Oficiálne nevieme nič, len že Tegrejovia zväčšili svoj vplyv na Ovlon a k tomu potrebujú väčšiu armádu. Neoficiálne . Niečo sa deje a to nielen na Ovlone ale aj na Tigrilise. Sú tam hlásené veľké protivládne hnutia, ktoré otvorene kritizujú imperátora a vládu. No najviac je to na Ovlone. Čo sa presne deje. To nevieme. Preto sme sa rozhodli zväčšiť právomoci našich agentov na Ovlone a Tigrilisu . Vieme že sú medzi nami špióni, takže nevieme nič, len to čo chceme aby oni vedeli. Je to tak svojím štýlom hra. Chceli sme aby ste o tom vedeli medzi prvými z generálneho štábu. Spolu s vami budú do toho zaučený aj iný z ďalších svetov Aliancie. Lenže vy ako jediný ste sa utkali vo väčšom ozbrojenom konflikte keď ste boli pri vstupe planét Juno a Juin do Aliancie a vojenskej pomoci proti Guatemalcom, v ktorej ste sa osvedčili.

Za posledných 400 kreidov tu v známej časti tejto galaxii nebola žiadna veľká vojna, takže , ak neoficiálne sa niečo deje, chceme byť pripravený. Aliancia, ešte nie je pripravená na neoficiálnu verziu. A pritom nemáme veľa informácií a veľa je len dohadov a pozorovaní. Preto bola oslovená ako to povedať ...... chrbtová kosť Aliancie, aby sme sa pripravili na najhoršie. Nechceme tým nikoho vyprovokovať, že zbrojíme. Vieme že Guatemalci a Etrusinovia sa v poslednom čase veľmi pobratrili. Nesmieme im dať dôvod aby ich osočovanie malo oprávnenie.“

Ku Aresgusovi pristúpil ten prvý muž a chytil ho za plece : „ Počul som, že tvoje syn taktiež nastupuje na vojenskú akadémiu. “

„ Myslel som si že mu to vyhovorím, ale odkedy je s tými svojimi kamarátmi, tak o ničom inom ani nepočujem. Všetci sa museli zblázniť. Snažil som sa ho presvedčiť, ale už sa rozhodol. S tým nič nenarobím.“

„ Nevyzeráte, akoby ste stým súhlasili.“

Aresgus, mal svoj dôvod. Nikdy si neodpustil, že nebol doma keď jeho žena zomrela a on ostal sám s Máqergom. Miloval svojho syna nadovšetko a urobil by preňho hocičo. Nikdy nechcel aby ho nasledoval v jeho šľapajach. No nedalo sa to tomu zabrániť. Už ako malý bol veľmi tvrdohlavý a spontánny. Nedal sa ustrážiť. Jeho matka Ele sa s ním dokázala nejako vysporiadať. Necítil sa, žeby ako otec sklamal, len mal s ním stráviť omnoho viac času, než strávil. Nedalo sa to. Bol vojakom. Jeho žena vedela do čoho ide a preto bola pripravená, ale ich plod lásky sa do vojenskej rodiny narodil. Jeho matka Ele Hekwinská bola vojenská právnička. Zoznámili sa ešte na škole a ako to býva tak sa aj vzali. Boli spolu veľmi šťastný. Až do osudnej chvíle. Bola to nehoda a on nebol doma. Máqergovi, bolo práve 10 kreidov, keď prišiel o matku. Veľmi ho to bolelo. Bol to živý chlapec. No zmenil sa . Aresgus nevedel ako k nemu preniknúť. Akoby ho tam ani nepustil. Preto si stále vyčítal, že nebol tam keď sa to stalo. Možno všetko by bolo iné. Preto Aresgus nie veľmi dobre prijal správu od Máqerga, keď bol puberťák, že chce ísť na vojenskú školu a chce byť z neho vojak. Ale musel to akceptovať. Aj tak bol veľkú časť života na internátoch, keďže jeho otec bol veľmi známym vojakom. A často aj prednášal na vojenských akadémiách. Nebol často doma a Máqergovi chýbal. Všetko sa zmenilo, keď prišiel na strednú vojenskú školu. Vtedy si jeho otec všimol, že sa zmenil. Najsamprv si myslel , že to je dievčatami. Bol celkom pohľadný čiernovlasý chlapec a dievčatám sa páčil. No nie. Tých sa hanbil. Až keď neprišli prvé pokarhania zo školy, že zavádza spolužiakov. A tak to aj bolo. Máqerg zdedil po otcovi, niečo čo jeho otcovi veľmi pomáha ako veliacemu dôstojníkovi. Osobnosť a vodcovstvo. Práve toto mu umožnilo sa zoznámiť s ďalšími dvoma chlapcami. Odvtedy boli nerozlučná štvorka. Robili doslova všetko a rovnako. A Máqerg fungoval ako tmeľ. Všetci pochádzali z rôznych častí Aresu na túto školu ich doviedol rovnaký osud. Boli polosiroty a ich jeden rodič bol príliš veľké zviera, aby mohol byť stále s nimi. A tak to aj dopadávalo. Aresgus sa mu snažil dohovoriť. No nie. Nedalo sa to. Len trošku sa umlčali a opäť robili neplechy. Keď sa niečo stalo tak držali spolu ako len mohli. Aresgus mal niekedy sto chutí mu aj zakázať toto priateľstvo, no vedel, že keby to urobil tak by sa nič nezmenilo. Len by si to odniesol ich vzťah otec – syn.

Máqerg rešpektoval otca, svojim spôsobom, no nemohol mu odpustiť, že nie je doma. Že skoro stále sa niekam vyberá. Tí a tamtí ho potrebujú a pritom doma má syna, ktorý ho potrebuje zo všetkých najviac. Keď bol malý tak sa svojím hyperaktívnym správaním snažil upozorniť. No nezaberalo to veľmi. Bol len stále s mamou, ktorá to síce na sebe nedala vedieť, ale videl to. Trápila sa keď otec odišiel preč a nemohol povedať kam ide. Asi najviac sa zľakla, keď sa dozvedela, že Guatemalci napadli dva okrajové svety na hranici svetov Aliancie – Juno a Juin. A tie požiadali o pomoc ako alianciu tak aj Fortoonu – Aymančanov. Na pomoc prišla Aliancia. Vtedy vedela, že jej manžel tam pôjde. Nechcela mu to vyhovárať, ale trápila sa to. Otec to možno nevidel, alebo nechcel vidieť, presvedčený, že oba vedia aký to je vojenský život, a možno preto aj zatváral oči. To nik nevie. Máqerg má aj teraz problémy rozoznať čo si otec myslí. Vie, že ho má rád a pre svojho syna by urobil čokoľvek. No trápi ho to, že nie je s ním toľko času, ako by s chcel Máqerg. Na strednú vojenskú školu šiel len preto, aby mohol byť čo najbližšie pri otcovi. Bol naňho pyšný a dával to niekedy najavo. Vlastne tak sa aj zoznámil s Denom. So svojim rovesníkom, ktorý taktiež nastúpil na vojenskú školu. Pobili sa a to poriadne. Nemohli sa zniesť. No časom sa udobrili a aj spriatelili. Den nemal otca a matku vídaval, len niekedy. Bola diplomatka. A skoro nikdy doma. Mali to spoločné. Máqerg, už prestal byť roztopašný , nadutý synáčik významného generála, ale obyčajný chlapec. To mu vyhovovalo viac. Omnoho viac.

„ Generál , - oslovil ho ten štíhly nízky muž.

Aresgus sa otočil a pozrel naňho.

„ Ste v poriadku. Na chvíľu ste zmĺkli. “

„ Len som trošku premýšľal. Spomenul som si na syna. “

„ Kedy dôjdeme k Aresu ? - opýtal sa ho ten druhý muž.

„ Za 9 dní pri tejto rýchlosti. “

„ Čo si o tom myslíte? Čo ste sa tu dozvedeli.“

„ Ako vojak mam rád keď svojho nepriateľa môžem vidieť. Mali by sa urobiť potrebné opatrenia, ktoré si táto situácia vyžaduje. “

„ Preto sme oslovili váš. Vyžiadala si Vás Rada Aliancie. ..... Čo viete o Aymančanoch? – pozrel sa mu rovno do očí a očakával odpoveď.

„ O Aymančanoch, - zamyslel sa . Každý vedel, že sú najvyspelejšia kultúra v celej známej galaxií. Sú to veľmi vyspelá rasa a kontakty s nimi sa veľmi ťažko nadväzujú. A je to česť, pre hocikoho keď sa s nimi môže stretnúť. Oni boli tí ktorý naučili mladšie rasy cestovanie v hyperpriestore. Hovorí sa že to boli oni kto vynašiel hyperpriestorvé cestovania a postavil prvé brány . Dokázali ako prvý cestovať na vopred určené destinácie a ovplyvňovať mladšie mennej vyspelé rasy. Takto vzniklo veľké Aymanské impérium. Spočiatku sa do vnútorných záležitostí planét nestarali, ale časom sa veľmi opojili mocou nad ostatnými a to bol ich zánik. Niektoré iné rasy, s ktorými sa stretli sa oddelili od Aymančanoch a išli vlastnou cestou. Planéty ako Tigrilis, Mezon, Etria, Friling sa odtrhli ako prvé a vzali so sebou aj iné. Aymančania i napriek svojej technologickej prevahe si neudržali svoju moc. Snažili sa to aj vojensky, no stálo ich to mnoho síl a preto sa stiahli a od vtedy sa už nestarali do ďalšieho vývinu ostatných. Ostali pri nich len pár planét, ktoré sú s nimi doteraz a sú taktiež natoľko záhadné ako Fortoona sama o sebe. Odvtedy už nikdy nedávali mennej vyspelým rasám svoje technológie a je veľmi ťažko s nimi nadviazať kontakt.

„ Vieme, že ste sa s nimi už stretli. A to pri bojoch o Juno a Juin. Mali ste možnosť vidieť ich lode. “

„ Ano, ale ako viete, neboli veľmi nápomocný. Ich vyslanci nám len oznámil, že si zachovávajú neutralitu v tomto konflikte. Boli ....., Aresgus zdvihol hlavu, akoby mu prebleskli hlavou rôzne myšlienky : odmeraný, ale celkom ich chápem. Viem že odvtedy bolo spozorované len veľmi malé množstvo ich lodí a ani nebola vyslaná do ich priestoru žiadna výprava, alebo lepšie povedané delegácia. Majú s Alianciou uzatvorenú zmluvu, ale nejde tam o nič iné len o tom , že je podpísaná. Aliancia z toho nemá asi nič. Nie je to ani vojenská ani ekonomická zmluva. “

„ Máte pravdu,- pristúpil k nemu ten nižší muž a podal mu pohár vody.

Aresgus vzal a poďakoval. „ Prečo sa pýtate, keď smiem vedieť. Mám určite mennej informácií o nich než vy. “

„ Máte pravdu. “

Ten druhý muž z rozviedky vybral z panela, ktorý bol v miestnosti nejaký datakryštál a pristúpil s ním ku Aresgusovi.

„ Viete, je pravda, že s Aymančanmi máme kvázi zmluvu, - zatváril sa kyslo. „ Ale predsa. Je s nimi predsa len lepšie udržiavať priateľské vzťahy. Ich vojenské lode sú ucti hodné ........ , - ten muž mal niečo na jazyku a Aresgus vedel, že buď sa mu to bude alebo nebude páčiť. To nevie ale vedel, že sa to dozvie. I keď tí dvaja sa veľmi dlho krútili okolo horúcej kaši.

„ Ozbrojený stret s ich loďami by sme určite prehrali, keď máte namysli toto. “

„ Ooo to nie, - ozval sa útlejší muž za ním. „ Máte pravdu. Sú omnoho vyspelejšie než naše, alebo hocikoho iného. Veď predsa keď sa rozpadalo ich impérium, tak vieme , že sa Etrusinovia spolu s Tegrejmi pokúsili a ozbrojený konflikt, ale ich lode boli rozprášené. Ale to bolo pred 900 kreidmi, keď naša planéta bola okupovaná Aeiesanmi. Odvtedy sa toho zmenilo veľmi veľa. Ares sa stalo jednou z najvplyvnejších planét a založilo túto alianciu po vojne s Aeiesanmi. Dokázali sme vtedy, že i mennej vyspelá kultúra si dokáže presadiť svoje. A aby sa už nikdy niečo také neopakovalo, tak vznikla aliancia, pekne krôčik po krôčiku po 400 kreidoch. Pripojili sa k nej mnohé vyspelé i mennej vyspelé svety, hľadajúc spoluprácu namiesto vojen. “

„ Prepáčte ale dejepis som mal na škole, a ....... “

„ Prepáčte, nechceli sme. Prejdeme rovno k veci. Asi pred 10 kreidmi k nám zavítala nezvyčajná správa a to Aymančanoch. Nie presne od nich, ale od jedných z ich spojencov, planét, ktoré sú pod ich ochranou. “

„ Poslali poslíčkov, - zasmial sa trochu Aresgus.

„ Dá sa to takto povedať. Sú to Frilingčania. Taktiež záhadný ako ich spojenci. Prišli s ponukou, ktorá sa nedá zamietnuť. “

„ Aká to bola ponuka? – Aresgus spozornel.

„ Dostali sme technológie, ktoré posunie naše vojenské ako i obchodné lode o mnoho kreidov dopredu. “

„ Vraveli ste ponuka,- Aresgus vedel, že Aymančania by sa len tak ľahko nevzdali svojich technológií a preto bol zvedavý čo nás to muselo stáť.

„ Ano. Krátko predtým objavila jedna výskumná organizácia jednu planétu. Nič čo by bolo na nej významné. Ale pre Aymančanoch musí mať veľmi veľký význam,. Pretože ju chceli. Za ich technológie sme vymenili túto planétu. Vieme, že posledné hlásenie z tejto planéty bolo toto, predstúpil pred holoprojektor a vložil dnu datakryštál .

Nad projektorom sa objavil obraz a s nim aj záznam zo vzdušného prieskumu neznámej planéty. Bola to pustá planéta. Nebol na nej život aspoň to tak vyzeralo.

„ ......správa pre centrum. Posielam všetky údaje o tomto nezvyčajnom sektore. Naše senzory nemôžu preniknúť pod horninu. Je to blokované a potvrdzujú naše orbitálne skenovanie. Odporúčam tam vyslať pozemný tým. Malo by to byť viac efektívnejšie keďže naše prístroje nič neukazujú. Hĺbkové sondy by nám mohli priniesť viac svetla do tohto sektoru. Pre neoficiálnu správu. Povedal by som, že tam dole pod vrstvami horniny je niečo čo nedovolí preniknúť hlbšie. Nepoznám žiadnu látku, ktorú by naše senzory nedokázali zachytiť. ..........., - nahrávka skončila.

Z holo projektoru muž z rozviedky vybral datakrystal a dal ho zmazať a znehodnotiť.

Aresgus pochopil, že niečo na tej planéte je čo Aymančania chcú a preto vyšli z tieňov a kontaktovali sa s Alianciou.

„ Bola tam vyslaná pozemná expedícia ? – opýtal sa .

„ Ano bola, - zvesil hlavu dolu ten druhý muž , útlejšej postavy.

Muž , ktorý zničil datakrystal sa presunul pred Aresgusa a povedal: „ Bola tam vyslaná expedícia o 25 členoch. Mali tam zotrvať tamojších 8 dní. Ich posledná správa, je že niečo našli hlboko pod povrchom, keď objavili nejakú trhlinu, alebo jaskyňu. Keď do nej poslali sondy tie sa nevrátili. Nevieme či niečo našli, ale vieme , že posledná správa bola , že vysielajú tam sondy. Odvtedy tých bádateľov už nik nevidel. Zmizli beze stopy. Firma tam vyslala ďalšiu výpravu, ale nenašli ani len stopy po hlavnom tábore a už vôbec nie stopy po nejakej jaskyni. Chceli pokračovať ďalej v bádaní, ale vtedy prišli na rad Frilingčania a museli sa stiahnuť. “

„ Čo tam je ? – Aresgusovi to nedalo. „ Nesnažili sme sa už potom nič zistiť ? “

„ Nie Aymančania túto planétu hermeticky uzavreli. Nemáme ani potuchy čo tam robia. Teraz sa tak pýtam. Možno tam boli omnoho vyspelejšie technológie než majú Aymančania a bolo chybou sa ich vzdať. No vtedy sa nám ta ponuka zdala veľmi lákavá, tak sme ju podpísali. “

„ Dobre , tak teraz viem o čo ide, tak teraz mi povedzte akú úlohu v tom hra jem ja. “

„ Počuli ste niečo o Grinwendskom projekte? “

„ Grinwendský projekt ? Len asi to čo vie asi každý. Je to oddelenie tajných výskumov a nových technológií. Operujú pod správou rady Aliancie a vedia o nej len tí naj zainteresovanejší. “

„ Ponúkame Vám úlohu. Chceme aby ste riadili toto oddelenie a pripravili prvé bojaschopné sily. Podľa toho čo vieme, by sa mohli v blízkej dobe hodiť a mi potrebujeme schopného veliteľa, ktorý sa dokáže o to postarať. Samozrejme je všetko úplne tajné. Máme vybudovanú tajnú základňu, kde sa vyrábajú nové druhy lodi a cvičia jednotky. Len čo dôjdeme domov, stanete sa novým hlavným veliteľom Grinwendských flot. Samozrejme ak túto ponuku ....., - nestihol dopovedať.

„ Prečo ja. ....... Nechcem , aby to vyznelo nevďačne, ale ........? – čudoval sa Aresgus.

„ Pretože ste najlepšie schopný pre túto prácu. A veríme vám, ako aj ostatný, ktorý sú v tom zapletený. Celá Rada Aliancie a niektoré civilné firmy. “

Aresgus, ostal bez slov. Zmohol sa len na : „ Ano. Prijímam , - mal rád tajomstvá. Tešil sa, ako malý chlapec. Nikdy by si nepomyslel, že to ešte niekedy pocíti.

„ A iný uchádzači ? “

„ Neboli. Všetci sa dohodli jednoznačne na vás. “

„ Som poctený, že mám takú dôveru. “

Pre Aresgusa sa otvorili ďalšie dvere. Tie mu vyhovovali. Mal práve niečo po 45, doslova povedané v najlepších rokoch. Bol vysokej atletickej postavy. Dal na stále na sebe záležať. Nechcel skončiť s veľkým bruchom. Mal čierne kudrnaté vlasy, ktoré len trochu zasahovali do čela. Nemal ho vysoké, len tak akurát. Veľké hnedé oči a veľmi symetrickú tvár s výraznými mužskými znakmi. Narodil sa na planéte Ares do ďalšej vojenskej rodiny. To asi ostane už dedičné, čo sa týka mužskej časti rodiny. Mal ešte staršiu sestru. Ta sa úplne odlúčila od vojenčiny a je z nej podnikateľka a veľmi úspešná. Ale už nie je na Arese, odsťahovala sa na jednu z Areských kolónií. Je najmladší generál a člen generálneho štábu, ktorý bol vymenovaný. Zaslúžil si to. Má vodcovské vlohy a jeho podriadený ho majú radi a rešpektujú ho. Má rád svoju prácu a nové výzvy. Niekedy sa hovorí, že rád riskuje. Doteraz mu jeho riskantné ťahy stále vychádzali. Vie že sa môže raz kopnúť a pri jeho práci môže dôjsť k nešťastiu. Ale to sa k práci vojaka počíta, ako nezištné riziko. Teraz bol postavený pred nový úkol. A je pripravený ho plniť s nadšením jeho rovným. Veď kto by sa nechcel hrať s Aymanskou technológiou. Oni vzlietali do kozmu už pred 25000 kreidmi a dokázali toho mnoho. Vynašli hyperpohon a mnoho ďalšieho.

Planéta Áres

Vonku pred veľkým rodinným domov v tichej štvrti, obývanej prevažne vojenskými hodnostármi sa nedialo nič zaujímavého. Nič čo by už každý kto tu žije nepoznal.

„ Opäť doma, - povzdychol si Máqerg. Zhodil zo seba veci a tašku niekam do rohu. Dom bol síce veľký a pekný, ale prázdny. O otcovi nevedel prakticky nič. Nehovoril mu o jeho misiách a po pravde niekedy to ani on sám nechcel vedieť. Alebo aspoň sa nato nepýtal. Chcel aby mu niekedy otec povedal, čo robí a porozprával sa s ním o tom. No nič. Táto oblasť bola ako zakliata krajina. Nemohol sa tam dostať. Máqerg mal niekedy pocit, že ho otec pred tým chcel uchrániť. No nikdy predtým nepociťoval takú potrebu, ako teraz. Veď sa dostal na vojenskú akadémiu. Bude z neho poletuška, ako niekedy volali pilotov. Keď ho prijali, spolu aj s jeho priateľmi Denom a Reachiem na Mumbarskú vojenskú akadémiu nemal sa s ním o to ako podeliť. Bol preč. Ako stále, keď sa dialo niečo dôležité v jeho živote. Rozhodol sa preto, že bude aspoň taký dobrí ako jeho otec, aby ho už bral vážne. Alebo aspoň potľapkal po pleci. Už to nebol ten malý chlapec, ktorý sa odobral pred 4 kreidami na strednú vojenskú školu a doslova žil na internáte – samostatne. Síce chodil domov, ale stále sa tešil, keď sa mohol vrátiť späť. Tam sa cítil predsa len viac vítaný, než tu. A teraz je to opäť. Vie len, že jeho otec je na nejakej diplomatickej misii. Všetky média o tom informovali. Aj tie vedia viac o jeho otcovi než on sám.

„ To je ale bordel, - Máqerg pri vstupe do svojho bytu sa nezmohol len na toto. Pokrútil hlavou a už aj hľadal Dena.

„ Den, - našiel ho. Pokojne si spal vo svojej izbe. Máqerg ho silou mocou chcel zobudiť. No nedarilo sa mu to.

„ Nechaj ma. “

„ Jak nechaj. Veď tu vybuchla bomba, alebo niečo také podobné. “

„ Aaaaaaleeeeeee, - nechcelo sa mu veľmi vstávať.

Máqerg sa poobzeral po izbe. Hneď vedľa posteli našiel dámske spodné prádlo. „ Čo si tu sakra robil. To sa nestihla ani len obliecť. Chlape. Tak to si musel podať naozaj zúfali výkon. Ide to s tebou dolu vodou. “

Tu sa Den posadil na posteľ a povedal : „ Vieš čo mi raz povedal Reachie. “

„ Tak to som zvedavý čo za blbosť vypotíš ? – zasmial sa Máqerg a začal s upratovaním. Vzal to spodné prádlo, akoby ho išlo uhryznúť a hodil ho po Denovi.

„ Prestaň , - ohonil sa Den a položil ich na stôl.

„ Chcel si niečo povedať, - otočil sa k nemu Máqerg. Práve odkryl rolety na okne, aby tu trochu preniklo svetlo a hneď nato otvoril okno , aby sa tu aj dalo dýchať.

„ Džentlmen na také otázky , - a pomaličky sa zdvíhal z posteli : - neodpovedá, pretože džentlmen sa také otázky ani len nepýta , - zvýraznil to a zamieril do kupeľky.

„ A kto povedal, že som džentlmen , - usmial sa Máqerg popod fúzy.

„ Kde je vlastne Reachie. Ešte neprišiel ?

„ Ešte nie , - odpovedal Máqerg.

„ Veď povedal že príde s tebou , - ozývalo sa z kúpeľne.

„ Buď rád že tu nie je, inak by si už nebol. “

„ A to povedal kde. Kedyko....... auuu, došľaka, - zakopol o roh sprchy. Je to tu ešte nebezpečnejšie než na bojisku.

„ Jak keby ty si znal. “

„ Ale aspoň tam niesu žiadne rohy, kde by som sa mohol skántriť, - a vliezol do sprchy.

„ Kto to vlastne bol ? – vypytoval sa Máqerg ďalej, ale odpoveď už nechodila. Bol v sprche a nepočul. „ Den ....... Deeen , - zvýšil hlas. No nič.

Máqerg len pokrútil hlavou a pokračoval v upratovaní.

Zvykol si za tie kriedy, že Den je jednoducho taký. Niekedy mu závidel všetky tie dievčatá. Bol stále taký. Nevedel si vysvetliť prečo naňho tak letia. Veď nevyzeral o nič horšie. Bolo to tým šarmom. Teraz po toľkom čase sa to už nesnaží pochopiť. „ Den je Den a ten to vie , - a koniec , bodka.

„ Vyvetrať , - povedal Máqerg a osobný izbový počítač to zariadil. Spustil klimatizáciu. Jednoducho jedno otvorené okno to nestačilo. Pustil si muziku a sadol pred svoj pracovný stôl. Mal tam pár vecí, ktoré potrebovali na svoj výlet.

Boli prázdniny a oni nemienili ostať tu. Na Arese. Každý z nich bol už niekde inde na inej planéte, ale nikdy nie spolu a tak to chceli teraz zmeniť. Majú 19, jeden kreid na vysokej. Takže to už niečo znamená.

„ Nejaké vzkazy , - povedal Máqerg.

Na stole mal niečo ako telefón rovno na stole mal obrazovku a tam mohol prijímať a odosielať správy.

„ V schránke niesu žiadne správy pre Máqerga Hekwinského. “

„ Tak to ma asi nikto nemá rád , - pousmial sa .

„ Prosím definujte požiadavku. “

„ Nechaj tak, - a vypol intercom.

Máqerg sa pobral do svojej izby, kde sa usalašil na posteľ.

Bol už koniec školského roku tu na vysokej a tak už sa nemuseli nič učiť. Mali prázdniny. Po skúškach. Neboli až také ťažké, ako ich na začiatku roku každý strašil. Prežili to. Pomáhali si spoločne a spoločne to aj prekonali. Aj keď sa v prvom ročníku ešte nezaraďuje do jednotiek. Predsa len. Tých troch si vedenie univerzity všimli. Plánovali ich dať do spoločnej jednotky. Ale to až v ďalšom ročníku. Tam sa už bude vykonávať aj vojenská služba. Nie ako doteraz, nejaká ta rozcvička ale poriadny dril. Mali sa načo tešiť.

Všetci traja bývali spolu na prenajatom byte v študentskom mestečku. Celý komplex patril pod správu univerzity a tá mama vlastnú samosprávu. Síce podliehala mestskej časti Mremoar, no predsa len boli to vojenské stavby a tak mali vlastné určenie. Štúdium tu bolo zadarmo. No počítalo sa s tým, že absolventi budú slúžiť v armáde, buď v civilnom alebo vojenskom sektore. A Máqerg s Reachiem a Denom chceli byť vojenský piloti a slúžiť na nejakej vojenskej vesmírnej lodi. Aspoň to bol ich cieľ, ale to je ešte hudba budúcnosti.

„ Máqerg , - ozvalo sa z chodbičky. Bol to Reachie. Práve prišiel. „ Čo to kurva , - poobzeral sa po okolí. „ Deeeen , - zvrieskol. „ To snáď nie je pravda. “

„ Nazdar , - pozdravil ho Máqerg.

„ Čo tu buchla bomba? “

„ No niečo také. “

„ Volal ma niekto, - vystrčil Den hlavu z kúpeľne.

„ Nemyslím si že volal, - pousmial sa Máqerg a pozrel na Reachieho. Ten bol z nich asi najzodpovednejší, ale taktiež mal svoje dni.

„ Ktorá to bola tentoraz, - pomáhal Máqergovi v upratovaní.

„ Poznáš tú čašníčku, o ktorej som minule tak básnil, - pousmial sa Den popod fúzy.

„ Vieš o tom , že raz sa ti to sukničkárenie odplatí. “

Den sa zamyslel a povedal : „ Nieeeeeeee. Asi nie. Ja zato nemôžem. Nikoho do ničoho nenútim a každá vie, že ide len o to ..... “

„ O čo ? – spýtal sa Máqerg.

Den sa pousmial a už pomáhal aj on v upratovaní.

„ Len dúfam, že si zavolal do cestovky a zaplatil. “

„ To si píš, - Den si sadol na valendu a spopod malého stolíka vytiahol elektronický zapisovač.

„ O pár dní od teraz už budeme na Nuij a užívať si života. “

„ V tvojom poňatí to beriem. “

„ No tak Reachie. Nechmúr sa už toľko. Aj tebe sa raz niečo ujde. Ale poponáhľaj sa , lebo ja s Máqergom to tu za chvíľku prečistíme. “

„ Nejako si fandíš. Nemyslíš , - zasmial sa Reachie a hodil po ňom vankúš, ktorý zdvihol zo zeme.

„ Dúfam že tu už má každý všetko. Nebolo by dobré na niečo zabudnúť , - pripomenul im Reachie, že zajtra večer odlietajú na Nuij.

„ Neboj, - keď toto povedal Máqerg, tak Reachiemu prebehol až mráz po chrbte.

„ Nezabúdajte , že všetky akcie na ktorých sme boli spolu tak ste niečo pozabúdali a potom to bolo len Reachie sem a Reachie tam.

„ No tak , - podišiel k nemu Den a oblapil ho okolo pliec. „ Ale načo predsa tu máme teba. “

„ No veď toto. Ešte že to. “

.................................

„ Dúfam, že sú všetci pripravený a nikto nechce nikde cúvnuť, - prehlásil Máqerg prípitok. Sedeli pri jednom stole v jednom z miestnych barov. Nemali k nemu ani ďaleko. Bol to ich obľúbení. Chodili tu dosť často. Niežeby to bol jediný bar naokolo, ale tento bol prvý ktorý navštívili, keď sem po prvýkrát prišli na skúšky. Nebol ďaleko ani od prednáškových miestností a budov a ani od ich bytu. Vtedy sem prišli všetci traja bez sprievodu. Ich rodičia mali nejakú prácu a tak im iba dali požehnanie nech to dobre dopadne. Zvykli si už nato a tak to aj brali. No trápilo ich to. Všetkých troch. Možno aj preto si tak dobre rozumeli.

Večerná oslava nabrala na obrátkach. Bola to spojená diskotéka s opíjaním sa. Každý sa tu doslova lúčil s každým. I oni so svojimi spolužiakmi a staršími kadetmi. S každým koho poznali a bol tu. Nastavajúci rok mali nato aby si to užili pred ďalšou školou. Každý mal svoje plány a tiež ich chcel zrealizovať.

Žiaden z nich nemal problém sa pobaviť. Dievčat tu bolo neúrekom a nebránili sa flirtu. To najmä vyhovovalo Denovi. Ten bol ako ryba vo vode. Máqerg. Ten bol skôr trošku nesmelší a nikdy nezačal ako prvý. Nebol si až tak sebou istý čo sa týka opačného pohlavia. Bol skôr viac zdržanlivý. Netrápilo ho to. Nemohol sa sťažovať. Dievčatám sa páčil. No a to bolo asi všetko čo potreboval. Reachie, ten sa dosť ovládal. I keď to stálo zato keď sa opil. A hlavne keď dostal slinu. No a teraz práve takáto chvíľa prišla. Prehĺtaval jeden pohárik za druhým a už po polnoci sa mu poriadne lámal jazyk. Ale v ten večer nebol sám. Bol koniec školy a to chcel každý osláviť, dokonca aj taký čo ešte museli ísť na opravy, ale zabávali sa tak isto ako ostatný, ba možno aj viac.

...........

......... „ Jáaaj, - zamľaskal si popod nos Reachie: „ Bože čo to mám v pysku. To je hnus, - pomyslel si. V ústach mal ako po výbuchu nejakej žumpy. Úplne sucho a blbo. No to bolo asi to najlepšie na tom “ ráne “ pre obedom.

„ Hmmmm, - niekto sa pri ňom otočil. Pre spresnenie nejaká baba. A to Reachiea vystrašilo.

„ Ahhh., - odsunul sa . „ Čo to , - zahapkával sa . ......... „ Kua , - pomaličky sa k nej s rukou približoval a dotkol sa jej ramena: „ Čo to je , - nechcel ju zobudiť ale stalo sa.

„ Otočila sa k nemu a otvorila oči. Taktiež nevyzerala po včerajšku najtriezvejšia. Preto poriadne zaostrila oči a uvidela Reachieho.

„ Kto kurva si ? – to bolo jediné čo vyšlo z jeho úst.

„ Dík, aj tebe pekné dobré ráno, - natiahla sa ku stolíku, kde boli hodinky a pozrela sa koľko je hodín a niečo si zamrmlala popod nos.

„ Čo ? – nerozumel.

„ To nič. Len tak pre seba , - posadila sa vedľa neho. Pozrela sa na neho. Očami sa ho poriadne prezrela a povedala niečo čomu nerozumel.

„ Hhhh, - pokrútil hlavou.

„ To nič, - pohladila ho po vlasoch a pobozkala na pery. Iba krátko, pretože okamžite sa znechutila. Tak ako on tak aj ona mala sajrajt v ústach. Reachie už začínal byť nervózny. Keď sa postavila a zohýnala sa po svoje veci, tak si dal ruku pre ústa a fúkol si do nej. Len čo ucítil ten pach, tak zmenil výzor tváre. Všimla si to.

„ To nič, - opäť k nemu podišla a hovorila : „ Potrebovala by som sprchu. Je tu niekde. Včera si mi nejako nestihol poukazovať váš byt, - a zasmiala sa . Reachie až zmeravel. Absolútne si nič nepamätal. Nič. Snažil ako len mohol, ale nemohol si vyjasniť obraz, kedy sa s ňou zoznámil a to ho trápilo. Pretože nevedel čo jej nahovoril, čo porobila: , ...... a keď ? – až mu zimomriavky po tele prešli. Pozrel sa popod perinu. No nevedel čo hľadať. Možno nejaké náznaky niečoho. No ..... len tam tak sedel a dumal čo sa asi mohlo včera večer stať.

Ta neznáma dozbierala svoje veci. Nebola úplne vyzlečená. Mala na sebe spodné nohavičky a tričko no nič viac. Reachie sa na ňu konečne pozrel trochu striedmo a videl naozaj veľmi pekné hnedovlasé dievča s hnedými očami a krásnym úsmevom a ...... keď sa pozrel na zbytok, tak .......... .

„ Čo ? – pozrela sa na seba, či niečo niekde nie je alebo či je niečo v neporiadku. No nič.

„ Nič, - len pokrútil hlavou a ....... „ Tak kde je ta kúpeľňa ? – spýtala sa ešte raz a usmiala sa pritom.

„ Len , ......... spamätal sa postavil sa z postele. Bol len v trenkách. Trochu sa hanbil, takže veľmi rýchlo sa zakryl najbližšou košeľou ktorú mal po ruke a podišiel k dverám. „ Ukážem ti kde , - a zaviedol ju do kúpelky.

„ Bože , - krútil hlavou keď išiel do kuchyne. Tí dvaja ešte spali a nevedeli o návšteve.

„ Potrebujem čaj. , - pokýval si hlavou na znak súhlasu a nechal zovrieť vodu.

Išiel sa pozrieť na tých dvoch . Nevedel kde sú ale predpokladal, že asi v posteliach. Zaklopal na dvere a pomaličky vošiel dnu keď nikto neodpovedal na klopanie.

„ Máqerg , - potichučky povedal. No nič. Máqerg tam bol a ležal ešte ani zoblečený a nezakrytý. „ Vstávaj ,- podišiel k nemu potichučky. Chytil ho za rameno a potriasol s nim. „ Máqerg, - stále hovoril po tichu. „ No tak Máqerg .... vstávaj.

„ Nooo , - nie veľmi nadšene. Ešte stále mal v sebe dosť alkoholu aby mohol rozdávať a založiť si vlastný liehovar.

„ Čo sa vlastne včera stalo ? – vyzvedal sa Reachie.

No Máqerg ho absolútne nepočúval. „ Hhhhh , - iba niečo zamrmlal namrzene a otočil sa opäť spať. „ Nechaaj mna , - povedal mu a odtlačil Reachieovi ruku z pleca.

„ Kurva potriasol s ním poriadne : „ Vstávaj ožralo. Je tu nejaká baba u ....mna ... nie ... hh . . v kupel..ke, -zahapkával sa.

To už Máqergovu pozornosť vzbudilo. „ Že , - pomaličky sa otočil a posadil sa . Chytil sa za hlavu a zaukal, - kde ? “

„ Neviem čo sa stalo, - Reachieho už aj pomaličky preberalo a vytriezvoval. No veľmi dlho sa na nohách ani on neudržal. Musel si sadnúť. Kolená sa mu triasli ako po štafete.

„ A kto to je ? – spýtal sa Máqerg.

„ No to veď neviem a ani neviem čo sa vlastne stalo. Veď mam totálny knock- out. Totálne okno. Nič. Absolútne nič si nepamätám.“

Máqergovi začínalo byť smiešne.

„ Ha – ha , - ironicky sa zasmial Reachie. „ To nie je k smiechu. “

„ Ale je . Je , - kýval sa hlavou Máqerg a smial sa pritom. To bude bomba keď sa to dozvie Den,- Máqerg si to až predstavoval a nemohol sa prestať uškierať.

Reachie len ostal sedieť na posteli so založenými rukami a povzdychával si.

„ Kde je teraz ? – spýtal sa.

„ V kúpelke , - Máqerg sa nato postavil, zastal, trochu to sním zamávalo a povedal : „ Idem sa pozrieť. “

„ Čo ideš ? .... Nieeeee, - chytil ho a posadil naspäť na posteľ.

„ Ale no tak, Chcem sa iba pozrieť ani si toho nevšimne, - smial sa popod nos.

„ Hahaha, veľmi, veľmi smiešne. ....... Reachie tam len tak stál a rozmýšľal čo bude ďalej.

„Aspoň stojí za hriech ? “

„ A čo ja viem , - ukázal na hlavu , že mal výpadok. „ A kde je vlastne Den ? “

„ Nieje vo svojej izbe ? – Máqerg sa opäť postavil a zastavil Reachieho aby ho už neukladal naspäť do postele : „ Nemusíš, len idem na záchod a niečoho sa napiť a potom možno neodpadnem. Bože je mi tak blbo, že nemám ani len tušku.

Den nebol doma. Ten sa zabával až do rána a spal niekde inde , kde pokračovala party.

„ Zavolaj mu Reachie, nech vieme kde je. Dnes večer musíme isť. Nech nezabúda, - pripomenul mu to.

„ Neboj, neboj – Reachie začal volať Denovi, keď v tom vyšla ta dievčina. Vyzerala ešte lepšie než predtým.

„ Je ..... , hanbila sa , no nie až jak Reachie. Ten ešte stále vyzeral hrozne.

„ Ahhh , - Máqerg počul v kuchyni nejaké hlasy a tak sa tam čo najrýchlejšie pobral. „ Dobré ráno, - prezrel si ju od päty po hlavu. „ Máqerg k nej podišiel a podával jej ruku : „ Ty musíš byť? – a čakal na odpoveď. Pozrela sa na Reachieho a pousmiala sa.

„ Tina , - odhrnula si ešte trošku vlhké vlasy z čela a podala Máqergovi ruku, ktorý ju nato pobozkal na jedno aj na druhé líce.

„ Nie si z tadiaľto , - vyzvedal ďalej.

„ Nie . Neštudujem tu. Som z inej školy. Mám oceanografiu , - povedané v skratke. Máqerg ju stále držal za ruku a odprevádzal ju k stolu. Tam už čakal na ňu teplý čaj.

„ Jak ........ , - Reachie sa snažil o niečo dojímavé, - nešlo mu to.

„ Niečo si . ....... , - Máqergovi to nedalo a stále sa musel usmievať.

„ Padaj , - podarilo sa mu ho pomaličky vyháňať preč. „ Nechcel si sa isť prebrať a zavolať Denovi. Nejako mi nezdvíha, - no Máqerg nič, stále sa venoval Tine. „ Máqerg, - musel zvýšiť hlas aby ho počúvol.

„ Dobre , dobre , - pozrel sa nevraživo na Reachieho, no opäť zamieril svoj pohľad na Tinu a povedal : „ Ešte dúfam že sa veľmi neponáhľaš. “

„ Nie ale budem musieť potom ísť. Moje spolubývajúce sa o mňa budú určite strachovať. Nemôžem nájsť svoj compad ( communication pad ).

„ Pomôžem ti ho nájsť, - ponúkol sa Reachie. Len sa trošku opláchnem zimnou vodou.“ Začal Máqerga tlačiť preč z kuchyne. „ Len pridaj , pridaj. “

„ Je dobrá, - ospevoval ju Máqerg a ešte raz sa na ňu pozrel.

„ Ja viem , ale ty si daj pohov. “

„ Ale no tak. Sme predsa priatelia, mali by sme si veci deliť, - začal sa Máqerg smiať už nahlas. Nevydržal to. Reachie ho okamžite zatiahol do kúpelky : „ Si hrozný. Vieš to? “

„ Máqerg len prikývol hlavou a smial sa ďalej “ Reachie len pokrútil hlavou a opláchol sa, rýchlo si umyl zuby a trošku sa upravil. A bolo po raňajšej hygiene. Nechcel si nechať Tinu ujsť. Nechcel Reachiemu liezť do kapusty. Ale Reachie nebol z tých, ktorý si nejako vodili dievčatá do bytu a ešte keď v ňom niekto je. Je skôr viac citlivý a rýchlo sa na nejaké dievča naviaže. No a končí to dosť často so zlámaným srdcom a potom s ním nie je ani reč ani rady. Len sedí a je sám a smúti a tie iné veci.

„ Zastihol ho v jeho izbe, - a stále sa šibalsky smial. Ten sa len obzrel a až začervenel od zlosti a hanby naraz. Neozval sa len poctivo hľadal Tinin compad. Máqerg vošiel dnu a zamieril rovno ku skrinke vedľa posteli. Neponáhľal sa . Videl ho tam. Bol trochu pod skrinkou.

„ Reachie, - sadol si na posteľ. No ten nič. „ Reaaachieeee, - jemne zavolal. „ Máqerg, - teraz som popravil a ty ...................... , - stíchol. Máqerg mal v ruke ten compad. Len k nemu prišiel a povedal „ Díki, sklonil hlavu a už aj šiel za Tinou .

„ Tina, - zastihol ju v obývačke. Už bola úplne oblečená a chcela ísť preč. Aj pre ňu to bolo trochu nepríjemné.

„ Ja , - začal koktať. Sklonil hlavu, hlboko sa nadýchol, zdvihol a hlavu a pozrel sa jej rovno do očí a povedal: „ Tina ja..... mne je len ľúto že sme sa nespoznali za iných okolností. Nechcem hovoriť čo bolo včera, pretože, - opäť sklonil hlavu a , - hmmm, - usmial sa. “

„ Ja viem, - pomaličky a sa priblížila k nemu a ............ .

„ Je to naozaj , - nestihol dopovedať, keď ho pobozkala, ruku mu priložila na líce a povedala : „ Netráp sa tým. Mne si sa zapáčil na tej party a tu, - nestalo sa nič. Odpadol si skôr než , - už sa smiala..

Dal ruky do vrecka a pozrel sa na ňu : „ Asi som sa včera poriadne predviedol, - usmial sa. Keď to urobil pobozkala ho ešte raz no tentoraz omnoho vášnivejšie. Až prestal dýchať. Keď prestali nemohli sa od seba odtrhnúť.

„ Povedz niečo , - s trošku zahanbeným hlasom a červenými líčkami, - ale prečo niečo, -po chvíli zo seba niečo dostala ako prvá.

„ Ahh , - čo mohol nato povedať, len , - bolo to krásne a som rád že som ťa spoznal. Najradšej by som nik ......, - opäť ho prerušila. Tentokrát to bolo ešte viac intenzívnejšie.

„ Reachie ....... ohjhh, - práve vošiel do izby Máqerg kde sa tí dvaja obozkávali : „ Len som , - no to už hovoril len pre seba.

„ Volal Den a idem po neho, tak sa zatiaľ majte. “

Keď odchádzal, tak ešte stále boli na sebe prilepený.

„ Tak tá domov nepôjde a ja sa nebudem môcť tak skoro vrátiť , - povedal si, keď zatváral dvere.

..........

„ ........stretneme sa pred Itriom, - dopovedal Den. Chcel sa len uistiť. Že niekto ide. Mal ešte slinu. Na rozdiel od Reachieho, tak on sa až tak neopil, ale mal ešte slinu a bol hladný. Nepredpokladal, že bude navarené. Bol veľmi zvedavý, pretože Máqerg niečo naznačil čo je s Reachiem. No nepovedal nič konkrétne.

„ Dobre som tam tak za 20 – 30 minút. “ Itrium bolo dosť veľké obchodné stredisko blízko ich študentského mestečka, časti Mremoar.

Stretli sa a poriadne pokecali. Den opäť strávil noc inde. Priznal sa , že u tej servírky, s ktorou bol minule. No úplne ho prekvapilo, čo vyvádzal Reachie. Chcel ísť hneď domov. No Máqerg ho nakoniec presvedčil, aby to nerobil, žeby to nebolo veľmi príjemné. Den sa síce priečil a vyhováral na Reachieho, že ho už tak párkrát pričapil a Den nadobúdal dojem, že je vojer. No nechal to tak. Len sa najedli a niečo popili. Bol večer keď ztamadiaľ odišli. To bolo dosť času nato, aby sa Reachie s Tinou pobavili. Viacej času im už ani nechceli darovať. Boli unavení. I keď to na sebe nedali vidieť a jeden pred druhým sa chvastali, žeby ešte pili. No obaja už mali dosť a boli radi, keď sa vybrali domov. Musel ich tam odniesť taxík. Väčšinou chodili všade pešo ak to naozaj nebolo ďaleko, alebo sa neponáhľali. Mesto bolo predsa pekné. Boli tu ešte staré historické budovy, nie ako vo skoro celom zvyšnom meste. Cesty väčšinou viedli popod povrch, takže všade tu naokolo bola pešia zóna. Ak by ste chceli prejsť celé študentské mestečko tejto univerzity, tak by vám to trvalo pár hodín. Potrebovali si poriadne oddýchnuť. Zajtra totiž odlietajú na Nuij do sústavy Kuis.

Planéta Nuij

Pohľad, ktorý sa im naskytol bol na nezaplatenie. Mesto Sethland na Ardalokských ostrovoch bolo naozaj skvost. Ešte nikdy nikto z nich nevidel takúto architektúru. Boli opojený tou krásou. Všetko tu bolo akoby zamrznuté v čase. Chrámy, budovy okolo námestí, paláce, múzea. Trvalo by celé prázdniny, keby si to chceli prezrieť. Žiaľ neboli tu kvôli tomu. Mali iné plány.

Toto mesto je hlavným mestom jediného štátu na tejto planéte a jedno z najstarších trvalo osídlených na tejto planéte. Sú to Ardalokské ostrovy. Planéta Nuij nepatrí celkovo k najvyspelejším planétam Aliancie nezávislých planét. Samozrejme Ardalokské ostrovy sú toho výnimkou. Tie patria medzi veľmi vyvinuté spoločenstvo. I keď sa im často vyhrádza ich vzťah ku ostatku svetu. Spravujú obrovské oblasti na blízkom východnom pobreží kontinentu Antira. Ostatok národov na planéte sa nevyvinuli v plnohodnotné štáty. Je tu ešte stále mnoho primitívnych kmeňov a celkovo planéta je veľmi riedko osídlená. A vôbec . Táto planéta je jedna z rarít. Vyvinuli sa na nej súbežne dva rôzne rasy. Síce majú spoločných predkov. Predsa len iné prostredie prinútilo sa vydať evolúciu iným smerom. Jednou z rás sú ľudia a druhou obozdi. A práve tí nedosiahli ešte takého technologického stupňa aby vytvorili plnohodnotné štáty. Síce majú svoje kráľovstvá a mestské štáty. Stále medzi nimi dochádza ku konfliktom. V minulosti dochádzalo k mnoho surovostiam na oboch stranách. No po príchode Aymančanov sa to trochu upokojilo. No prínos z toho mali iba Ardalokské ostrovy. Tie z toho ťažili najviac a pomaličky sa vyvinuli vo veľmi úspešnú spoločnosť s mnohými kolóniami po celom svete. Svoju politickú a ekonomickú prevahu využívajú nato aby sa presadili po celom svete. Takáto situácia im vyhovuje. Veď niektoré kmene ani nevedia, že tam hore medzi hviezdami je aj iný život. Žijú si svoj a nestarajú sa do iného. Žiaľ niekedy nenásytnosť niektorých Ardalokských spoločností nepozná medze a preto sa tu často dostáva do konfliktu jedna kultúra proti druhej. No v posledných 100 kreidov po zásahu a protestom rady Aliancie sa museli Ardalokské ostrovy stiahnuť a nestarať sa do záležitostí iných protoštátnych útvarov. A tak na planéte sa zdvojnásobil počet mestských štátov trojnásobne a jednotlivé národy a kráľovstvá začali obchodovať s Ardalokskými ostrovmi. Samozrejme nie stále bolo všetko podľa pravidiel, ale stále lepšie než predtým.

Nuij je v poradí tretia planéta od centrálnej hviezdy Kuis. Celkovo je najväčšia planéta skalnatého typu. Jedinou väčšou planétou je plynový obor Aroof s polomerom 86985,26 kr a hmotnosťou 335 krát väčšou než Nuij.

Nuij obieha ekliptickej dráhe s priemernou vzdialenosťou 1,15 S. Jeden obeh mu trvá 326 dní 5 hodín 50 minút a 13 sekúnd, pričom jedna hodina trvá 60 minút a to isté platí aj pre minútu, to je 60 sekúnd. Väčšina planét má rovnaké alebo približné časomeranie. Je to dôsledok Aymanského vplyvu a ich určovania času. Okolo svojej vlastnej osi sa otočí raz za 27 hodín 59 minút a 3 sekundy. Asi 500 tisíc kiloranov od Nuij sa nachádza jediní mesiac tejto planéty. Je to skôr skala, než mesiac. Volá sa Kurna a jej rozmery sú 15*8*10 kr. Nemá žiadne využitie a kvôli jej nepravidelnej a rýchlej rotácií sa nedá využiť ani ako pozorovacia stanica.

Planéta Nuij je sama o sebe klenot. Má najväčšie zastúpenie prirodzenej , alebo s časti kultivovanej flóry. Obe kontinenty Antira a Kibrad po rovníkoch pokrýva hustý plášť dažďových lesov a keďže sklon rotačnej osi je len 2 stupne a 10 sekúnd, čo je skoro nepatrné, tak po celom povrchu až na niektoré miesta okolo pólov panuje subtropické až tropické podnebie a hlavne kvôli tomuto podnebiu je Nuij veľmi vyhľadávaným miestom pre interplanetárnu turistiku. Profitujú z toho nielen Ardalokské ostrovy, ale aj oblasti ktorých sa to týka. I keď väčšina hotelov patrí spoločnostiam z Ardalokských ostrovov. A keďže vlastnia všetky vesmírne prístavy po celej planéte, tak z toho profitujú najviac a preto si môžu zaplatiť i vlastné vesmírne floty ( celkovo sila flot planéty je 324 flot ). Majú v nich zastúpenie aj iné protostáty no nie nejaký veľký vplyv.

Celkovo pevnina na povrchu planéty zaberá 40,26 % a tvoria ju dve svetadiely : Antira a Kibrad. Antira je kontinent na ktorom sa vyvinuli ľudia a Kibrad – obozdi. Antira je v porovnaní s Kibradom len malým bratom. Rozloha Antiry je len niečo cez 62,5 milióna kr2 aj s priľahlými ostrovmi, ku ktorým patria aj Ardalokské ostrovy. Kibrad je viac než dvakrát tak väčší ( okolo 171 miliónov kr 2 ).Planéta je ešte stále tektonicky činná. Obe kontinenty sa od seba vzdiaľujú. Vzniká medzi nimi nová tektonická oceánska doska. Predpokladá sa že pri tomto tempe by sa mali prvé sopečné ostrovy ukázať za nejakých 5 miliónov kreidov. Čiže to je ešte hudba budúcnosti. No aj kvôli čiastočnej tektonickej aktivite preváha denudácia, čiže zarovnávanie povrchu. Na Antire sa nachádzajú dve veľké horské pásma, ktoré sa stretávajú na severovýchode kontinentu. Jedno prechádza skrz stred kontinentu, kde pomaličky prechádza v Kirialskú náhornú plošinu, ktorá je z juhu ohraničená malým horským pásmom, ktoré priebežne kulminuje ku planinám a pahorkatinám starého štítu, pozostatku z dôb minulých. Druhé horské pásmo sa točí okolo skoro celého západného pobrežia svetadielu. Je mladšie a vyššie. Tu sa nachádza aj väčšina aktívnych sopiek na planéte ako aj najvyššie vrcholy. A ako inak aj veľmi veľké prírodné bohatstvo. A práve toto láka Ardalokské ostrovy a ich firmy. Tu majú aj svoj najväčší vplyv.

Druhý kontinent jer poskladaný z dvoch tektonických dosiek. Tá východná sa pomaličky posúva torziálnym pohybom na severovýchod, pričom jej južná časť na juhozápad, pričom podstatne naráža do západnej dosky tohto kontinentu. V týchto miestach vyrástla obrovská náhorná plošina s priemernou nadmorskou výškou až 3500 ranov na hladinou mora a s niektorými hraničnými vrcholmi až nad 7000 ranov. Dochádza tu aj k častým zemetraseniam. Keďže západná doska sa tlačí celou váhou na východ a tým tam vzniká nové horské pásme, ktoré je ale zatiaľ len v plienkach. Ale je veľmi dôležitou geomorfologickou udalosťou, ktorá formuje tento kontinent. Zvyšok kontinentu postupne od tohto vznikajúceho pásma klesá do mora.

Podnebie , kvôli malému sklonu planéty voči osi rotácie, je celkom rovnomerne rozmiestnené. Samozrejme, že ho ovplyvňujú fyzickogeografické črty a rozloženie kontinentov a prúdenie morských prúdov.

Ardalokské ostrovy sa nachádzajú pri západnom pobreží kontinentu Antira na okolo 25 stupni severnej šírky. Takže sú v subtropickom pásme. Ich poloha je veľmi výhodná, keďže okolo nich preteká teplý morský prúd, ktorý im síce prináša veľké dažďové zrážky, no predsa chladnejší vzduch s kontinentu im naopak privádza veľmi mierne počasie počas celého roku. Takže ročné obdobia tu nie sú. Len prchavé zmeny v intenzite zrážok.

................................

V Sethlande sa zdržali len 3 tunajšie dni. Chceli by si to tu obzrieť no mesto je veľké a historické pamiatky boli všade a to nielen po meste ale aj po celých ostrovoch. Navštívili aj staré kráľovské mesto, ktoré ostalo nezmenené po stákreidia. Premenilo sa na veľké múzeum so všetkými skvostami. Len to mesto na prehliadnutie im zabralo skoro jeden celý deň. No nemohli sa len otáľať. Tam kde sa mali vybrať potrebovali povolenie. Pretože, aj keď tam je prírodný park, predsa len hraničil z ešte primitívnym kmeňom Amzonov a Ardalokčania nemali radi keď sa niekto iný než oni staral do chodu vecí. Museli podpísať množstvo zmlúv o nezasahovaní do vnútorných záležitostí takýchto spoločností. No nie stále sa všetko dodržiavalo.

A práve tam sa chceli cestovatelia vybrať. Nebola to síce oblasť, kde by sa hrnulo veľa turistov. Najďalej možno po mesto Membar a okolie. No oni chceli niečo viac, než len čo ponúkajú cestovky. Chceli niečo zažiť a nie byť vedení za ručky niekým iným. A preto potrebovali povolenie. Nebol to síce žiaden problém si nejaké vybaviť, ale poriadne drahé. Prekvapilo ich to. No keď človek chce niečo zažiť, tak sa nesmie prúdiť. Neostávalo im nič iné len zaplatiť.

„ Nech žije korupcia , - zakričal si Den z plných pľúc, keď vyšli ministerstva cestovného ruchu, kde boli zastúpené skoro všetky cestovky. Aj oni cestovali jednou takou. Ale mali zmluvu len po mesto Kuiper. To bolo hraničné mesto s Amzonským územím. Oblasť, ktorú obývajú Amzonovia sa nazýva Kablúdia. Nie je to domorodý názov, ale známi je práve pod týmto názvom. Je odvodený od rieky Kablud, čo je domorodý názov rieky, ktorá preteká rovno cez stred Amzonského územia. Na jeho východnom pobreží od mesta Kuiper, pri ústi do rieky Arten po sever k rieke Nunez ( tá vteká zo západnej časti ) , na východ až po úpätie vrchov Sekoro ( 3598 ranov nad morom ) a na sever Juvelinos ( 3429 r.n.m ) a na juhu Sirdonso ( 2285 r.n.m ) a Kira (2526,3 r.n.m ) , leží prekrásne údolie riek Lupret a Nainok. Tam leží aj veľmi málo známa chránená prírodná rezervácia Kablúdia. Nenavštevuje ju mnoho turistov, dokonca ani miestnych. O Amzonoch je známe, že nie sú veľmi nadšený, že časť ich územia bolo pretvorená nato. Ani miestny obyvatelia tam až tak často nechodia. Ale predsa je to turistická zóna, tak sa tam stále niekto nájde.

Je veľmi málo známe o tomto národe. Ako jazykové etnikum patria ku Survanom, ktorí obývajú celý dolný a skoro celý stredný tok Artenu. Pri delte tejto rieky, ktorá sa vlieva do Survanského mora leží aj štvrté najväčšie mesto na tejto planéte – Membar s vyše 15 miliónmi obyvateľmi. Je to správne a kultúrne stredisko celého Artenského územia. Nie je to žiaden štát a ani tu nežije len jeden národ. Ale je to oblasť, ktorá bola asi najviac postihnutá počiatočnou kolonizáciou Ardalokčanov. Teraz je to samostatný mestský štát, pod silným vplyvom Ardalokských ostrovov. A pokračuje v tom čo tu robili Ardalokčania. Dáva jasne najavo, kto je tu pánom a to vojenskou silou. Má veľmi silné riečne loďstvo, keďže rieka Arten je veľrieka. Ale ako inak aj tu sa vyskytujú problémy. Sú to Kujunci, ktorí obývajú hornú časť toku rieky. A tí nie sú veľmi nadšení rozťahovaním sa tohto mesta. Vedú tichú partizánsku vojnu proti Survanom, keďže tí sú prevažný obyvatelia Membaru. Ale to sú už veľmi dlhé historické a nie veľmi mierové vzťahy medzi týmito národmi. Pritom aj Kujunci patria do jazykovej skupiny Survanov, tak ako aj množstvo ďalších omnoho menších kmeňov v tejto oblasti. Medzi ne patria aj Amzonovia.

Prvá zmienka o Amzonoch bola s pred 2250 kreidmi. Vtedy ešte Ardalokské ostrovy, síce boli vyspelejšie než hociktorá iná spoločnosť na tejto planéte, no ešte len začínali preskúmavavať blízky kontinent. V jednej kronike od Mudarahadského kráľa ( mesto Mudarah leží asi 250 kr dolu po toku rieky ), ktorý v tej dobe vládol dosť veľkému územiu sa svojimi výbojmi dostal až sem, kde bojoval proti miestnym. Pri jednej z výprav zo svojho hlavného tábora ( bol ním dobyté mesto Kuiper, ktoré sa vtedy volalo Saio –Netrva ) vydal na výpravu po prúde rieky Kablud, kde narazil na veľmi tvrdý odpor tamojšieho kmeňa. Miestny ho ich nazývali „ kursta pro inej – nej“ - čo asi znamená luďia mlžných vrchov, ako sa nazývajú aj teraz vrchy, kde žijú Amzonovia. V kronike sa píše že pozabíjal mnoho týchto barbarov a pohanov, ktorý uctievali jednu bohyňu a podrobovali jej ľudské obete a pojedali ich. Vypravil ešte jednu výpravu. Tá došla až po asi stredný tok rieky Ninunez, kde opäť bojoval s Amzonmi a porazil ich a mnoho ich pobil a ešte viac vzal do otroctva. No tentoraz zaplatil aj on životmi veľa svojich vojakov a preto už ďalšiu výpravu do týchto končín nevypravil.

Ďalšia zmienka o Amzonoch je až o 150 kreidov neskôr, kde sa hovorí o prepadoch severných usadlostí domorodcami a veľkých ukrutnostiach, ktoré sa páchali na oboch stranách. Amzonovia ale prestali s prepadávaním a pomaličky sa stávali len spomienkou. Chceli sa úplne odizolovať. Až do príchodu Ardalokčanov ktorí sa prihnali ako lavína a behom len jedného stokreidia ovládli skoro celé západné pobrežie Antirského kontinentu. S Amzonmi sa stretli po prvý raz pred1358 kreidmi. No mali šťastie. Amzonovia neboli až tak významní. Ardalokčanov zaujímal najviac dolný tok rieky a tak tam zmodernizovali už vtedajšie mesto Membar. A to bolo pre Amzonov veľmi dobre. Už len málo sa začalo o nich starať. Všade nastávala industralizácia. Tá síce zasiahla aj ich a mnoho Amzonov sa presťahovalo do mesta Kuiper, alebo do malých mestečiek popri dolnom toku rieky Kablud. No nikdy nezapadli medzi tamojšími obyvateľmi. Ani za éry Aymančanov, ktorí sa síce veľmi neplietli do jednotlivých planét, no predsa len usmerňovali Ardalokčanov, aby popustili uzdu a tak sa aj stalo. No po odchode Aymančanov sa všetko zmenilo. Na planéte vypuklo mnoho vojen a Ardalokské ostrovy boli zapletené v mnoho vojnách. A po kolaborácií s novými dobyvateľmi – áresanmi, prakticky ovládali celú planétu až po utvorenie Aliancie, kedy bol uznaný len jeden štát na tejto planéte. Ardalokským ostrovom to vyhovovalo. Ako sa hovorí – rozdeľuj a panuj a tak aj robili. Síce museli popustiť poriadne uzdu a vzdať sa skoro všetkého. Predsa ich koloniálny odkaz existuje do teraz. Veď celá planéte na výnimku Ardalkoských ostrovov a pár miest je zaostalá. A možno preto je aj najnavštevovanejšou planétou, kde len obrat cestovného ruchu tvorí až 45 % príjmov Ardalokských ostrovov a cez 70 % príjmov celej planéty.

....................

„ Nasadať, - Raechie tých dvoch musel huckať. Stále sa niekde motali. A hlavne okolo miestnych dievčat. Tie boli priam mimo, keď sa dozvedeli že sú to aresania. Niežeby tu žiadny nechodili, no predsa. Boli raritou. Niečo ako veľmi vzdialené a tajomné.

„ Keď to už tu je také , - smial sa Den a lúčil sa z jednou kočkou. Máqerga tak isto musel Reachie veľmi dlho presviedčať, aby sa už konečne odlepil od tej slečny. Spoznali ich tu v bare. Síce o ich povesti sa dalo pochybovať. Ale veď čo treba vyskúšať aj to.

„ Ale Reachie. Trošku sa odreaguj, veď ........., - strčil doňho.

„ Máqerg nechaj ho. “

„ Ja viem ...... smial sa popod fúzy. „ Ja viem kde to väzí, - a ustúpil od neho.

„ Nestihneme , - nestihol dopovedať.

„ Neboj. Budeme tam. Máme spustu času , - upokojoval ho Den. Konečne si všetci nasadli do taxíku a odišli na stanicu. Z Membaru až po Kuiper sa mali premiestniť rýchlovlakom. Niežeby tam nelietali žiadne spoje, ale letecká prevádzka bola obmedzená, vzhľadom ku nedávnym bombovým útokom na ako vojenské tak aj civilné ciele. A preto sa správna rada Membaru rozhodla obmedziť lety po toku rieky. Na zemi to bolo bezpečnejšie, keďže útočníci nechceli ohroziť zásobovanie ich vlastných území a miest. Bola to zvláštna vojna, ktorá vlastne ani nebola. Síce v poslednom kriedu sa zintenzívnila. A preto mnoho turistov tu ani nechodilo. Celkovo boli jediný, ktorý smerovali 1352 kiloranov na mierny severovýchod hore po toku rieky, kde sa nachádzalo mesto Kuiper. Bola to dlhá trasa, ale čo to pre rýchlovlak, ktorý túto vzdialenosť s len 5 zastávkami prejde za 4 a pol hodiny. Vlak pokračoval ešte ďalších 1556 kiloranov do Kurza – jeden a polmiliónového mesta – neformálneho hlavného mesta Kujuncského odboja. Preto bola táto tepna ktorá bola jediná tak dôležitá ako pre jednu tak aj pre druhú stranu. No tak mala letecká doprava smolu. A čo Ardalokčania. Tí sa nemiešali aspoň nie formálne. Pomáhali síce len ako pozorovatelia, no na oboch stranách.

Cesta tam bola pre cestovateľov veľmi príjemná. Boli v prvej triede zo všetkým čo si zapriali, keďže neboli žiadny chudáčikovia a pripadali si tu ako naozajstný boháči a pritom ani obsluha nebola zlá. Dena museli naozaj obhliadať. Správal sa ako vypustený z reťaze. Máqergovi to až tak nevadilo. Ten síce s ťažkosťami no pozoroval okolitú krajinu. Páčila sa mu príroda a tieto miesta boli pre neho nezvyčajné a tak nedosiahnuteľné. Na Arese bol už asi všade a videl už asi všetko čo za videnie stojí. No predsa . Toto bolo neznámo. Síce sa vlak pohyboval veľkou rýchlosťou. A to v dolnom toku až 700 kr v hodine. Predsa v diaľke bolo vidno hory a tie ho vždy fascinovali. Prechádzali cez Irakurské pohorie, ktoré patrí medzi najvyššie v západnom Atrinskom horskom pásme a to s najvyšším vrchom Lugepe ( 7253 ranov nad morom ). No tento vrch tu nemohol vidieť nachádzal sa viac na sever. Tu mohol viac na juhovýchod vidieť len severný okraj týchto hôr. Na severu to bol postupne sa zdvíhajúce ďalšie pohorie, ktoré postupne rastie až po Kablúdiu a jej Mlžné vrchy patria do tohto pohoria. Je menšie no práve cez neho sa vlní rieka Arten. Na juhu tvorí artenskú panvu ako predpolie Ikarského pohoria a na severe sa zarezáva do Meres Takros, kde patria aj Mlžné vrchy a ďalej až po prameň tejto rieky. Od stredného toku rieka tečie cez široké údolie, ktoré vytvorila a asi 200 kiloranov po prúde od mesta Kuiper prechádza do Meres Takros a jeho pohorí.

Máqergovi sa postupne naskytol prekrásny pohľad na scenériu. Keď sa údolie rieky pomaličky zužovalo a vrchy sa približovali, jak sa oni blížili k cieľu. Tie vrchy sa, aj v tejto rýchlosť , zdali že stoja na mieste. A Máqerg sníval ako tam asi môže byť. Sú tam ľudia? Čo asi robia ? Predstavoval si to tam, aké by to asi bolo, keby tam teraz šiel, no neprešla chvíľka a už prišla iná scenéria. A tak ďalej. Ani poriadne nereagoval ani Reachieho a Dena, ktorý sa už stihli pohádať a aj udobriť pri dobrom poháriku. Čím viac sa blížili ku cieľu tým bol viac nervózny a nejaký ten pohárik si dal aj on. Tí dvaja, už boli opäť najväčší kamaráti a to sa ani nie pred hodinou pohádali. Síce nič vážne. A teraz si obaja začali doberať Máqerga. Ten si ich ani nevšímal. Zo začiatku im chcel vysvetliť, že už vidí Mlžné hory. No nič len sa pozreli, niečo prehodili a venovali sa svojmu.

V tomto úseku vlak išiel len asi 150 kilranovou rýchlosťou, takže Máqerg si mal čas poriadne prehliadnuť okolie. Pomaličky bolo vidno, že civilizácia akú poznali, síce ešte v Membare bola, no predsa to nebolo ono, sa pomaličky vytrácala a miestami už vôbec nebola. Miestami tu videli videl veci, ktoré by už dávno mali byť v múzeách. No predsa. Tým dvom to dalo ešte väčšiu guráž. Našťastie pre nich nemali vystúpiť len tak v nejakom mestečku uprostred ničoho ale vo väčšom stredisku. Veď toto mesto sa rozprestieralo na meandroch rieky Arten na mieste kde sa doňho vlievala rieka Kablud, na ploche až 200 kr2 čo bolo v tejto oblasti naozaj obrovské mesto. No nie až tak veľmi zaľudnené a ani nie veľmi moderné. Celkovo tu žilo len okolo 100 000 obyvateľov. Najbližšie mesto ktoré tu bolo je Sinsde Kiloma s 10 000 obyvateľmi. Všade naokolo týchto miest boli malé osady a usadlosti ale bez pevnej infraštruktúry , ktorá bola naozaj vzácna mimo tieto centrá, ak sa to dá nazvať centrum. Veď len v jednom bloku v Ares City môže žiť toľko obyvateľov a v niektorých aj o mnoho viac. Sú to samostatné celky skoro zo všetkým.

Počítali so všetkým, videli fotky aj nejaké filmyki, no nič ich nepomohlo pripraviť na ten zapadákov, ktorí bol tu. Síce boli tu aj moderné budovy a používala sa tu moderná technológia. No nič s čím by sa stretli doma tu sa len tak nevyskytovalo.

„ Konečne , - konštatoval Den.

„ Tak dobre, kde je ten hotel v ktorom sa máme ubytovať? “

„ Neboj Reachie všetko bude, - povedal Máqerg.

„ Bože môj , - zhrozil sa Den, - keď sa porozhliadal po okolí. „ Špina je tu všade , - pohromžil si.

„ No čo už , - ako prvý sa pozviechal Máqerg a vykročil k budove, ktorá bola pred nimi. Bola to stanica. Aspoň sa to domnievali. Den sa ešte raz pozrel dozadu a povedal : „ Tak toto mi bude asi veľmi chýbať.“

„ To nič Den, zvykneš. Si predsa vojak, - povzbudzoval ho Reachie a smial sa pritom.

„ Hahaha, - uškeril sa Den.

Našťastie hotel nebol ďaleko, takže zašli tam pešo. Nakoniec top nebolo až také zlé. Síce nič z toho sa tu nepodobalo na Membar, ale predsa. Bola to ešte civilizácia. Ich hotel bol celkom útulný. Ako im bolo povedané, potrebné povolenia si budú musieť zadovážiť tam. Nebol to problém, keďže turistov až z tak ďaleka tu nemajú každý deň. Zaplatili a bolo to. Boli celkom unavený a preto sa ani veľmi nepúšťali do nejakého prieskumu okolia. Mali nato celý zajtrajší deň. A preto zvyšok dňa ostali v hotely. Tým dvaja sa poriadne nasali. Den potreboval, nejako zapiť žiaľ za všetkými vecami, ktoré si bude musieť odteraz odoprieť a Reachie. Tomu to prišlo ako dobrý nápad. Máqergovi sa veľmi nechcelo a tak to ostalo na ňom vybaviť tie rôzne ďalšie povolenia, ktoré aj dačo stály. No čo už. Sú tu a tak to aspoň preskáču celé.

Nastávajúci deň sa prešli po meste. Mali čas do večera. Vtedy mali odísť do Kablúdie. A ztamadiaľ do oblasti, kde sa mali utáboriť. Nie veľmi s tým súhlasili, lebo na večer ísť do neznáma sa im veľmi nechcelo. Ale, žiaľ nešlo to inak. Máqerg nezaplatil dosť aby to bolo inakšie. A tak sa aj stalo. Predvečerom ich čakala asi hodinová cesta k ich táborisku. Našťastie nebola ešte tma, takže sa mali času porozhliadnuť. Jak postupne odchádzali preč z mesta, posledné zvyšky civilizácie akú jakž - takž poznali zmizla. Teraz boli obklopený len veľkými a hustými lesmi. Cesta po ktorej šli bola neupravená a blatistá. Síce dopravný prostriedok nemal kolesá, ale vznášal sa. Predsa len šli pomaly. Cesta bola úzka.

„ Tak toto je naozaj sila, - Denovi sa to veľmi nepozdávalo. Veď to mala byť prírodná rezervácia.

„ Nikdy už neuverím žiadnym prospektom , - hromžil ďalej. Máqerg naopak ten bol celý nadšený. Konečne, nič načo sa budú môcť spoľahnúť. Len samy na seba. Keď ich konečne vodič doviezol na miesto kde sa mali utáboriť sa už pomaličky začínalo stmievať. Takže nebolo čas na veľa rečí, rýchlo si museli postaviť stany a postarať sa o svoje veci. Šofér s nimi neostával, ten sa zbieral preč. No ešte predtým, za svoju ochotnú pomoc, ktorú im srdečne ponúkol pýtal peniaze. No čo sa dalo spraviť. Len mu museli zaplatiť ešte raz, ak nechceli ísť z tadeto pešky. Podľa zmluvy tu mohli ostať ako dlho sa im ráčilo. Nebolo to časovo obmedzené. Ak by chceli ísť späť, tak stačilo zavolať. Mali vysielačku. Bola to jediná vec, ktorá ich držala spojených s ostatným svetom. Takto to chceli. Nechceli aby ich niekto vodil za ručky, veď sú už veľký chlapci. No neboli z toho veľmi nadšený. Hlavne z prístupu tunajších ľudí. To ich úplne znechutilo.

............................

„ Poď rýchlo dnu, - náhlil na Dena Reachie.

„ Čo sa tu deje? “

„ Áaale , - Máqerg vytiahol z ruksaku jednu fľaštičku a nalial mu , - nepýtaj sa a tu máš , - podal mu malý pohárik.

Den sa len zasmial a zobral ho do ruky.

„ Čo je ? – spýtal sa ho Reachie.

„ Ale nič, ...... len to že mi to už nejako nechutí. Celý čas vo vlaku a potom v tom hotely, - Denovi sa veľmi nechcelo, no .............

„ Len sa neboj, len tento, - povzbudil ho Máqerg.

„ Tak načo ? – Reachie zdvihol pohárik a povedal : „ Načo pripijeme ? “

Všetci sa pozreli po ostatných dvoch a ....... „ Na nás a na to čo nás tu čaká. Nech sa to vydarí a poriadne si to užijeme, - povedal Máqerg a štrngol si s oboma.

„ Na nás , - a všetci to vypili. Nemali v pláne piť ďalej. Chceli využiť posledné svetlo ktoré ešte Kuis poskytoval a porozhliadnuť sa po okolí. Podľa uistení tu nemali byť žiadne veľké dravce a čo sa týka chorôb, tak to boli zásobení veľmi dobre. Nechceli, aby im nejaká choroba znepríjemnila pobyt v tejto divočine.

Na druhý deň ráno sa ako prvý zobudil Den. Bolo ešte skoro. Ostatný mali vstať až o hodinu. No Den sa chcel porozhliadnuť poriadne po okolí. Chcel využiť tú voľnú chvíľku. Včera večer to až tak nemohli vidieť, ale teraz sa mu naskytol naozaj prekrásny pohľad. I keď okolité kopce zakrývala hmla a mierne mrholilo. Predsa len bol to krásny pohľad . Oni sa ocitali na jednej vykosenej a upravenej lúke. Mali tu ostať, pretože zákony zakazovali vstupovať na územie Amzoniek. No oni mali trochu iný plán. Síce tento park bol dosť rozsiahli. Predsa len im to nepostačovalo. Mali v pláne navštíviť vodopády Sekoro. Teraz táborili neďaleko rieky Nainok. Mohli ju vidieť rovno z táboriska,. Nachádzali sa na miernej vyvýšenine. A smerom ku rieke nebolo žiadneho stromu. Bola asi tak 3 kilorany vzdialená cez nie veľmi vysokú trávu. Den aj rozmýšľal, že sa pôjde pozrieť, ale kvôli tomu mrholeniu ani veľmi nie. Na druhej strane rieky už boli husté lesy. Mohol tam vidieť aj most, cez ktorý včera išli a na ktorom sa zastavili, pretože si chceli porobiť pár fotiek. Ich šofér z toho nebol veľmi nadšený, no nemal na výber. Bola tam aj tá opustená budova, ktorú mýjali na ceste sem. Podľa ich šoféra je väčšina chatiek a iných ubytovní hlavne smerom ku vrchu Sirdonso ( 2285 ranov nad morom ). To bola hlavná atrakcia tohto parku. Bolo z neho vidieť veľmi pekne vidieť na juhozápade mesto, na severe rozsiahle údolie rieky Kablud, podľa ktorej je toto celé územie pomenované a na severovýchod, údolia riek Nainok a Luppret ako aj ich sútok, kde sa nachádzala posledná budova v tomto parku na ceste ku Amzonkám. Lenže je opustená. Turisti majú ku nej voľný prístup a využíva ich aj parková služba a tak ďalej. Ale naši výletníci nemali v záujme ísť ku nej, alebo na vrchol Sirdonso. Boli viac zainteresovaný na Amzonky a vodopády Sekoro. Tie sa nachádzajú až 200 kiloranov po toku rieky Luppret a ďalej po toku rieky Sekoro. Takže čakala ich dosť dlhá cesta tam a naspäť. Našťastie nahlásili, že sa tu zdržia dosť dlho, takže s časom nemali problém. Počítali tak 10 až 13 dní ku vodopádom a ten istý čas aj späť a plus pár dná navyše keby sa niečo vyskytlo. Mali dosť podrobné mapy. No mapa a terén je predsa niečo iné a to vedeli. Nebáli sa predierať hustými lesami a trochu sa zmočiť a poškriabať. Nevadilo im to. Chceli vidieť tie vodopády a prírodu na ceste k nim.

„ Krása, - hovoril sa Den. Smeroval ku hranici lesa, kde bola väčšia tráva. Mal v pláne ísť na veľkú potrebu a bola tam dosť veľká tráva. Vošiel do nej a čupol si. Tráva bola väčšia už keď stál. Teraz sa cítil ako trpaslík. Bol tak zaneprázdnený tým čo robil, že si nevšimol čo sa nachádzalo neďaleko neho. Bola to mŕtvola nejakého zvieraťa Bol od toho tela len asi tri rany a mal ho za chrbtom. Keď sa konečne postavil niečo započul a vtedy sa otočil. Bolo tam nejaké malé zvieratko. Zľakol sa . No musel sa ísť pozrieť a vtedy : „ Kurva čo tu tak ..... zapchával si nos. „ Boha to je odpor, - nadvihlo ho. Keď odhrnul trávu spred seba tak ho naplo. Ležalo tam zviera. Bolo dosť veľké a na boku malo ranu. Den zobral palicu ktorá bola neďaleko a opatrne s ňou do toho zvieraťa pichol. Bolo mŕtve.

„ Paráda , - usmial sa , no vtedy sa aj poriadne nadýchol, - Auuu, - a to ho poriadne nadvihlo. Mŕtvolný zápach veru nebol najpríjemnejší. Rýchlo sa otočil a šiel smerom ku stanom. No nevšimol si jednu vec a tou, že tam nebol sám.

„ Máqerg, Máqerg, vstávať, - odkryl mu stan a skríkol do vnútra. Podišiel aj ku Reachienmu stanu a spravil to isté.

„ Čo je ? Čo vrieskaš , - utieral si Máqerg ešte uspaté oči.

„ Čo panikaríš, - posadil sa aj Reachie.

Den ich rýchlo ťahal vonku zo stanu.

„ Poďte. Niečo som našiel. “

„ Čo takého , - Máqerg vyšiel von zo stanu a natiahol sa . Už prestalo mrholiť a na oblohe sa začala ukazovať modrá obloha a aj Kuis sa predieral cez mraky.

„ Bol som tam sa vy......, - nedopovedal.

„ Haha, - Reachie vykukoval zo stanu a už aj zaliezal do stanu. „ Už nikdy viac. Nebolo , - No Den vošiel do stanu za ním. „ Nie nie je to tak ako si myslíš. Čo som malé decko , - a ťahal ho za ruku von. „ A pritom treba aj vstávať. Je ráno a musíme ísť. ..... , - stiahol z neho spacák.

„ Dobre, dobre, len už vypadni a tlačil ho nohou von.

„ Čo je takého , že si nás pobudil, spýtal sa Máqerg. Ten sa tam promenád oval len v trenkách.

„ Bože obleč sa , - povedal mu Den keď sa k nemu otočil.

„ Čo ? – zhrozil sa Máqerg.

„ Odplašíš zver , - zasmial sa Den.

„ Haha , - uškrnul sa Máqerg a šiel do stanu.

„ No tak mamľasi, -poďme to musíte vidieť. “

Reachie vyšiel von zo stanu sa spýtal sa ho čo takého. No Den to nechcel prezradiť a súril na nich , aby sa poponáhľali. Konečne sa mu ich podarilo dosť preč od stanov. Vliekol ich ku lesu skadiaľ prišiel.

„ Aaaaa veľmi pekné , - zasmial sa Máqerg.

„ Ak to je všetko čooooo , - rozčuľoval sa Reachie.

„ Nieee, Nieee ale ......, - pokýval s hlavou a smial sa

„ Den , - prišli na miesto. Den tam stál ako zarazený.

„ No čo – chytil ho Máqerg za plece.

„ Tu to ležalo , - ukázal na miesto kde ešte pred chvíľou ležalo to zviera.

„ Čo? – spýtal sa Máqerg.

„ No to zviera a dosť veľké .... a mŕtve , - habkal Den a neveril vlastným očiam. „ Verte mi bolo to tu, - ukazoval rukami na miesto, kde ešte pred chvíľkou ležalo mŕtve telo nejakého zvieraťa.

„ Si si istý, že bolo mŕtve, - Reachie s Máqergom si zapchávali nos. Máqerg to už nevydržal a povedal : „ Boha Den, to čo si zjedol ......... kurva. “ Ten zápach sa naozaj nedal dlho vydržať.

„ Verte mi. Ležalo to tu a teraz. Bolo to mŕtve. Veď som do toho štuchal palicou a nehýbalo sa to.

„ Veríme ti. Je tu krv, - všimol si Reachie. To Máqerga prinútilo sa vrátiť.

„ Počkajte , - Den sa vybral ďalej. Neďaleko už končila vysoká tráva a začal lesný porast.

„ Poďte sem , - zavolal ich. Prišli k nemu. Ešte aj tu je krv, - povedal Den. „ Vidíš ukazoval to Reachiemu.

„ Si si istý, že to bolo mŕtve.

„ Hej, - povedal Den. „ Aspoň myslím , - trochu zneistel.

„ Možno sa to len robilo mŕtve. Určite bolo viac vystrašené než ty, - zasmial sa Máqerg.

„ Nemal som strach. Len som sa trochu zľakol, že čo to liezlo za mnou. “

„ Možno to bolo ono. “

Den sa bránil ďalej : „ Ale nie. To malé zvieratko som si všimol. Videl som ho a zaviedlo ma to k tomu. Bože ale páchlo.“

„ Možno to bola jeho obrana. Čo ty vieš. Aké zvery tu žijú.

„ Den, - podišiel k Denovi Máqerg a chytil ho za plece. On totiž chcel ísť ďalej sa po tom zvierati porozhliadnuť.

„ Nechaj tak Den. Určite to bola len nejaká sebaobrana, alebo čo ja viem , - rozhodol Reachie. Musíme sa vrátiť, čaká nás dosť dlhá cesta. Tak sa vráťme. Začínam byť trochu hladný, - nástojil Reachie.

„ Asi máte prav ...... , - nedopovedal ? – du. ....... Počkať. Veď bolo ranené. Krv .... , - rozčuľoval sa Den. Ako mohlo len tak zmiznúť. “

Máqerg to vzdal a išiel za Reachiem.

„ Iba ak , - zamyslel sa ...... „ Nieee, - pokrútil hlavou. No predsa sa len poobzeral po okolí a zneistel. „ Počkajte na mňa.

Den ani netušil ako bol blízko pravdy. Ani nie 15 ranov od nich kde stály a dohadovali sa bola v mäkkej zemine stopa, ktorá viedla hlbšie do lesa. A nebola to stopa toho mŕtveho zvieraťa ,ale stopa predátora, ktorého Den ráno vyrušil, keď si išiel po raňajky, ktoré si tu predtým odložil.

„ Čo to mohlo byť za zviera, - nedalo to Denovi. Musel neustále nato myslieť. Ešte šťastie , že si vzali aspoň jednu zbraň. Mal ju Reachie. Ten bol z nich najlepší strelec, alespoň to o sebe rád tvrdil. Balil tak dievčatá. Niežeby to stále zaberalo, ale stále sa predsa len niečo nájde, keď už niekto nevyzerá ako Den. Musí používať iné metódy.

Rýchlo sa pobalili. Nemali veľa vecí. Len pár vecí na oblečenie, stále niečo suché, aby sa dalo do čoho prezliecť. To bolo veľmi potrebné. Ďalej jedlo. Mali špeciálne vojenské jedlo, ktoré so sebou doniesli. Veľmi výživné, ale zato sa to nedalo pokladať za jedlo. Ale s tým počítali, že tu nebude žiadna reštika. Stačí im hlavne, že ich to nasýti a dodá energiu. Ďalej veľmi potrebný varič. To v prípade, keby nemohli spraviť oheň. Mali aj prášok na čistenie vody. Tá bola veľmi potrebná a nepredpokladali, žeby tu bola pitná. A možno aj hej, ale predsa len , nechceli nič chytiť. To by im veľmi znepríjemnilo cestu. Celkovo boli dosť zaťažený. Každý z nich mal na 50 kilá na chrbáte. No boli na takúto záťaž celkom zvyknutý. Na škole mali stále takéto cvičenia a iné veci. Teraz si to len potrebovali precvičiť v praxi. Vlastne aj tak sa ten nápad zrodil. Zájsť niekde, kde veľmi nikto nechodí. Doslova panenské miesto a vodopády Sekoro nimi boli. Aspoň podľa nich. Predsa táto oblasť bola veľmi riedko obývaná. Nepočítali veľmi, žeby sa stretli s domorodcami. I keď o tom hovorili a mali veľké reči. Hlavne čo sa týka Dena. Ten si brúsil zuby na domorodkyne a ich zasvätenia do civilizácie.

Spríjemňovali si tým cestu, keď si uťahovali z Dena a jeho románikov. Mal ich dosť, takže nebola núdza o tému.

Ich dnešným cieľom bola hranica parku, vzdialená na 10 kiloranov vzdušnou čiarou. Nezišli smerom ku rieke. Vedeli, že tam nebude veľmi suchá cesta a preto sa vydali do lesa. Tam je aspoň tieň a trochu príjemnejší vzduch. I keď už ráno začalo byť dosť teplo. Denné teploty tu mohli vystúpiť i na 30 K a vlhkosť vzduchu tu dosahovala na 90 %. Takže človek sa mal problém čo i len potiť. No išlo to. Mali vyhradenú trasu a vedeli kam majú isť. Tu v parku boli ešte chodníčky celkom dobre zakreslené. A jeden ich mal zaviesť rovno k tej chate, ktorú včera spomínali. Tá je najbližšie k sútoku riek Luppret a Nainok. Od tamadiaľ sa už trebalo len vybrať hore prúdom rieky , cez jej dolinu. Nemali ako zablúdiť. Našťastie pre nich sa dalo po cestičke ísť. I keď miestami sa museli presekávať. Mali jeden veľký nôž, ktorým si razili cestu dopredu, keď im niečo zavadzalo. No až ku tej chate to bolo veľmi dobrá cesta. Dorazili tam na poludnie. Tak ako im povedal vodič. Bola otvorená a prístupná. Našli tam mnoho odkazov na hostí ktorí tu boli pred nimi a tak sa zväčšnili aj oni. Predsa by neboli iný. A tak vyryli svoje mená a skadiaľ sú aj s dátumom návštevy ( Areský čas) do dreva pri dverách. Celá táto stavba bola z dreva. Nachádzala sa na jednej terase nad riekou. Posledný úsek chodníka ich totiž zaviedol na breh rieky. Bolo tam príjemne chladno i keď sa dosť ťažko chodilo po tých skaliskách. Predsa len to bola podívaná. Asi najviac ich zdržiavalo fotenie. Museli mať každú blbosť čo videli alebo čo sa im tam páčilo a každý chcel byť odfotení. Jednoducho ako malé deti. No a čo. Veď ich tu nikto nepoznal, vlastne tu ani nikto nebol. Vybrali si nárokom obdobie mimo sezóny. Inakšie cez sezónu sa v parku naraz nachádza aj na 10 tisíc ľudí. I keď je pravda, že väčšina to tiahne na vrch Sirdonso a čo sa týka rozlohy parku ( skoro 1000 kr2 ), tak je to málo. No tento park nie je, čo sa týka tejto oblasti nejakou veľkou turistickou atrakciou a väčšinou sem chodia tunajší, len tak na oddych. A teraz mimo sezónu, trebalo poriadne zaplatiť, ako vstup, tak aj odvoz do parku. Bol zavretý, ale nie úplne. Jednoducho ako už spomínali : „ Nech žije korupcia “. I keď je to hlavne tou vojnou.

„ Paráda, - prikyvoval si Máqerg. Nevedel si to tu vynachváliť. Bol veľmi spokojný s tým čo do teraz videl. Chatka sa nachádzala asi 50 ranov od skalnatého brehu na hranici lesa a zátopovej oblasti rieky. Nechceli by tu byť, keď sa rieka vylieva. Tam kde je chatka, je betónový múr vysoký na 3 rany a vidno kde až voda zasahuje. Je to možno až 8 ranov nad jej terajšou hladinou. Na druhej strane – južnej sa breh až tak nedvíhal. To len tu na severnej sa breh dvíhal do terasy, ktorá stúpala až nejakých 50 ranov nad riekou a potom opäť rovina až k úpätiu kopcov sa to pomaličky zdvíhalo.

„ Poďte sem , - zavolal ich Den. Stál na veľkej skale. Vyzeral oproti nej naozaj malí. Mal z tamadiaľ pekný výhľad na sútok dvoch riek. Zo severu sa vlievala do väčšej a mohutnejšej Nainok Luppret. Ani on nebol malý tok, no predsa len na Nainok nemal. Nainok v týchto miestach mal až skoro kiloran na šírku a Luppret ani nie tretinu z toho. A ako stále. Museli sa pofotiť. Bola to dosť fuška vyškriabať sa na skoro 10 ranovú skalu. No pohľad zato stál. A ako malé deti sa tam aj fotili a zliezali dolu a tak ďalej. Rozhodli sa že tu sa aj najedia. A tak to aj bolo. Strávili tu celkovo skoro dve hodiny. Neponáhľali sa. Mali celkom dobrý čas. Chceli dnes ešte zájsť nejakých 10 kiloranov a do večera im zostávalo skoro 9 hodín a potom ešte skoro hodina a vybalenie sa a utáborenia sa . Takže mali čas. I keď vedeli, že tam ďalej už chodník nebude. Od sútoku Luppretu do Nainoku sa vydali asi 3 - 4 kilorany na sever a potom sa Luppret zatáčal na východ ďalších 7 – 8 kiloranov a potom opäť na sever. A tam sa chceli niekde utáboriť. Vedeli, že odtamaď to už bude len skoro stále na sever a severovýchod a už strmším terénnom. Nechceli ísť popri rieke, ako sa spočiatku vydali. Bolo tam veľmi vlhko a les veľmi hustý. Už skôr si všimli, že čím vyššie, tým je les riedši a schodnejší a preto sa vybrali ďalej od rieky, ale tak aby mohli kopírovať jej tok. I keď ho nevideli stále. Bolo tu stále dosť miest na rozhliadnutie sa . Do večera sa dostali až na miesto, kde sa Luppret stačával na sever . Nevyšlo im to až tak ako si to predstavovali. Boli asi 3 kilorany od rieky, No zato tu našli celkom pekné miestečko na táborenie. Táto západná strana rieky sa omnoho pozvoľnejšie dvíhala do výšok než východná, aspoň to tak vyzeralo. Na západ od nich sa dvíhal chrbát vrchu Juvelinos ( 3429 r.n.m), jednému z najvyšších vrchov v oblasti. Zdvíhal sa od západu na sever, tam kde mierili. Nechceli naňho výjnsť. To skôr mali v hľadáčiku iný vrch a to najvyšší v tejto oblasti na východ od rieky Kablúdie a to vrch Sekoro ,ležia pod ním aj ich vodopády. No ten bol ešte dosť ďaleko na východ od nich. No dvíhal sa už z tadeto. Na východnom brehu sa začínalo jeho úpätie. Veď rieka preteká dolinou medzi týmito vrchmi a ako aj vrchu Sionizos ( 3109 r.n.m ) , ktorý sa dvíha na tom isto horskom chrbáte ako Sekoro. Túto noc Den presviedčal, aby si dali pozor. Stále mu vŕtalo hlavou to mŕtve zviera, ktoré len tak pre nič za nič zmizlo. Nebrali to veľmi vážne, a tak ostal nato sám. Rozhodol sa , že bude hore celú noc. No nevydržal. Máqerg s Reachie šli spať dosť skoro. Bolo to na nich dosť. A Den. Ten sedel ešte pri ohni zo dva hodiny, keď ho premohol spánok. Noc bola celkom teplá a ani nevyzeralo že bude pršať a preto sa rozvalil popri ohni.

„ Krása, - pomyslel si, keď sa zapozeral hore. „ Ani nevedia o čo prichádzajú, - zahundral si popod nos. „ ja sa predsa nebojím , - pomyslel nato čo mu povedali a ako sa mu vysmiali, aby nepanikáril. „ Veď ja nepanikáril, - z časti sa v duchu urazil. No opäť upriamil svoj zrak na oblohu. Mohol vidieť celý pás galaxie. Bolo ho vidieť v celej kráse. Dokonca mal aj prekrásny výhľad na stred galaxie. I keď ho popravde nevidel, no domnieval sa že tam niekde sa nachádza. Pomyslel na domov. Kde sa teraz nachádza. Táto obloha mu nič nehovorila. Nepoznal ju. No aj tak bola prekrásna. Všetky tie hviezdy, galaxie, neznámo a toľko čo treba ešte vedieť. Nezaujímalo ho nejako veľmi veda, ale zvedavosť, daná všetkým inteligentným tvorom, ho nútila sa zamýšľať. Možno tam niekde pri nejakej hviezde je ďalšia planéta, na ktorej je niekto ako on a pozerá sa taktiež hore a dumá ako on. „ Na čo asi tak ? – spytoval sa sám seba. V hlave mu behalo množstvo myšlienok, otázok a aj odpovedí. Niektoré ho v mysli rozosmiali, iné mu dali niečo na rozdúmanie. No pomaličky, ale isto sa mu myseľ napĺňala stále dlhšími a dlhšími myšlienkami, až nakoniec to bol sen. Zaspal. Zaspal veľmi pokojný. Nemyslel na obludu, ktorá tu žije. Úplne na ňu zabudol.

....... „ Vstávať, - ráno sa začalo naozaj pekne, hlavne keď ste ponorený do hlbokého spánku a máte intenzívny sen. Máqerga nie veľmi potešilo, že ho niekto budí. „ Išli by ste, - pomyslel si. No nevedel na koho má byť nahnevaný. Nevšimol si ho, no poriadne ho preklínal.

„ No tak to je paráda, - tešil sa Reachie, keď si študoval mapu. Chcel určiť koľko by dnes asi tak mali prejsť. „ Čaká nás, - dumal ..... Máqerg vyšiel zo stanu a poriadne sa natiahol. Bolo naozaj prekrásne ráno. Ani stopy po nejakom daždi.

„ Už si hore, - pozrel sa naňho Reachie.

„ Máme niečo , - prikývol.

Den sa práve vracal zo “ záchodu “.

„ Zase niečo uvidel, - zasmial sa Máqerg.

„ To určite, - povedala Reachie.

Den podišiel k ním. Smiali sa , vlastne sa uškŕňali.

„ Nechcel by si nám niečo ukázať, - zasmial sa Máqerg.

„Haha haha, - zvážnel Den : „ Ale keď ti v noci bude niečo oblizovať nohu, tak som zvedavý kto sa bude smiať naposledy. “ Máqerg mu skočil do reči a smial sa ešte viac : „ Tak aspoň vieme kto to bude, - to už vybuchol aj Reachie.

„ Dooobre, - urazil sa Den.

................................ Začali sa baliť naozaj v dobrej nálade i keď na úkor Dena. No niekto si to odniesť musel. Dnes ich čakala celkom ľahká cesta. Mali ísť len na sever. No podľa mapy by si mohli skrátiť cestu veľmi jednoducho a to keby prebrodili rieku. No žiaľ nevedeli kde by sa rieka dala prejsť na druhú stranu a to tak aby sa zmočili čo najmenej. Ušetrilo by im to možno aj deň. No možno nie ale určite dosť času. Trebalo len risknúť a prejsť ku rieke a hľadať možné miesto na prebrodenie. Bol to Reachieho nápad a ukazoval im ako to vyzerá na mape. Asi takých 25 kiloranov na sever sa začína na rieke Luppret veľký oblúk. Len obísť neho by znamenalo, strata asi jedného dňa. Už boli na odchode, keď sa dohadovali kde a ako pôjdu. Celkovo nemali výhrady voči Reachiemu plánu. No veľmi sa im ku rieke nechcelo ísť. Veď predsa by sa zase museli predierať tou húšťavou a to sa nikomu nejako veľmi nechcelo. No nakoniec sa predsa len rozhodli ísť dolu. Zdalo sa to byť tá najlepšia voľba.

Cesta k rieke nebola veľmi obtiažna. Nakoniec sa to ukázalo ako celkom dobrý nápad. Brehy rieky boli veľmi dobre schodné, i keď miestami potrebovali akrobatické schopnosti. No dalo sa to. Bola aspoň sranda. Rieka mala málo vody a podľa predpovedi nastávajúca kulminácia vody v rieky neprichádzala tak skoro, takže sa nemuseli báť, že ich tu zatopí nejaká náhla potopa. No horšie to bolo s prechodom na druhú stranu. V tejto časti sa rieka dosť rozlievala a bola tým pádom dosť široká. Nemali ani len potuchy, aká môže byť hlboká. Nechceli veľmi zmočiť veci. I keď to boli nepremokavé batohy. Predsa len. Určite by sa zmočilo dosť veľa vecí a to nechceli. Nechceli strácať čas sušením. No na druhú stranu sa chceli veľmi dostať. Hlavne keď si prezreli mapu. Naskytla sa im ďalšia možnosť, ako si skrátiť cestu a stráviť viac času na ich cieľovej destinácií. A to vybrať sa smerom ku Sekoro. Smerom na jeho chrbát, ktorý sa dvíhal na druhej strane. Potom by trebalo ísť iba viac východnejšie od rieky a potom po vrstevnici na sever. Tam sa rieka prebíja cez úzku dolinu. A tam by opäť naviazali na rieku. To by im ušetrilo zo také dva dni. A dva dni bláznenia pri vodopádoch Sekoro, tak to už stálo zato. A pritom boli aj celkom pyšný na myšlienku, že ako sa perfektne vedia orientovať. Boli na seba patrične hrdý. Na riešenie až poobede. Našli časť rieky, kde sa dalo celkom dobre prejsť. I keď časť úseku by museli preplávať. No to im už nevadilo. Nemienili potom pokračovať. Už i tak by sa za nejaké dva hodiny utáborili. A tak to chceli spraviť aspoň na druhej strane. Dosť dlho im zabralo dohodnúť sa kto bude ten šťastlivec, ktorý pôjde ako prvý. Nakoniec v lotérií vyhral Máqerg. Celkom si z neho uťahovali a strašili, že čo všetko môže v takej vode žiť. Neveril im a vyžgieral sa ich posmeškom. Nestálo mu to za to. Jednoducho to naňho vyšlo. No po pravde sa mu veľmi nechcelo. Naozaj nevedeli, aká môže byť voda hlboká. Spočiatku to boli samé skaly, takže sa tam dalo veľmi ľahko prejsť. No ďalej to už bolo bez skál.

„ Dávaj pozor a hlavne zbytočne neriskuj. “

„ Ha, - pomyslel si Máqerg, keď sa pripravoval vojsť do vody. „ Ozaj sa o mňa nebojíš, - obzrel sa za Reachiem. „ Len pekne pevno držte lano. “ Prúd tu síce nebol ktovieako prudký, no človek nikdy nemohol vedieť a pritom potrebovali to lano dostať na druhú stranu, aspoň jednu jeho časť.

„ Držíš to pevne , - zakričal Máqerg na Dena. Ten sa opieral o jednu skalu nohami, aby vedel Máqerga istiť. Máqerg bol síce dobrý plavec z dobrou kondičkou, no predsa.

„ Ty len pekne plávaj a nekecaj. Už si .... , - prerušil ho Reachie. „ Nechaj tak Den a ty Máqerg padaj. Nemáme celý deň. “

„ Hej, hej už idem , - šomral si Máqerg. A tak Máqerg pomaličky vkročil do vody. Bola to ešte stále skala ale bola pod vodou.

„ Jaká je, - kričal za ním Den.

„ Chceš si to vyskúšať, - otočil sa za ním. „ No teplá zrovno veľmi nie je, - prešlo mu hlavou. „ Tak a ideme nato , - a už bol do pol pása vo vode. „ Uaaa, - mal naozaj problém sa udržať. Ťahalo ho to dolu prúdom.

„ Jak to ide, - kričal za ním Reachie. Držal a pomaličky povoľoval lano, nie veľmi, len aby mal Máqerg stále dosť v rezerve. Ten sa potopil a začal plávať. Pri plávaní sa to až tak nezdalo, ale predsa prúd ho unášal.

„ Ide ti to , - kričali po ňom a povzbudzovali ho. Prúd bol predsa len o niečo silnejší než to vyzeralo nazačiatku. No Máqerg nebol žiaden sralbotko. Mal vyšportovanú postavu a sily dosť nato, aby to zvládol a pritom to bolo ani nie 70 ranov . Asi po tridsiatich ranoch sa Máqerg opäť postavil. Sčuchal si kolená. Bola tam plytčina, alebo skala. Bola to skala a tak sa na ňu postavil. Voda mu bola ani nie po kolená. Tak tam sa celkom dobre chodilo. I keď niekedy s problémami, ale dalo sa to. Musel si ale dávať pozor, pretože miestami bola hlbšia a miestami nie. Po desiatich ranoch sa to začínalo opäť byť hlbšie a tak sa Máqerg opäť pripravoval na plavbu. No keď ...... : „ Ahaa, - pošmykol sa . Našťastie bol uviazaný, takže ho zachytili, aby ho prúd nevzal ďalej. Tam už bol dosť silný. A Máqerg mal problém sa zorientovať. Bol to naraz skok do hĺbky.

„ Nie je ti nič, - kričal za ním Reachie. Pevne stískal lano v rukách. Až on cítil tu silu, aká bral Máqerga dolu. No poradil si s tým. Opäť sa zorientovala a našiel svoj smer. I keď teraz bol o takých 50 ranov mimo. No doplával na druhý koniec. To bol jediný úsek, kde sa zapotil. Snažil sa zo začiatku plávať proti prúdu, no to ho rýchlo omrzelo a tak sa radšej sústredil dostať na druhú stranu. Plán mali jednoduchý. S tým druhým čo pôjde tak bude strážiť všetky batohy. A keďže Reachie bol z nich najmohutnejší a “ on sám hovoril, že najsilnejší, najkrajší, najinteligentnejší “ tak šiel druhý on. Na rozdiel od Máqerga vedel asi približne kde sa nachádza ten schod, takže sa mohol pripraviť. A pritom mu Máqerg pomáhal na druhej strane tým, že tie vaky ťahal ku sebe. Pevne zaviazal druhý koniec lana o najbližší strom a ťahal Reachieho aj s vecami na druhú stranu. Vôbec si nechceli ani len pripustiť, žeby sa mohlo niečo stať. Jediný, ktorý sa aspoň trochu obával bol Reachie. Preto kým sa vydal na druhú stranu, tak aspoň pol hodiny kontroloval či je všetko dobre poviazané a spevnené. Už ho huckali, aby toho nechal tak, že tu nemienia zostať do rána. Vydýchli si ale všetci traja, keď sa Reachie aj s vecami dostal na druhú stranu.

„ Si v poriadku? - spýtal sa ho Máqerg, ktorý mu posledné rany pomáhal z vody rukami.

„ Ber najsamprv veci , - hovoril mu, aby sa oňho nestaral, ale radšej o ich batohy.

„ Pohnite si , - vrieskal na nich z druhej strany Den, no bolo ho naozaj - vlastne skoro vôbec nepočuť. No kričal po nich aj tak či tak a keď mu odkývali , že môže sa pripraviť, tak sa potešil, že ho počuli. No stál ďalej na mieste a kričal po nich, že ako to ide.

„ Pooooď , - ukazoval a kričal po ňom Máqerg. Reachie si ešte musel trochu vydýchnuť. „ Ta co je tluku. Davaj heeet, - kričal naňho.

„ Aha , -zdohadal sa Den. Nepočul ho, no uvidel, že mu kývajú aby šiel. Batohy už boli odviazané a Reachie ich dával ďalej od brehu. Den to mal najľahšie. Nechal sa doslova pritiahnuť na druhú stranu. Druhú časť, tú prudšiu sa nechal ťahať. Sralo ich to. A úplne ich nasrdil, keď si ľahol na chrbát a nechal sa nimi ťahať. Tak ho pustili a nechali unášať. Zistil to okamžite. Ihneď ho to začalo ťahať dolu prúdom tak , keď ho ťahali, tak šiel proti prúdu. A páčilo sa mu to.

„ Vychutnával si si to , - poriadne mu stisol ruku Reachie, keď mu pomáhal sa dostať z vody.

„ Aha , -smial sa .

„ Ešte stále sa smeje , - sedel na kameni Máqerg. Reachie sa totiž raz pošmykol a spadol na zadok. Takže Den sa nechal ťahať od Máqerga a to dalo zabrať. Reachie mu aspoň pomáhal nohami, keď plával. No aj tak to bola fuška.

„ Na dnes by už telocviku bolo dosť. Nemyslíte, - povedal Máqerg.

„ Pravda, pravda, - smial sa Den.

„ Len čo sa pozbieram, tak ťa zmlátim. Vymlátim z teba dušu, - ukazoval naňho prstom.

„ Dobre. Dobre. ..... , - smial sa ďalej : „ Bože vy ste mi ale padavky. “

Reachie mal po ruke nejaké poleno tak to po ňom hodil. Utáborili sa trochu ďalej od rieky. Nebolo tam nejaké vhodné miesto na prenocovanie. Museli zájsť asi tri kilorany na sever od rieky. Až tak nakoniec niečo našli. Nebola to čistinka, ale skôr väčší priestor medzi stromami. Stromy tu boli veľmi vysoké a s veľkými korunami a pri zemi s mohutnými kmeňmi. Nebolo tu toľko kríkov ako na druhej strane. Takže miestami tu bolo vidieť aj holú zem. Rozložili si stany a pripravili oheň. Počasie nevyzeralo najlepšie. V noci to vyzeralo že asi bude pršať. Dvíhal sa vietor a oni začali rozmýšľať, či urobili dobre, keď ostali v lese. Veď čo ak začne fúkať nejaký silnejší vietor a poláme stromy a konáre a oni tu dolu pod nimi. No bola to len krátka myšlienka. Boli dosť hladný a aj unavený. Bola už tma. Najedený a klasická posiedka pri ohni ich nejako veľmi nezaujímala. Chceli ísť spať. Rozhodli sa že ráno vyrazia ešte pred rozvidnením. Chceli uraziť čo najviac.

„ Bude asi búrka, - povedal Reachie. I keď cez konáre nebolo veľmi vidieť oblohu. Predsa len. Aj vzduch sa zmenil. Nebolo vidno hviezdy, takže obloha bola zatiahnutá a strašná tma.

„ Tak to hej. To vieš potešiť, - povedal mu Den.

„ Bojíš sa . “

„ Ale kdeže. Ja a báť sa búrky. “......... zrazu z diaľky sa ozval rachot. Bol to hrom.

„ A bude búrka, - prikývol sa Reachie. A mal aj pravdu. Na sever od nich sa začalo blízkať. Vedeli, že zajtra bude dosť blbý terén na chodenie, ale čo sa dá robiť. Počítali aj s takýmto počasím. Zaľahli spať veľmi skoro. Máqerg už zaľahol skôr pred nimi a spal ako zarezaný. Reachie. Tak tomu to netrvalo dlho a zaspal ako bábo. No Den. Ten nemohol nejako spať. Nešlo mu to. A tak sa len prehadzoval hore dole. Asi po polnoci sa spustil dážď aj tu. Spočiatku to bolo len mierny dáždik no po 15 minútach sa zmenil a na poriadnu smršť. Netrvala síce dlho len niečo okolo pol hodiny. No predsa len. Prehučala, aj blesky, ktoré udierali všade na okolo. Jediný, ktorý pri tomto hluku nemohol spať bol Den. Reachie sa síce zobudil, keď začalo poriadne pršať, no len sa prehodil na druhý bok. Dal si na uši slúchadlá a spal ďalej. Jedine Den. Ten už v stane sedel a rozsvietil si. Niežeby sa bál búrky, ale mal rešpekt pred silou prírody.

„ To je sila, - hovoril si. Búrka, trochu poslabla, alebo sa presunula na juh. No blesky bolo počuť ďalej. Den si pomaličky ľahol a pozeral sa na strop stanu. Stále nemohol oka zažmúriť. Rozčuľoval sa kvôli tomu. Zajtra nebude fit. Keď tam tak ležal, tak si všimol, že tu niečo nehraje. Nezdalo sa mu to. Boli to tie blesky. Predsa búrka sa presunula na juh. A on začal počuť blesky aj skadiaľ táto búrka prišla. Nehralo mu to. No netrápil sa tým, až tak veľmi. No nedalo mu to. Po hodine, keď už spoly spal, tak sa zrazu zobudil. Búrka sa prehnala cez nich a už skoro ani nepršalo. No blesky na severe bolo stále počuť. Nedalo mu to.

„ Čo je to zač, - začalo ho to trochu desiť. Sprvu si myslel že ide ďalšia búrka, ale to by bolo trochu divné a pritom, keď sa poriadne započúval , tak : „ To nie sú blesky, alebo hej , - prešlo mu hlavou. A naozaj. Niečo na tom bolo. Niečo umelé a nezvyčajné. Denovi to nedalo. Vyšiel von zo stanu a počúval. Na oblohe už bolo vidieť hviezdy A to bolo dosť nezvyčajné.

„ Žiadna búrka tam nie je, - pozeral sa smerom odkiaľ prichádzali tie zvuky. Poriadne sa zamyslel a .... : „ Nieee, - zakrútil hlavou. Niečo mu to pripomenulo. „ Blúzniš Den. Blúzniš. To bude nedostatkom sexu , - zasmial sa. Chcel myslieť na niečo iné. No nedalo sa . Stále tie “ blesky “ počul. Sprvu chcel ísť zobudiť tých dvoch. No pomyslel nato čo by mu asi porobili, tak to nechal tak.

„ Hhh, - od vzdychol si. Zvuky pomaličky prestávali, až nakoniec už nebolo počuť nič, len šumot lesa a padajúcich kvapiek zo stromov, keďže v lese prší dvakrát.

„ Neviem či to bol najlepší nápad tu stanovať, - pomyslel si Den. Stál tam len chvíľku no už bol dosť mokrý. Myslel nato, že chceli ísť tak skoro ráno preč a teraz to vyzeralo, že asi sa nikam nepôjde. Nemali to až tak dobre popremyslené. Vrátil sa naspäť do stanu. No zaspal. Teraz už áno. Bol dosť unavený i keď nato musel stále myslieť.

Ako prvý sa ráno zobudil Máqerg. Prespal všetko. Na tú smršť sa ani len nezobudil. Von bolo ešte šero. Bolo veľmi skoro ráno. Keď vyšiel von na raňajšiu hygienu, tak si poriadne po zanadával. Ešte stále sem tam kvapkalo zo stromov. Vymočil sa a utekal zobudiť ostatných. Nemohli tu ostať.

„ Vstávať leňosi. Vstávať, kurva. Sme celý mokrý , - nadával.

„ Reachie sa prebral, no ešte chvíľku zostával ležať v spacáku. Bolo mu tam tak fajne a vonku ešte ani poriadne Kuis nevyšiel.

„ Den ....... , - vošiel dnu do jeho stanu a drgal doňho. „ Den vstávaj het. Musíme ísť. Vstávaj , - zvýšil hlas. A poriadne doňho drgol.

„ Čo je ? – vyskočil. Posadil sa a chytil si vzápätí hlavu. Zahmlilo sa mu medzi očami a prišlo mu trochu nevoľno : „ Už to nerob, - ohriakol Máqerga. Ten bol vyspatý, ale Den nie. Nechcelo sa mu veľmi. No musel. Kým sa Den prebral, tak tí dvaja boli už hore a začali sa baliť. Musia nájsť nejaké miesto, kde nechajú vyschnúť veci, ktoré sú mokré. Dosť sa vonku rozčuľovali, že ich nenapadla taká blbosť, ako mokré veci po búrke. A ešte ich rozčuľoval aj Den.

„ Bože Den dávaj het, - kričali po ňom. No on bol dosť unavený. Trochu mu to trvalo kým sa z toho dostal. Museli len imrovizórne zbaliť všetky veci a nájsť nejaké miestečko, kde by všetko nechali vysušiť. Už bolo cítiť Kuis. Teplota sa začala dvíhať a oni už boli na ceste. Nahodili poriadne tempo. Doslova rýchlo chôdza. Po asi dvoch hodinách “ rýchlo chôdze “sa konečne zastavili. Ani doslova spolu nič nehovorili. Taký boli zaneprázdnený. Mali toho na dnes hodne, takže sa museli poriadne pohnúť. Podarilo sa im nájsť čistinku, kde sa dali rozložiť všetky veci. Nemohli si dovoliť ich mať mokré. To by nebolo dobré. Denovi celou cestou vŕtali tie podivné zvuky. Chcel sa spýtať aj tých dvoch no nebolo s nimi do reči. Boli dnes ráno nejako dosť namosúrení. Takže radšej držal hubu a krok. No na sušiacej prestávke to už nevydržal a spýtal sa .

„ Hej vy dvaja, - zavolal za nimi. Varili polievku a nejakú konzervu.

„ No , - otočil sa Máqerg.

„ Dnes v noci ste spali ako zabitý. “

„ No ja určite , - zasmial sa Máqerg a pokýval plecami. Sadol si na zem a nabral si polievku, ktorá už bola hotová.

„ Daj misu , - povedal Reachie. Den mu ju podal a pokračoval. „ Nevšimli ste si včera niečo , - hovoril to vážne.

„ Nie prečo ? – spýtal sa Reachie. „ Pršalo , - podotkol.

„ Ja viem. Nemohol som spať celú noc. Bolo to divné, - povzdychol si.

„ No keď sa niekto bojí búrky , - zasmial sa Máqerg. Den sa naňho pozrel prísnym zrakom a hneď mu dal najavo, že to nebolo vtipné a nech radšej je potichu.

„ Sorry , - pokračoval v jedení polievky.

„ Nič len to, že som si všimol niečo čo ....... “

„ Čo to bolo , - pozeral sa naňho Reachie.

„ Nič takého ako predtým. Len neviem. Viete. Bol som hore celý čas keď bola nad nami búrka a prešla nás. Takže som počul všetko. Všetúčok hluk. No potom aj niečo iné. Viete neviem či som blázon, alebo to bolo len nedostatkom spánku, ale ozývali sa tu aj ďalšie blesky. Aspoň si to myslím, že to boli blesky. Akoby išla ďalšia búrka. Viem. Znie to hlúpo, - obaja mu nato prikývli, že hej.

„ Ticho , - pohrozil im. A obaja stíchli. Bol som von a žiadna búrka už na oblohe nebola. Bolo tam vidno hviezdy. Viete. Spočiatku som myslel , -zasmial sa a pokrútil hlavou. „ Viete, ako sme boli na nejakých cvičeniach a tak ďalej a v diaľke sme počuli vzdialenú streľbu. Tak asi tak to znelo. Viem je to bláznovstvo. Možno to boli blesky, ktoré sa ozývali ako ozvena, alebo ja neviem čo. Ale bolo to dosť divné , - Den si tu išiel vyrozprávať dušu a oni dvaja sa chichotali. Nevydržal to Máqerg a vybuchol. Polievka mu išla až cez nos a začal sa dusiť.

„ Haha , veľmi smiešne. Naozaj veľmi smiešne, - sadol si obďaleč. Ešte sa za nimi otočil a povedal : „ Len sa smejte. Veď kto sa smeje na posledy, ten sa smeje najlepšie, - No na tých dvoch to vôbec neplatilo.

„ No tak sa nehnevaj. Streľba a tu , - podišli za ním obaja. Možno sa to ti len zdalo. Mohlo to byť čokoľvek. Nemyslíš si, žeby sme si tu boli niečoho všimli. Veď sme tu už tretí deň. Nemyslíš si, žeby sme už boli niečo počuli, alebo objavili, alebo videli. Určite to bolo niečo, ale nie to čo si si mysle. Sám si predsa povedal, že si nemohol oka zažmúriť. No vidíš, - upokojoval ho Reachie.

„ Díki. Ale veríte mi, že som niečo, - Máqerg mu skočil do reči. Ešte síce predychával smiech. No predsa.

„ Mi ti veríme a prepáč, keď som sa tam začal tak bábo smiať, ale streľba , - opäť mu vchádzal úsmev do tváre , - a ešte ako si to , - a už sa opäť smial.

„ Ideš, - strčil doňho Reachie. Máqerg mal pravdu. Den vyzeral tak vážne keď o tom rozprával, až smiešne.

„ Šak počkaj. Ale veď ...... aaaaaa, - kývol rukou a pokračoval v jedení. No začal pochybovať aj on. Predsa len Reachie mal pravdu : „ Tak ako skoro stále , -prešlo mu mysľou. Museli sa tu zdržať viac než poldruha hodiny. Až potom sa pohli ďalej. No už sa tak neponáhľali. Nechceli prelomiť už žiaden rekord a tak zmiernili tempo. Išli priamo na východ. Tu sa už začal dvíhať breh a miestami aj poriadne strmý a s plnými batohmi, tak to nebola prechádzka ružovou záhradou. Poriadne sa zapotili. Na obed sa dostali až nejakých 400 ranov nad rieku. Bolo ju ztamadiaľ pekne vidieť. Bola tak asi 10 kiloranov od nich. Dnes sa chceli dostať na tú vrstevnicu. Podľa mapy tam mal byť nejaký prameň. Išli totiž popri malého jarčeku. Ten sa síce vlieval do rieky na severe. No tu proti jeho prúdu šiel tam kde oni chceli. Bol to ich orientačný bod. A podľa mapy to bolo ten, ktorý im aj vyhovoval. Pramenil asi v nadmorskej výške 750 ranov čo je o 600 ranov na riekou. Tam sa niekde chceli stočiť na sever a po vrstevnici až ku Luppretu. Po čase to už nebolo až také strmé a pochodovalo sa celkom dobre. Bol čas už i na srandu. Po obede, ktorý si dali len suchý, zjedli ho po ceste. Ku večeru sa dostali až ku prameňu. Síce všade na okolo bol les. Predsa len. Našli si veľmi pekné a ideálne miestečko. Bol to skalnatý výklenok. Kde Bol dosť široký a rovný. Jedna jeho strana, dalo by sa povedať, že stena, bola skoro strmá a cez 5 rany vysoká. Tam sa boli všetci traja najprv pozrieť a poriadne sa poradovali. Síce im zavadzali stromy. No predsa. Bolo cez ne vidieť smerom na sever rieku. Tam bol svah trochu strmší. Zajtra sa tam mali vybrať. Rozložili si stany a založili oheň. Boli tu ešte za vidna. No už sa im nikde nechcelo ísť. Určite by nenašli žiadne iné miesto ako toto. Vyzeralo to ako terasa. Takéto výklenky sa tiahli kde oko dovidelo. Bol to ako schod na svahu. Síce nemali ďaleko na ďalší výklenok. No nechcelo sa im. Rozhodli sa tu ostať a utáboriť. Bol čas na nejakú oslavu. Neboli ani unavený. Takže si dopriali aj poriadne jedlo a nejaký ten pohárik.

Dnešná noc vyzerala byť teplá. Obloha bola pokrytá hviezdami a miestami mráčikmi. Boli celkom hlučný, takže okolité zvieratá poriadne vystrašili. Aj cez deň sa nejako netrápilo, aby išli po tichu a uvideli nejaké to zvieratko. I keď videli a mali fotky, predsa len prevažnú časť stále odplašili. No tentoraz ich hluk nikoho neodplašil. Skôr naopak. Nemohli si toho všimnúť. Mali už trochu vypité a boli naozaj hlučný. Sedeli okolo ohňa a stále sa na niečím smiali. Spomínali čo všetko sa im v doterajšom živote stalo a zabávali sa nad tým. No ich rozhovor, nebol len pre ich uši. V lese okolo bol veľa očí. No nepatrili zvedavým zvieratám. Niečo sa tam hýbalo.

„ Idem na záchod. “

„ Neviem, či to chceme vedieť, ale keď si to už oznámil, tak choď na záchod. “

„ Veľmi smiešne, - ukazoval pritom na Reachieho prstom.

„ Nalej ďalší, - a podával Denovi poháriky.

Máqerg nemal ani najmenšie tušenie, že ho niekto pozoruje. Všade bola úplná tma, len to čo osvetľoval oheň. A ako sa hovorí pod lampou najväčšia tma, tak ....... Blížilo sa k nemu niekoľko postáv. Boli veľmi po tichu, tak aby na seba neupútali pozornosť. Máqerg si ničoho nevšimol, kým nebolo neskoro. Zrazu pocítil, ako ho niečo uštiplo do krku. Nevenoval tomu, až takú veľkú pozornosť. Vedel, že tu sú nejaké krv cicajúce tvory, no ......

„ Auuu, - podlomili sa mu kolená a zamlelo sa mu pred očami. Bol už na ceste preč, keď : „ Čo ..... , - nestihol dopovedať. Nohy ho vôbec nepočúvali. Skolaboval na zem.

„ Máqerg , - videl to Reachie. Den bol otočený chrbtom. „ Čo sa deje ? – vyskočil na nohy a otočil sa . Vtedy sa z okolitého lesa vyrútilo niekoľko postáv. Jedna z nich hodila niečo ako oštep po nich dvoch. Uhli sa . No leteli tam ďalšie. Vyrútilo sa na nich zopár postáv.

„ Reachieee, - skríkol Den . Dostal ranu s niečím po ramene. Veľmi to bolelo a zvalilo ho to na zem. Reachie sa zdohadal a prvého útočníka skolil na zem. No druhý mu s palicou dal do tváre a to ho hodilo na zem. Den sa v tom momente postavil a chytil ďalšieho útočníka , ktorý sa naňho rozohnal palicou.

„ Reachie, - volal. Útočník bol dosť mrení a vztiahol nôž a zahnal sa s ním na Den. Vedľa Reachieho sa zapichla ďalšia kopia. Začal sa pomaličky posúvať dozadu. Lenže tam bol okraj. To už behali ďalšie tri postavy ich smerom. Jedna z nich hodila po ňom ďalšiu kópiu. No netrafila. No Reachie bol už na okraji, keď sa k nemu prirútila ďalšia postava a chcela ho strčiť dolu. No Reachie bol silnejší a poradil sa. Den sa mu náhli na pomoc, no zasiahla ho tá istá šípka, čo skolila Máqerga. Netrvalo dlho a bol skoro nemihnúci. Bol nebezpečne blízko okraju. Vtedy ho jeden z útočníkov sotil dolu. Reachie to videl, no zápasil s dvoma útočníkmi a ďalší dvaja sa k nemu blížili. Len bezmocne mohol pozerať, ako sa jeho priateľ zrútil dolu veľmi strmým svahom, keď už ani on neudržal rovnováhu a pošmykol sa. Bolo to naňho priveľa. Nepomohol mu ani výcvik boja z blízka, a to si stále myslel, že je v ňom dobrý. Jednou nohou stúpil do prázdna a už len padal. Skoro stiahol jedného z útočníkov so sebou. Držal sa ho. No ostatní ho stihli zachytiť a vytiahnuť na plošinu. Tú teraz ovládali neznámi útočníci. Začali prehľadávať ich veci.

„ Taka her, - povedal jeden z nich a ukázal na Máqerga, ktorý ležal pri jedno zo stanoch. Začali prehľadávať aj tie. No nezdalo sa, žeby boli spokojný. Vyzeralo to tak, že nenašli to čo hľadali. Vzali iba vysielačku a nejaké veci. No inakšie narobili len poriadny bordel.

„ Tibre , - opäť ten istý niečo povedal a útočníci sa začali sťahovať. Aj tí, ktorí sa pozerali dolu, kde spadli Den s Reachiem.

Obaja ležali dolu pod svahom. Tí neznámi útočníci ich považovali za mŕtvych a preto nepreskúmavali ich telá. Ležali dolu. Poranení, no živí.

II. kapitola

Katrin

Nastávajúce ráno, nebolo také, ako si ho predstavovali. Nikto z nich. Trochu mrholilo a bolo chladno. Reachie ležal pri jednom strome.

„ Deen , - preblesklo mu hlavou. Zobudil sa nato. Videl v sne ako sa Den rúti na zem. Trhol hlavou. No nebol to sen. Celé telo ho bolelo. „ Ahh , - stonal. Bol poriadne poškrabaný, dobitý a pomliaždený. „ Ahh, - chytil sa za hlavu. Vtedy sa mu zjavila ďalšia spomienka na včerajšiu noc. „ Máqerg, - povedal nahlas. „ Máááqerg, - skričal. No nič.

„ Ahhhhhh, - ozvalo sa od niekadiaľ. Reachie sa poobzeral a uvidel, ako sa vyplašilo jedno zviera. Postavil sa na nohy a spoza stromov vyskočilo ďalšie, - zľakol sa . Bol zmetení a mal len hmlisté spomienky. Mal strašne sucho v ústach. Vedel, že popíjali alkohol, ale ....... Držal sa celý čas za hlavu. Strašne ho bolela. Nahmatal miesto, kde to bolelo najviac a našiel chrastu. Ešte nebola poriadne zaschnutá. Zlúpol si ju a spustila sa mu krv. „ Ahhh, - povedal, keď si pozrel na skrvavenú ruku. Bolela, ho aj noha a obe boky. A to o bolesti celého tela ani nehovoriac.

„ Heeej , - opäť sa to ozývalo. Nebol si istý či dobre počuje. „ Pomoooc, - teraz si už istý bol. Bol to Den. Opäť sa mu to vrátilo, ako ho videl padať dolu . „ Deeen , - kričal.

„ Tu sooom, - ozvalo sa naspäť.

„ Kde ? – obzeral sa . Spravil, pár prudkých pohyboval a všetko ho rozbolelo ešte viac. „ Sakra čo to má byť, - rozčuľoval sa . Pomaličky sa mu vracala pamäť späť. „ Krič , - chcel ho nájsť pomocou hlasu. „ No tak Den. “

„ Ahh , - Den ležal asi 20 ranou od neho trochu nižšie dolu brehom. Zadržal ho nejaký strom. Keď sa snažil pohnúť rukou, tak ho strašne zabolela. „ Zlomená, - pomyslel si. Nebol z toho veľmi nadšený.

„ Ah , - Reachie ho našiel. Zohol sa k nemu a dával preč konáre a listy.

„ Si v poriadku ? – nemyslel to vážne, ale musel sa niečo spýtať.

„ Takto vyzerám v poriadku, - prísne sa naňho pozrel. „Asi mám zlomenú ruku , - a snažil sa ju zdvihnúť.

„ Ukáž, - nahol sa nad neho a chytil ho za dlaň. Pomaličky mu ju zdvihol a pýtal sa ho či je to v poriadku. Bolelo ho to no musel niečo vydržať.

„ Čo to .... Kto to ? – nevedel čo sa ma spýtať ako prvé. Obaja boli vystrašení.

„ Neviem, - odpovedal mu. Máš zlomenú ramennú kosť. Ukáž a trochu nechcene s ňou trhol. Denovi sa až zježila tvár. Strašne to bolelo.

„ Musíme s tým niečo urobiť, - a obracal sa po okolí. „ Musíme sa dostať nahor a pozrieť sa .... , - zmĺkol.

„ Máqerg, - zvážnel Den.

„ Neviem čo s ním je. Ale musím ísť hore., - sklonil hlavu a pozrel sa na Dena. „ Zvládneš to tu sám.

„ V pohode. Je to len tá ruka, - a pozrel sa smerom skadiaľ sa skotúľal ako on tak aj Reachie. Mali šťastie. Len prvý ran bol kolmo dolu, potom to už boli kríky, Našťastie žiadne väčšie vyčnievajúce skaly o ktoré by sa mohli vážne zraniť.

„ To ti nie je nič , - a pohol rukou. Chcel mu naznačiť, že on sa vážne zranil.

„ Si ako dieťa. Musím sa pozrieť hore. Poď pomôžem sa ti posadiť. Uvidím čo tam nájdem.

„ Nemyslíš si, žeby tam ..., - Den trochu stíchol. Vedel, že tí útočníci ich chceli zabiť. Mal strach o Máqerga. No ak sú tam ešte hore, tak .....

„ O mňa sa neboj. Dám si pozor. Nemyslím si , že sú ešte tu. Určite by nás dorazili. Ak nie vtedy, tak teraz ráno. “

„ Daj si pozor. “

„ To dám. “

Reachie sa postavil a šiel smerom hore. Cestou si ešte našiel nejakú palicu a vybral sa hore. Šiel pomaličky a potichu. Blížením, plazením. Bol nato trénovaní. I keď ten tréning mu bol včera na nič. No vedel, čo má robiť. Nakoniec celé tie drezúry boli na niečo. Bol ale dosť vystrašený a ešte čo horšie, tak aj nazlostení. Vedel, že pomsta mu teraz nepomôže. Musí uvažovať s chladnou hlavou. No to sa ľahko hovorí, keby ho tak tá hlava nebolela. Bol si istý, že bude mať nejaký otras mozgu. Pretože bol strašne unavení a nedával pozor. Nebol, až taký tichý, akoby chcel. Išiel presne tou trasou po ktorej sa včera dostali hore. Boli tam skaly po ktorých sa potichu šplhal hore. Neďaleko bol dosť hustý krík, predtým, než by vyšiel na tú čistinku. Skryl sa tam a pozoroval. Nikde nikoho nevidel. Ich veci boli všade rozhádzané a ani jeden stan nestál. Nechcel vletieť rovno tam. Teraz sa obzeral hlavne po Máqergovi. Možno bol zranení a potreboval pomoc. No nevidel ho. Toho sa bál. Nechcel si to pripustiť, ale tušil niečo také. Pomaličky sa vybral do lesa na okolo. Chcel si byť istý, že tam nikto nestriehne. Nechcel sa dať tak prekvapiť, ako na posledy. No nič. Nikde nič. Bolo tam vidno stopy. No nikde nikoho. A stopy sa strácali. Nevedel čo má robiť. Chcel nejako nadviazať stopu. No nevedel ako.

„ Máqerg , - ostal smutný stáť na mieste. Nebol tu nikto ani Máqerg, ani útočníci. Pevne zovieral palicu v rukách a žilami mu pretekala zlosť a žiaľ. Bol to skľučujúci pocit. Bolo mu do plaču. No neplakal. Vrátil sa späť do tábora a hľadal lekárničku. Mal šťastie. Nevzali ju. Ale zobrali vysielačku. Hľadal aj tú. Nenechali tu nič, čím by sa mohli spojiť s civilizáciu. Zobral lekárničku a vybral sa za Denom. Ten tam stále sedel a tak isto zvieral palicu.

„ Čo si s ňou chcel robiť? – spýtal sa ho.

Den si všimol, že ide sám a smutný : „ A Máqerg ? – spýtal sa.

Reachie bol ticho.

„ Je ? – Reachie pokýval hlavou, že nie. „ Nájdeme ho. Musím ťa dostať tam hore a pobaliť sa . Zvládneš to? “

„ Kde je Máqerg ? – pýtal sa vystrašený Den.

„ Je v poriadku. Museli ho zobrať zo sebou. “

„ Ale kde je ? - začal panikáriť.

„ Den ! – skríkol po ňom. Pozrel sa mu rovno do očí a povedal : „ Nájdeme ho. Sľubujem. “ Reachie sa musel dosť premáhať, aby sa mu nespustili slzy z očí. Nevedel čo má robiť. Vedel, len že sa musí postarať o Dena.

Obaja sa dostali hore a Reachie začal okamžite baliť veci. Nechali im tu všetky vaky. Nezaujímali sa o veci, ale len o to aby narobili bordel , - zlostil sa Den. Pomáhal mu. No s jednou rukou, to šlo dosť blbo. Keď pozbierali veci a nejako ich poukladali Reachie podišiel ku Denovi a povedal: „ Toto bude bolieť. Mal v ruke obväz a dlahu. Musel mu zaistiť ruku a napraviť kosť. Vedel ako. Všetci mali zdravotnícky kurz a museli vedieť poskytnúť prvú pomoc i v horších prípadoch.

„ Tak do toho , - Den sa zakúsil zuby a čakal. Reachie mu potiahol a napravil ruku. Nemohol si byť istý, či je v poriadku. No skontroloval to aspoň hmatom. Strašne to bolelo. No Den až tak nevrieskal. Nechcel zavolať hocikoho , kto by bol na blízku ku nim. Bolelo to, ale poriadne. Dal mu ruku do dlahy a zaviazal mu ju. Pichol mu niečo proti bolesti a niečo ďalšie, čo ani nevedel čo je. Ale to len kvôli tej špine v ktorej sa váľali. Nechceli ochorieť. Obaja mali četné tržné rany. Boli celí zakrvavení a preto si ich museli vydenzifikovať.

„ Mám vodu, - podal mu ju.

„ Díki. A čo teraz ? – spýtal sa ho keď sa dobalili.

„ Nemôžeme ho tu nechať ? “

„ Ja viem, - zamyslel sa Reachie a pozrel sa smerom ku rieke. „ No sami nič nezmôžeme. Musíme ísť, - stíchol. Pozeral sa na sever. Uvidel tam dym.

„ Čo tam je ? “

„ Neviem, ale nezdá sa mi to. “

„ Myslíš, že bude tam , - postavil sa vedľa neho. “

Reachie chvíľku len tak stál a potom : „ Zistíme to. Zistíme. Nenecháme ho v tom. Ak je tam niekde, tak ho nájdeme. Musíme ho nájsť. “ Podišiel ku batohom a vzal ich. Musel nahádzať čo najviac vecí do jedného batohu. Nemohol niesť dva. Druhý dal Denovi. Musel aj on niečo zobrať, i keď to určite nebolo veľmi príjemné. Boli rozhodnutí. Chceli sa ísť pozrieť tam dolu ku tomu dymu. Bol si istý, že včera tam ešte nebol. Možno to nie je nič, ale možno tam nájdu nejaké vysvetlenie. Možno, ktokoľvek uniesol Máqerga, tak bude tam, alebo aspoň niekto by tam mohol vedieť, kto uniesol ho uniesol a možno by im aj pomohol.

....................

„ Suta rajkiun na verati , - ozývalo sa mu v hlave. Stále počul nejaké hlasy. No bál sa otvoriť oči. Nevedel čo tam uvidí a možno sa toho aj bál. Cítil, že je zviazaný o strom. Nevedel sa pohnúť. Bol to strpčujúci pocit. Snažil sa rozpomenúť čo sa včera večer stalo. No nepamätal si nič. Vedel, len že z ničoho nič sa zrazu zobudil tu. Vedel, že nejako oťažkával. No bola to len chvíľka. Všetko ostatné je len tma. A teraz tie hlasy. Blížili sa.

„ Uhnra , - ozvalo sa . No Máqerg sa nechcel prebrať. Počúval. Boli to zmiešané mužské i ženské hlasy. Nepoznal tú reč. No .......... „ Uhnra , - niekto doňho sotil. Bol to definitívne ženský hlas. Otvoril oči a pozrel sa na svojho vezniteľa. Bola to žena. Urastená, nie ako tie čo poznal on. Mala svaly a oblečená v nejakom kroji. Vyzerala dosť strašne. Všade mala nejaké pierka a celé jej telo pokrývalo niečo ako brnenie. No bolo zo zvieracej kože. Na hrudníku mala z nejakej trstiny urobenú niečo ako štít, alebo čo to malo byť. Máqerg to nevedel presne identifikovať.

„ Sita pne. Kajni, - niečo hovorila tým vzadu. Všetky sa postavili a podišli k nemu. Bola medzi nimi aj ďalšia žena. Tá vyzeral trochu inak. Bola staršia a oblečená viac. Viac zastrašujúco. Vyzerala skôr komicky strašne. Máqerg ešte nikdy nič také nevidel. Boli skoro celé zahalené. V rukách držali oštepy a kópie, ale všimol si u tej ženy aj inú zbraň. Bola to pištoľ. Síce vyzeral na starší typ. Túto zbraň definitívne nezrobili oni. Ani len nepasovala k jej oblečeniu, či brneniu. O niečím sa rozprávali a smiali sa pritom. Dovtípil sa , že to bude asi o ňom. Stále naňho ukazovali a smiali sa . No nevyzerali, ale veľmi radostne. Skôr to bolo opovrženie. Očividne boli naňho dosť nahratý a dali mu to aj najavo. Bol strašne smädný a tak keď tam pred ním pili vodu, dosť ho to vysmädilo, ešte viac. No nedali mu nič. Len ich asi šéfka niečo naňho zavrčala, zaťahala za vlasy a udrela mu hlavu o kmeň stromu. Nebolo to dvakrát príjemné. Máqerg sa nezmohol ani len na slovo. Bol v šoku. Vedel, že toto nieje dobre a muselo tu dôjsť ku nedorozumeniu. Bol si istý, že toto sú Amzonovia. No nikdy nepočul, žeby sa tak správali. Žeby unášali turistov ? To sa tu nestalo už strašne veľmi dlho. Nikdy nechceli mať nič spoločné s cudzincami . I keď dosť Amzonov žilo i v mestách. Bola to naozaj matriarchálna spoločnosť. Muži ktorý tu boli s nimi boli oblečení inak. A prejavovali ich náčelníčke veľký rešpekt ako aj dvom jej strážkyňami, alebo to aspoň tak vyzeralo. Ostatní sa ku tým trom, hlavne ku šéfke správali naozaj veľmi úctivo.

„ Heej, - zavolal po čase. Nevedel čo sa ich má spýtať. Možno že dúfal, že niekto bude rozumieť grondštine. No to by chcel asi veľa. Len sa za ním otočili a niečo zavrčali. Domyslel si, že to bolo asi drž hubu.

„ Paráda, - hovoril sám pre seba. Bol naozaj smädný a tak sa snažil o vodu.

„ Voda, alebo , - a naznačoval ústami, že chce piť, alebo si to aspoň myslel, že to tak vyzerá. Pobavil ich. No vodu nedostal. Iba niečo kecali.

„ Do šľaka , - zavrčal. „ Tie sú tak blbé, že nečudo, že sú tak primitívny. Kurva dajte sa mi napiť, - a pozeral sa najbližšieho muža, ktorý bol na pravo od neho. „ Ale vieš čo , - pomyslel si. Choď sa tam po plaziť ku svojej choti. Blbeček. Trochu sa vzmuž, alebo si totálna padavka, - a smial sa pritom. Nebolo mu do smiechu, no skôr do plaču. Musím sa z tade to dostať a to čo najskôr a snažil sa rozviazať si ruky. No nešlo to. Nemohol pohnúť ani len prstami, tak pevne mal ich zviazané. Veď si uvedomil, že dlane už skoro necíti.

„ Bože puste ma , - skríkol na nich. No nebolo to veľmi ..... hm mm ..... mužné zvriesknutie. Skôr, ako malé decko, keď sa niečoho bojí. A strach. Tak strach ten mal. Síce z čoho to nevedel. No predsa len.

Musel si spomenúť na Dena a Reachieho. Predtým, než sa prebral šiel na záchod a keď sa vracal, tak sedeli pri ohni. Keď o tom tak porozmýšľal, tak sa zľakol ešte viac.

„ Čo ste urobili mojím priateľom , - a začal sa mrvieť. Chcel sa uvoľniť a poobzerať sa po okolí. „ Deeen, Reachieee, - kričal na plné hrdlo. No nič. Iba tým znervóznil svojich únoscov. Kričali niečo naňho. No on neprestával.

„ Deeen, - kričal ďalej. Hlavou mu vŕtala naozaj zlá predtucha. Nechcel sa tomu poddať. Vedel, že o niečom takom nemôže ani len premýšľať. No bolo mu úzko. Čím viac to zapieral, tým viac to bolelo a zachvacoval ho strach a panika. „ Nie sú mŕtvy, - povedal si sám pre seba a ešte viac sa začal rúcať. No to už nevydržali s nervami aj jeho únoscovia a jeden z mužov po ňom hodil oštep a trafil rovno nad neho.

„ Chceš ma zabiť, - zľakol sa . No dostal aj nervy. Bolo to naozaj šialené. Pociťoval zúrivosť a strach zároveň. Chcel aspoň jednému z nich poriadne ublížiť. No nemohol sa ani len pohnúť. Tu priletel ďalší oštep. No Máqerg neprestal. To už mala dosť aj ich vodkyňa. Pristúpila k nemu a s druhým koncom oštepu ho udrela do brucha. Chcel sa chytiť s rukami, no nemohol. Začal byť hysterický. No toto ho prebrala. Sám sebe v ten moment, keď to urobila prisahal, že sa z toho dostane, no potom nech si ho neprajú. Presvedčil sa , že tí dvaja musia žiť. Veď prečo by ich zabíjali a jeho si nechávali. Takže museli ujsť. Nemajú ich.

„ Áno tak to je, - uistil sa v duchu. „A toto ti neprejde, - pozrel sa na ňu vraždiacim pohľadom. Niečo naňho zakričala a rozohnala sa ešte raz. Odvrátil tvár a to ju zastavilo. Ak chcel prežiť, tak musel spolupracovať.

„ Máš šťastie, že som zviazaní devka, - povedal po tichu.

„ Artie trodas ku jiu nak ....... , - a tak ďalej. Nevedel čo to znamená, ale ani ho to netrápilo. Stále si hučal svoje. „Ukľudnil sa. “ Pocit paniky a hystérie ho prechádzal, i keď úzkosť a strach stále pociťoval. No teraz hlavnú úlohu hrali nervy. Zlosť na nich. Niečo povedal ostatným a tí sa začali baliť. Dovtípil sa, že asi to bude presun. Niekam sa ide. Pristúpil pred neho dosť mohutný muž a rozrezal mu povrazy na nohách. Mal sto chutí ho rovno kopnúť, no neurobil to. Asi by neprežil ani dva sekundy, keby to urobil a tak radšej sa podvolil. Odviazali ho od stromu. Dali mu na krk obojok a ťahali ho. Nevedel, kde idú. Bolo mu to jedno. No podľa polohy Kuis, tak šli na sever, alebo tak nejako. Predpoklad, že do nejakej osady. Dosť dúfal, že tam niekto bude rozumieť inej reči a nejako sa dohovorí. No teraz mohol len držať krok a hubu. Hlavou mu šlo toľko myšlienok o Denovi a Reachiem. Kde asi teraz by mohli byť a čo robia. Či sú v poriadku. Či ho hľadajú. Uchlácholil sa tým, že ho hľadajú. Veď sa predsa dohovorili, ak by sa niečo stalo a niekto sa stratil, tak buď vodopády Sekoro, alebo naspäť do parku k tej poslednej chate. Nikdy nemyslel, že niečo také sa môže stať. Počítali s tým, že sa stratí Den. Ten toho bol schopný. No niečo také. To ich nenapadlo ani v najdivokejších snoch. Smerovali na severovýchod ku jednej osade. Vyzeralo to , že sa dosť ponáhľali.

....................................

Den s Reachiem sa ponáhľali k tomu dymu. Netušili čo ich tam môže postihnúť. No obaja si veľmi priali, aby tam našli niekoho kto by im pomohol nájsť ich priateľa. Den vyzeral dosť zle. I keď ho ošetril. Predsa. Ruka ho musel bolieť a postupoval za Reachiem z posledných síl. No nechcel zastať. Reachie totiž nahodil, naozaj perné tempo. Boli takto na ceste už hodiny od kedy sa vybrali dolu.

„ Počkaj tu , - ukázal mu aby bol ticho. Reachie sa chcel trosku poobzerať. Bol to taký zvláštny pocit. Pocit neistoty a strachu. Nevedel čo to je, ale niečo mu tu nehralo. Nezdalo sa mu tu niečo. Neboli ďaleko od osady. Ten dym už bolo cítiť. Ale bol to zvláštny pach.

„ Reachie , - chytil ho za ruku a potichu povedal : „ Nehraj sa na hrdinu, - pošepkal mu to. Reachie len kývol a šiel. Boli ukrytý v lesíku v húšťave. Pred nimi asi 100 ranov sa začalo otvorené priestranstvo. Spomedzi tých kríkov nebolo naozaj ešte nič vidieť, no keď sa blížil bližšie ku čistine, kde bola tá osada. Tak jeho predtucha sa vypĺňala. Ten hrozný smrad patril spálenému mäsu a mŕtvolnému pachu.

„ Hráááá, hrááá, - niečo zakričalo v korunách stromov a vzlietlo. Bol to nejaký lietajúci tvor, ktorého Reachie vystrašil. A tak spustil lavínu udalostí. Keď vyšiel na čistinu, onemel v úžase Bola to osada, alebo aspoň čo z nej ostalo. Bola vypálená do základov. Nikde ani živej duše. Len pár zdochlinožravcov, ktorí keď uvideli Reachieho, tak sa rozpŕchli, alebo uleteli. Bolo tu niečo cez 15 chatrčí a všetky úplne vypálené. Ostali po nich len základy. Ešte sa z nich dymilo. Všade naokolo videl telá domácich zvierat a ľudí.

„ O môj bože, - pomaličky pristupoval ku jednej zrúcanine. Ležali tam tri obhorené telá. Reachie prišlo zle. Nadvihovalo to. Bol to neznesiteľný pach. Začal sa obracať všade naokolo a uvidel len skazu a smrť. Nikto neprežil. Všetci boli mŕtvy.

„ Kde kurva je, - rozčuľoval sa Den. Nemohol tu vydržať na jednom mieste sám. Musel sa ísť za ním pozrieť a tak sa pozviechal a potichučky sa vybral oným smerom. I on cítil ten zápach. Ale počítal, že to len mŕtve zvieratá, alebo mu preplesklo, či tu nieje niekde záchod tých primitívov. Zapchával si nos. Z jedno rukou si pomaličky odhŕňal kríky a listy z pred seba, až kým ........ Nenaskytol sa mu ten istý obraz čo Reachiemu.

„ Čo ? – jediné čo z neho vyšlo. Uvidel Reachieho, ako kľačí na zemi a zvracia. Prichádzalo to aj na neho.

„ Den – zbadal ho a pokúšal sa postaviť, - bolo úplne nanič. Ešte nikdy nevidel niečo tak hrozného ako je toto.

„ Čo sa ? Čo ? , - .............nevedel o seba vídať hlások. Reachie sa pozeral na jednu mŕtvolu. Bolo to ešte dieťa. Nemohlo mať ani len mesiac. Ležalo mimo domu. Chýbala mu pravá nôžka a bolo celé zakrvavené. Bol to ten najodpornejší pohľad. Den sa neudržal a začal zvracať aj on. Reachiemu tiekli slzy po lícach, keď videl toto.

„ Nemali šancu , - povedal s uplakaným hlasom Denovi. Ten ho sprvu nepočúval. Mrmlal niečo o krátery a výbuchu a ako tože nič nepočuli. Vtedy Denovi preblesklo hlavou : „ Tá streľba, - pozviechaval sa trochu. Postavil sa išiel za Reachiem. Ten si obzeral kráter po delostreleckom granáte. Museli si obaja dávať nejakú vreckovku pred nos. Ten smrad sa nedal vydržať.

„ Hovoril som vám to , - kričal po Reachiemu. „ Hovoril , - a do očí sa mu tisli slzy.

„ Máqerg , - spomenul si naňho a zachvátila ho panika. „ Čo ak ho zabili , - začal sa obzerať dookola. „ Sú tu , - a obzeral sa po okolí. Nezvládal to. Reachie musel k nemu podísť a poriadne s ním zamávať. Nechtiac mu stisol tú ranu a to ho v momente prebralo. Skríkol od bolesti. Kľakol si na zem a začal plakať.

„ Den , - snažil sa ho upokojiť. „ Den , - dal mu jednu facku. Nie veľmi silnú ale predsa len.

„ Čo kurva, - pozrel sa naňho prísne. „ Čo ti jebe, - postavil sa.

„ Mne , - okríkol ho. Pozri sa na seba. Nepanikar. Tí čo to spravili, tak neuniesli Máqerga. Keby áno tak by sme asi boli mŕtvy. Nehádzali by po nás kameňmi a kópiami a ešte ktovie čím, - povedal mu. Zamysli sa. Tí čo to spravili, mali moderné zbrane, - a ukázal na jednu mŕtvolu staršej ženy. Mala na chrbte ranu po popálenine. Toto je energetická zbraň´. A jediné čo som videl v rukách tých domorodcov, tak to boli len palice. Reachie si pomaličky začal uvedomovať vážnosť situácie a aj to do čoho sa to vlastne dostali.

„ Ale kto by urobil niečo také , - a pozrel sa smerom k tomu dieťaťu.

„ Neviem , - Reachiemu zosmutnel hlas a roztriasol sa.

„ Musíme niečo urobiť, - povedal Den. Už sa trochu upokojil. A už sa nehneval na Reachieho že mu jednu vlepil. Len mu povedal, že keď to bude najmenej očakávať, tak mu to vráti. Ale nemyslel to vážne. Nie nemyslel.

„ Čo urobíme, - pozeral sa na Reachieho. Očakával, že bude vedieť čo robiť. Veď stále, tie vážne veci rieši on. On je ten najvyspelejší z ich troch. Najzodpovednejší a najopatrnejší. Den chcel pohrabať celú osadu. No Reachie to zariekol. Povedal, že sa musia z tadeto dostať čo najskôr. Denovi sa to nepozdávalo. Nesúhlasil s tým, aby tých ľudí len tak nechali. Chcel s tým niečo spraviť.

„ Nie . Nemáme čas. Musíme sa z tadeto čo najskôr dostať. “

„ A kde? – pozrel sa naňho Den.

„ Musíme sa vrátiť. “

„ Čože, - Den pomyslel na Máqerga. „ Ale veď to nemôžem. “

„ A čo tu chceš robiť. Kde ho chceš hľadať. “

„ Nenechám ho tu. To nie, - s tým nemohol a nechcel súhlasiť.

„ Sami dvaja nič nezmôžeme. Dokázali rozbiť celú osady. A vôbec nemali problém zabíjať. Určite to boli povstalci. “

„ Tu. To je trochu ďaleko na ich pôsobenie. “

„ A kto iný by to mohol byť ? Ak sa úrady o tomto dozvedia, tak sem niekoho pošlu. Uvidíš , - snažil sa ho presvedčiť. Naznačil mu aj, že s jeho rukou ďaleko nedôjde. A potrebuje lekársku pomoc.

„ Majú ho tí divosy a ktovie čo s ním urobia. Nemyslím si, že ho budú šanovať. Keď niekto im spravil toto. “

Reachie nebol z tohto veľmi nadšený. Myslel presne na to isté a vedel, že tí ktorí ich prepadli boli amzonovia. A určite už o tomto incidente dávno vedia a mysleli si, že sme jedny z nich. Bál sa o Máqerga ešte viac. Ale dúfal aj to, že ich dokáže presvedčiť, že nepatrí medzi tých čo toto urobili. A v to chcel pevne dúfať.

„ Den , - pozrel sa naňho. „ Musíme ísť po pomoc a ty to dobre vieš, - Den len kýval hlavou a nechcel sa len tak vrátiť. „ Počúvaj , - chytil ho okolo pliec a hovoril : „ Opäť sa uvidíme. Uvidíš. Budeme opäť spolu a na toto budem spomínať, ako na zlí sen. “

Den začal kývať hlavou : „ Dobre, - zadržiaval slzy. Mal nervy a poriadnu zlosť, ale aj strach. Vedel, že to čo hovorí Reachie, tak je jediné možné riešenie.

„ Poď, - Reachie podišiel po vaky a chcel sa čo najskôr vybrať dolu riekou. „ Den , - ten sa ešte raz pozrel na to malé dieťa a šiel za Reachiem. Nehovorili skoro nič. Hlavu mali plnú myšlienkami a žiaľom. Nemohli prestať myslieť na tých ľudí. Blížil sa už večer. Ani si to veľmi neuvedomovali a boli o dosť neopatrní. Chceli sa len z tadeto dostať. Boli už asi dva hodiny na ceste. Neprehovorili medzi sebou ani slovo. Dokonca si ani len nevšímali škreky z lesa. Postupovali popri rieke bolo tam celkom schodne. Keď .............. zaznel výstrel. Bol celkom blízko. Skoro ....... „ Den, - zakričal naňho Reachie. Ten čupel za jednou skalou. „ Čo to bolo. “ Reachie len pokrčil plecami a chcel sa pozrieť. Prišlo to z druhej strany rieky. Na chvíľku sa pozrel a uvidel asi desať postáv na druhom brehu, ktorý bol vzdialený asi 100 ranov. „ Vidíš niečo, - aj Den bol zvedavý a tak sa vykláňal aj on.

„ Akoby niečo ukazovali, - pomyslel si Reachie.

„ Kurva, - preblesklo mu hlavou. „ Den! Musíme vypadnúť. Aj Den vedel, že to sú tí, ktorí vypálili osadu. Kto iný tu len tak pobieha takto ozbrojení.

Ukázal mu aby sa prikrčený pomaličky stiahol ku kroviu. Museli z tadeto čo najskôr vypadnúť. Den sa musel naozaj premáhať. Ruka ho dosť bolela. No musel to vydržať. Stále bol v kryte skaly a asi takých 10 ranov od nej smerom ku kroviu, keď v tom sa ozvala streľba. Boli to energetické projektily. Ale niekto tam mal aj staršie typy zbraní. A tie neboli vidieť a robili naozaj paseku. Prinútili si oboch ľahnúť na zem a takto sa pomaličky dostať ztamadiaľ preč. Tí na druhej strane stále niečo kričali a očividne sa na tom dobre zabávali. Sprvu si mysleli, že to sú ich. No zaplo im, že ich vlastní ľudia by sa pred nimi neskrývali. Takže sa dovtípili, že tu majú turistov. Nechceli žiadnych nezvaných hostí a už tobôž asi nie svedkov. Jeden z banditov volal o pomoc do vysielačky.

„ Do riti , - ukázal Reachie , ktorý bol trochu nižšie po prúde. Zbadal tam ďalšie dve postavy, aspoň tie videl.

„ Musím to risknúť skričal po Denovi. Ten to mal ľahšie. Mal sa kam skryť. No on . Tak to musel naozaj risknúť. Už sa nemal kam skrývať a vedel, že sa z tadeto musí dostať čo najskôr preč. A cesta popri rieke už vôbec nepripadala do úvahy.

„ Teraz, - vykríkol Reachie na Dena , aby začal utekať. Paľba sa zintenzívnila. Už zaťali strieľať aj tí ktorí ich chceli obísť. No na šťastie pre tých dvoch. Neboli veľmi presný. Reachieho srdce búšilo, až mu skoro išlo z hrude vystreliť. Bolo to desné. Ešte trochu a možno by sa aj „ posral “ od strachu. No nemohol si dovoliť chybu. Vedel, žeby to bola jeho posledná. Videl, ako sa Den stratil v kríkoch. Musel ísť za ním, aby sa nerozdelili a potom ešte nebodaj ešte aj oni dvaja by sa stratili z dohľadu.

„ Kurva, kurva, - hrešil, keď okolo neho prelietavali projektily. Tie energetické spôsobovali menšie výbuchy, ktoré pomaličky odlupovali časti skaly za ktorou sa skrýval. Pripravil sa. Dych sa mu zrýchlil. Vtedy nechcel myslieť na nič iné, len čo najskôr to prebehnúť. Asi tri rany pre ním bol výmoľ, kde bola voda. Dalo by sa doňho skryť a potom ešte raz to risknúť a bol by v húštine. Tam by sa im dalo veľmi ľahko skryť. To všetko mu preblysklo hlavou v momente. Na cvičisku mali a nie raz krytie sa pred nepriateľskou paľbou. No teraz to je iné.

„ To nikto nepovie, že sa človek pri , - dýchal čoraz rýchlejšie a dodával si odvahu , - tom poserie, - vyskočil a upaľoval do toho výmoľu. Našťastie preňho. Nestihli preorientovať paľbu inde. Kým sa zdohadali, tak sa Reachiemu podarilo dostať do húštiny. Síce za ním pálili ďalej. No predsa len. Kroviny a stromy mu dávali lepšiu ochranu. No Reachie nehľadal ani tak ochranu. Skôr upaľoval za Denom. Aspoň si to myslel. Šiel tým istým smerom. Nechcel sa zastaviť. Vedel, že sa musia dostať čo najďalej preč. „ Deeeeeen , - kričal po ňom. No on nebol ďaleko. Počkal naňho. Keď mu už paľba dala pokoj, tak sa skryl a pozoroval čo sa bude diať s Reachiem. Bál sa oňho. Nezvládol by asi stratu ďalšieho priateľa.

„ Tu som , - a behal smerom ku nemu. Reachie k nemu pribehol celý zadychčaný. „ Utekaj ďalej, - ukázal mu a upaľovali smerom k hore. Tam sa im chceli stratiť.

„ Si v poriadku, - opýtal sa ho Den zadychčaným hlasom. Obaja boli vystrašený. No predsa sa len niečo z toho výcviku na nich zachytilo. Zachovali si celkom chladnú hlavu. I keď boli vystrašený na smrť. Predsa len nespanikárili. To by totiž bola ich istá smrť. Ten len zakýval hlavou a ukázal mu hlavou, aby trochu pridal. Nemali problém z behom. Boli športovci a behávali i v ťachšom terénne. No teraz to bolo trochu iné. Predtým im niekto nestrieľal do zadku. I keď paľba utíchla. Predsa len nespomaľovali. Museli sa dostať čo najďalej.

Asi tak po hodine behu predsa už aj oni boli vyčerpaný a unavený. Reachie bol stále vpredu a vyberal cestu. Zastavil sa a pozrel sa dozadu na Dena. Ten už bol v úbohom stave. Jeho zlomená kľúčna kosť si vybrala daň. I keď sa snažil zatínať zuby. Predsa len. Strašne ho to bolelo. Dobehol za Reachiem a doslova sa zrútil na zadok.

„ Koniec, - predychával a lapal po dychu.

„ Už nikdy nevynechám ani jednu hodinu telocviku, - snažil sa zavtipkovať Reachie. No nebola nato nálada.

„ Sú za nami, - opýtal sa Den. Ten už ležal na zemi a len bezvládne sa pozeral hore. Obloha sa už začala zaťahovať. Bolo šero a tak veľmi zlá viditeľnosť.

„ Nesmieme zastavovať. “ Reachie bol taktiež unavený, no lepšie je byť unavený a vyčerpaný, ako nebyť.

„ Musíme ísť ďalej. “ No Den nechcel. Nevládal a mal sto chutí si odtrhnúť ruku. Tak ho to bolelo. Reachie sa nad neho naklonil a pozrel sa mu do očí a chytil za čelo. Bol celý horúci.

„ Vrieš. “

„ Díki, - pokúsil sa zasmiať Den. No nemohol. Ešte stále lapal po vzduchu. Reachie si dal dolu batoh a vybral lekárničku. Musel mu dať niečo proti horúčke a bolesti a nejaký stimulant.

„ Drogy nie , - bránil sa Den. Nechcel užívať žiadne svinstvo.

„ Den , - pozrel sa naňho. Mal si pravdu. Musíme ísť pohľadať Máqerga, - povedal a nebol z toho veľmi nadšený. Vtedy Den spozornel a chcel sa posadiť. Pomohol mu sa posadiť a dal mu tlakovú injekciu.

„ Auu, - chytil sa za to miesto.

„ Slečinka. “

„ Ha , - konečne sa mu na tvári ukázal úsmev. Musel mu dať ešte aj niečo proti bolesti a slabý stimulant. Mal ho len postaviť na nohy a dodať trochu sily. Dokázal totiž potlačiť únavu. Niečo ako energetický nápoj len účinky boli trochu silnejšie a dlhšie. Dávali to vesmírny pilotom, hlavne počas bitky, aby vydržali čo najdlhšie vonku.

„ Paráda, - zasmial sa Den, keď mu ho pichol. „ Do protokolu, protestoval som proti tomu. “

„ Zaznamenáno, - potľapkalo ho po zdravom pleci a pomohol sa mu postaviť. Nastala chvíľka ticha. „ Kto to boli? – opýtal sa ako prvý Den. „ Viem len toľko koľko ty. A to, že to oni sú zato zodpovední. Za zničenie tej osady. Ak sa dostanú do ďalšej osady a bude tam aj Máqerg. Nemyslím si, žeby chceli nejakých svedkov. Preto budeme musieť ísť hore prúdom rieky. Vrátime sa naspäť na miesto kam nás prepadli a ztamadiaľ sa vídame smerom na sever. Môžeme len dúfať, že nájdeme nejakú osadu a ....... . “ Prestal.

„ A čo ? “

„ A neviem. Neviem čo potom. “

„ Hhh, - Den nebol veľmi nadšený z toho plánu.

„ Ak máš lepší tak sem s ním. “ No nemal.

„ Ideme, - opäť na seba nahodil vak a teraz aj Denov a podal mu nejakú palicu, ktorá tu ležala. Nesmieme sa zastaviť. Musíme dohnať ten náskok, čo majú pred nami tí domorodci a vzdialiť sa čo najďalej od tých banditov.

„ Myslíš, že to boli kujunci ? “

„ Bože Den. Viem len toľko koľko ty, - bol už nervózny.

„ Nemusíš hneď vybuchovať. Stačila jednoduchá odpoveď, - drgol doňho a išiel dopredu. Reachieho to omrzelo. Nechcel sa hádať. Veď ani jeden za to nemohli. Ocitli sa na zlom mieste v zlý čas. To bola ich smola.

„ Den , - zakričal za ním. „ No taaak. Prepáč. Zastav sa . A prepáč mi to. Som len na konci s nervami. Celý sa trasiem. Je mi zima a pritom je tu sparota ako na púšti a ja sa trasiem. “ Den sa zastavil a otočil ku nemu : „ Ja viem. Obaja sme vystrašený. No musíme sa z toho dostať. Nech sa stane čo sa stane. Musíme si sľúbiť, že sa z toho dostanem. A Máqerg s nami. Odídeme z tejto planéty opäť všetci traja a na toto sa budeme pozerať ako na zlú skurvenú spomienku. “

„ Máš pravdu, - Reachie sklonil hlavu a pomaličky pristúpil k Denovi.

„ Poď sem , - objali sa . No aj rýchlo pustili „ Máqergovi , - Den ukázal na Reachieho prstom.

„ Ani slovo. Ani len slovíčko, - Reachie sa usmial. Den sa opäť pohol svojím smerom no : „ Den , - zakričal za ním. Deeen , - otočil sa a Reachie mu ukazoval, že ide zlým smerom. Rukou ukázal, že tam.

„Jak to vieš? “

„ Jednoducho viem, - bol si úplne istý. Nechceli sa zastavovať. Potrebovali dohnať čo najviac. Smerovali opäť tam kde ich prepadli. Dostali sa tam až v noci. Všetko bolo tak ako to tam nechali. Sprvu mali aj strach, či sa tam náhodou nevrátili Amzonovia. No nebolo tomu. Tak. Reachie ale aj tak pre istotu nechal Dena dolu pod táboriskom a sám sa šiel presvedčiť. No našťastie nik. Domorodci, ktorí uniesli Máqerga mali deň náskok a k tomu ešte aj poznali terén a presne kam ísť. Oni dvaja naopak nemali ani šajnu. A preto len dúfali, že pôjdu správne. No nie teraz. Bola tma a trochu začalo popršiavať. Nebola zima, aspoň to. No predsa. Nechceli si spraviť oheň. Len si zohriali niečo pod zub na prenosnom ohrievaču. Potrebovali byť na zajtra tip – top a preto ani len nik nezostal na stráži. Neverili , žeby sa tu niekto ukázal. Jednoducho to riskli. No nebol to pokojný spánok. To vôbec nie.

.................

Máqerg nemal veľa komfortu. Bol hladný a dehydrovaní. Nezastavili sa dlhší odpočinok. Niečo ich poriadne hnalo dopredu. Vyzerali dosť nervózna a neustále sa z neho doberali. Nevedel síce čo im urobil, ale vedel to, že keď sa z toho dostane a tak on im niečo určite urobí. Hriala ho táto myšlienka. Teraz ale musel vydržať , aby sa neskôr mohol pomstiť. Nad ránom došli ku rieke. Na druhom brehu bolo vidno osadu. Bola dosť veľká. Len čo sa vynorili z lesa, tak zavládol krik. To ich vítali z druhej strany a poriadne sa radovali. Niečo po sebe kričali. Sprvu nevedel čo, no keď ho zatiahli za obojok a predstavili ho, tak si domyslel. Je ich korisť. Strhol sa. No nevyplatilo sa mu to. Dostal s palicou po chrbte. Dosť to bolelo. O chvíľu prišli člny a odviezli ich na druhú stranu. Jak narokom. Tak prvý amzon z tej osady, ktorý prišiel ku Máqergovi, tak mu napľul do tváre a udrel ho. Chcel sa brániť, no nevládal. Len si kryl tvár. Keď prešli cez rieku, tak sa to ešte zhoršilo. Začali sa tam hádzať kamene a pokrikovať po ňom.

„ Nechajte ma , - išlo mu až do plaču. No kričal. „ Som Áresan. Rozumie mi tu , - stále ho niečo prerušilo. Nebolo ho ani len počuť. Kričali po ňom a hádzali všeličo. Stále si niekto pribehol a buchol doňho. „ Rozumiee, - dostal ránu do čela. Pomaličky sa mu začal obraz zahmlievať. Pohľad mu zaliala krv a on spadol. Jeden z amzonov ktorý ho viedol na vodítku tak s ním poriadne trhol. Myslel si, že simuluje . No keď s ním trhol ešte pár krát, tak spozoroval, že ten už nieje medzi vnímajúcimi. No pre istotu predsa ešte len raz potiahol. No Máqerg bol už mimo. Niečo na jeho adresu povedal a chcel ho udrieť s kopiou. No v tom : „ Sitra per, - dav sa okamžite utíšil a rozostúpil. Kráčali tam dve staršie dámy oblečené v niečom čo vyzeralo ako šamanské rúcha s krásnymi perami . Mali v rukách palice. Jedna z nich ňou pomaly raz rozmachla. Dav sa rozostúpil ešte viac. Vodkyňa skupiny, ktorá uniesla Máqerga predstúpila pred tú staršiu pani a niečo jej povedala. Nesúhlasila s ňou. Niečo sa jej nepáčilo. No staršina sa rozhodla. Ukázala na muža ktorý držal Máqergov obojok a povedala niečo. Muselo to byť nasleduj mňa, pretože šiel za ňou. Bolo vidno na tvárach okolostojacich ľudí, že nesú veľmi spokojný. Chceli mať svoju pomstu, aj keby mali Máqerga ukameňovať. No staršina ich osady rozhodla a keďže má tu slovo, ako najväčší náčelník, tak museli poslúchnuť. Odvliekli ho do veľkého domu uprostred osady. Bola to vlastne veľká budova obohnaná múrom z kolíkov a len s jedným vchodom. Nebola tam brána ,ako by sa dalo predpokladať. Mohol tam prísť ktokoľvek chcel a požiadať o radu, alebo sa posťažovať. Aj teraz tam zavítala skoro celá osada. Amzonovia chceli pomstu. No staršina rozhodla, že mu dajú slovo nech vedia kto je a čo tu chce a prečo ich jeho kumpáni napadli. I keď mu na chvíľku zachránila život. No len oddialila nevyhnutné. Rozsudok smrti bol už dávno vynesený. Chcel sa len o útočníkoch dozvedieť čo najviac. A preto ho nechali oddýchnuť.

Máqerg sa prebral na strašné bolesti hlavy. Bolelo ho brucho a hlava. Vlastne celé telo, no ostatné necítil. Bolesť hlavy a brucha to prehlušila. Bála sa otvoriť oči. Nechcel sa ani chytiť za brucho, alebo za hlavu. Očakával totiž, že len čo sa pohne, tak to všetko začne odznova. No nemohol tak byť večne a preto len na chvíľku otvoril jedno oko. Spozoroval, že tu nikto nieje a leží v nejakej klietke. Ešte predsa len trochu počkal. Nehnul sa a len počúval čo sa deje okolo. Vonku bol dosť veľký hurhaj. Tušil, že to asi kvôli nemu. No teraz :„ Musím ujsť, - povedal a a dodával si odvahy. Vedel, že nič dobrého ho tu nečaká a tak sa rozhodol, že to aspoň skúsi. Nemal to vôbec premyslené, no cítil potrebu niečo urobiť. Pohol rukami a vtedy zacítil ďalšiu bolesť. Rozviazali mu ruky, no mal ich poranené od lán. Okolo zápästí mal krvavé šmuhy. Pomaličky sa posadil a porozhliadal sa . Nikde nikto. Boli si úplne istý, že im nemôže ujsť a pritom boli aj dosť rozrušený čo s ním urobia a hlavne čo sa to deje všade naokolo nich. Máqerg pozbieral posledné sily a postavil sa . Pristúpil ku dverám. Boli spravené z veľmi pevného a hrubého prútia. No Máqerg nebol, žiaden hlupák. Netrvalo dlho a vedel si vypomôcť. Pomocou svojho tielka a palici dokázal zlomiť dva prúty. Otvor bol natoľko veľký, že sa z tamadiaľ mohol prepchať. Bolelo ho celé telo. No svitala mu nádej. Bol tak presvedčený o svojom úspechu, že nedával ani pozor. Nevšimol si, že asi 3 rany na pravo od neho sedí stráž. Ten muž bol asi unavení, pretože si vôbec nevšimol, čo sa stalo. No ani Máqerg si ho nevšimol a pomaličky sa prikrádal ku východu z budovy. Bolo tam vidieť dosť veľa ľudí. To už nebolo také ľahké. No predsa. Pritlačil sa k stene a len vykukoval von, či neuvidí nejaké východisko z tohto tu. Poobzeral sa po okolí a vtedy si všimol, že tam je jedna stráž. Stále ho nezbadala. A vtedy ho to napadlo. Nemohol ísť takto von. To by ho hneď zbadali a preto sa pomaličky priblížil k onomu chlapovi a udrel ho po hlave. Nezaujímal sa či ho len omráčil alebo zranil. Netrápilo ho to. Rýchlo ho zatiahol do klietky a začal vyzliekať. Chcel sa prezliecť do jeho šatov keď, - „ Siaáááá , - ozvalo sa spoza neho. Máqerg sa otočil.

„ Kurva, - zahrešil nahlas. No nezľakol sa .Bol odhodlaný bojovať. Schytil kopiu čo tam mal ten chlap a , - tá ženská, ktorá ho chytila a viedla tú bandu, ktorá ich prepadla a za ním rozohnala a hodila po ňom kopiu. No Máqerg sa tentoraz uhol. Netrafila. Druhá ženská, ktorá tam s ním bola stále niečo kričala. Máqerg vedel, že je zle nedobre. Rýchlo priskočil k tej bližšej. Na šťastie pre neho to bola tá, ktorej prisahal , že sa jej pekelne pomstí a jednou ranou do tváre ju uzemnil. Síce bol vyčerpaní. Zúril. Tá druhá sa naňho vrhla dlhou kopiou no aj tomu sa Máqerg uhol, chytil ju za ňu a pritiahol k sebe bližšie. Vrazila mu jednu. No Máqerg už necítil ani bolesť. Dal jej hlavičku. Chcela si ešte vytiahnuť nôž, no Máqerg bol rýchlejší a skoro jej tým zlomil ruku. Hodil ju na zem a obzrel sa za tou prvou. Tá sa práve zdvihla zo zemi. Máqerg nečakal a okamžite k nej priskočil a kopol ju rovno do tváre. V živote ešte neudrel ženu. No teraz to bolo iné a spravil to rád. Tých dvoch sa veľmi rýchlo zbavil, no predsa len stihli vyvolať poplach. Máqerg vybehol von. Hneď sa musel uhnúť dvom kópiám. Blížila sa k nemu celá horda a niečo pokrikovala. Máqerg sa rozbehol popri múru. Zbadal tam nejaký vchod a tak doňho vošiel. Stali tam dvaja muži, ktorí keď ho zbadali tak sa naňho automaticky vrhli. Máqergovi sa oplatil výcvik boja na blízko. Rýchlo ich svojím kopím zložil na zem . Boli tam aj iní amzonovia. No zväčša deti. Máqerg sa rýchlo poobzeral a vbehol do ďalšieho vchodu. Bola to dlhá izba a na druhom konci bol východ. No bol tam problém. Stálo tam nejaké dievča. Máqerg sa rozbehol. Nečakal to čo sa stalo. Koho by napadlo, že ....... : „ Tria ........ tu máš, - to boli posledné slová čo počul a opäť odpadol.

Do chodby nabehli aj ostatný. No Máqerg bol už na zemi a nad ním malé dievča. Držalo v rukách Máqergovo ukradnuté kopí a svoju bojovú malú palicu. Na Máqerga sa okamžite vrhli stráže a zbili ho.

„ Sitra kara per , - opäť sa ozvala staršina. Stráže ho totiž chceli zabiť. No nedovolila im to. Kým bol ich zajatcom, tak by to nebol problém. No podľa zákona, teraz patrí tomu malému dievčaťu a to tu bolo z tou druhou staršinou, ktorá tu bola na návšteve, aby prebrali nebezpečenstvo, ktoré sa ku ním blíži.

„ Siatrapia Katrin, sitra alleppo ku hgiuka anawas kliokuj, - povedala jej niečo. Všetci sa upokojili. Opäť ho odniesli do klietky, no tentoraz ho poriadne spútali a stráže, - tie už zaspať nemohli. Máqerg tam ležal asi do poobedia. Prebral sa až na pichľavý pocit medzi lopatkami. Otočil hlavu a zaskuvíňal. Tentoraz cítil komplet všetko. Nemohol si síce poriadne spomenúť na celý priebeh úteku, no na tvár ktorú videl pred klietkou nezabudol. Bolo to to dievča.

„ Do šľaka , - povedal si. Chcel aby to bol len zlý sen , - no nie. Nočná mora pokračovala. Chcelo sa mu kričať, no nemohol. Nemal ani toľko síl, aby zavrieskal. A pritom to dievča stále doňho štuchalo s tou palicou a niečo naňho hovorila.

„ Nerozumiem ti , - povedal jej. „ Skúsim to teraz tak , - preblesklo mu hlavou.

No dievča nič. Len doňho šťúchala paličkou. Nemal sa ani ako brániť. Mal zviazané ruky a aj nohy.

„ Prestaň. Okamžite prestaň lebo uvidíš, - chcel zvýšiť hlas, no nešlo mu to. Len sa mu vysmiala. Rozumela mu totiž. ....... „ Teba si pamätám , - povedal : „ A pomaličky sa prevalil ku okraju klietky bližšie ku nej. „ Viem že mi rozumieš. Prestaň, - skríkol na ňu keď neprestávala. „ Si blbá alebo čo , - mal to ho už dosť,- kurva fix, - vzpieral sa , no nepomáhalo to. Mala z toho ešte väčšiu srandu. Nepomáhalo ani keď po nej kričal. No aspoň sa snažil. No úplné sucho v ústach. Prasknuté pery a neutíchajúca bolesť hlavy a brucha. Tak to naozaj muselo vyzerať smiešne, alebo aspoň na zaplakanie. Dievča sa bavilo. Niečo mu sem tam povedalo po amzonsky no Máqerg ten tomu nerozumel. Onedlho tam boli aj ďalšie deti. A akoby napriek si zobrali paličky aj oni a už tam doňho sčuchalo niekoľko paličiek. Jeho strážcovia mali poriadnu srandu a aj pre tie deti to bola riadna zábava. No len Máqerg sa nesmial. Bolo mu skôr do plaču. Nepomáhali ani pekné slová, ani vyhrážky. Nič ich nezastavilo si pichnúť do Máqerga. Bolo to dosť bolestivé. Mal citlivé a dobité skoro celé telo. Nepohlo ani keď sa utiahol do vzdialenejšieho kúta. Len si priniesli väčšie a dlhšie palice. Naštvalo ho to a tak z celej sily kopol do klietky, smerom ku tým deťom, - pomohlo to, - vystrašil ich aspoň skoro všetky. Len to dievča tam ostalo. Bolo riadne nazlostené. Pretože jej zlomil je palicu a prekazil jej zábavku no na ktorej sa Máqerg veľmi nesmial a nebavil. Na tvári sa mu vynoril úsmev : „ Tomu sa teraz smej, - povedal sarkasticky, - Ahh teraz. .... Máš šťastie že si bambuch, inak by si dostala také poza uši , - splietal niečo. Ten výpad ho stál dosť veľa síl. Dievča sa len ešte viac nasrdilo. Podišlo ku strážam a zobralo do ruky kopiu. Nasmerovalo ju na Máqerga ........ Stráže len sa smiali a povzbudzovali tú malú k činu. No ona nie: „ Patríš mne. Odteraz si s tebou budem robiť čo chcem a vedz , - prerušil ju: „ Máš smolu , - povedal. Ja nie som na deti , - snažil sa zasmiať.

„ Nie som , - poriadne sa nazúrila a vyrútila sa naňho s kopiou. No Máqerg nebol až tak bezbranný. Podarilo sa mu za ten čas čo ho tam trápili rozviazať ruky a chytil tú kópiu.

„ Mám ťa, - a poriadne s ňou potiahol ku sebe. Dievča sa neudržalo a skoro spadlo. No zachytilo sa klietky. To už tam bol Máqerg a chytil ju pod krk: „ A teraz počú ......, - nedopovedal.

„ Okamžite pusť moju vnučku, - ozval sa poriadny ženský hlas. To dievča ho ukusilo do ruky a on ju pustil. „ Auuu , - stálo ho veľa síl sa postaviť. Nechcel sa už nechať ponižovať a nevedieť prečo.

„ Katrin , - tá starena povedala dosť prísnym tónom jej meno. Máqergovi sa to nepozdávalo. To nebolo zvyčajné meno pre týchto ľudí. Ako keby vedel, aké tu používajú. No Katrin určite nie. Rozprávali sa tam po amzonsky. Máqerg to už nepočúval. Len čakal čo sa bude diať. Bola tam aj tá druhá starešina a dohovárala sa s ňou. Nevyzerala nadšene. Nemusel im rozumieť, aby vycítil že to je kvôli nemu. Celý čas tam bolo to dievča a pozeralo sa naňho. Nebol to veľmi vrúcny pohľad. Bol mu dosť nepríjemný. A tak len tam sedel v kúte čo najďalej od mreží a toho spratka. Po čase sa prestali hádať a rozišli sa . Ta jedna babizňa s tou malou podišli ku klietke a starešina sa ozvala : „ Ešte raz siahneš na moju vnučku a dám ťa okamžite popraviť. Tradícia, ne tradícia, - Máqerg pochopil. „ Rozumieš . “ Máqerg pochopil no chcel sa spýtať : „ Prečo som tu a ....., - prerušila ho.

„ Uvidíš, - povedala starešina a pobrali sa preč. To dievča sa otočilo a ostro sa naňho pozrelo. Blízko pred vchodom sa otočila aj starešina povedala : „ O chvíľku sa vydáme na cestu do Subty. “

„ Subta, - zopakoval po nej. Čo je to , kde je ... , - no nič boli už preč. Ostali tu len stráže.

„ No paráda, - pomyslel si Máqerg. Stráže ktoré tam ostali sa pomaličky priblížili ku klietke a ukázali laná. Už nemal toľko síl, aby sa zdráhal a tak pre istotu sa nemienil brániť. Nemusel by to prežiť a to chcel ako jediné dokázať. Dostať sa z tadeto a celý a zdravý. I keď už teraz jeho ego kleslo veľmi hlboko. No nestratil duchaprítomnosť a nepanikáril, i keď už ku hysteričeniu mal párkrát naozaj veľmi blízko. Opäť ho zviazali. No tentoraz sa poriadne poistili. Len jajkal, keď mu sťahovali oprátky. Nešanovali ho . Naozaj nečakal veľmi dlho a už boli pri ňom ďalšie štyri stráže. Všetko ženy a pobádali ho aby vyšiel von z klietky. Už si tentoraz dávali aj pozor. No nenávisť v ich očiach bola stále. A to Máqerga ubíjalo a deprimovalo. Nevedel prečo. Tušil, že sa muselo stať niečo veľmi zlého, lebo určite by len tak niekoho nezajali a neponižovali ho a nesnažili sa mu čo najviac ublížiť. Mohlo byť tak napoludnie. V bruchu mu poriadne žgrkalo, no nepociťoval hlad. Mal hlavu plnú iných myšlienok a tak nato ani len nepomyslel.

„Turana ake, - v diaľke spoznal tu starešinu i to dievča. Už teraz sa mu dvíhala žlč, len čo ich zbadal a počul. Niečo sa muselo diať. Prišla sem dosť veľká skupina bojovníkov. A to prevažne žien. Neboli to len tak hocijaké žienky. Boli dobre urastené a svalnaté. Ženskosť sa u nich doslova vytrácala.

„ To ma podrž, - povedal si po tichu Máqerg. To už bol pri lodiach, kde ho nakladali. No počula to tá malá. „ Siaaa , - a buchla ho po nohách s palicou. Podlámalo sa mu v kolenách.

„ Aaaaa, - len vykríkol. Chcela mu ešte pridať, no jej stará mama jej to zakázala. Aspoň sa na ňu tak prísne pozrela.

Máqerg už kľačal v lodi a bolo mu to trochu smiešne. No nedal to radšej na sebe vedieť. Mal naozaj sto chutí tú malú roztrhnúť.

.....................................

Ráno bolo trochu chladnejšie. No museli vstávať skôr, ak chceli dohnať Máqerga.

Ako prvý bol hore Den a snažil sa niečo urobiť s tým ramenom. Bolelo ho to mal to poradne opuchnuté.

„ Počkaj , pomôžem ti, - prisadol k nemu Reachie.

„ Ahhh, - pohol s ním trochu prudšie. „ Len ťa budem spomaľovať. Mal by si ísť sám.“

„ Tak nato veľmi rýchlo zabudni, - a poriadne mu zatiahol dlahu, aj obväz. Ruku musel mal poriadne upevnenú , hlavne hornú časť.

„ Ale, - nedopovedal. Reachie nemal náladu na hádky. Nemali čas.

„ Ideme, - pomohol sa mu postaviť na nohy, Reachie pozbieral všetko čo sa len dalo uniesť a vydali sa na cestu.

Smerovali na severe a potom chceli ísť hore tokom popri rieke. Vedeli, že tam dolu v údolí sú tí gauneri, ale museli to risknúť. Nepoznali terén a najlepšie bolo ísť popri rieke, aspoň nestratiť ju z dohľadu. Nevedeli čo budú robiť potom, no to už nechali na neskôr, keď k tomu príde.

Cesta bola zlá. Pre Dena aj bolestivá. Reachie mu síce pichal injekcie od bolesti. No predsa. Potreboval by si poriadne oddýchnuť a nie trmácať sa po horách. Ani on nebol na tom najlepšie. Po troch hodinách dorazili na úbočie, kde sa rieke zakúsila do svahu. Najsamprv to Reachie poriadne obhliadol. Nepotrebovali teraz vojsť do nejakej paste. Okolo rieky bolo celkom ticho. Len ta rieka, akoby vedela ,že sa deje niečo zlého. V tomto mieste bol tok rieky úzky a prudký. Trochu nižšie sa rozlievala, no tu nie. Tu bola dravá a nepokojná. Niežeby chceli prejsť na druhú stranu. Reachie sa len zapozeral a spomenul si kvôli čomu tu vlastne sú. Je to naozaj krása. No musel sa vrátiť späť do reality a tá bola o dosť krutejšia.

„ Den , - zvolával po tichu. „ Deen, - rozhliadal sa dookola, či ho niekde neuvidí. „ Kurva, kde sa skryl, - pomyslel si.

„ Tuuu, - vykukol spoza skaly, vedľa jedného urasteného stromu.

„ Tu som ťa nenechal, - stále si len šepkali, akoby čakali, že tu niekto je. Mali strach. No ani jeden to nechcel veľmi navonok ukazovať.

„Vzduch je čistí, musíme ísť ďalej. Oddýchol si si ? “

Den len prikývol a postavil sa .

Teraz už len pokračovali smerom hore prúdom ku rieke.

Nepostupovali veľmi rýchlo. Ani veľmi nemohli. Cesta bola plná úskalísk a prepadov. No dolu k rieke nezostúpili. Nebolo by to veľmi bezpečné.

.........................................

Máqerg ležal vzadu na jednom z člnov. Dalo by sa povedať, že plavba prebiehala kľudne i keď hore prúdom. No v týchto častiach bola rieka pokojná a pretekala pomaly cez krásne údolie. Scenéria na oboch stranách rieky bola úchvatná. Keby nebolo toho, že je spútaný, tak by si to aj užíval. No bolelo ho celé telo. Najviac hlava. Mal opuchnuté obe oči a zle sa mu pozeralo. Nemohol sa ani len chytiť za hlavu. Mal totiž zviazané ruky.

„ Aspoň ta malá sa baví. Rozprávala sa z jednou z veslariek. Na jeho loďke boli len samé ženské vyzbrojené obrovskými mačetami a dokonca jedna z nich mala aj starú strelnú zbraň. Určite ju zohnala niekde od priekupníkov, ktorý urobili veľký obchod, keďže patrila už dávno do starožitnosti. Asi po troch hodinách plavby sa rieka predsa len trochu zostrila a nedalo sa už po nej plaviť. Museli si vystúpiť. Samozrejme Máqerga nepoprosili pekne. Ale bral to už s rezervou. Pochopil, že odpor v tejto chvíli nemá zmysel. Veď ani nevedel kde je, takže asi by ďaleko neušiel. I keď vyhliadky na ďalšie potupy, taktiež neboli najlepšie.

„ Siapre , - niečo započul, ako sa ta malá dohaduje s ostatnými, ktoré niesli čln. Nemusel poznať tú reč. Ale pochopil, keď položili čln na zem a ta malá podišla k nemu aj s dýkou v ruke. Sprvu sa zľakol, no : „ Máš ešte šancu sa zachrániť, ak ma teraz pustíš, dáš čln a ja odídem, akoby sa nič nestalo ? – pousmial sa i keď nasilu, pretože aj smiech bol bolestivý.

No nič. Len mu rozrezala laná na rukách a „ Hhhhh, - zahnala sa naňho nožíkom. No Máqerg nič. Síce mu to jedno nebolo. Predsa len sa nebude báť takej malej kozy.

„ Čo ! – povedal to prísnym tónom. A to asi nemal robiť. Dala mu po pysku a to riadnu. Neudržal sa na nohách. Niežeby ho to dievča až tak veľmi udrelo, ale neudržal sa už na nohách. Nejedol ani nepamätá.

„ Kurva, - odpľul si samú krv.

„ Budeš poslúchať, - za ňou sa ozýval smiech, to ju ešte viac posmelilo a tak mu chcela dať ešte jednu. No to už nedopustil a chytil jej ruku a poriadne ju je vykrútil.

„ To že si , - rozmyslel si to, keď sa postavil opäť na nohy. Jej spolubojovníce už jej išli na pomoc.

„ Máš šťastie, - a trochu ho to aj potešilo. Bolo vidno že ju to bolelo, pretože pustila až ten nožík a kľačala na zemi. Ešte trochu a rozplače sa . No nemohol pokračovať ďalej, aspoň nie teraz. Vedel, čo chcú. Len ju pustil a pomaličky zo zdvihnutými rukami šiel ku člnu. Spravili si z neho nosiča.

Máqerg nadával celú cestu. Len s jednou prestávku niesol spolu s ďalšími troma čln. Niežeby bol ťažký, ale po troch hodinách, kým opäť spustili člny na vodu si oddýchol iba raz aj to len na päť minút. Síce aj oni no predsa len . Oni neboli v takej kondícií, ako on. No nedal sa . Nezlomia ho. Rozhodol sa. Nedá sa zlomiť za žiadnu cenu. To mu dodávalo viac a viac sily. Veril tomu, že sa to skončí a on sa nato bude v budúcnosti smiať. Pretože to budú oni kto potom bude trpieť a on ...... Táto myšlienka ho hriala celú cestu.

„ Pomsta , sladká pomsta, - no na teraz to musel prehltnúť.

Cesta trvala ešte. Do ďalšej osady sa mali dostať až na ďalší deň večer. No to nevedel. Našťastie pre neho to bolo už skoro bez prekážok. Keď sa rieka začala stáčať na východ, tak bola pokojnejšia a dalo sa po nej plaviť celou cestou až do osady Subta. Tak sa totiž volala táto osada v ktorej mal byť väznený a súdený.

Príchod bol podľa jeho očakávaní. Celkom ho prestalo skoro všetko bolieť, dokonca mu aj skoro odpuchla tvár. No keď videl čo všetko ho čaká na brehu rieky, dostal strach. A oprávnený. Hneď len čo ho vyložili, samozrejme nie v rukavičkách už po ňom lietala rôzna hlina, bordeľ a ba aj nejaké tie kamene. Nemohol si poriadne skryť tvár, pretože bojovníčky ho držali za ruky. I keď sa všemocne snažil kryť si tvár. Nešlo mu to veľmi a bol dosť zoslabený. No neklesal na duši. Preňho už prebiehal čas naozaj úplne inak. Pomaličky prestal vnímať realitu a odpadol. Posledné čo videl bola len tvár toho dievčaťa ako naňho niečo kričí. No nepočul nič a ..................

.............................................

„ Potichu , - šepkal Reachie Denovi. Ten nevyzeral najlepšie. Ruku síce mal zafixovanú, no predsa. Potreboval by kľud, aby sa rany mohli hojiť a nie trmácať sa po všelijakých skalách a briežkoch.

Minulú noc mali šťastie. Práve keď sa ukladali na spánok, tak počuli výstrely a hlasy boja. Keď sa približovali bližšie ku stretu mohli vidieť aj oslnivé výbuchy. Nevedeli čo sa tam deje ale domysleli si to.

Den veľmi netúžil sa nato ísť pozrieť. No Reachie to musel vidieť a tak mu nedal inú možnosť. Kráčali opatrne, aby náhodou na niečo, alebo na niekoho nenatrafili.

Dole pod nimi sa im naskytol nie veľmi pekný pohľad.

Amzonky vedeli, že táto osada má byť ďalšia, ktorú majú banditi prepadnúť a tak sa aj pripravili. No podcenili silu banditov a hlavne ich počet. Tí išli na istotu a bez milosti. Najsamprv vtrhla do osady len mala jednotka asi 15 mužov a začali strieľať do vzduchu. Chceli tým spiacich obyvateľov chatrčí prebudiť. No tí boli preč. Ostalo tam asi len 100 bojovníc , ktoré si mali posvietiť na votrelcov. Okamžite vybehli zo svojich úkrytov, domnievajúc sa, že to sú všetci banditi. Ale nebolo tomu tak. Len čo vybehli y úkrytov, tak sa spustila paľba z lesa. Boli to raketomety. Tie ktoré počuli Reachie s Denom. A teraz aj videli. Nebol to féroví boj. A ani netrval veľmi dlho. Reachie s Denom len s údesom pozerali na prebiehajúcu masakru. Amzonovia. Nemali šancu už vopred so svojimi zbraňami i keď medzi nimi boli aj strelné zbrane. Predsa len , oproti vycvičeným žoldnierom nemali šancu. Ani na boji z blízka. Banditi nepoznali zľutovanie. Vedeli čo tu na nich nachystali a preto tu ponechali iba malú údernú jednotku. Vedeli, kde sa podelo asi 400 obyvateľov tejto osady. Odišli postupne hore prúdom rieky do osady Subta.

„ Musíme im pomôcť , - povedal Den so strachom v hlase. Bolo ho cítiť i počuť. Do očí sa mu tisli slzy a musle sa veľmi ovládať aby neurobil nejakú hlúposť. Aj Reachiemu to nebolo jedno. No vedel lepšie zachovať chladnú hlavu ako Den. Ten bol viac temperamentnejší. Banditi sa veľmi nebabrali. Boj netrval ani polhodinu. No tým dvom to stačilo. Videli dosť.

„ Mať teraz kameru, tak....., - rozčuľoval sa Reachie.

Den iba niečo zamrlal.

„ Musíme ísť. Nmôžeme sa tu zdržovať. “

Den nie veľmi súhlasil . Chcel počkať do konca a potom zísť dolu a pomôcť tým ktorým sa ešte pomôcť dalo. No Reachieho neobmekčil. S toho čo videl, tak banditi nenechávali ani len zajatcov. Zabíjali všetko. Nepotrebovali nijaku záťaž na ceste za svojim ďalšími zverstvami.

„ Nesmiem len tak odísť , - nástojčil Den.

„ Nebuď hlúpy. Čo myslíš, že tam robia a ukázal smerom na osadu. „ Nechcem sa s tebou hádať, jednoducho nie.“

„ A čo teraz.“

„ Neviem. Mali by sme ich nasledovať a nedať sa pritom chytiť. “

„ Čože, - Den sa trošku zhrozil.

„ Nie , premýšľaj. Idú tam kde je ďalšia osada. Možno je tam aj Máqerg. My nevieme kde mame ísť, alebo to vieš.“

Den sa na chvíľku odmlčal. Vedel, že je to dobrý plán. Ale aj nebezpečný. No nioč iné im neoostávalo. Vedeli, len že majä ísť hore prädom rieky a možno tam niekde bude nejaka tí osada. A tí sa mala stať teraz terčom ďalšieho útoku. Obaja sa pomaličky odplazili preč a pokračovali hore prúdom rieky. Zvuky boja už prestali nadobro. Obom nebolo veľmi do reči. Nevedeli čo ich bude čakať keď pôjdu ďalej. Obaja v mysli vedeli, že Máqerg je v nebezpečenstve. Neprehovorili o tom. Možno, že len nechceli. Znechceli pripustiť čo sa stane ak tam dôjdu skôr ako banditi, ale aj keby tam boli skôr. Čo potom. Trápilo ich to, no pokračovali. Nechceli nechať priateľa napospas jak Amzonkám, tak ani banditom. Ani jedna a ani druhá vyhliadka nevyzerala najlepšie.

.........................................................

Ráno bolo ako každé iné. Studené a sychravé. A čo sa týka Máqerga, tak aj bolestivé. No bol prekvapení. Vstal bez toho, aby ho niekto kopal, štuchal s palicou, alebo niečo naňho vylieval. Bolo to skoro akokeby to celé bolo sen a to všetko čo sa v posledné dni udialo sa nikdy nestalo. Spomenul si na Dena a Reachieho. Konečne sa mu vyjavil aj obraz otca. Ako rád by ho teraz objal.......

„ Ahhhh, .- skríkol. Koniec sna. A bolo to tu opäť všetko naspäť.

„ Vstávať, - kto iný ako to malé dievčisko. „ Do šľaka, - okamžite sa prebral. „ Šije ti, alebo ......, - nedopovedal a uz po ňom letela hlina. Skopla ju naňho. Máqerg prestal protesto-

vať. Nemalo to žiaden zmysel. Len sa pousmial. Vyceril zuby. Sice ho to bolelo. Celú tvár mal opuchnutú.

„ Kiere biere at, - niečo zamrmľala a hodila mu misku s jedlom dolu. Jesné, že všetko skončilo na zemi v blate. V tom vlastne spal. V chladnom mokrom blate. Pociťoval už aj následky. Mal horúčku a po celom tele vyrážky.

„ Díky, - opäť sa na ňu vyškeril a ešte dodal: „ Nechceš trošku. Musíš si ale po to prísť tu dolu, - a uvolnil jej miesto. Tak kvôli tomu sa mu zišla ďalšia spŕška hliny. Máqerg už len očakával čo sa bude diať ďalej. Netrvalo to dlho kým sa zobudili ďalšie deti a celá šou sa začala od znova. Už ho to až tak nebolelo. Mozňo už stratil všetok cit. No malo sa stať niečo s čím nikto v osade nepočítal.

„ Tiare, - počul v ďialke. Deti sa iba zastavili nad svojou radovankou a odišli preč.

„ My sa ešte uvidíme, - pohrozila mu ta malá.

„ Tak to len môžem dúfať, - oprel sa o stenu jamy a pozeral sa rovno naňu. „ Veď počkaj. Nato sa strašne spolieham, že sa my dvaja ešte stretneme. “

V neďalekých lesoch sa zatiaľ niečo skrývalo. Nebolo to nič dobré, pretože všeko vtáctvo, zver utieklo z tejto oblasti. Len tiché šedé tiene, ktoré sa pohybovali medzi stromami a kríkmi. Boli to tí banditi, ktorí sa preskupovali, aby mohli lepšie zaútočiť.

„ Musím sa z taďiaľto nejako dostať, - hundral si popod zuby. „ Musí predsa byť cesta von. “ No mozog mu už tak nefungoval. Bol unaveny a zbitý. Necítil dokonca ani len bolesť. Asi si už nato zvykol.

„ Vstávaj, - zacítil tupý úder do ramena. Trafila ho kameňom. „ Nemysli si, že ti to len tak prejde, - a už držala v ruke druhý kameň. Chcela sa rozohnať, keď ......

„ Tá veľká budova v strede, - ukázal jeden z banditov na veľkú oválnu drevenú budovu. Ten druhý namieril a ........

„ Ahhhh, - zaznel výkrik. Ta malá skoro spadla do jamy. Máqerg ani tak nezaregistroval ten výbuch, ako to ako bol blízko svojho sna. Dostať tú malu do parády. No netrvalo to dlho. Ďalší výbuch bol bližšie. Dievča to odhodilo preč od jamy a Máqerg dosatal peknú spŕšku hliny. Potom sa už len ozývali samé výbuchy a výstreli. Nastal zmetok a panika.

„ Čo to do šľaka , - nedopovedal a zasypala ho poriadna spŕška hliny. Našťastie steny boli obložené doskami, takže ho to nezasipalo. Ale predsa. Musel sa vyhrabávavať von. Nevedel čo sa deje. Len to počul. V určitom okamihu si myslel, že ho prišli zachrániť, ale veľmi rýchlo ho to prešlo. Tak by určite záchrana neprebiehala. Počul výstreli a stonanie ranených a zomierajúcich.

„ Katrin, Katrin , - volala starešina na svoju vnučku. Tá pribehla ku nej a pevne sa jej chytila. Bola vystrašená.

„ Ostaň tu , - prikázala jej. No bolo ťažké ju odtrhnúť. Musela ísť von pomôcť svojim, ktorí bojovali už vopred prehnanú bitku.

„ Musíš byť teraz silná a nebáť sa . Si Amzonka, Nezabúdaj nato, - potriasla s ňou. Katrin len prikývla hlavou a utrela si slzy. „ Počkaj tu . “

V osade zavládla panika. Nepočítali s takýmto nepriateľom. Vedeli, že je silný. Ale že si dovolí zaútočiť na takú veľkú osadu. A ani nepočítali s tým, že bude aj taký rýchli. Veď nestihli ešte ani len začať evakuáciu tejto osady. Netušili, že bojovníkov a bojovníčky, ktorí nechali v predchádzajúcej osade už niesú. Cieľom teroristov bola práve táto osada. Žije tu okolo 3000 ľudí a teraz aj s uprchlíkmi je to cez 5 tisíc. Osada bola naozaj veľká. No panika, ktorá vznikla vyhrala pre banditov biktu už vopred. Amzonovia sa nemohli zorganizovať do sústredeného odporu. Pre banditov boli veľmi ľahkí cieľ. Neprišli sem aby zabíjali. Ale aby zajímali. Išlo im o otrokov. Táto banda úzko spolupracovala s otrokármi na tejto planéte. Boli veľmi dobre vycvičení a vyzbrojení. Mnohí z nich pochádzali z jednotiek zvláštneho nasadenia. Takže obyčajní bojovníci s primitívnymi zbraňami nemali šancu. Banditi už postúpili a obsadili okrajové časti osady. A Postupovali hlbšie. Išlo to naozaj rýchlo. Za nimi nasledovali ďalší, ktorí brali zajatcov. Nemaznali sa s nikým. Starších ľudí rovno strieľali. Brali iba tých, ktorí im vyrobia peniaze. Boli to hlavne chlapci a dievčatá. To čo ich čakalo a čo im pripravili otrokári si nevedeli ani len predstaviť, keď ich odtrhovali od rodičov. Mnohých s nich postrieľali. Len tak pre parádu a aby ukázali, že vzdorovať im je prakticky nemožné.

„ Do šľaka čo sa to deje , - rozčuľoval sa Máqerg. Zasypala ho totiž ďalšia sprška hliny. Vtedy nato prišiel. Je to jeho šanca na útek. Musí to využiť a stotožnil sa s tým.

„ Ahhh , - ďalšia spŕška a opäť bol o niečo vyššie. Rýchlo sa snažil urobiť si kopku. Nevnímal čo sa deje okolo neho. Všetok ten nárek, plač ringot zbraní. Amzonky bojovali neúprosne, ale bez šance. Útočnici nepoznali zľutovanie.