So zlomeným nosom je veru riadna oštara. Krváca poriadne, človek sa nadýchnuť nemôže a keď sa zle zhojí, navždy je ksicht pokrivený. Mám to ale šťastie, že ranu do frňáka schytal môj protivník a nie ja. I keď zas, aby ste si nemysleli, aj mne zápästie teraz riadne brní.

Do čoho si teraz ruku poutieram? Rozhliadol som sa. Kútikom oka som zazrel rozčúleného krčmára, ako sa ku mne ženie. Na dnes večer tu tuším končím. Mimovoľne som sa uhol. Len svojim zmyslom, a to všetkým šiestim, vďačím za to, že ma nerozmliaždila ťažká dubová lavica. Chlap sa akosi pozviechal a vrhol sa na mňa s novou vervou. Za ten mesiac, čo som v meste, som nadobudol dojem, že ruvačky priam zázračne priťahujem. Vždy sa nájde čosi, prečo mi ktosi chce hubu roztrieskať. Ako i dnes - nebolo čím neviestke Lole zaplatiť a teraz mám na krku tohto svalnáča. Pomaly si privykám mestkému životu. I teraz - vykryl som ľavý hák a ľavačkou udrel silákovi do žalúdka - skutočne učím sa rýchlo, stačí odpozorovať pár trikov.

Chlapík sa zosypal ako vrece zemiakov, nepochyboval som, že tentokrát je to už naozaj. S úľavou som sa vystrel a pohľadom vyhľadal krčmára. Od zlosti funel ako kováčsky mech a tvár mu spurpurovela. Narýchlo som prešacoval vrecká, či by sa nenašla ešte dakde zlatka, ktorou by som ho uchlácholil - celkom i chápem, že sa tak čertil, veď sme mu riadne inventár rozmlátitli, ale ja som nemal ani deravého groša. Už som sa bral na odchod, keď ma čiasi ruka vzala okolo ramien. Nuž okolo ramien, to som asi prehnal, bolo to skôr vo výške pása - zdola na mňa totiž hľadel urastený trpaslík.

"Prátelu, šak dočkaj, kam by si chodil, ešte by sem rád s tebú reč hodil. "

Mrkol na krčmára a šikovným pohybom krátkych prstov vyhodil do vzduchu dukát.

"Na, pán domáci, tutok máte, aby ste nebol škodný, šak tuto šuhaj to isto nje naschvál porozbíjal. Je tak? Ja sa za neho zaručím. No a my isto ešte dneskaj čo to popijeme, pojeme, natrovíme. Šak sa vám to vyplatí - poznáte ma!"

"Že si to ty Kremeň", zahundral krčmár, mincu chytil nemenej zručne ako bola hodená a teraz už spokojne odpočívala v jeho červenej dlani."Ale už žiaden bordel, dosť že si mi sem tamtých čudákov navláčil", fľochol k odľahlému stolu.

Nasledoval som jeho pohľad. V kúte sedeli traja ..., aj by som povedal ľudia ale to by som mal len z tretiny pravdu.

Trpaslík, na nerozoznanie od Kremeňa sa predstavil ako Krompáč, počerný chlap v cestovnom plášti sa ukázal byť spoly elfom, aspoň tak som usúdil podľa jeho vykrojených uší i neľudsky sivých očí, a trojicu uzatváral vycivený mág v pestrofarebej róbe, nazval sa Septagramom.

=========

"Dobre hrá i spieva tamten", mávol som rukou, aby reč nestála, smerom k bardovi, čo si ho krčmár najal, aby hostí pobavil.

"Tak jest, ten ide též s nama, bude nám cestou veselo", žmurkol na mňa Kremeň.

Zarazilo ma to. Ktovie akých podivínov ešte trpaslík zverboval na výpravu.

"A kto je to vlastne?"

"Méno mu je Gijóm. Ten je zďaleka, až hen, no ... z Tramtárie. Odtál, kde žaby žerú."

"Blbost, kdo by už len žaby žral?", riekol Krompáč a vopchal si do úst ďalšie sústo pečenej potkaniny.

"Žerú žaby a armádam velia panny. Bol som tam kedysi". Hádam prvý krát za večer prehovoril polelf a ešte viac sa zamračil. Pokožku mal tmavú, obočie zachmúrené a keď prehovoril, znelo to ako vlčie zavrčanie. Možno to ani nebol polelf, ale kvapka elfskej krvi mu v žilách určite kolovala. Toľko povýšeneckosti - to sa nedá len tak naučiť.

"To je nezmysel, ako môže panna generálovať?", čudoval sa mág, ale videl som na ňom ako si už predstavuje sporo odetú žienku oháňajúcu sa obojručákom.

"Též hútam, že ani jeden z celého vojska ju nechcel, to mosí byt rádna škrata", vzdychol ktorýsi z trpaslíkov. Medovina mi začala do hlavy stúpať, už sa mi javili jeden ako druhý.

"Taká panna, tá by sa zišla. Veď viete, čo sa hovorí o drakoch, že majú pre ne slabosť."

"Nuž to hej, ale kde takú splašíš, co by s tebú šla a nevyzerala jak ta tramtárijská".

Boli by panny a žaby hádam do zajtrajšieho rána rozoberali, keby v tom nevstúpil do krčmy vysoký starec. Hluk potrundžených hlasov na okamih utíchol a veľa hláv sa otočilo k nemu, niektoré i letmo kývli na pozdrav.

"Kto je to?", šťuchol som Septagrama lakťom medzi rebrá.

"Však Rehor Drakobijca, nepoznáš?!"

Na moje počudovanie Rehor Drakobijca zamieril priamo k nášmu stolu. Pravdupovediac pripomínal skôr potulného proroka, než slávneho hrdinu. Oblečený bol v dlhej bielej košeli a sivom plášti, natíska sa mi povedať: v župane; snehobiele vlasy mu siahali po ramená a brada sa tiež nedala v dĺžke zahanbiť.

Veliteľ hneď vyskočil na nohy a predháňal sa hosťa uvítať a usadiť. "Majstre, rady nám treba, víte jak sa hovorí, že tunak okolo mesta drak krúžil a len nedávno sa kamsi pobral, nikdo ho šak nevidel, ... ."

I ja som už začul, ako fagani na ulici vykrikujú "Draku, draku daj pokladu, gate vyzleč, leť za hory preč ", ale netušil som že sa nájde niekto, kto detské povedačky zoberie tak vážne.

"Nie je také ľahké draka zočiť, nie je on jarmočná atrakcia, žeby sa každému ukázal za pár grošov. Mágiou on vládne veľkou, mysľou vie hýbať vecami a zmeniť sa bárs i na muchu dokáže. Len jednému z tisícich sa pošťastí ho zazrieť, a to musí byť nielen vyvoleným, ale i duchom pripraveným. A len jednému z tých tisícich z tisícich, čo ho zočili sa ho podarí i skoliť. Veľký preveľký je to kumšt a zároveň ruka bohov ovinutá okolo pliec drakobijca ... ".

Takto starec bľabotal a bľabotal, ale čo bolo najhoršie, moji noví kumpáni viseli na každom jeho slove, dychtivo prikyvovali, mág dokonca vysúkal kdesi z rukáva zažltnutý pergamen a uhlíkom sa dal písať poznámky. Zízal som i ja, na tú bezbrehú dôverčivosť. Nie, takéto chvastúnstva starého deda ja počúvať nemusím, radšej som sa vybral za krčmárom po ďalší džbán medoviny.

Zlatistý mok sa tento rok obzvlášť vydaril, ľahko mi kĺzal dole gágorom, ej musím si dať pozor, lebo zajtra mi gebula pukne. Keď som sa potrundžený vrátil k stolu, starec akurát držal napriahnutú dlaň a ostatní na ňu očarene čumeli. Spozornel som, ba priznám, aj ja som zvedavo nakukol.

Drakobijcova dlaň bola suchá a kostnatá, pripomínala pahýľ čo trčí z vody a čnie sa nad hladinou. A v dlani navlas ako by sa zrkadlil kúsok tej hladiny, podmanivo sa ligotal zvláštny kamienok.

"Keď drak zaplače, slza čo skropí zem, rozpadne sa na takéto malé kúsky a stane sa pokladom nevídanej krásy i ceny."

"Veľké majetky mi zaň núkali. I madžurský kráľ ho pre svoju vyvolenú pýtal, mienil ho zasadiť do rýdzeho zlata aby zdobil šiju budúcej kráľovnej. Ale ja ho nedám, pre svoju Violu ho šetrím ako veno."

=========

"Tak chlapi, každý po zlatke dajte". Zízal som ako Kremeňovi všetci, vrátane elfa dobrovoľne strčili dukát.

"Nemám ani fuka." Povedal som popravde veliteľovi, keď jeho spýtavý pohľad dorazil ku mne.

"No co už, dám za teba a vrátiš hned jako bude, jasné? "

Rehor sa zdvihol, mešec schoval do záhybov župana a vybral sa ku dverám. V tom ho dohonil červenolíci chlap od vedľajšieho stolu a úctivo sa mu prihovoril. Z jednoduchých giest sa dalo vyrozumieť, že ho pozýva na partičku. Skutočne, prehodili ešte pár slov a drakobijca sa

pridal k neveľkej skupinke ľudí hrajúcich kocky.

"A to čo bolo, za čo ste mu toľké peniaze dali?" , vysypal som, čo mi na srdci ležalo. Zadĺžil som sa, a to ešte za dajakú sprostosť. Za taký obnos som mohol mať Lolu vari aj na týždeň.

"Nejdeš s dobú, chlapče. Čil se najvác za rady platí. A najvác se takým darí, čo nerobá len ´konzultujú´, tak sa tomu hovorí, akože rady rozdávajú, to je i také nové remeslo".

Už toho na mňa bolo priveľa, reči mi prestávali dávať zmysel a z tretieho džbánu krčmárovej žbrndy ma riadne motalo. Mág a trpaslíci poškuľovali po hráčskom stole, videlo sa mi, že sa chcú pridať, bard sa vytratil zahrať ďalšie sólo, ostať s elfom osamote mi nebolo akurát po chuti. Vstal som a porúčal sa. Aspoň sa vyspím naposledy v mäkkých perinách, ktovie kde-kade budem teraz na cestách drichmať.

=========

Z postele ma hneď za úsvitu vytiahol uhlušujúci buchot, to Kremeň mlátil na dvere hostinskej izby poriskom sekery, vraj sa čaká len na mňa. Ostatní členovia družiny buď nešli spať, alebo sa napili nejakého zázračného trúnku, lebo už stáli na dvore v plnej paráde, kone osedlané - len vyraziť. Mne sa ušla vychudnutá paripa, ale i za tú som bol vďačný, lebo Kremeň ju kdesi zohnal na vlastné trovy.

Ulice Slamohradu boli ešte prázdne, len kde-tu cez okno prenikalo nesmelé svetlo sviečky. I v pekárni sa už svietilo, na celú ulicu rozvoniaval čerstvý chlieb, vháňal sliny do lačných úst, no nadarmo - nikde sme sa nepristavili, akosi sme mali naponáhľo. Družina zakrátko dorazila k východnej bráne, k tej najtesnejšej - kade jazdec neprejde, musí zosadnúť, za opraty stiahnuť koňovi hlavu a opatrne ho previesť. A vtedy, ako jeden po druhom zosadali zo sedla a tlačili sa k východu : najprv trpaslíci, potom elf, moje sotva rozlepené oči konečne postrehli, že ktosi je navyše. Útla postava zdieľala koňa s Gijómom, sedela pred ním. Ako mi to len mohlo uniknúť? Azda ďaľší čudák do partie, trpaslík si teda vie vybrať kumpánov.

Obrátil som sa na mága, no ten zvyčajne zhovorčivý, vytára i čo nevie, teraz len mykol plecom a náhlil sa k bráne. Za mestom sme sa pobrali hradskou priamo na východ, moja kobyla nestíhala slušnému tempu, ktoré nasadili ostatní a tak ma nechali plahočiť sa na chvoste. Veľmi ma to mrzelo, pretože zvedavosť, kto je novým členom družiny každým krokom rástla. Až ked sa chýlilo k poludniu, mág spomalil, aby sa priblížil ku mne. Krk dám na to, že šípil vo mne lepšieho poslucháča, lebo ostatným už liezol na nervy.

"Čože sa ty tak vlečieš, stále ťa musíme vyčkávať."

Len som na neho zagánil, hneď zmäkol.

"Pýtal si sa ešte v meste, nemohol som ti vysvetlovať, čo ak by strážnik začul. Isto si si všimol, že máme naponáhľo. Kremeň sa obáva, že nás budú sledovať."

"Azda kvôli tomu novému? Parom nech ho zožere, čo je zač? Nemám chuť sa do niečoho nečestného namočiť. "

"Novému alebo novej" tajnostkársky prehodil mág.

Naveľa naveľa, lebo Septagram si vychutnával, že ma môže naťahovať koľko mu je po chuti, a moju zvedavosť to len stupňuje, sa mi z neho podarilo vypáčiť, že prišelcom je vlastne Rehorova dcéra, ktorú včera vyhral Krompáč v kockách. Starého totiž obohrali o posledný groš, a keď už nemal čo do banku vložiť ktosi navrhol aby ponúkol svoju Violu, vraj na pár dní do služby, veď dievka sa všeličomu priučí. Ani netreba vysvetlovať, že trpaslíci boli v hazarde zohraná dvojka, a namiesto tučného banku do Rehorovho vrecka, putovala čerstvo zobudená Viola do bardovho sedla. Teraz mi už bolo jasné prečo sa tak náhlime,

Rehor vraj poberal istú vážnosť v Slamohrade, a keby sa zrána spamätal a podarilo sa mu zburcovať zopár vojakov, mali sme sa na čo tešiť.

"Ako som už minule spomínal, panna sa na takejto výprave vždy zíde", uzavrel rozprávanie mág.

Pradupovediac bol som sklamaný. Ak sa len spoly podobá na svojho otca a ak ju ten splodil v primerane zrelom veku, tak mi z toho vychádzala len škaredá stará dievka s dlhými umastenými vlasmi. Ach, ako veľmi som sa mýlil, veď Viola sa mala stať mojím osudom.

=========

Družinu som dohonil, až keď zastavili k poludňajšiemu odpočinku. Mrcina bola radosťou celá bez seba, že som konečne zosadol zo sedla a dala sa hneď mládzu spásať. O takej šťavnatej pochúťke sa jej mohlo v Slamohrade len snívať. K ostatným som sa hneď nemal, ešte som bol rozmrzelý, že ma tak vzadu nechali a s výnimkou mága, ktorý ma len otravovať prišiel, na mňa zabudli. V ústreti mi však už kráčal Kremeň so širokým úsmevom na zarastenej tvári.

"Bratku, čil si konečne tunak. Pod si dačo zajest. Uhánali sme jak odušu,

ale tuším tá cica starému za vela nestojí. Šak hentá, ved víš, mág ti vari vravel. Pod sa na nu kuknút, hen odbehla vody nabrať, lenivá veru neni - aspoň že to. A keď ju ešte uvidíš, je jako lusk, mne sa teda roby vácej lúbja, ale peknú ženskú vjem ocenit"

"Čo ma po dákej babizni, vydýchnuť si idem, hladný som jak vlk, i hrdlo by sa zišlo dačím prepláchnuť. ", mykol som plecom, i keď zvedavosť mnou opäť zalomcovala.

No k oddychu som sa nedostal, prirútil sa k nám Septagram, a vzrušene si mädlil ruky.

"Mám pre vás prekvapenie, čakal som kým budeme všetci, i keď ledva som sa premohol"

"Ak si zas míníš róbu nad hlavu vytahovat jak včera, tak na to nejsme zvedaví.", odbil ho Kremeň. Mojím skorým odchodom tuším večerná zábava neskončila.

Mág si ho nevšímal, "Hej, Tielin sem sa", zavolal na elfa, čo stál opodiaľ. Isto to je sčasti elf, ešte i meno mu znie tak elfsky naduto.

"Gijóm, Krompáč, sánky vám popadajú, keď vám toto ukážem."

Keď sa všetci pozhŕňali, mág vytiahol z vrecka retiazku na ktorej sa hompálal akýsi prívesok. Slávnostne sa vypäl a retiazku s haraburdou zdvihol vysoko nad hlavu.

"Ponáša sa to na vec, čo som už kdesi videl." Pozrime ho elfisko a ešte všadebol. Začínal som mať toho Tielina plné zuby.

"Kompas", pokračoval elf, "ukazuje kde je sever."

"Ále žabí prd", vyprskol mág, vzápätí však zmierlivejšie dodal "i keď musím uznať, že istá podobnosť s týmto prístrojom, najmä, čo do vonkajšieho prevedenia-podoby sa tu mohla vyskytnúť, účel prístroja je však načisto iný. Táto vecička páni ...", nasledovala dramatická pauza počas ktorej prebehol pohľadom naokolo aby sa uistil, že pozorne načúvame. "Nás dovedie priamo do dračej náruče."

"A dáky dievkomer by sa nenašiel, ja reku by som v inej náruči radšej skončil". Žart mi vyšiel, ozval sa štvorhlasný rehot.

Septagram sa zatváril namosúrene a hotoval sa akési formulky mrmotať. Mával rukami kol dokola, div že sa mu nezauzlili, až napokon prehlásil: "Na, vzhliadnite vy neverci zázrak mágie. Takto ho vezmete do ruky a ručička vám ukáže smer ktorým sa uberať, ak chcete draka zočiť".

Zázrak mágie bol poriadne fiasko. Keď ho vzal do rúk Krompáč ukazoval na sever, keď Tielin tak na juhozápad, a keď som ho vzal do rúk ja, ručička sa metala ako v tanci svätého Víta.

=========

Cesta príjemne ubiehala, až som občas zabúdal, čo je naším cieľom. Septagram, ktorého bard nachádajúci záľubu v takýchto výstreľkoch, prekrstil na ľahšie vysloviteľného Sepťa, čo sa vo všeobecnosti dobre ujalo, lebo s výslovnosťou sme hlavne pri večernom pohostení mali ťažkosti, ešte občas pobehoval s drakomerom a my sme ho zo začiatku nasledovali, raz na juh, raz na severozápad, podľa toho aký mala strelka práve deň.

No i to po čase ustalo, a prístroj ostal už len terčom posmeškov, čo mág znášal s namosúreným výrazom a odutou perou.

Od Sepťa som pochytil zvyk žuvať tabak, a tak sme svorne pľuvali na všetky strany, samozrejme, keď bola v dohľade Viola nútil som sa do spôsobnejšieho správania. Zdalo sa však, že tá si užíva Gijómovo nadbiehanie a neštíti sa ani elfovej spoločnosti. Škrelo ma to, lebo v duchu som sa videl pohľadnejší ako oni dvaja dokopy, nuž čo, ženské sú nevyspytateľné. Takto som raz hútal, keď vtom dievčina podišla ku mne s džbánom vody.

"Aulebrix", priznávam, ohromilo ma to, takmer som na zadok padol, keby som, pravda, nesedel na dubovom pníku. Po správnosti vyslovené svoje meno som nepočul vari týždne. Pre Kremeňa a Krompáča som bol Brikso. Ostatní, najmä bard si dal záležať, ma volali striedavo Aulík a Ixík.Že im huby neodhnijú za takú skomoleninu, to už Sepťo lepšie obišiel, "priniesla som ti trochu pramenistej vody, aby si si ovlažil hrdlo a omyl tvár po ceste."

Nečakala a už i vytiahla biely ručníček, namočila ho do vody a dala sa mi ním líce i krk utierať. Nuž mal som čo robiť, aby som sa ovládol, jej vlasy ma občas pošteklili a na šiji som cítil horúci dych. Na zbláznenie. Lola by sa musela poriadne snažiť, aby sa mi takto rozbúchalo srdce.

Príjemná chvíľka však netrvala dlho, prerušil ju krátky výkrik a vzápätí volanie o pomoc. Vraždil by som ich, mága, či barda, alebo ktorý z nich to kričal. Poslušne som sa však rozbehol tým smerom, obaja trpaslíci sa už rútili tiež. Len niekoľko siah od lesného chodníka ktorým sme prišli, v bačorine, akých v tomto kraji bolo hojne, sa metal po krk zaborený mág. Stváral to najhoršie, čo mohol v danej chvíli urobiť, stále viac a viac sa zamotával do chalúh a hustá brečka ho ťahala ku dnu.

Tielin sa snažil dostať bližšie pridŕžajúc sa konárov. Zakrátko už bol na dosah Septagrama, no mágovi trčala von len umazaná hlava. Schmatol ho za šticu, na čo sa ozvalo úpenlivé zavytie. Bolo by sa to vari i podarilo, no vŕbový konár neudržal tiahu oboch tiel a hladina - ak si vôbec zaslúži také pomenovanie, pohltila i elfovo padajúce telo.

"Chytro, totok mu hoď Brikso, ty si taký dlháň", mával na mňa Kremeň konárom, čo práve usekol sekerou.

"Lano by sa čil hodilo, zbehni pon Gijóm, ty máš rýchle nožiská, možná ešte stihneme", povedal Krompáč.

Načiahol som sa ako som vedel, chytil sa kmeňa osiky a nastavil haluz smerom k Tielinovi. Ešte pár palcov nie viac, už len kúštik chýba.

"Na chyť sa mna za ruku," Krompáč zaujal moje miesto, ja som namiesto stromu schmatol jeho rameno a len jednou nohou stojac na pevnej zemi podal som

elfovi konár. Schmatol ho všetkou silou, svaly na ramene sa mu napli až vyzerali ako zväzok konopných povrazov. Nemal to ľahké, ešte i omráčeného mága jednou rukou zvierať, no zachytil som jeho pohľad a zračilo sa v ňom jediné - obrovská túžba prežiť, dočiahnuť vytúžený breh, položiť sa horeznačky na tvrdú zem, zhlboka oddychovať a nakoniec sa vystatovačne uškrnúť 'veď to nič nebolo, chlapi, už aj horšie veci sa mi prihodili - ako ma v Madžursku hodili tigrovi do jamy, to už len bolo zlé '

No zatiaľ to tak nevyzeralo, hoci sme sa s obomi trpaslíkmi snažili, konár sa nám šmýkal medzi dlaňami a dvaja chudáci, i keď akotak držali hlavy hore, nehýbali sa príliš z miesta. O chvíľu, poviem o chvíľu, ale mne to prišlo akoby tri krát medzitým slnko zapadlo, dobehol udychčaný bard, cez rameno povraz - naša záchrana. Nebolo to také jednoduché ako som si predstavoval, musel sa i on pridať, aby sme v štvorici zatiahli za jeden koniec, zatiaľ, čo Tielinovi a mágovi sme hodili druhý.

=========

"Sem sa kuknite." V širokej trpaslíkovej dlani, ktorá zašmátrala v mágovej ešte stále od ľaku zovretej pästi, sa blyslo zopár kamienkov - prehlásil ich za vzácne drahokamy. Nepochybne, trpaslíkom treba v takýchto veciach veriť, v pokladoch sa oni vyznajú. Ale ktovie, či boli až také vzácne, veď Septagram za tie tri-štyri ligotavé kúsky zaplatil takmer životom. Do bačoriny sa totiž, ako vysvitlo, vrhol sám. Namiesto toho aby si užíval oddychu, pobehoval okolo táboriska a zbieral žabí trus do svojich lechtvarov , keď tu zočil ležať v blate ligotavé skvosty. Vo svojej roztržitosti, či detinskej bezhlavosti zišiel z chodníka a skončil po uši v smrtonosnej mase, blázon, už mohlo byť po ňom !

"To sú isto tie Dračie slzy, čo spomínal Rehor Drakobijca", naklonil sa nad ne Tielin a v tvári sa mu zjavilo až detské vzrušenie, dojem namosúreného elfa, ktorý vo mne vyvolal v ten prvý večer sa pomaly ale isto strácal, vari som mu krivdil?

"Akurát sem to chcel reknút, to sú ony, šak to navlas tak vyzerá, jak ukazoval ten jeden. "

=========

V našej družine zavládla nálada ako vo včelom úli. Všetci razom pookriali, nedôvera a pochybnosti, ktoré postupne začali vari každého nahlodávať sa razom stratili. Drak bol tu, boli sme mu na stope, o chvíľu možno na dohľad. Veci začali do seba zapadať - ešte zopár trblietavých kamienkov sa našlo, mimochodom trpaslíci z nich zmajstrovali náhrdelník, ktorý teraz krášlil Violinu šiju, no a nedávno sme minuli i úplne obhorený pahýľ stromu, spomenul si bard. Nuž nechcelo sa mi kaziť im radosť poznámkou, že za tým pokojne mohol byť blesk a nie dračie ohnivé kýchnutie, ako sa ostatní svorne domnievali. I pšenice vraj bolo pomenej tento rok tvrdili dedinčania ktorých sme čas od času na ceste stretli, vari zlomyseľná dračia mágia za tým stojí, a čo bolo najrukolapnejšie Septagram znova vytiahol svoj drakomer a ten, čudujsa svete ukazoval zväčša na východ k Dračím horám, priamo vpred, smerom ktorým sme sa uberali.

Dovolím si tvrdiť, že v tom čase som ostal jediným rozumne zmýšľajúcim spomedzi svojich druhov. Veď kto by inak popošiel uloviť zajaca či bažanta na večeru, pohľadať vhodnú cestu, aby sme sa nemusel vracať, obhliadnuť okolie či nehrozí nebezpečie. Ostatní len o drakovi snívali, vzrušene pobehovali, a hovor o plánoch na samotný lov i o nezmernom poklade vôbec neutíchal, vravím ako včely v úli. Dobrá nálada sa najkrajšie prejavila na Viole, zrumenli jej líca, začala si svojím nežným hlasom častejšie pospevovať a zvonivo sa smiala. Dokonca sa ku mne stále viac mala, neboli jej proti vôli ani moje naoko náhodné dotyky.

=========

V ten osudný deň sme vyrazili neskôr ako obyčajne Viola na mňa myslela, och dievčatko moje starostlivé, a odložila mi kúsok pečienky z večere - pekne zabalenej v lopúchovom liste. Spokojne som prežúval a niesol sa na svojej mrcine, keď ku mne priklusal bard, popiskoval si akúsi melódiu.

"Počuj Ixík, čo na to povieš?"

"Na čo?"

"Na tento nápev", opäť kúsok zapískal.

"Pekné."

"Musím ešte slová vymyslieť."

Len som mykol plecom, komponovanie muziky bola posledná vec na svete čo by ma zaujímala.

"Rozmýšľal som, že by to bola balada o drakovi, ktorý sa zaľúbil do princeznej."

Vytreštil som oči, "čo ti ja viem, mne by sa viac ľúbilo 'Pec nám spadla, pec nám spadla, ...' Zanôtil som falošne.

"Myslíš, že jestvujú i dračice?"

"Čo by nie, ako by sa inak dráčatá rodili? "

Gijóm sa uchechtol, ale v zápätí mu úsmev zmrzol na perách, z húštiny sa totiž vyrútil mág s ohromným krikom. Isto si nadbehol do kríkov uľaviť, ale teraz jačí ako keby síru čúral !

"Medveď, medveeeď ...", toľko paniky mal v tvári, až som sa nazdal, že v šuchotajúcom kroví číha vari stádo ozrutných šeliem. Tielin, ktorý šiel pred nami pohotovo obrátil koňa, rýchlim plynulým pohybom sňal kušu, vložil šíp a zacielil smerom ktorý ukazoval mág.

Ani sa mi nechce vravieť, čo nasledovalo potom. Ozvalo sa žalostné zachrčanie a keď sme sa konečne predrali hustými kriakmi naskytol sa nám smutný pohľad. To čoho mága tak k smrti vyľakalo bolo útle medvieďa - napohľad z tohtoročného vrhu. Elfov šíp mu preťal hrdlo, a teraz chrčalo v agónii. Obrátil som sa aby som ušetril Violu tohto pohľadu, no ona sa mi už s hlasnými vzlykmi hodila okolo krku.

Krompáč jediným silným rozmachom sekery ukončil jeho trápenie.

"Pome radšej dál, dakde tu má možno mater."

=========

Večer sme sa utáborili na brehu rieky. Tielinovi a Gijómovi sa podarilo uloviť zopár rýb na motúz s červami a bratsky sa s nami podelili. Vytratil som sa od hostiny a vystriehol som Violu ako sa šla dole k rieke umyť. Práve si rozopínala košieľku, keď som ju schytil okolo pása. Zvískla, a snažila sa mi vytrhnúť, ale len tak naoko. Smútok z dnešného dňa ju už tuším nadobro prešiel. Trochu som povolil zovretie a ona sa mi otočila tvárou.

Oči jej jasali a na perách ihral šibalský úsmev. Úsmev ktorý sľuboval, že dnešnú noc bude mojou.

=========

Noc bola tmavá, i mesiac len občas vykukol spoza oblakov, akoby i on sám sa taktne vzdialil, aby nás dvoch nerušil.

Viola mi zaspala v objatí. Kochal som sa pohľadom na tú nežnú tváričku a načúval pravidelému dychu. Zdalo sa mi,že mi patrí svet, taká vlna šťastia ma zaplavila. Už som nevydržal dlhšie nehybne ležať, opatrne som sa zodvihol a šiel sa prejsť k rieke, podeliť sa s nocou o svoj cit. Mesiac na tmavej hladine sa na mňa usmieval a voda zurčala krásnu pieseň. Odhodil som šaty na breh a vošiel do vody schladiť rozhorúčenú hlavu. Ponoril som sa, urobil som pár záberov, a keď som sa vynoril delilo ma od náprotivného brehu vari len pol druha siahy. Zaumienil som si, že tam doplávam a nadbehnem pešo, čo ma prúd splavil, keď v tom som na brehu zočil akýsi pohyb. V šere som nedovidel, preto som sa priblížil ešte viac. Hlupák som, čo si budem nahovárať. Keď som zočil čo to je, bolo už neskoro. Ozval sa rev, taký žalostný aký len matka, ktorá prišla o svoje mláďa vie vydať. Medvedica sa rozbehla, a s hlasným šplechotom sa vrhla do vody. Ešte i v tej hroznej chvíli som si stihol uvedomiť jej krásu, obratnosť úplne nečakanú pri takej mohutnosti. Otočil som sa a plával ako o dušu, ale nemal som šancu. Na zátylku som pocítil ako ma oškreli ostré drápy, ešte nedohmatla naplno. Úder obrovskej laby prišiel v zápätí, ponoril ma pod hladinu. Nohami som ucítil dno a zúfalo som sa snažil vynoriť.

Prišla však ďalšia rana a nadomnou sa čnela rozďavená papuľa pripravená uhryznúť. Zaplavila ma beznádej. Veď jediné po čom som túžil bolo prežiť obyčajný život obyčajného človeka.

Opúšťali ma zmysly, ostala mi len jediná myšlienka na prežitie.

Možno ak to bude len na chvíľu, nikto si nič nevšimne ...

=========

Hľadel som na ich zachmúrené tváre, a všetky mi zrazu pripadali cudzie. Toto boli moji druhovia, s ktorými som strávil posledné týždne? Lovili sme spolu zver, jedli z jedného hrnca, zdieľali prikrývky, spoliehali sa na seba navzájom, bojovali proti všemožným nástrahám, spievali piesne, čo sme pochytili od barda. Teraz som tu ležal nahý, telo som mal dokmásané, z rany na nohe mi trčal šíp a pozeral som sa zoči-voči ich namiereným zbraniam.

Aké to bolo len ponižujúce. Vari všetci zošaleli ? Čo sa im porobilo ? Bláznivo sa prekrikovali, vnímal som len útržky viet:

"Je to on, videli ste, veď som ho trafil, to je môj šíp", rozoznal som elfov hlas.

"Hneď mi bolo jasné, že čosi nie je v poriadku. A vy ste sa len smiali z môjho drakomera.", kričal mág. "Na neho, chytro chytro."

"Viola, dievčatko moje, čo to má znamenať?", oslovil som tú s ktorou som zažil nevídanú blizkosť, ktorej vlasy akoby ma ešte šteklili na ramenách.

"Uriekol ma, zaklial, čarami donútil a zneuctil. Pomôžte, pomstite moju česť", jačala nepríčetne.

Septagram poslúchol, nakoniec bol by som jeho patetickú rytierskosť i predvídal, keby som nebol otrasený z nepochopiteľných udalostí. Napodiv, a moje nešťastie, sa pre tentokrát vykašľal na mrmlanie zaklínacích formuliek, ktoré aj tak nikdy nevypálili ako zamýšľal a stlačil spúšť namierenej kuše. To až také rytierske nebolo. Strela mi prefrčala popri ľavej sluche a zabodla sa do zeme. Netrafiť z takej vzdialenosti, to už je kumšt.

Opantal ma strach, pochopil som, najmä, keď som videl ako Gijóm tasí svoj rapiér, elf napína tetivu a trpaslíci svorne zodvihli ťažké obojručné sekery, že sa blíži moja posledná chvíľa.

Hovorí sa, že strach kladie klapky na oči, ochromí, tak, že sa obeť nemôže pohnúť, a znásobí tým šance lovca. Opak sa stal mne, blízkosť smrti mi rozjasnila myseľ, a sama zvolila najlepšiu obranu. Vlastne dnes už druhý krát, matne som sa rozpomínal, ako inak by som sa bol ubránil nahý pred rozzúrenou medvedicou ?

Bolesť je čosi, čo nemá mieru. Ako bolí, keď koža stonásobne narastie, na mnohých miestach sa poskrúca a zriasí, a do tej kože v mihu dorastie celé telo, ladne prispôsobené novému tvaru? Premena bolí neskonale ale na jej konci je prirodzenosť, a to bolesti uberá hlavné tromfy.

S pobavením som sledoval ako sa besná zúrivosť v očiach mojich bývalých kumpánov mení na úľak, na strach sto razy väčší než môj pred chvíľou. Dievčina prvá vzala rozum do hrsti, s hysterickým výkrikom, ale triezvo si počínajúc vrhla sa do najbližšíc kríkov.

Pomaly som nasal vzduch do pľúc a vypustil horúcu paru, ktorá hneď obalila všetkých do hmlistého rúcha. Pre tentokrát len varovanie, druhovia moji. V zápätí som rozprestrel svoje blanité krídla a vzlietol, ako som stúpal vyššie a vyššie krajina podo mnou mi v blížiacom sa úsvite ukazovala všetky svoje krásy.

Vypustil som ohnivú slinu a nahlas sa zasmial pri pomyslení, že nejaká kráska si zavesí na krk môj pľuvanec.