„Sakura, kde toľko trčíš?“

„Prepáč, starý otec, už som tu.“ Sakura spomalila. Každý jej krok sa v jaskyni ozýval. Akoby odratával čas, ktorý sa tak všemožne snažila natiahnuť. Z úst jej vychádzali obláčiky pary, ale najviac ju prezradilo spotené čelo a červené líca. Starý otec si ju premeral s prižmúrenými očami.

„Nejde ani tak o to, že všade dobiehaš na poslednú chvíľu. Ale tá tvoja roztopašnosť... ach, kedy už konečne dospeješ?“

„Ale ja už mám osemnásť.“

„Nemyslel som vek, dieťa moje,“ pokrútil hlavou, „veľmi dobre vieš, aká úloha ťa čaká. A pokiaľ budeš stále hlavou v oblakoch, zase to vyjde nazmar.“

Prikývla. Chápala odhodlanie starého otca, ale nechápala, prečo si myslí, že to tentoraz vyjde. Prvý rituál prebehol, keď mala šestnásť. Neúspešne. Legendy poznala, aj postup vedela dokonale naspamäť. Niečo sa však pokazilo. Alebo nebola hodna premeny. Už dávno sa zmierila s tým, že to bola skôr druhá možnosť. A práve preto sa tak nehrnula do ďalšieho rituálu. Srdce jej stislo úzkosťou pri myšlienke, že zlyhá.

Ale vedela, že nedostavenie sa by ju stálo viac. Starý otec bol už veľmi starý. Nemohla dovoliť, aby sa mu niečo stalo.

Sledovala jeho ohnutý chrbát pri oltári. Keď sa odtiaľ vzniesla ružovkastá para, okamžite zacítila vôňu čerešňového kvetu. Žmolila rukáv kimona, tak ako vždy, keď bola nervózna. Postávala na mieste a pripadala si strašne hlúpo. Bezradne. Celé dva roky sa na to všetko snažila zabudnúť, ale vtedy ešte nevedela, že celý proces bude musieť podstúpiť znova. Starý otec jej to oznámil pred týždňom, v deň jej narodenín.

„Tak, je to pripravené,“ otočil sa s miskou v rukách.

„Nemali by sme počkať na mamu?“

„Netreba,“ záhadne sa usmial ponad jej plece.

„Som tu.“

Sakura sa otočila a nálada sa jej razom zlepšila. Mamina pevná náruč jej dodala viac sebavedomia.

„Viem, že sa bojíš,“ pohladila ju po vlasoch, „skús aspoň na chvíľu zabudnúť na tlak, čo sa ti usadil v hrudi. Stojím pri tebe, nech sa deje čokoľvek.“

„Ale starý otec vravel...“

„Tšš. Starý otec to myslel dobre. Pozri sa na mňa. Bola som tom presne tak ako ty.“

Naozaj. Vôbec si to v tej chvíli neuvedomila. Pohľady sa im stretli a Sakura v nich videla povzbudenie. Ale cítila aj štipku sklamania. Prinajhoršom to budú skúšať o generáciu neskôr. Len či budú mať toľko času?

„Kde sa teraz nachádza? Teta Kita?“

Mamine oči razom potemneli. „Sústreď sa na seba. Na moju sestru teraz zabudni.“

Ale ako? Keď sa to všetko deje kvôli nej? Sakura otvorila ústa, ale nakoniec ich zavrela. Teraz nebol čas na rýpanie.

Otočila sa na starého otca, ktorý potichu odriekal modlitbu, a vzala si od neho misku. Pokľakli. Tak veľmi sa snažila vyčistiť si hlavu, ale jediné, čo videla, bola líška. Mocná. Kitsune.

Myšlienky otočila na otca. Myslela na posledný deň, keď ho videla. Odišiel do vojny. Vojny, ktorej súčasťou bola aj jej teta.

Strach o otca sa s hlbokým nádychom menila na hnev. Iba kvôli Kitinmu bažení po moci sa ich rodina rozdelila.

Pozrela na ružovkastý odvar v miske a tentoraz ho vypila s rozhodnutím niečo zmeniť.

Nečakala, že sa to udeje tak rýchlo. Posledný glg ešte nezišiel do žalúdka, keď sa v jej tele rozhostilo teplo. Spočiatku pripomínalo teplo po vypití čaju v zimnom období. Potom to začalo nepríjemne štípať. Vykríkla. Bolesť sa stupňovala rýchlo. Len matne vnímala vedľa seba mamu. Jaskyňou sa ozýval krik a ona si nebola istá, či je to jej alebo kričí mama.

Jediné, čo vnímala, bola kyselina, ktorá spaľovala celé jej telo. Niečo sa pokašľalo. Takto to nemalo byť.

Srdce jej bilo rýchlejšie, ako keď bežala. Narážalo o rebrá, akoby chcelo utiecť. Tlak v hrudi zosilnel. Stála na štyroch, ale ruky sa jej podlomili pod náporom bolesti, čo jej vystrelila naprieč kosťami. Kašľala, dusila sa. Vedomie pomaly zahlcovala neúprosná tma.

Ticho.

Bum-bum. Bum-bum.

Prebúdzala sa. Spaľujúce teplo a bolesť sa niekam vytratili. Otvorila oči. Pohľad mala rozostrený, ale v nose ju zaštípalo naraz niekoľko rôznych pachov a vôní. Vyplašilo ju to. Cítila pot. Slzy. Čerešňový kvet.

Postavila sa. Pri oltári sa krčili dve postavy. Kývla hlavou nabok, akoby si ich chcela premerať. Boli jej povedomí, ale myšlienky mala rozhádzané.

Čo sa stalo?

Žene sa ústa roztiahli do úsmevu. „Shiroi ookami. Biela vlčica.“