Izi sledovala bieleho huňatého psa za plotom. Spokojne sedel a jazykom si oblizol vlhký nos. Tým na seba upútal jej pozornosť. Zahľadela sa psovi do očí, pôsobili takmer ľudsky. To ako sedel, akoby sa usmieval.

Stále videla psa, ale zároveň sa jej v hlave začali odvíjať obrazy. Cítila za nimi príbeh. Videla psa bežiaceho zasneženým lesom. Nie, v skutočnosti to bola vlčica. Netušila ako to vie, ale bolo to tak. Bola mohutná a mala žiarivo bielu srsť. V mysli ju sledovala až do jaskyne. Okolo vstupu vyrastalo zo zeme, tesne vedľa seba, množstvo veľkých stalaktitov. Človek by sa cez nich nedostal, ale vlčica sa pretlačila.

Hlbšie v jaskyni sa priestor rozšíril a odhalil podzemné jazierko a ďalšie stalaktity, stalagmity aj stalagnáty. Vlk konečne zastal. Napil sa z jazierka. Uprostred stropu jaskyne bola diera, cez ktorú prenikalo slabé svetlo hviezd. Izi sa zdalo na nočnej oblohe čosi zvláštne. Vlčica tiež sledovala oblohu. Videla jej inteligentný pohľad.

V tom sa vlčica začala meniť, skrúcala sa a naťahovala, srsť sa zmenila na bielu látku a na hlave jej narástli dlhé biele vlasy. Za okamih na brehu jazierka namiesto vlčice stála žena zahalená v bielych šatách. Izi cítila jej smútok. Vlčia žena sa cítila osamelá, chcela sa spojiť s ostatnými, čo sú ako ona. Nevedela však ako im dať o sebe vedieť.

Žena zamyslene krúžila prstom v jazierku. Potom nabrala vodu do rúk, ale keď už ich mala kúsok od tváre, ruky rozpojila. Izi si myslela, že sa voda vyleje, ale namiesto toho zostala visieť vo vzduchu. Žena začala okolo nej krúžiť rukami až z nej sformovala guľu, ktorá sa postupne zväčšovala. Izi sa zdalo, akoby jemne svetielkovala. Žena ju vyzdvihla dohora, nad hlavu a priezračná guľa stúpala stále vyššie a vyššie až vyletela von otvorom v strope, pričom sa stále zväčšovala.

Chvíľu nato oblohu ožiarilo chladné, biele svetlo a na nebi sa ukázal žiarivý mesiac. Izi si konečne uvedomila, čo sa jej predtým zdalo na oblohe zvláštne. Chýbal tam mesiac. Zvonka začula zavýjanie. Najprv ojedinelé, nesmelé, ale postupne naberalo na počte aj intenzite. Žena sa usmiala, konečne budú mať niečo, čo ich bude spájať.

„Ty bosorka!“ ozvalo sa za ňou.

Žena sa obzrela. Tak predsa sa niekomu podarilo dostať do jaskyne. Hľadel na ňu muž, lovec, pohľadom plným nenávisti. V ruku držal zbraň.

Izi vedela čo bude nasledovať, chcela vykríknuť, zastaviť ich. Nemohla však spraviť nič. Bola len pozorovateľ.

Žena sa pokúsila premeniť. Vo vlčej podobe bola rýchlejšia, dúfala, že sa jej podarí ujsť. Ale muž bol rýchlejší. Náhla premena ženy na vlka ho vydesila a tak vystrelil. Vlčia žena sa so zaskučaním zvalila na breh jazierka. Z jej rán vytekala jasná, červená krv, v tenkých pramienkoch vtekala do vody.

Mesiac sa náhle zafarbil do červena.

Izi zažmurkala. Pomaly sa preberala z vidiny. Posledné obrazy sa jej ešte stále prehrávali v hlave. Vytiahla z ruksaku tenký zošit a ceruzku. Zistila, že jej pomáha si videnia nakresliť. Vďaka tomu získajú obrazy reálnejšiu podobu.