Blesk rozžiaril oblohu a cez okno osvietil izbu ostrým svetlom, následne sa ozval hrom. Ešteže dnes nemusím ísť von, pomyslel som si. Myšlienka mi nestačila ani doznieť a ozvalo sa búchanie na dvere. Že ja som vôbec na niečo také pomyslel. Vstal som od stola a zamieril k dverám. Ruka na rukoväti meča.

Druhou som siahol po kľučke a dvere na štrbinu pootvoril. V pozadí ďalší blesk osvietil siluetu človeka v plášti a kapucni. Pootvoril som viac, aby mu svetlo zo sviečok osvetlilo tvár.

„Kto si?“ opýtal som sa možno prudšie, ako som chcel.

Nadvihol hlavu a stiahol si kapucňu tak, aby mu bolo lepšie vidieť do tváre. Prvé, čo som zaregistroval, boli jeho oči. Už som také videl – plné zdesenia a strachu, rozšírené zreničky ako po požití nejakých húb. Triasol sa a rýchlo dýchal.

„Čo sa deje, chlapče?“ opýtal som sa miernejším tónom. No tušil som, že sa niekde deje niečo zlé. „Poď dnu, nestoj v tom daždi.“ Hrom dodal mojim slovám váhu a buchot kvapiek na šindľovú strechu to len umocnil.

Pomaly vstúpil. Podal som mu stoličku a posadil ho.

„Tak hovor.“ A stále nič.

„Onemel strachom,“ ozval sa spoza mňa jemný ženský hlas. „Z neho v takomto stave nič nedostaneš.“ Z tieňa vyšla polelfka. Krásna, vysoká a štíhla v priliehavých bielych šatách pôsobila étericky. Ustúpil som a ona podišla bližšie k chlapcovi. Potichu mu začala niečo hovoriť a priložila mu ruku na čelo. Začala odriekať zaklínadlo. Slovám som nerozumel, no tušil som, čo robí. Už som to raz pred rokmi videl.

Chlapec sa začal uvoľňovať, spomalil dýchanie a prestal sa triasť.

„Loran, podaj mi, prosím ťa, pre nášho hosťa pohár vína,“ otočila sa na mňa Eliana. Nalial som z džbánika a podal jej ho.

Pomaly ho priložila k chlapcovým ústam a naklonila, aby začal piť. Najskôr odmietal, no potom si dal dva či tri hlty. A vtom sa mu rozviazal jazyk.

„Deee... de... démon... u nás v v... v kláš... kláštore...“ zajakával sa. S Elianou sme sa pozreli na seba.

„Pokoj, chlapče, aký démon?“

„Je... je... je obrovský, za... za... zabil hlavného kni... knihovníka,“ pomaly sa mu hlas začal upokojovať. „Zazrel som ho, keď som trie... triedil staré zvitky u... u nás v knižnici.“

Opäť sme si vymenili pohľady. Tak toľko k pokojnému večeru.

„Ako vyzeral?“

„Mal rohy, krídla a strašne červené oči.“

„Dobre, chlapče, ako sa voláš?“ jemne sa ho opýtala Eliana.

„Ta... Tadeáš, pani,“ odpovedal.

„Dobre, Tadeáš, zostaň tu v bezpečí a my sa pôjdeme o toho démona postarať.“

„To vážne?“ opýtal som sa nevrlo, pretože do tej búrky sa mi rozhodne nechcelo ísť.

„Áno, vážne, Loran, je to naša práca.“ Prevrátil som očami; vedel som, že tu je akýkoľvek odpor márny. Eliana sa postavila a zašla do rohu miestnosti. Vedel som, že tam má pri sebe cestovný batoh a plášť, v ňom rôzne zvitky, amulety a elixíry. Ja som si skontroloval meč, dotiahol jednu pracku na boku na hrudnom pancieri, aby lepšie sedel. Zvesil som plášť a prehodil ho cez seba. Zapol som pracku a na hlavu si natiahol kapucňu. Eliana urobila to isté. Videl som, že na boku má zavesenú menšiu brašňu.

„Máš všetko?“ opýtal som sa.

„Áno, a ty?“ Prikývol som.

„Tak, Tadeáš, teraz tu zostaň a ničoho sa nedotýkaj, dobre?“ Prikývol.

Otvoril som dvere a ovial ma chlad a vôňa dažďa. Oblohu preťal ďalší blesk. Vošli sme do búrky. Katedrála nebola ďaleko, no aj tak som bol v polovici cesty premočený do nitky. „Pche, že plášť do dažďa,“ oboril som sa. Pozrel som na Elianu a tá si išla pokojne vedľa mňa, úplne suchá. Videl som len jemnú auru okolo jej tela. Pousmial som sa.

„Čo sa škeriš?“ prehodila len tak.

„No, ja tu moknem a panička si ide suchou nohou.“

„Nuž, to sú tie vymoženosti mágie. Údelom bojovníka je znášať všetky nástrahy.“

„To si povedala veľmi pekne, tak toho démona, predpokladám, zvládneš sama.“

„Nechcem ťa pripraviť o všetku zábavu, preto ťa beriem so sebou.“ Usmial som sa. Toto špičkovanie bolo medzi nami bežné. Odvádzalo to myseľ od myšlienok, že by sme mohli zomrieť. Často som videl bojovníkov ísť do boja potichu, strach nahlodával ich myseľ a potom prehrali boj ešte skôr, než vôbec začal.

Blesk ožiaril obrovskú katedrálu. Bola to dominanta tohto mesta. Blesky ožarovali steny, takže sme dosť dobre videli, kde sú dvere. Rozhodli sme sa nejsť hlavným vchodom, ale bočným.

Pristúpil som k dreveným dverám a zatlačil. So škrípotom sa pohli smerom dnu. „Ach, prvé dvere a celá katedrála o nás bude vedieť, to, sakra, nemôžu pánty mazať, hlúpi mnísi,“ uľavil som si. Vošli sme do suchej chodby, všade bola tma. Vo svetle blesku, ktorý ožiaril časť chodby, som uvidel na stene fakľu. Z brašne som vybral kresadlo a o chvíľu chodbu ožiarilo teplé svetlo.

„Mohol si povedať, aby...“

„Netreba, drahá, šetri si energiu.“ Pousmiala sa: „Ako myslíš.“

Postupovali sme chodbou. Vošli sme do miestnosti, z ktorej viedli dvoje dverí. Pozrel som na Elianu. „Ktoré?“ šepol som.

Vystrela ruku, v ktorej držala čierny kameň. Bol lesklý, no neopracovaný. Vyzeral skoro ako srdce, len to bolo akoby čierne srdce, a vtom som si spomenul – obsidián. Eliana ho namierila najskôr na dvere vpravo, potom vľavo.

„Doľava,“ povedala.

Vydali sme sa tým smerom. Prešli sme malou halou a zbadali sme rozbité dvere. Spoza dverí sa mihotalo svetlo sviečok. Vycítil som Elianin pohľad. Nehlasne povedala: „Priprav sa.“

Siahol som po meči a čo najtichšie som ho vytiahol z pošvy. Ľavú ruku som dal pred seba a odriekal magickú formulu, ktorú ma kedysi Eliana naučila. Nebol som mág, no na ľavom predlaktí som mal chránič, vsadené akési magické čosi, ktoré pri týchto slovách vytvorilo magický štít. Dobrá hračka, ktorá mi neraz zachránila život. Magickou bariérou neprejde žiadna zbraň a doteraz ani žiadne kúzlo. Eliana mi nikdy nepovedala, čo to je, ani ako to funguje. Stačilo mi, že to fungovalo. Šiel som prvý, ona za mnou. Kryli sme sa za magický štít. Pred nami vyrástli obrovské police plné kníh. Kde-tu sviečka a jej mihotavé svetlo.

„Cítiš ho?“ šepol som, no mal som pocit, akoby som kričal.

„Áno,“ šepla. Pomaly som našľapoval, prach a vôňa starých kníh a zvitkov mi udierali do nosa, no bolo tu ešte niečo iné. Ten zápach sa nedal s ničím pomýliť. Pekelný sírnatý puch démonov. Minuli sme ďalší obrovský regál a puch zosilnel. Vtom som ho zbadal.

Stál medzi knihami, práve zúrivo listoval v jednej starej knihe. Dovolil som si rýchly pohľad. Vysoký cez dva metre, svalnaté telo, zelená koža, z hlavy mu vyrastali dva obrovské rohy a na chrbte mal blanité krídla. Ostré zuby mal vycenené a bol zabratý do čítania. Červené oči mu žiarili.

Eliana mi šepla: „Rozptýľ ho.“

„Ako inak,“ vzdychol som si. Hlboký nádych a vyšiel som spoza regála. „Pekný dobrý večer, vaša ohavnosť, môžem vám pri hľadaní nejako pomôcť?“ opýtal som sa s náznakom úklonu. Zdvihol hlavu od knihy a z hrdla mu vyšlo opovrhujúce zavrčanie.

„Takže asi nie. V poriadku, tak čo keby si si zobral so sebou ten svoj smrad a vrátil sa tam, kam patríš?“

Ako som vyslovil posledné slovo, už po mne letela kniha. Ruka s magickým štítom bola v pohotovosti a kniha udrela do energetickej bariéry a spadla. No to už skočil po mne. Uhol som sa a takmer som zakopol o hŕbu kníh. Zanadával som, rozhliadol sa, aby som si urobil predstavu o priestore a prekážkach. Pozrel sa na mňa a uškrnul sa. Z končekov prstov mu vyrástli dlhé pazúry.

„A do riti.“ Vrhol sa na mňa. Kryt štítom a sek. Uhol sa, bol neuveriteľne rýchly. Švihal som zhora, sprava, zdola, z otočky, no stále som pretínal len vzduch. Zato jeho údery mnou a mojím štítom otriasali, akoby do mňa búšilo baranidlo.

Pri poslednom údere som odletel dobré dva metre dozadu a narazil do obrovskej police s knihami. Mnohé vypadli a zvírili prach.

„Elianaaaaa!“ zvolal som a rozkašľal sa, pretože som sa nadýchal prachu.

Rútil sa na mňa, no vtom sa vedľa mňa zjavila Eliana a vyslovila kúzlo: „LIGAREEE!“ Z končekov prstov jej vyšlo biele svetlo a obalilo démona. Ten spomalil. „Teraz, Loran!“ vykríkla.

Otriasol som sa a vyrazil. Tentokrát som zasiahol; snažil sa síce brániť zdvihnutou rukou, no môj meč mu zašiel hlboko do mäsa a on zareval od bolesti. Sekal som opäť, tentokrát zboku a potom zospodu.

Nedokázal sa mi brániť, kým naňho pôsobilo kúzlo. Urobil som otočku a sekol mu po nohách, preťal som mu šľachy na pravej nohe. Stratil rovnováhu a klesol na jedno koleno. Odstúpil som. „Nech sa páči, je tvoj.“

Nerozumel som slovám, no medzi dlaňami sa Eliane vytvorila ohnivá guľa a o chvíľu plnou silou zasiahla démona do hrude. A potom ďalšia. Smrad pekelného spáleného mäsa ma štípal v nose a dvíhal sa mi žalúdok. Ovládol som sa, zadržal dych, a keď dopadla tretia ohnivá guľa, sprudka som sa otočil a jedným silným švihom, v ktorom bola všetka sila umocnená pohybom, som démonovi oddelil hlavu od tela. Hlava spadla a po nej aj telo, z ktorého začala vytekať smradľavá tekutina.

„Bože, ako ja nenávidím démonov,“ povzdychol som si. Eliana prišla bližšie a začala si démona obzerať.

„Kde si tak dlho bola?“ opýtal som sa rázne. „Dlho si ma s ním nechala bojovať samého.“

„Ale no tak, šlo ti to celkom dobre,“ pousmiala sa. Postavila sa a dala mi bozk na líce. „Tak poď, ideme sa tu poobzerať, čo tu mohol hľadať.“