„AHOJ, POZEMŠŤAN! V ALZE MÁŠ TERAZ...“

„Boha tvojho reklamového!“ Paľo tresol po stole – a znova, keď si uvedomil, že táto reklama je z tých nepreskočiteľných. Akoby sa všetci internetoví bohovia spikli proti nemu v predvečer Vianoc.

Klávesnici aj myši sa napriek náporu hnevu dokázal vyhnúť, zas tak ho ten zelený zmrd nevytočil. Ešte by u nich musel kúpiť nové vybavenie. No určite.

Zmrdi.

-

Než reklama na vianočné zľavy skončila, stihol Paľo nakŕmiť korytnačku a pozrieť pod posteľ. Nehľadal bubáka, hoci ohromná čierna kniha týčiaca sa uprostred chumáčov prachu bola z vecí, ktoré mu už pár dní nedali spávať.

Akoby cítila jeho pohľad, začala sa opäť triasť. Voľné konce reťazí, ktorými bola spútaná, cinkali. Prasklina uprostred stredového oka sa opäť rozšírila.

Reťaz je len taká silná, aké slabé je najslabšie ohnivko..., zaznel mu v mysli mentorský hlas fyzikára, ktorý mal na problémy v triede jednoznačný názor.

„Tak skús nepovoliť teraz,“ povedal Paľo reťazi. „Už to skoro mám.“

-

Skoro.

Skoro, pretože video sa síce opäť rozbehlo, no youtuber práve spustil o tom, akú fasa mobilnú hru hráva v každučkej voľnej chvíli a ani na okamih nezapochyboval o tom, že by si ju mal zahrať aj Paľo. Pretože je úplne free, no adds and up to one hundred thousand million billion levels, kurva... dokončil Paľo v duchu a čakal, až sa Mr. Weldman vráti naozaj životne dôležitej problematike.

„Ja nemusím, ja už ho vidím...ááá...“

-

„ÁÁÁÁÁ!“ reval Paľo, akoby sám utekal pred vianočným prasiatkom. Možno aj pobeží, ktovie, čo z tej čiernej opachy vylezie? Možno démon, Prastarý, možno niečo horšie.

Približujúce sa cinkanie reťazí prerušilo Paľov rýchlokurz zvárania. Jediné, na čo mu bol Hecht 1828 v tejto chvíli dobrý, bolo vrhnúť ho smerom ku knihe a utekať opačným, našťastie k dverám. Poskakujúca kniha ho neúnavne prenasledovala.

Paľo zbehol po schodoch, podľa zvuku reťaze mal nejakú minútu k dobru. Pohľadom preletel po kuchynských skrinkách. Niečo sa muselo nájsť. Nejako to musel napraviť.

To zlo sa nesmelo dostať do sveta.

To Paľo nikdy nedovolí.

-

Stál na konci chodby, ruky za chrbtom. Ničnetušiaca kniha pokračovala stále bližšie a bližšie – až sa s ťažkých žuchnutím pootvorila.

„Ahoj, Paľko. Prišla som sa s tebou pozhovárať o niečom, čo dnes mnohým ľuďom chýba. O nádeji. O našom spas...“

„Ahoj, mimozemšťan,“ uškrnul sa Paľo a spoza chrbta vytiahol veľký kotúč striebornej pásky.

Fyzikár nemal pravdu. Reťaz je len taká silná, koľko duct tapu použiješ na opravu...