Brodím sa v snehu, blúdim zamrznutou púšťou vzdialenej planéty a z oblohy padajú chumáče snehu, ktoré okamžite pochovávajú moje čerstvé stopy. S bojom proti snehu mám na výber. Dve možnosti. Prvá: budem každú chvíľu stáť a oprašovať sa rukami, druhá: budem chodiť ako nejaký čudák, aby som ho zo seba striasal priebežne. No boj so snehom nie je ten najväčší boj, ktorý prežívam, to naozaj nie. Problémom je moja lenivosť. A mimochodom, práve preto si vyberám tú druhú možnosť.

Poslali ma sem – toho najneschopnejšieho človeka na svete. A hlavne hrozného človeka – som hrozný kamarát. Fakt príšerný. Pretože je to celé moja chyba. Ja som poslal Flika na túto planétu, ja som povedal jeho mame, aby nevolala záchrannú zložku, pretože ja som sa hanbil a ja... No a do toho rád používam slovo „ja“, čo rozhodne nie je obľúbená vlastnosť. Fliko, Fliko, kde len si?

Rozmýšľam, že si sadnem na zem a budem pozerať hore, ako mi vločky padajú na helmu a pochovajú ma spolu s mojou dôstojnosťou, ktorú som aj tak nikdy nevlastnil, takže je to vlastne jedno. Och, ale fakt sa mi strašne nechce. Bolia ma nohy a dal by som si vafle. Také dobré voňavé vafle s jahodami a šľahačkou a karamelovým topingom. Keby som ich mal, bol by som spokojnejší a Fliko by ma možno našiel po vôni. Dva problémy vyriešené.

„Ailo, sústreď sa,“ ozval sa mrzutý hlas v mojej helme, „motáš sa v kruhu a ideš pomaly.“

„Dobre, dobre, už sa snažím, no!“

Nenávidím toho navigátora. Začal som ho nenávidieť, už keď som ho zbadal prvýkrát. Veľkí ľudia s dlhými bradami fakt nie sú moja krvná skupina. A paradox? Paradox je, že som si ho sám zvolil a najal a to len preto, lebo bol najlacnejší. Recenzie mal... No aspoň nejaké mal. Ešte šťastie, že mi nevidí do myšlienok. Keby sa stratil signál a ja som ho už nemusel počuť, vôbec by som sa nesťažoval. Aj keby mi mal dôjsť kyslík, no a čo. Aj tak som každému len na príťaž.

Aha, čo to je? Takmer som si to pri tej mojej zvláštnej chôdzi nevšimol. Zo snehu vytŕča niečo červené. Rýchlo si čupnem, vyhrabávam to zo snehu a len dúfam, že to nie je to, čo si myslím. Je to to, čo si myslím. Flikova červená šiltovka. Och nie, niečo sa mu stalo, musím sa naozaj poponáhľať. Aby som to vysvetlil. Keď ste čudní, máte aj čudných kamarátov, no a Fliko je čudný tým, že všade nosí červenú šiltovku. Jednu konkrétnu, miliónkrát vypratú červenú šiltovku. Ešte aj na helme. Aspoň cez tú moju necítim jej smrad. Vraj ju dostal od sestry, alebo niečo také.

„Fliko!“ zavolám do diaľky, ale ozve sa len môj neobľúbený navigátor.

„Nehuč, lebo tu ohluchnem!“

„Tak naviguj, nie?“

„Stratil som sa.“

„No super fakt, tak ma aspoň nerozčuľuj.“

Nechápem, ako som sa k takému neschopnému človeku vôbec dostal. „Fliko!“ zavolám znovu. Aby sa nepovedalo, že sa nesnažím. Ako ho poznám, už si tam niekde v teple šteboce s babami. Áno, na opustenej planéte. Je na to odborník, nie ako ja. Ja som len babrák.

A musím už s týmto premýšľaním prestať, lebo potom sa nesústredím a navigátor mi bude do toho kvákať a Flika nenájdem. Keď už sme pri tom, zas až takí dobrí kamaráti nie sme.

Pozriem hore. Prestáva snežiť! Nebesia sa nado mnou zmilovali, hurá! Fliko, Fliko, kdeže si? A potom v snehu zazriem jeho šál. Och nie, to je zlé, veľmi. Ponáhľam sa k nemu a beriem ho so sebou. Sneží stále, len menej, ale aj to je lepšie ako nič.

Srdce mi začne biť rýchlejšie. Len tak, z ničoho nič. Musím sa pochváliť, že mám takú superschopnosť vycítiť, keď sa má stať niečo zlé. Ale nie trochu zlé. Myslím také, že veľmi-veľmi zlé. Ako napríklad výbuch planéty. Vždy sa mi predtým presne takto rozbúši...

Telom mi prejdú zimomriavky, optimizmus a asi aj egoizmus ma opúšťajú. To druhé by sa už vrátiť nemuselo.

V snehu zazriem niečo, čo som vidieť nechcel. Fakt nechcel a moje oči sa zaplňujú slzami. To hádam nie. To som... To ja... To je...

Flikova helma.

Vezmem ju do rúk a mám pocit, že celá moja duša ostala prázdna. Fliko, čo sa ti stalo? Kamarát? „Fliko!“ zavolám naposledy. Nič. Iba slová sa stratili vo vetre. Nezáleží na nich.

Už nesneží.

Už nesneží a ja nemám, čo stratiť. Urobím kôpku snehu a potom na ňu položím druhú. Na vrch zapichnem helmu a na helmu šiltovku. Okolo krku šál. „Fliko, pamätáš, ako sme vtedy raz stavali snehuliaka?“ Ale snehuliak už nič nezachráni. Astronaut bez helmy je mŕtvy astronaut. A ja? Nie som ničím. Nie som hrdina, nemám superschopnosti. A teraz už ani kamaráta. Tak ti treba, Ailo.