„Čo bude na obed?“ zručal Lukáš a postavil sa demonštratívne k sporáku.

„Obed?“ Alica zakoktala, „dnes je štedrý deň, nevarila som obed.“

Napriek tomu, že stála meter od neho, napätie, ktoré mu spaľovalo krv, ju pálilo na pokožke holých rúk.

Žalúdok sa jej chvel, sklopila pohľad k škrabke na zemiaky.

„Musíš počkať na večeru,“ zašepkala.

Keď tresol päsťou do dosky kredenca, ľakom priam nadskočila. Tresli vchodové dvere a jeho šomranie utíchlo.

Prešla si rukou po čele a zahľadela sa na nedošúpané zemiaky. Chcelo sa jej plakať, ale zakázala si vyroniť čo i len jednu slzu.

Vyvrátila oči dohora.

Prosím ťa, ty, čo máš magickú silu – nech si hocikto, pomôž mi. Ja už ďalej takto nemôžem. Zvrtla sa na päte a vytiahla z barového pultu fľašu s vínom.

V chodbe sa rozrazili dvere, treskli do steny a späť medzi zárubne. Alica odložila víno a namiesto toho schmatla slivovicu.

„Na, daj si,“ vystrela ruku s pohárom k Lukášovi.

Ani na ňu nepozrel, schmatol pohár a vypil ho na jeden dúšok.

Doliala mu. „Dnes sú vianoce, len si dopraj, drahý.“

O necelú pol hodinu ho počula chrápať na gauči.

Sviečky medzi nimi zahalili kuchyňu do tajomných tieňov. Stôl bol slávnostne prestretý, odbilo šesť hodín. Alica hľadela na Lukáša, ako sa lačne naťahuje po prípitku. Bez jediného slova zdvihol pohárik k ústam a vylial si ho do hrdla.

Alica zovrela v prstoch stopku od vínového pohára a napila sa. Zdalo sa, že sviatočný večer sa bude tiahnuť v rovnakej atmosfére ako všetky vianoce posledných desať rokov.

Mlčky im naložila kapustnicu a doliala Lukášovi slivovicu.

Bodaj by ťa otrávila.

Očkom ho sledovala, keď jedli a premýšľala, čo na ňom kedysi videla. Prečo kvôli tomuto mužovi opustila celú rodinu, pretrhala väzby s kamarátmi a zostala na všetko sama?

Vstala od stola a položila medzi nich šalát v porcelánovej mise a kapra.

Neodvážila si naložiť prvá. Lukáš na ňu zavrčal, aby mu nezavadzala a obslúžil sa sám.

Prežúvali mlčky.

Lukáš sa natiahol za pohárikom, ale tak nešťastne, že zletel na zem a rozbil sa.

Nahnevane vstal od stola.

„Uprac to!“ ukázal prstom na podlahu.

„Prečo? Ja som ho nerozbila!“

Zvučné zaucho ju presvedčilo, že nabudúce má držať jazyk za zubami.

„Je to tvoj pohár!“

So slzami na krajíčku pozametala a naliala Lukášovi do nového pohárika.

Chytila vidličku do prstov a ďobala do taniera neschopná prehltnúť jediné sústo.

Neodvážila sa dvihnúť pohľad od stola.

Ticho narušili zvláštne zvuky.

Zazrela na neho spoza prižmúrených očí.

Lukáš sa dusil. Držal sa za krk a snažil sa jej niečo povedať.

Alicu zalial pot.

Neschopná pohybu jej priam oči vyliezli z jamôk práve tak ako Lukášovi.

Kuchyňou zahrmel hlas.

„Otvor mu ústa a nakŕm ho. Šalátom.“

Alica vyskočila. „Kto to hovorí?“

Namiesto odpovede Lukášove ruky skončili priviazané za chrbtom. Akoby lusknutím prsta.

„Šalát!“

Alica nabrala šalát na lyžicu. Pri Lukášových ústach zaváhala.

„Teraz!“ rozkázal neznámy hlas.

Hlava, ktorá sa doteraz zmietala zo strany na stranu odrazu zastala mierne zaklonená. Videla, ako mu na krku navierajú žily. Ako lapá po dychu.

Schytila mu sánku do prstov a nasilu mu otvorila ústa.

Vsunula lyžicu čo najhlbšie do krku.

„Znova!“

Alica kŕmila čoraz červenšieho Lukáša, s každým sústom odvážnejšia.

„Šalát!“ nieslo sa miestnosťou, kým Lukášovi neodkväcla hlava.

Lukášove ruky padli pozdĺž jeho tela.

Alica si sadla späť za stôl.

Ticho.

Aké hrozivé ticho.

Nie, aké oslobodzujúce ticho!

„Nie ty si ho zabila, Alica. To vianočný šalát.“

Zamyslene si vložila šalát do úst. Najlepší vianočný šalát, aký kedy pripravila.