KLIATBA ZEMIAKOVÉHO ŠALÁTU

„No tak, chlapci, jedzte ten šalát! Kým nedojete, nebudete rozbaľovať darčeky!“ pohrozila mama svojim dvom synom. Celá rodinka Tomášovcov sedela vedno okolo štedrovečerného stola. V čele otec Peter, vedľa neho z jednej strany manželka Alenka a z druhej synovia Paľko a Matúš, a oproti stará mama Tomášová. Pri poslednej poznámke nevesty sa jej oči zvláštne zaleskli. Jediný, kto si to všimol, bol vnúčik Paľko.

„Starká, ty si smutná?“

Starká srdcervúco vzdychla a ukazovákom si zotrela jedinú slzu.

„Ale kdeže, duša moja. Len som si na čosi spomenula.“

„Na čo?“ vyzvedal Paľko.

„Veru, na čo?“ pridal sa aj starší Matúš.

„Ach, to je už dávno... To som bola ešte mladá dievka. Škoda reči...“

„Porozprávaj nám to, starká, prosím, prosím!“ naliehal Paľko.

„Je to strašidelný príbeh. Nehodí sa k štedrému stolu,“ odpovedala babička.

„Veď nám len porozprávajte, mama,“ ozval sa otec Peter. „Chlapci majú strašidelné príbehy radi, všakže?“ Po tých slovách chlapci svorne prikývli.

„Nuž... tak dobre. Bolo to už tak dávno, akoby to bol len sen. Už som na to skoro aj zabudla. Len tie kúsky mrkvy a hrášku v tom zemiakovom šaláte mi znovu privodili spomienky...

Vyrastala som v dedinke Malé Straciny, to už chlapci, viete. Keď som bola malá, bol svet celkom iný ako teraz. Žiadne mobily, žiadne internety, ani televízor sme nemali. A hrávať sme sa chodievali do lesa. A keď sme boli starší, tak sme zase chodievali tancovať na zábavu do Pôtra, to bola väčšia dedina vedľa nás. Muselo sa tam chodiť pešo cez les. Ten les, sa volal Čierny háj.

Bolo to v zime, pred Vianocami, 21. decembra. Pamätám si to presne, lebo to bol deň zimného slnovratu. Do Pôtra prišli hrať muzikanti zďaleka, až z Rimavskej Soboty. Keď sme sa to s kamarátkami dozvedeli, hneď sme vyparádili, vytiahli sme z kasní najkrajšie kroje a podvečer sme sa všetky vybrali cez Čierny háj na tú veľkú tancovačku. Vo dverách mi ešte moja dobrá mamička podala do ruky batôžtek so slovami:

,Anička, tu som ti zabalila rezne a trochu zemiakového šalátu, keby ťa chytil hlad.´ Vtedy som nedbala o jej slová, prehodila som si batôžtek cez plece a utekala som za dievkami.

Po hodine sme došli do Pôtra a veruže to bola paráda, deti moje, to vám poviem! Vošli sme do krčmy a tam vám už bola celá dedina! Ledva sme našli voľné miesta, kam sme si sadli. A tí muzikanti! Všetci počerní, kučeraví, s čiernymi očami. Cigáni spraviť vždy najlepšiu zábavu. Títo boli štyria. Dvaja hrali na husličkách, jeden na cimbale a posledný na base. A hrali tak mocne, že sa tanečníkom nohy zapaľovali! Nepotrebovali žiadne prestávky na oddych. A nikdy nespomalili. Jedna rýchla pesnička striedala druhú! Akoby to ani neboli ľudia! A ten ich primáš... Ten čierny primáš... Bol ešte tmavší ako ostatní a na sebe mal dlhú bielu kabanicu s bielou kapucňou. Celý večer si ju nezložil z hlavy, takže sme mu ani raz poriadne nevideli do tváre. Ale hral ako... diabol.

O polnoci si konečne po prvý raz spravili muzikanti prestávku a ten tajomný primáš šiel rovno ku mne!

,Všimol som si, ako ladne tancuješ, krásna deva. Prezraďže mi svoje meno,´ riekol.

,Anička,´ odpovedala som mu a celá som sa pritom červenala.

A ďalej sa ma vypytoval, koľko mám rokov, z ktorej dediny som a či mám frajera. A potom dokonca povedal svojim kamarátom, aby nám zahrali do tanca. Len nám dvom! A poviem vám, deti moje, nikdy predtým ani nikdy potom som už taký tanec nezažila! V jeho náručí akoby celý svet zmizol! Zostala som len ja a on a tá jeho čierna tajomná tvár pod kapucňou!

A potom prestávka skončila a oni šli zase hrať, no po zbytok večera som na sebe stále cítila jeho oči. Šiel mi z neho mráz po chrbte, hrdlo sa mi úžilo a srdce mi búšilo ako kováčovo kladivo na nákove! Ani ja som od neho nemohla odtrhnúť pohľad.

Zábava skončila až okolo štvrtej ráno a mládež sa začala rozchádzať. Tu som začula, ako sa primáš rozpráva s krčmárom. Ďakoval mu za peniaze, čo pre neho vyzbieral od hostí aj za oldomáš a na záver pridal jednu prosbu:

,Pán krčmár, ďakujeme za všetko. Ale mohol by som vás ešte požiadať o misku zemiakového šalátu?´

Krčmár sa viditeľne začudoval, ale nenamietal a zachvíľu doniesol cudzincovi malú mištičku zabalenú v taštičke. Aj my s kamarátkami sme sa už zberali domov, keď ku nám pristúpil tajomný primáš a hovorí:

,Anička, duša moja, hádam ťa nenechám ísť samú domov takto nocou.´

,Nejdem sama, idem s kamarátkami,´ povedala som. Ale cudzinec sa nedal odbiť.

,Samé dievčatá? Bez chlapa cez les? Tak to teda nie. Odprevadím vás,´ vyhlásil a mne sa zase rozbúšilo srdce. Aj dievčatám zaiskrili oči. Primáš sa páčil aj im. A tak sme súhlasili. Obliekli sme si kožuchy a vyšli sme z krčmy do studenej noci. A tu cudzinec hovorí:

,Počkajte, ešte zoberiem moju ovečku.´

Začudovali sme sa, akú ovečku môže mať so sebou primáš. Načo? A čo s ňou chce robiť? Ale čoskoro už pri nás stál so skutočnou živou ovcou. Vraj je to jeho verná spoločníčka, ktorá ho sprevádza ku každej muzike po celom Slovensku. Že mu vraj nosí šťastie. Nikdy sme nič také nepočuli, ale bol to veľký primáš, tak sme na to nepovedali nič a vykročili sme všetci svorne k lesu. A ovečka nás poslušne nasledovala.

Boli sme akurát uprostred Čierneho hája. Všade dookola čierno-čierna tma. Cez husté konáre stromov nepresvitala jediná hviezda. A tu cudzinec hovorí:

,Postojte chvíľu, dievčence! Musím nakŕmiť svoju ovečku!´ Vtedy vytiahol z taštičky misu so zemiakovým šalátom, otvoril ju a podal ju ovečke pod nos. A tá sa do neho hneď pustila. Prežúvala a prežúvala... a tu sa stalo čosi, na čo nikdy nezabudnem! Tá malá biela ovečka začala odrazu meniť farbu. Bola stále tmavšia a tmavšia, až celkom sčernela a potom začala prudko rásť! Najprv siahala cudzincovi do pol pása, potom po prsia, po hlavu, až ho celkom prerástla, že bola dvakrát taká veľká ako on! Ale to nebolo všetko! Na čele jej vyrazili dva obrovské ostré rohy a oči jej začali svietiť pekelným plameňom! Odrazu zarevala ako sto mučených duší v pekle a z papule jej vyšľahol oheň! Roztriasla som sa a kolená sa mi podlomili. A skôr, ako som stihli čokoľvek spraviť, tá čierna rohatá príšera sa vrhla na moju kamarátku Elenu! Na mieste jej odhryzla hlavu! Počuli sme, ako príšere pod zubami chrupčí jej lebka!

Viac som nečakala! Zobrala som nohy na plecia a dala sa na útek. Príšera vzápätí znovu zarevala a už som počuli Hankin rev. Obzrela som sa rýchlo ponad plece a obluda jej už trhala brucho a vyťahovala von črevá. Oči čierneho stvorenia svietili tak jasne, že všetko osvetľovali a ja som aj z diaľky videla, ako Hanke trhá ruky a nohy a spokojne ich chrúme! Ešte viac som pridala do behu a vtedy zakvílila aj Katka. Znovu som sa obzrela a tam, kde mala predtým hlavu, mala teraz len krvavý vodotrysk. Bežala som ďalej, čo mi sily stačili, ale počula som za sebou dupot príšery a vedela som, že ma čoskoro dobehne. Nemohla som jej utiecť! A vtedy som si spomenula! Do batôžka mi predsa moja mamička zabalila rezne a zemiakový šalát! To je možno moja nádej! V behu som stiahla batoh z pleca a po hmate som vytiahla za priehrštie šalátu. Obzrela som sa a to sa už na mňa rútila rozďavená papuľa tej obludy. Už som cítila žiaru pekelného plameňa! A vtom som jej chrstla do tváre ten šalát!

Obluda v tej chvíli zastavila a hrôzostrašne zakvílila a zasyčala a miesto plameňov z jej papule vyšiel len hustý čierny dym. A pred mojimi očami sa znovu zmenšila na malú hebkú ovečku. Tichučko zabečala a pozrela na mňa, akoby sa nič nebolo stalo.

,Čo si to spravila, ty hriešnica! Zlomila si moje kúzlo! Pokazila si moju ovečku! Čože ja teraz budem robiť? Čo to budem za zloducha bez príšery! Zničila si ma! Zničila si moju povesť! Nenávidím ťa!´ bedákal čierny primáš, ale ja som ho už nepočúvala a utekala som, čo mi nohy stačili, až kým som konečne nedobehla k môjmu rodnému domu.

Odvtedy som nikdy viac nebola na žiadnej tancovačke a preto nejedávam ani zemiakový šalát. To je všetko.“

Rodina Tomášovcov na starkú hľadela s padnutými sánkami. Mama bez slova odložila zemiakový šalát aj rezne a radšej položila na stôl koláčiky. Starkú už na Vianoce nikdy nepozvali.