„Za tebou!“ kričím. Vôbec nedáva pozor. To hlúpe dievča strhne celú vlastnú letku do strmhlavého letu. Nie letku. Krídlo. Názov blbý ako sami naši spojenci. „Violet!“ zrevem znova do vysielačky, „Máte ich na chvoste!“ Konečne sa spamätá. „Štvrtá letka, pomôžeme im,“ zavelím. „Ostatní zostanú nad mrakmi.“

Klesáme vo dvojiciach, útočné jaštery sú oproti nepriateľom príliš malé. Strieľať nemôžeme, pokiaľ nemáme zabiť aj tých, čo absolútne nerozumejú vzdušnému boju. Načo asi máme zvieratá ovešané autokanónmi a guľometmi?„Odpútajte sa! Pokúste sa odpútať, doriti!“ snažím sa im to vysvetliť, kým môj Vryk driape po bruchu jednej z púštnych beštií.Ani draky, ani jaštery. Monštrá zmenené radiáciou, ku ktorým sa neradno približovať.No, to povedzte Violet.

„Si posledná! Vypadni, nech môžeme strieľať!“„Je ich...“ zvyšok zanikne v šume. Vidím ako uhýna pazúrom púštneho diabla.Je neskutočne rýchla.A má obrovského draka, na ktorého sa dokážu zavesiť hneď tri beštie.„Vryk, ten na krídle,“ vyšlem mentálny pokyn. Cítim súhlas, vyrážame.

„Nebo čisté, pošlite výsadok,“ hlásim. Zo západu sa blížia obrovské tiene transportných jašterov. Tie najmenšie sú trikrát väčšie než Violetin drak a namiesto jedného letca nesú čatu dragúnov.Meno vraj zostalo z čias, kedy v našom svete ešte žili draky – a do ich veľkosti sme vyšľachtili jaštery. Máme byť na čo hrdí.A môžeme v pokoji hliadkovať vo vzduchu, zatiaľ čo výsadkári vyčistia mesto vybudované na útese. Na rozdiel od tých na okraji púšte nemá takmer žiadnu protileteckú obranu, na čo? Nikdy sme tak hlboko ísť nemuseli.Aj teraz sme tu len kvôli nim.

„Prepáč,“ Violet pristúpi sotva skĺznem z Vryka, „Nemala...“„Nemala. Púštni splynú s pieskom, odrazia sa a výšku naberajú rýchlejšie než hocičo z našich.“„Budem si to pamätať.“„Nemusíš. Nikdy sa sem nevrátite, taká je dohoda.“„Hovoríš, ako keby ti naša prítomnosť vadila.“Pri bohoch, ten úsmev! Ona si hádam ani neuvedomuje... nie, ona dobre vie. Mrcha.„Naše svety spojila temná sila. Poďme, nech je to za nami.“

Jedovaté zelené svetlo sála z portálu zaberajúceho celú stenu hlavnej siene. Violetin drak by sa tam pokojne zmestil dvakrát.„Budeš mi chýbať, kapitán,“ Violet pristúpi ešte bližšie, akoby náhodou. Veď len pozorujeme ako zvyšok jej krídla prechádza na druhú stranu, do akejsi Pustiny.Nadýchnem sa. Ak, tak teraz. Posledná šanca.„Nerozmýšľala si, že... ostaneš?“ Obrátim ju k sebe. „Jeden človek rovnováhu nezmení, vedci to potvrdili.“„Jeden človek a jeden drak. To by nešlo,“ pousmeje sa.„Violet,“ chytím jej tvár do dlaní, „naozaj...“„Nie. Pozri,“ ukáže na tiene šíriace sa z portálu. „Mám ťa rada, kapitán. Nechcem, aby si zomrel takto.“Pochopím o čom hovorí, keď sa z temnoty vynorí neznámy muž.Mne neznámy. Violet ho pozná až príliš dobre, podľa toho ako sa k nemu privinie.„Nová Navarra vám ďakuje,“ prehovorí. Arogancia.„Aj my ďakujeme,“ dostanem zo seba.„Tak, to by sme mali. Keď prejdeme, zhasnite portál a zničte toto miesto.“„Iste,“ prisvedčím.Iste.Nikdy.Nikdy ju nenechám takému arogantnému...Expanzia nikdy nekončí. S rovnováhou svetov niečo vymyslíme.V mene nášho Impéria.