Zobudili ma hlasy. Veľmi hlučné. V jazyku, ktorý som ešte nepočul. Nepodobal sa na žiaden z tých, ktoré som poznal. A že sa ich za tie tisícročia nazbieralo.

„Už sme skoro tam, moji priatelia,“ ozvalo sa jaskyňou a v mojom zornom poli sa objavila prvá blčiaca fakľa a za ňou päť ďalších.

Spoznal som prvého muža. S bielymi vlasmi a bradou. V kabáte s pompéznymi nafúknutými rukávmi, do ktorých bola zavesená žena s čelenkou a svetlomodrým závojom, ktorý jej zakrýval vlasy. Ju som videl po prvýkrát. Jej sprievodcu som v ten deň už stretol. Hlboko v lese počas denného svetla a hneď v tom momente som utekal do jaskyne, márne dúfajúc, že ma nezbadal.

Nechcel som, aby o mne ľudia vedeli. Ak to vôbec boli ľudia. Na Kórejcov, ktorých som poznal len z diaľky sa nepodobali ani štýlom obliekania, správania či jazykom.

Zavrčal som, až sa rozletelo pár netopierov a ženy v skupine zvýskli. Vstal som na všetky štyri a pomalými krokmi im šiel naproti. Keď som ocitol vo svetle fakieľ, začali jačať až zbledli. Isto to neboli bohovia, tí by sa takto nesprávali.

„Vidíte, priatelia. Hovoril som vám pravdu. Videl som ho a hľa tu je. Mýtický Horangi. Tiger, ktorý sa chcel stať človekom.“ Jeho družka sa mu vytrhla, zvyšok skupiny začal cúvať pričom sa oháňali ohňom. Len ten, čo o mne rozprával a bol z nich najstarší sa ma vôbec neobával.

„Čo ustupujete? Vari sa bojíte jedného väčšieho tigra?! Okamžite taste meče a kopije!“ otočil sa k nim, pričom mi nastavil odhalený zátylok.

Ľudia sú nepoučiteľní.

„Vážený lord! Poďte okamžite za nás! Aj vy lady. Budeme vašim štítom. Ochránime vás pred tou obludou.“

„Prestaňte byť ako poverčivé starenky na trhu! Dajte mi tu kopiju! Zabijem ho sám! Za toto ma náš kráľ bohato odmení!“ vytrhol zbraň tomu najbližšiemu, ale otočiť sa už nestihol.

Nezahryzol som, len som švihol hlavou do strany a moje ostré rozkošatené zuby veľké ako jeho ruky mu oddelili hlavu od tela, pričom odletela aj jedna ruka.

Bol to tak úžasný pocit. Konečne umlčať toho blázna. Pokračoval som v jeho jatrení, zúrivo som šklbal s hlavou z jednej strany na druhú, kým mu nepraskli rebrá pod mojou váhou a z brucha nevytryskli črevá.

Zháčil som sa, keď som zbadal tesne pred tvárou svetlo. Úplne som na ostatných zabudol. Ženy prišli o hlas a šaty mali nasiaknuté krvou a črevným obsahom. Zrazu ma nezaujímali. Nikto z nich už nepredstavoval nebezpečenstvo. Chytil som telo do zubou a ťahal ho hlbšie do jaskyne.

Nikto ma už neprenasledoval. Sprevádzal ma len ženský plač a nárek mužov: „Vaše lordstvo!“

Vaše lordstvo? Tak takto nazývate svojich princov? Môj božský princ Hwanung by vás za to už dávno strestal. Aspoň jedlo ste mi konečne priniesli. Konečne nebudem musieť jesť iba cesnak a palinu.

Princ Hwanung, Vaša výsosť, už nechcem byť človekom.

Takým hlúpym a drzým stvorením.