Ako zrkadlo padajúce z kamióna, aj okno od vily bývalého grófa Štepanoviča sa hlučne ozvalo cez celé údolie. Lupič zastal, už bol na to zvyknutý. “Keď kroky,” v hlave si opakoval, “Tak fuč.”

Mykol hlavou, už odkedy mu došli lieky tak počul niekedy šum spoza chrbta, však ako vždy, nikto za ním nebol, iba mesiac samotný. Pozrel sa naspäť, krásnu galériu oslnil mesačný svit. Opatrne natiahol nohu a prehupol sa dnu. Jeho pád stlmil tematický koberec z 19. storočia.

“Dobre, zobrať šperky a ísť domov, to by mal byť ľahký džob,” premýšlal, zatiaľ čo sa snažil zmlátiť baterku späť k funkčnosti. “Vraj pekných milión od kupca Šimčika, to si budem môcť dovoliť aj novú výzbroj.”

Mesiac ani svetlo z baterky nepomohli príliš, lupič horko ťažko videl viac než tri kroky pred seba. To ho však nezastavilo. Išiel cez veľkú izbu pomaly a potichu, svetlo baterky mu tvorilo bezpečnú cestu. Netrvalo však dlho a narazil na prekážku, drevenú stenu pokrytú životom Štepanoviča.

Však predsa len bol tento zločinec človek, tak baterkou mikol smerom hore a obzrel si maľby. Tam bol, dlhé fúzy, holá hlava, sivá koža, bohatší než Habsburgovci, mocnejší než hocijaký cár. Ba, aj Rasputin ho vyznával. Lupič kráčal popri maľbách, obzeral si rôzne záznamy grófovej slávy a moci. Najradšej sa mu páčila maľba, ktorá imitovala Van Goghov štýl, však trochu mu prekážali hlavy súperov napichnutých na oštepoch v pozadí umeleckého diela.

Ako sa zapozeral, ani si nevšimol a narazil o svoju druhú prekážku. Bol to malý, drevený stolík, na ňom sedela podivná kockatá váza. Vyzerala ako zo stovky rokov dozadu, ešte pred vznikom Slovenska. Stolík sa trocha zakutácal a vydal nepríjemný zvuk trieskajúceho dreva. Jeho zadné nohy neboli podložné drevom, keďže v jeho strede končil koberec. Lupič sa naplašil a urobil krok dozadu. Znova započul niečo, aspoň tak mu našepkalo podvedomie. Baterku namieril pod nohy a pozrel sa za seba. Znova nič, iba okno a mesiac.

Poškrabal si hlavu a opatrne vydýchol, búchanie jeho srdca mu priam strielalo pot z hrude na povrch trička ako guľomet páli z helikoptéry.

Znova si zasvietil pred očami. Ako obchádzal stolík, všimol si, že váza na ňom zachytáva akýsi príbeh. Boli tam ľudia, obetovali akési srdce bohom starých slovanov. Nikoho tam nespoznával až kým neobišiel celú vázu.

“Zrak ma musí zlyhávať,” v mysli zhíkol, “To nie je možné. Štepanovič?”

Tam stál, zobrazený v starovekej podobe, fúzy, holá hlava, sivá koža, všetky črty. Lupič cúval dozadu, sánku ťahalo až do deviateho kruhu pekla. Rýchlo si obzrel aj ostatné maľby po stenách. Boli starśie než tie pri okne, však stále zobrazovali tú istú osobu.

Došiel na koniec miestnosti a narazil na poslednú prekážku jeho kriminálnej venturi, výklad so šperkom, ktorý mal ukradnúť. Zadrkocal sa zatiaľ čo sa ho lupič snažil zachytiť. Pot mu kryl oči, vedel že urobil chybu. Z diaľky sa začali ozývať slabé kroky, však boli dosť hlučné, aby ich počul. Pozrel sa za seba, potom na šperky. Ako otváral výklad, baterka mu spadla na zem a rozbil sa jej predný kryt. Od malých kúskov skla sa odrazilo ochabnuté svetlo a osvetlilo veľký obraz nad výkladom.

Tam bol, gróf samotný. Zlovestne sa pozeral dopredu, jeho úsmev vyzrádzal neprirodzene ostré zuby. Pod obrazom, zakryté za výkladom, sedela malá drevená cedulka, na ktorej bolo napísané : “gróf Róbert Štepanovič, 1800-1914, boh si ťa zobral aj s telom”

Srdce mu skočilo do krku. Rýchlo zobral aj výklad, kašlal na hocijaké opatrenia. Koberec sa pomaly stáčal za jeho šprintom ako keď sa víri prach za olympijskými bežcami. Dostal sa k oknu a hneď ako dostal nohu číslo jedna von, tak počul, ako niekto za ním explozívne otváral dvere. Ako dostával druhú nohu von, niečo sa chytilo jeho topánky. Pozrel sa za seba, šepot v hlave sa zmenil na krik o život. Tam bol gróf, jeho zuby vycerené. Lupič kopol doňho ako poslednú snahu o to sa zachrániť. Celým telom sa prevalil z okna a on aj jeho lup sa skotúlali dole. Podvedomie nečakalo, kým sa spamätá. Aj so otrasom na mozgu a prasklinách v kostiach ho adrenalín hnal čo najďalej od hrozby. Gróf, sklamane pozerajúci sa z okna, sa otočil preč od utekajúceho jedla a pozrel sa na čerstvo rozhádzanú galériu. So skleslým výrazom prišiel k baterke, začal si o ňu brúsiť zuby a v duchu si povedal : “Sakra, vedel som, že mi to súdruh Šimčik zas urobí. Každé zasrané storočie. Musím sa znova presťahovať.”