o úzkom chodníku vedúcim hrebeňom skaliska opatrne našľapoval kôň. Na pohľad bol celý nervózny. Pohadzoval hrivou, fŕkal, ale vôľa silnejšia ako tá jeho ho hnala vpred. Jazdec bol celý v čiernom, dlhý plášť ho chránil pred vetrom a brízou.

Z hmly sa pred nimi začala vynárať obrovská stavba. Mohutná pevnosť sa ťahala do takej výšky, že jazdec nedovidel na jej vrch. Najlepšie časy už mala za sebou, ale stále bola impozantná. Bolo nepredstaviteľné, že by ju nejaký nepriateľ dobyl silou. Samozrejme, pred zradou vás mocné hradby neochránia. Jazdec pri tej myšlienke skrivil mŕtvu tvár.

Konečne dorazili pred most vedúci k pevnosti. Strážila ho podobne mohutná brána, ktorá bola v ešte horšom stave ako zvyšok pevnosti. Strážilo ju len zopár vojakov. Skutočne, slávne dni Impéria boli dávno preč. Kôň nenáhlivo kráčal priamo k nej. Oproti im vyšli dvaja vojaci.

„Stoj!“ skríkol jeden a namieril na nich kopiju. „Kto si?“

„Choďte mi z cesty, toto je moja pevnosť,“ hrozivo zavrčal jazdec.

Muž sa zmätene pozrel na kolegu, ale nepoľavil.

„Nerozprávaj hlúposti, cudzinec! Toto je sídlo Jeho božskej imperiálnej výsosti, nech vládne naveky...“

„Nie som cudzinec, Rikulf,“ zoskočil jazdec z koňa. Keď ho už neovládala tá hrozná vôľa, dal prechod svojmu strachu, otočil sa a rozbehol preč.

Jazdec pristúpil k vydesenému strážcovi, stiahol si plášť z hlavy a odhalil mŕtvu tvár. Iba oči boli živé, čo ale robilo jeho výzor ešte desivejším.

„Už ma poznáš? Nie som cudzinec. Toto bolo moje sídlo. A opäť ním bude. A Jeho božská imperiálna výsosť určite nebude vládnuť naveky. Možno tak ešte hodinu.“ Naklonil sa k Rikulfovi. „Hovorím ti naposledy - odstúp.“

Rikulf odstúpil. Najprv krok, potom dva. Odhodil kopiju a rozbehol sa rovnakým smerom ako kôň. Ostatní vojaci ho nasledovali. Smrteľné kŕče Impéria sa blížili do posledného štádia a byť pri tom by bolo pre nich nezdravé.

Jazdec si otvoril bočnú bránku a pomaly vykročil na moste. Aj na tom sa podpísal zub času. Potreboval by rozsiahle opravy. Ale príjem z provincií vyschol už dávno a na opravy neboli peniaze. Navyše, načo ho udržiavať v bezchybnom stave? Veď pevnosť bola nedobytná. Ha ha.

Na moste naplno pocítil silu chladného vetra. Hlboko pod ním špliechalo more. Ten zvuk ho vždy upokojoval. Dnes to nepotreboval. Vracal sa domov.

Napriek tomu ho zamrzelo, keď vstúpil do samotnej pevnosti a uvidel, v akom je stave. Nebola to žiadna sláva už keď vládol on sám, ale zradca dopustil ďalší úpadok. To nič. Keď tu bude znovu pánom, budú sa k sebe viac hodiť. Aj jeho telo už malo najlepšie za sebou.

Neomylne kráčal k trónnej sále. Vedel, že zradcu nájde práve tam. Vždy ho priťahovala moc. Len podcenil, ako veľmi.

Cestou stretol zopár ďalších vojakov. Jedného musel zabiť. Ostatným stačil pohľad na jeho tvár. Skutočne Impérium kleslo tak hlboko?

Keď vkráčal do trónnej sály, a videl, že mal pravdu, usmial sa. Na tróne napoly sedel, napoly ležal starec a driemal. Jazdec si pohŕdavo odfrkol. To Jeho božskú imperiálnu výsosť prebralo. Rozospaté oči hľadali zdroj zvuku, pomaly zaostrili a vzápätí sa rozšírili.

„Avitus?“ zahabkal zradca. „Ale ja som ťa... ja...“

„Zradil. Zabil. Hodil do mora. Áno, to všetko si spravil,“ súhlasil jazdec a rovnomerným krokom sa blížil k trónu.

„Ale ako potom... ako to, že si... živý“

„Nie som živý. Pozri sa na mňa poriadne. Pozri na moju tvár, doškriabanú od skalísk.“

„Čo chceš? Trón?“

Avitus videl, že sa zradca úprimne vydesil. Neubránil sa smiechu. Napriek tomu, že za nič nestál, sa ho nedokázal zriecť.

„Nechcem trón.“

V zradcových očiach okamžite zbadal úľavu.

„Ale vezmem si ho.“ Bolo až komické, ako sa do nich vrátila hrôza.

„Preto si tu? Pre pomstu?“ Zradca takmer žobronil.

„Pamätáš, ako som pri nástupe na trón prisahal, že si neoddýchnem, kým nevrátim Impériu jeho slávu?“ Zasmial sa. „Bohovia sú vrtkaví. Vzali ma vážne. Zomrel som. Ale neoddýchnem si. Žijem znovu. Ak sa to dá nazvať životom. “ Usmial sa v mŕtvom úsmeve.

„Ale tebe to bude jedno. Budeš mŕtvy. Zbohom, priateľ. Zbohom, zradca.“

Nadľudskou silou nadvihol starca z trónu a hodil ho cez celú miestnosť. Zradca sa ani nezmohol na odpor. Jeho chabé telo narazilo do steny, zosunulo sa na zem a zostalo nehybne ležať.

Avitus si sadol na svoj trón. Bol to zvláštny pocit. Nestál oň. Ale bohovia ho donútili byť verným svojej prísahe. Nečakal, že sa mu ju niekedy podarí splniť. Impérium je mŕtve a nič ho neprebudí naspäť k životu. O návrate k sláve ani nehovoriac.

Aj keď, kto vie? Žil druhý krát. Tentokrát, zdá sa, nadlho. Mal čas.

Mal všetok čas na svete.