Opravár
„Vy ste ten opravár?“ Iomin Bans stál pred vysokými oceľovými dverami. Aký malý, taký tučný. Lysina na hlave sa leskla ako navoskovaná, prsty na rukách posiate prsteňmi.
„No,, ja....“ Postava v čiernom a tvárou skrytou pod kapucňou sa rozpačito poškrabala za uchom.
„Áno, skvelé, super, super,“ ukázal na temný hrad za sebou. „pokazil sa mi bezpečnostný systém a potrebujem, aby ste ho hneď teraz opravili.“
„Ale ja...“
„Hneď teraz, mladý muž, a odmena bude vaša. Veľká odmena, aby som bol presný.“
Postava v čiernom pokrčila plecami a vyrazila hore schodami.
Miestnosť striedala miestnosť, nikde nič, nula. Potom sa ozvalo škrabanie, rýchle ťapkanie. Niečo rozrazilo dvere a postava lúskla prstami, aby sa zachránila.
**
„To je môj pes, preboha,“ kričal Iomin a zalamoval rukami nad dvadsaťkilovým bradáčom.
„Je mi to ľúto, ja..“
„Čo ste vy za opravára? Ako sa vám toto podarilo?“
„Som Smrť, ty tupec,“ vykríklad postava v čiernom.
Iomin sa zarazil s zbledol. „Aká smrť? To je prezývka?“
„Nie, smrť, ako Smrť. Odvádzam duše do podsvetia, niekedy im do podsvetia pomôžem, záleží na duši.“
Iomin uprene sledoval nejasnú tvár pod kapucňou. „Čiže nie si opravár.“
Smrť si frustrovane vzdychla. „Jasné, že nie.“
„Dobre, tak prečo si mi zabil psa?“
„Lebo som sa zľakol.“
„Čo si sa zľakol, že zomrieš? Boris sa ledva naučil čúrať na noviny, ako by ti ublížil?“
„Bol to reflex, som v tomto nový.“
„Čo si?“
„To je jedno.“
„Tak mi vráť psa.“
„Je tu.“
„Myslím, oživiť ho.“
„To sa nedá.“
„Prečo, si Smrť nie?“
„Je príliš dlho mŕtvy.“
„Pár minút je dlho?“
„Áno. Keby som mal inú dušu, ktorou by som vykúpil dušu tvojho psa, tak možno.“
„Ako vykúpil? Šéfuješ podsvetiu, či nie?“
„Nebudem ti vysvetľovať ekonomiku podsvetia, dobre?“
„No dobre, ale...“
„Čo sa tu deje, Iomin, ty malý kret...“ Spoza rohu vyšla žena po šesťdesiatke, s nosom ako vrana a strapatými vlasmi pripomínajúcimi seno.
A nedokončila vetu, lebo Smrť sa opäť zľakla a lúskla prstami.
Iomin a Smrť sledovali ako sa zvalila na zem.
„Prepáč, ja...“
„To je svokra, späť ku psovi. Ako je to teda s tou duš...“
Obaja znova pozreli na ľudské telo na podlahe.
„Ja teda neviem, aké ste mali vzťahy,“ začala Smrť.
„V pohode, urob to.“
A tak sa aj stalo. Duša za dušu a bradáč znova oblizoval pánovu tvár.
„Povedz mi ešte, prečo si išiel vôbec opravovať, keď si Smrť.“
„Nemal som aj tak nič iné na práci a nepustil si ma k slovu.“
„Aha, chápem. Asi. Tak prepáč a vďaka za psa.“
„Čau, čau.“
Hodnotenie poviedky:
Ak chceš hodnotiť poviedku, musíš byť prihlásený
Diskusia
Začiatok pekne predpovedal humornú atmosféru. Nápad nie je síce nejak nový, ale mohlo to ešte zachrániť nejak štýl alebo nové rámcovanie pointy, ktoré žiaľ neprišlo. Dialóg je dosť kostrbatý, možno by bolo vhodné do neho zapracovať trochu worldbuildingu: kde sa to nachádzame, prečo vypadol ten poplašný systém, ako sa smrť dostal tam, kde je, čo bolo za tým... a tak, nech je to trochu živšie. Takto je to trochu príliš pinpongovanie medzi danými dvoma postavami. Som ale rád, že psík prežil. 😅
31.05.2025
Pôsobí to skôr ako vtip než ako poviedka, ale dalo by sa na tom stavať. Chcelo by to ešte domyslieť, prečo Smrť vôbec prišla, prečo býva pán v hrade, proste pridať trochu pozadia pre príbeh. Zo začiatku som bola tiež dosť zmätená, kto čo hovorí a kto otvára dvere, chlapík či Smrť. To, že chlapík býval v čiernom hrade, môjmu zmúteniu tiež veľmi nepomohlo.
31.05.2025
Wordbuilding asi naozaj chýba, ale mne tie vtipné a úderné dialógy vyhovovali, dobre sa to čítalo.
01.06.2025
Zaujímavá a vtipná jednohubka, ale keď sa v tom začne človek rýpať tak sa to rozpadáva ako hrad z piesku :D
01.06.2025