Izi sedela vo vlaku cestou domov. Čakala ju ešte hodina cesty, ak nebude vlak znovu meškať, a tak si čítala. Doktor jej radil, aby sa tomu vyhýbala, ale pár strán z knihy predsa nemôže uškodiť. Sem tam nenápadne sledovala spolucestujúcich. Oproti nej sedel starší pán, ktorému padala hlava nad novinami a niekde z prednej časti počula skupinku študentiek rozprávajúcu sa o škole. Bežná cesta vlakom.

„Tak čo, som pekný alebo nie?“ ozval sa zrazu akýsi muž, sediaci vľavo od Izi. Od prekvapenia sebou trhla. Vstala a vybrala sa do ďalšieho vozňa, bez toho aby mu venovala jediný pohľad. Nemala v pláne nechať sa otravovať nejakých podivínom, s prefajčeným dychom. Nepamätala si však, že by si vedľa nej niekto sadal, ale možno si to len nevšimla. Pri dverách sa ešte obzrela na miesto, kde predtým sedela. Na muža už nevidela, ale odprisahala by, že keď ho predtým periférne zazrela mal zelenú kožu. Pokrútila hlavou a vyhnala tú predstavu z hlavy.

Na jej prekvapenie, susedný vozeň bol viac zaplnený. Všetky miesta pri stene vlaku boli obsadené. Postavila sa teda len niekde k dverám. Toľko už postojí. Chcela pokračovať v čítaní, bola práve pri napínavej časti príbehu, keď ju pred chvíľou vyrušil ten zvláštny muž.

No prečítala asi len dve slová, keď pomaly zdvihla hlavu od knihy a pozornejšie si prezrela spolucestujúcich v druhom vozni. Na lavici sa rozvaľoval a hlasno chrápal akýsi chlap, so zelenou kožou a drobnými, ostrými zúbkami. Vedľa neho sa tlačil drobný, zarastený mužík. A to nebolo všetko. Vo vozni si všimla ešte ďalších dvoch s holou hlavou a zelenou kožou, jedného nervózne pôsobiaceho pána so zarastenými nohami, slečnu s výrazne špicatými ušami a muža s čiernou kapucňou, ktorá mu celkom zakrývala tvár.

Izi v panike cúvala späť. „Nie, už znovu nie,“ zaúpela v duchu. Myslela si, že už to má pod kontrolou.

Snažila sa pospiatky dostať k dverám, bez toho z nich spustila oči. No zrazu ju muž v čiernej kapucni chytil za ruku a zasyčal neprirodzeným, neľudským hlasom: „Pridaj sa k nám. Tvoje schopnosti by sa nám zišli.“

„Daj jej pokoj! Ona do nášho sveta nepatrí.“ zahnal ho prísne pôsobiaci strážnik.

Izi skríkla a prudko sa mu vytrhla. Ako si vyslobodila ruku, muž v kapucni zmizol a spolu s ním aj zvyšok, zvláštneho osadenstva vlaku. Miesta na sedenie boli usporiadané tak ako predtým a zmizli aj plagáty polepené na stenách.

Ľudia, obyčajní ľudia sa na ňu prekvapene pozreli.

Uhladila si vlasy a snažila sa pôsobiť pokojne. Pomaly si sadla na prvé voľné miesto. Snažila sa upokojiť.

Myslela si, že vízie už prestali. Po absolvovaní liečby mali prestať, ale hranice medzi svetmi sú tenké a vízie z rôznych svetov sa jej neprestávajú vtierať do hlavy, nech sa akokoľvek snaží.