„Tri, dva, jed-“

„Stop! Stop! Musíš začať od päť.“

Elen prevrátila očami, ale na výber príliš nemala. Mág diktoval pravidlá.

„Päť, štyri…“

Vždy sa jej páčilo ako sa svet spomalil, keď kúzlili. Medzi jednotlivé slová sa dalo vložiť tak veľa! Niekedy si priala, aby sa rýchlo hýbali nielen myšlienky. Upratať si pomedzi odpočítavanie znelo dobre. Menej ako taká strašná strata času – lebo neporiadok sa vždy vrátil. Ale väčšinou jej to bolo jedno. Strácať sa vo vlastných predstavách stačilo.

„t r“

Nepamätala si, keď prišli prví mágovia, ale najprv boli ich čary náhodné. Nikto netušil, že ich treba uchytiť do predstavy. Lebo na kúzlenie treba vždy dvoch – mága a toho, čo si kúzlo vymyslí a pekne odpočíta. No vtedy dávno začali odrazu miznúť veci, zjavovali sa nejaké iné. Len tak. Aj žaby pršali, aj draci sa vrátili. Len nič úplne dobré sa nedialo. Celé to vyzeralo ako pomsta vesmíru. Ale múdre hlavy plietlo, prečo sa vesmír mstí aj žabám.

„ i ,“

V duchu sa zasmiala. Bola vtedy ešte veľmi maličká, úplne bábätko. Mama jej často rozprávala, že sa pri nej takmer zbláznila! Akoby nestačili tie bežné výzvy okolo dieťaťa! Raz vraj zmizli dvere izby, kde práve driemala, museli vybúrať stenu. Inokedy ulicu zaplavili cumlíky veselých farieb. Niekde blízko sa musel motať mocný mág a síce to nie je preskúmané, lebo to vôbec nie je etické skúmať, ale vraj bábätká sú vo svojich predstavách najmocnejšie. Nejako to súvisí s tým, že neberú ani trochu vážne slovo „nie“.

„d v a, jed“

Nebavilo ju to už. Možno by bolo lepšie, keby sa svet zase odnaučil od mágie. Veľa vecí sa vraj vôbec nedalo. Napríklad, keď sa niečo rozbilo, ale tak poriadne, tak vraj to už nešlo opraviť. Ani keď naozaj veľmi chceli, tak to proste nešlo. Ale aspoň si domov nemuseli ťahať tieto živé hromozvody, tancovať im okolo zadku, prispôsobiť svoju celú sobotu... Mágie mala Elen už tak trochu dosť.

„na!“

Mág stál uprostred miestnosti, rukami si zakrýval oči a trochu príliš sa usmieval. Odkedy zistil, že vie kúzliť, hovoril si Mippomori, ale predtým to bol proste Peťo.

„Tak ako? Spokojná?“ pýtal sa Mippomori s rukami stále na očiach.

Elen prebehla prstami po nástroji. Mágie možno mala dosť, ale mágia jej to nezazlievala a ďalej sa predvádzala. V jej rukách trónili husle. Dokonale upravené pre jej cit, vôľu a vášeň. Cítila v nich dušu majstra, ktorý ich dlho a pomaly tvoril na sklonku svojho života. Potom sa na ne zabudlo a až po desaťročiach o ne zakopol náhodný turista. Nevedel, aký klenot to je a bez hlbšieho nadšenia ho daroval známemu. Ten sa však vyznal! Vlial do nich svoju lásku k hudbe a až do konca svojho života sa na iný nástroj nepozrel. Časom ho jeho vnuci predali a takto krkolomne sa dostal až k nej, k Elen. Ľúbila hudbu odvždy! A už veľmi dlho o týchto husliach snívala, len jej dlho trvalo sa odvážiť si ich odpočítať.

„Ale hej, dobré sú,“ kývla a dúfala, že dá pokoj a pôjde zase kúzliť niekde inde. Určite ma veľmi nabitý program. V ich maličkom meste boli mágovia len dvaja a ten druhý odmietal pracovať doobeda a v nedeľu.

Mippomori sa len hlúpo usmieval, ani najmenej sa nechystal odísť. Aspoň tie ruky si dal dole a normálne sa pozeral na produkt svojej-

„Ty a nečakajú ta niekde?“ skúsila ho zmanipulovať. Bola za ten hrejivý kúsok hudby vďačná, naozaj bola. Ale rozčuľovalo ju, že nebol taký úplne ozajstný. Ale inak to už ani nešlo. Nikto nič nevyrábal, veď snívať vedel každý. To najnáročnejšie na tom celom bolo práve odpočítavanie. Niektorí mágovia trvali na stovke či tisícke a za žiadnych okolností sa nesmelo pomýliť! Potom trebalo počítať odznova a navyše ste mali doma napaprčeného-

Mág zavrtel hlavou.

„Si to viem naplánovať,“ usmial sa hrdo. „Ľudia si zaslúžia čas na svoje kúzlo. Aj pred počítaním, aj potom. Nechcem ich hnať, mágia neuteká.“

Elen sa zachmúrila, protivne dobrácky Mippomori toho o mágii asi veľa nevedel.

„Keby si nechal viac odpočítať, mali by dosť času. Až na zbláznenie!“

„Čosi, tri alebo päť, alebo hoci aj sto, je to chvíľka. Ja sa teším, že oni sa tešia a potom sa teším s ními a učím sa, čo ľudia chcú a akí ľudia to chcú a teším sa, keď ich uvidím zase a či to stále bude také, aké som vykúzlil alebo ak aj nie, tak ako to zmeníme a potom, či-“

„Joj, nie! Veď čas spomalí, keď odpočítavaš mágom, také nevieš?“ skočila do prúdu slov Elen. „Niekedy skoro až úplne zastaví. Je ako maslo, dá sa v ňom aj utopiť. Ale vždy sa zase rozbehne.“

Mippomori na ňu ďalej hľadel bez slov.

Elen zneistela.

„Nie?“

„Nie, Elen.“

Sedeli ticho. Husle v jej rukách oťaželi.

„Vieš, je taká teória,“ pomaly sa rozbiehal Mippomori. „Hovorí, že mágiu sem niekto prisnil. Myslíš, že by si bola ochotná sa nechať otestovať?“

Elen sa zachmúrila.

„Miliónosemstodeväťdesiattritisícd v e s t o š t…“

Ju nikto nebude testovať!