Výhody cestovania podzemným metrom boli nespočítateľné. Či bol niekto stvorenie alebo ľudoop nikoho nezaujímalo, dokonca väčšinu by nemykla ani myšlienka, že možno nemáš lístok. Čo by však ľuďom viac vadilo, by bolo, ak by dané podzemné metro vybuchlo.

Vlak agresívne drkotal cez tunel. Max sa obzrel okolo seba, taška na chrbte mu šepkala tie nesprávne veci. Kvapka potu bola rovná trom krokom, všetky mimo rytmu známemu tejto dimenzií.

“Prepáčte!” a “Pardonez-moi!” leteli z jeho úst akoby ich čerstvo vykopával z ubytovní. Mal v jednom šťastie; krv, ktorou špinil kabáty a tričká spolucestujúcich, bola priehľadná. V procese úzkostného otáčania sa mu spadla čiapka, jeho ostré uši škaredo vyskočili spoza davu.

“Ešte kus, ešte trochu, predtým než…” v duchu premýšlal a predieral sa dopredu. Vlak vyšiel z tunela a slnečné lúče bleskurýchlo napadli jeho živú výplň. Aj Maxell si zakryl oči, na svetlo si ešte nezvykol.

V tom započul ten hrozivý zvuk. Opatrné ťukanie, niekto alebo niečo spustilo mechanizmus. Max zmenil postoj, akoby ho slabé kovové udieranie ozubených koliesok spasilo zbabelosti. Predral sa cez dav bez jedného slova, jeho neviditeľná krv zanechávala za sebou priehľadnú čiaru.

“Nestihneme to!” niečo z vnútra jeho hlavy skríklo. Zaťal zuby, mykol hlavou na bok a skočil ku dverám. “Stihneme. Koľko ešte?”

Batoh tikal rýchlejšie, dvere si však dávali na čas. “Tolkienova,” ozval sa umelý hlas. V tom si Max poklepkal po hlave a hlasne zriekol : “Hovor!”

Pán, čo stál tesne na ľavo od Maxella sa zastavil, bol zhrozený. Určite za celý jeho Orukský život nezažil takú drzosť od obyčajného elfa! Max sa však sústredil na hlas. Dvere cinkli a bolestivo sa otvorili, zatiaľ čo sa hlas dunivo ozval : “5 sekúnd!”

Max nepremýšlal, iba svalová pamäť ho sprevádzala. V duchu sa aj pomodlil, dúfal, že ak zomrie, tak aspoň nepôjde do pekla. Čas sa skrútil, jednoduché zhodenie batohu a jeho vrh 10 metrov do vzduchu trval akoby celé stáročia. Batoh však úspešne bol preč, hlas odpočítal do jeho výbuchu.

“2… 1…” nestihol ani dopovedať, batoh akoby čas sám skonzumoval a nahradil ho silným vánkom. Max si išiel povzdychnúť, však v tom ho zasiahla silná bolesť. Kolenami ako prvými padol na zem a začal pachtiť po vzduchu.

“Čo to bolo?” nahlas povedal.

“Bolesť z môjho tela, stavím sa, že nezvládlo odhodiť batoh v druhej dimenzií. Takto bolí smrť,” uplakane odpovedal hlas v hlave.

“Vieš, môžeš byť rád,” potichu hovoril ako klesal na zem, celý prepotený, vyčerpaný a skoro bez krvi, “Aspoň tvoja duša prežila.”