Fakt, že sa to podarilo tak neuveriteľne krátko po prvom kozmickom lete človeka i po vypustení vôbec prvého kozmického objektu, ešte viac povzbudil nereálne vízie vedecko-fantastických autorov. Tí videli človeka na Marse do nanajvýš dvoch či troch desaťročí po tomto čine. Za rokom 2000 je už autormi všeobecne predpokladaná kolonizácia vonkajších častí Slnečnej sústavy a do konca 21. storočia medzihviezdne lety.

Dokonca aj velikán sci-fi ako Arthur C. Clarke, ktorý si na realistickosti a vedeckej presnosti svojich diel zakladal, sa nechal uniesť: v roku 1968 vydáva knihu 2001: Vesmírna Odysea, podľa ktorej sa v roku 2001 vypraví prvá ľudská a hneď aj pilotovaná výprava k Saturnu. Pri vydávaní jej pokračovania, 2010: Druhá vesmírna Odysea, však už priznáva vedomie toho, že nič podobné, ako opísal, sa v zmienených rokoch neodohrá. Po počiatočnom prudkom rozbehu totiž reálna pilotovaná kozmonautika začína pomerne stagnovať.

Nepilotovanej kozmonautike sa tiež príliš nedarí. Mnoho kozmických sond havaruje už pri štarte. Kombinácie extrémnej zložitosti štartovacích komplexov, vysokej výbušnosti a horľavosti palív a slabých skúseností si vyberá svoju daň. Každá kozmická misia je nesmierne drahá a jej neúspech ťažkou ranou. Napriek tomu však pokusy pokračujú.

Možno práve z dôvodu extrémnych nákladov, ktoré neraz doslova vyletia do vzduchu, sa u oboch kozmických mocností zrodila myšlienka, ktorá sa u svetoznámych autorov fantastiky nezrodila: posielať sondy v pároch. Vyrobiť dva identické alebo skoro identické exempláre vypustené krátko po sebe k rovnakej planéte. Je nepravdepodobné, že by zlyhali obe, a vyrobiť dva rovnaké exempláre nestojí až dvakrát toľko ako vyrobiť jeden. A ak s trochou šťastia budú úspešné obe sondy, aj tak nejde o vyhodené peniaze – zmapujú totiž planétu na rozličných miestach alebo s časovým odstupom, čím vedci získajú cenné informácie o zmenách, ktoré na nej prebiehajú.

Zdvojeným sondám sa darilo. Často až nad očakávania. Napríklad v prípade párov amerického Viking 1 a Viking 2, Pioneer 10 a Pioneer 11, zo sovietskych Vega 1 a Vega 2 boli úspešné obe sondy. Niekde, napríklad v prípade amerických Mariner 3 a 4, dosiahla úspech len jedna z dvojice sond. Nastal však aj prípad, konkrétne sovietsky Fobos 1 a 2, keď obe sondy zlyhali, hoci sonda Fobos 2 aspoň začala vedecký výskum.

Naberaním praxe sa situácia v kozmonautike postupne zlepšuje. Havárie pri štarte sa stávajú zriedkavejšími, hoci úplne sa im nepodarí zabrániť nikdy. Aj náhle zlyhávania sond v medziplanetárnom priestore sú čoraz menej častým fenoménom. Naopak, stále viac sond prekonáva očakávania, zvyšuje svoju životnosť nad plánované limity. Misie sa stávajú jedinečnými, sondy prestávajú mať poradové čísla.

Na prelome tisícročí ustáva aj párovosť kozmických sond. A pokiaľ sa naďalej posielajú vo dvojiciach či viacpočetných množstvách, je to kvôli tomu, že podstatnú časť úloh by samostatne splniť nevedeli. Príkladom sú sondy STEREO A a B alebo navigačné družice. A hoci aj sonda na výskum Pluta mala byť pôvodne párová, napokon v roku 2006 odštartovala jediná sonda New Horizons.

A vedecká fantastika? Tá sa snaží prinajmenšom svoje smelé vízie o dobývaní vesmíru smerovať do vzdialenejšej budúcnosti, než to robili autori v minulom storočí. Niektorí spisovatelia sa inšpirujú súčasnými trendmi v kozmonautike, v ich dielach sa objavuje používanie kozmického výťahu (napr. Frank Schätzing) či inšpirácia reálnym programom ľudského pristátia na Marse (napr. Andy Weir). Iní zostávajú pri špekulatívnych pohonoch a časopriestorových skratkách. Vo svetle skúseností z predošlých desaťročí až storočí sa však jedno zdá byť isté: budúcnosť výskumu vesmíru bude zase raz odlišná než všetky rozšírené predstavy.