Bella je obyčajné dievča. Jej mama si našla po tom, čo sa pred rokmi s jej otcom rozišla, nového partnera. Teraz s ním chce ísť na cestu okolo USA a sprevádzať ho na jeho tour. A tak je Bella nútená opustiť tropický miliónový Phoenix v Arizone a odcestovať za svojím otcom do malého mestečka Forks s niekoľkonásobne menej obyvateľmi v horách Washingtonu. Nie je to pre ňu ľahké. Napriek tomu – vďaka svojej originalite (dievča z veľkomesta) a jej kráse (alabastrová pokožka) – si ľahko nachádza priateľov na strednej škole. Na túto školu chodia ale aj ďalší krásni ľudia: bratia a sestry Cullenoví. Päť súrodencov, ktorí sa zdajú byť nadľudskí. Sú akýmsi nadprirodzeným ostrovom v inak bežnom živote na priemernej strednej škole. Nemajú priateľov a ani sa o svoje okolie nezaujímajú. Až na jedného – Edwarda. Ten sa však zaujíma asi len o Bellu... Trošku priveľmi teda.

Tu začína romantický príbeh Belly a Edwarda. A zároveň tu začína utrpenie diváka tejto prostoduchej filmovej frašky.
Ak ste – podobne ako ja – očakávali príjemné romantické posedenie v kine pri duchaplnom fantasy filme s dobre vyzerajúcimi hercami a herečkami – dočkáte sa len toho posledného. Príbeh filmu, ktorý tak či tak obstojí iba ako priemerný odvar jedného z nekonečných štandardných dejov (láska na prvý pohľad, ktorú čakajú útrapy), je zatlačený (našťastie?) do úzadia nespočetnými a po asi desiatich minútach viac ako unavujúcimi zábermi mimických pseudo-pokusov o vystrúhanie nejakého zamilovaného pohľadu hlavných hercov. Ako Kristen Stewart tak aj Robert Pattinson svoje role nezvládajú. Ale nemajú ani zvládať čo, pretože réžia vsadila takto na kartu, ktorá sa hodí ako filmová metóda skôr do krátkeho filmu a reklamy ako do celovečerného trháku. (Posledne som takéto nepodarené mimické kŕče videl v Meet Joe Black a nemyslel som, že v nich niekto môže Claire Forlani prekonať. Mňo, mýliť sa je ľudské.)

Žiaľ, jedinou – a aj to falošnou – nádejou vo filme je prvá scéna honu na srnu, ktorá je krásne farebne a emočne uskutočnená. K ostatnému filmu je ale ako päsť na oko. (Slabšie cineastické nátury by mali po tomto momente kinosálu opustiť.) Ostatné zábery zachraňuje aspoň washingtonská príroda a použitie modrých filtrov, ale kvôli tej sme predsa do kina neprišli. Výber hercov je monotématický a stereotypný. Otec upírej rodiny až príliš pripomína Toma Cruisea z Interview s upírom, nepriateľskí upríri sú akoby vystrihnutí z Bladea. Ak ste – ako ja – čakali na nové stvárnenie klasických rolí, tak potom ste čakali zbytočne.

Mínusom filmu je aj pretvorenie upírieho mýtu. Ak by sa jednalo o zmeny, ktoré by mýtus obohatili, nemal by som námietky, no trblietajúca sa upíria pokožka pri dopade slnečného žiarenia ma vedie skôr k prevráteniu očí a pochybovačného smiechu ako k akceptácii tohto kroku autorky.
Ak si chcete užiť poriadnu dávku romantiky a napätia, ktorá je zároveň krásnou politickou a sociálnou štúdiou do spolužitia upírov a ľudí, pozrite si True Blood. Súmrak nechajme okolo vás prejsť bez povšimnutia a dúfajme, že nikdy nepríde jeho pokračovanie.