Je deň. Ďalší z nekonečného počtu dní. Robert prechádza zarasteným New Yorkom. Zhrdzavené autá, zničené budovy a tráva. Príroda opätovne našla cestu späť na miesta, odkiaľ sme ju vyhnali. Časti mesta sú prerastané stepnými bylinami, na domoch sídlia roje čajok, pomedzi pozostatky civilizácie sa preháňa stádo vysokej zvere. Robert je na love... Mladá laň ho ale zacíti skôr ako sa mu podarí vystreliť... a uniká. Po krátkej naháňačke je jasné, kto má svižnejšie nohy. Na večeru budú konzervy.

Osobne som veľmi skeptický voči Willovi Smithovi, aj keď ma už neraz - ak si jeho filmovú dráhu premietnem vnútorným zrakom - prekvapil. Posledne v príjemnom spracovaní klasiky Ja robot. Zdá sa mi totiž, že vo svojich filmoch vie hrať iba jednu postavu - Willa Smitha. Napriek tomu som sa rozhodol dať Legende šancu... veď, nech sa, reku, chlapec zapotí. A veru, nie nadarmo. (Ok, ok... skutočný dôvod, prečo som na to išiel, boli samozrejme zombíci... veď, kto by si nechal niečo také újsť, všakže.)

Som legenda je príbehom posledného preživšieho z vírusovej epidémie, ktorá postihla USA a neskôr celý svet. Ľudstvo, vo svojej neskonalej odhodlanosti, hrať sa na Boha, prišlo na spôsob, ako odvrátiť hrozbu rakovinových buniek. Žiaľ, geneticky zmenený vírus osýpok, ktorý mal odstrániť hrozbu civilizačnej choroby, zmutoval a zmenil sa natoľko, že obyvateľstvo Zeme alebo rovno zabubil, či zmenil ho na nepoznanie. Robert Neville prežil ani nevie ako. Jeho imunita a znalosti armádneho doktora ho ale držia nažive. Spolu s odhodlaním nájsť liek na túto pliagu.

Film je príjemným prekvapením. Izolácia Roberta a jeho denná rutina je pre nás nepredstaviteľnou a predsa sugestívnou. A práve tento rutinný kolobeh je to, čo ho drží na živu a zároveň zabíja (ranná rozcvička, práca na vakcíne proti pliage, ktorá zúri vonku, o dvanástej dlhé sedenie na móle s vysielačkou a jednou a tou istou správou: Som na žive. Je tam niekto?, neskôr vypožičovňa videokaziet a lov - to všetko pri tichu, popr. hudbe Boba Marleyho). Tisíc dní samoty z Roberta ale urobilo čudáka. Jediným spoločníkom mu je jeho vlčiak, Samantha. Preto je jasné, že pre jej záchranu, keď sa táto rozbehne za mladým jeleňom do zabarikádovanej budovy, urobí čokoľvek. V tme budovy ale číha nebezpečenstvo - pôvodní obyvatelia Zeme zmenení vírusom na agresívne a krvilačné bytosti. Ticho, zrýchlený dych, pot na Robertovom čele a tiché volania na Sam, ktorá sa neozýva... Krvavé šmuhy po podlahe. Krátke záblesky baterky namontovanej na M-štvorke. Strach. Smrteľný strach... O seba, o svoj život a zároveň o svoj zdravý rozum. Opäť tichý výkrik za Sam... a zakliatie, ktoré ho posunie ďalší krok dopredu.

Francis Lawrence sa podpísal už pod Constantine-a - ktorý síce v USA až tak nezabodoval, ale príjemne prekvapil na medzinárodných plátnach - a teraz mu zverili bratia Warnerovci do rúk kaliber o 50 miliónov väčší (rozpočet ca. 150 mil. USD), ktorý hravo nahral späť do ich kasy už počas druhého týždňa. Práve v tomto filme dokazuje spolu s Akivom Goldsmanom ako scenáristom (ktorý produkoval aj už spomínaného zabijáka démonov), že si s takouto rážou vie poradiť. A to nekazí ani gýčový koniec filmu.

Som legenda prekvapuje relatívne dlhými kontemplatívnymi motívmi, ktoré sa v daných okamihoch striedajú s retrospektívou prezrádzajúcou nám pôvodný príbeh zničenia ľudstva. Pomalé zábery na New York prerastený prírodou dávajú tušiť, kam išla väčšina tých rozpočtových miliónov. Nespôsobujú ale ťahavé, či nebodaj nudné momenty. Naopak, robia svet posledného človeka príťažlívý, nový a imaginátívny. Je to práve tento pohľad, ktorý nás aj po opustení kina necháva premýšľať o našej budúcnosti, ktorá možno takto dokonca nevyzerá tak apokalypticky... Náš koniec totiž nebude koncom Zeme.

Posledné slová by som chcel hodiť smerom k tým, ktorí čítali pôvodný román od Richarda Mathesona, ktorý tvoril predlohu k filmu. Na tom mieste aj - keď sa pozerám na kritiku na internete - skončil. Ako predloha. Ja si myslím, že to možno nie je až tak zlé. Som legenda je totiž napiek tejto kritike príjemným prekvapením medzi bezduchými americkými filmami a tomu môžeme byť iba radi.