V skratke by sa dala Zathura charakterizovať ako vesmírny odvar staršieho Jumanji z roku 1995. Po zhliadnutí traileru by ste mohli mať pocit, že opäť pôjde o bezduchý americký trhák prepchatý špeciálnymi efektami, ktorého scenáristovi by ste najradšej ohryzali všetky ceruzky, aby sa už radšej ani písať nepokúšal. Dobre, že sme doteraz hovorili iba v konjunktívoch, pretože Zathura vás dúfam prekvapí aspoň tak, ako prekvapila mňa...

Nenápadne v rodinnom dramate zakuklený príbeh rozvedenej rodiny sa nám pred očami mení na sentimentálny návrat do detstva diváka: Bratia Danny a Walter sa nemajú najradšej. Zatiaľ čo šesť (a trištvrte!) ročný Danny je otcov miláčik, ktorému tento prepáči mnoho vecí, Walter sa začína skôr pripravovať na svoje časy na strednej škole športovaním a okukávaním dievčat. Keď otec - ako jediné, čo ich spojuje - kvôli práci odchádza na hodinku z domu, chlapci skončia v hašterivej naháňačke. Waltera presvedčí k hre s mladším bratom až meteoritová smršť, ktorá zničí ich obývačku po tom, čo Danny začne hrať stolovú hru s tajomným menom Zathura. A ak vám poviem, že meteoritová smršť je jednou z tých príjemnejších udalostí pri hraní hry Zathura, tak potom si viete možno predstaviť, čo sa stane, keď vás navštívia Zorgoni.

Príjemným prekvapením je casting oboch hlavných predstaviteľov Jonaha Boboa ako Dannyho a Josha Hutchersona sťa Waltera, ktorým je síce možné v niektorých scénach vytknúť prílišnú sladkosť, umelosť či dospelosť. Tieto momenty sú ale skôr výnimkami, ktoré potvrdzujú pravidlo, že sa u oboch jedná o vyspelých hercoch výborne zvládajúcich svoje remeslo. Obaja sa aj predsa majú o čo oprieť. Podpora je pre nich ako scenár z pera Davida Koeppa podľa knihy Chrisa Van Allsburga, ktorý má na rubáši nielen Jumanji ale aj Polárny expres, tak aj cielené dirigovanie režisérom Jonom Favreauom, ktorý zvládol tento projekt atmosfericky naozaj bravúrne; zasadený v dlhodobej tradícii detských scifi a fantasy filmov, ktoré v osemdesiatych rokoch chŕlilo štúdio Amblin (spomeňme aspoň E.T., Gremlins či Goonies). A preto sú napríklad Zorgoni, ktorí akoby z oka vypadli príšerám z Temného kryštálu, či iné špeciálne efekty pred-digitálneho veku už iba čerešničkou sediacou na tejto vesmírnej šľahačke.

Film má samozrejme aj niekoľko slabín. Je koncipovaný pre mladého diváka a je to vidieť. Lineárnosť príbehu v tomto prípade určovaná lineárnosťou samotnej hry je však povrchná a nepresvedčivá. Najmä preto vyznieva stret hlavných hrdinov so svojimi dvojníkmi z minulosti (čiže vlastne so sebou samými), čo pravdepodobne mal byť jeden z vyvrcholení filmu, nelogicky. Iné malé prehrešky, ako napr. kľučku s izbovou teplotou, hoci na druhej strane sa nachádza kabína s kryonickými podmienkami či existencia vzduchu a teploty vo vesmíre, by sa dali vzhľadom na magickosť filmu ospravedlniť. Osobne mi trošku vadila aj predtucha, že sa bude jednať o film s dobrým koncom, ktorá relativuje všetky nebezpečenstvá vyskytujúce sa v hre. Slabinou je aj postava staršej sestry Lisy, s ktorou akoby si scenárista nevedel rady: po výbornom úvode sa zo silnej osobnosti stáva iba slabá rekvizita; škoda.

Celkovo som sa ale osobne vo filme sentimentálne našiel a preto ho hodnotím pozitívne. Dúfam, že u vás bude evokovať podobné pocity.

Tak teda...

Zakrúť kľúčikom. Zakrúť kľúčikom. Zakrúť kľúčikom...

Stlač tlačidlo. A...

Šesť.

Tvoja raketka sa posunie o šesť políčok po galaxii k cieľu.

A teraz vyskočí karta...

Ding.

Karta! Je tu karta!!!

Čo na nej máte vy?