V rytme lovu

Táto poviedka je technošamanistická. Prosíme nalaďte sa na správnu frekvenciu :)
Filmová história scifi
Sergej Obiduja Pirohu, odetý v sukni z trstiny, kráčal cestičkou v nízkej tráve. Tu i tam ju pretínali chodníky menších zvierat. Dnes však poľovali na inú korisť.
Sprevádzali ho štyria pestro pomaľovaní spolubojovníci s kopijami v rukách. Ulrich Bakugan Wendigo v čele sprievodu niesol na vlastnom čele ílovitým blatom prilepený amulet so širokospektrálnym echolokátorom, tenké chápadlá zastrčené v nose. Napájali sa na čuchový nerv a premietali mu vlastnosti prostredia, ukryté zraku i sluchu, vo forme vôní, pestrofarebnejších než umne vyrezané ornamenty na kryte prístroja.
Slnko im pražilo na zátylky, ploché rozpálené kamene, roztrúsené po teréne, príjemne hriali chodidlá. Už dlho ich nezvlažil dážď, a ich šaman, Raman Technicolor McKenna vravel, že to ešte chvíľu potrvá. Hladina vody v jazere bola hrozivo nízka.
Trávnaté vlny zeleného mora lahodili oku, no ich šum – hlas savany – prehlušoval výstup z ambient addition, ukrytý pod kožou za uchom, v jednej z dutín temporálnej kosti. Chrlil ostré dark-drum’n’base techno, na ostražité kroky mužov reagoval zmenou tempa. Dávno sa pri love prestali spoliehať na vlastný sluch. Senzory ambientu počuli oveľa lepšie, a jeho algoritmy dokázali signály vyhodnocovať presnejšie, než ľudský mozog. Nikdy sa neopakoval, každá jeho skladba bola jedinečná, presne ako lov. Nebezpečenstvo vyjadroval stereoskopickými zvukovými efektmi tak, že každý okamžite pochopil, kam utekať.
Sekvencia bicích preskočila na breakbeat s ľahkou rezonanciou basových tónov. Vyjadrovali výšku vegetácie, v súlade s tým, ako ho pohládzala po holeniach. Trilky arpeggia naznačili, že ďaleko vpredu sa nachádza korisť. Po chvíli disharmonický tón prezradil, že ich už zaregistrovala; Bakugan zrejme zabudol prepnúť lokátor z infrazvuku na mikrovlny. Ale to nevadilo, nik sa na neho za to nebude hnevať – veď aká je to zábava, prepadnúť nič netušiaceho tapíra?
Mentálna slučka biofeedbacku k nemu preniesla ozveny podivne cudzieho vnímania reality, kde neexistovala minulosť ani budúcnosť – len prítomnosť, vyplnená diskomfortom z neukojiteľného, živočíšneho hladu. Tak chutilo zviera na vlnách rezonancií. Obiduja dúfal, že zanedlho bude šíriť podobne zaujímavé vnemy skrz chemoreceptory v ich žalúdkoch... A že to nebude naopak. Občas sa stávalo aj to, na tapíry poľovali aj iné dravce. No v rámci filozofie kmeňa bola možnosť, že sa z lovca stane úlovok, považovaná za len a len férovú hru.
Druhý muž v poradí, Charles Končongwe Sirop, zdvihol ruku. Ambient pridal polarizovaný surround efekt a všetci otočili hlavy tým smerom. Posledný v zástupe, Tuki Očimawasuka Bun-Bun zastal a v dvojsekundových intervaloch, vymedzených štyrmi taktmi skladby, ho postupne nasledovali ostatní, aby zaujali optimálny rozostup.
Staršina Wolfgang Bunyip-Degu vykročil ako prvý. Obiduja ho nepotreboval vidieť, aby vedel, kam sa vybrať. Ambient spustil melodické, fraktálové vzory, jemne šľahnuté štýlom goa trance, ktoré sa vo vlnách prelievali okolo nich, aby zarezonovali v každej dutine ich lebiek, až sa kdesi vzadu prelínali v tisíckach roztrieštených interferencií.
Rovnako ako pohyby všetkých ostatných, cítil aj ozveny Siropových krokov, zakomponované do tracku. Trocha ho rušili, lebo sa na súkmeňovca hneval za medený kotlík, ktorý jeho prvej žene ukradla Siropova druhá žena, Svetlana Mugabe. Kotlík bol dobrý, obsahoval totiž čary predkov: špirálovité ornamenty s rastúcou teplotou žiarili načervenalým svetlom a pekne sa zauzľovali, keď bola polievka hotová. Raman raz poznamenal, že to symbolizuje proces denaturácie bielkovín, no Sergej mu celkom nerozumel.
Siropovým manželkám sa nejakým spôsobom podarilo prekonfigurovať kľúčový z ornamentov na úplne nový vzor, takže spor medzi dvoma rodinami Raman rozhodol v neprospech Sergeja a jeho ženy Aurory: „Neexistuje dôkaz, že je tento kotlík totožný s kotlíkom, ktorý sa stratil z vašej domácnosti. Rovnako by ste mohli tvrdiť, že zajac, ktorý vám minule ušiel, je ten istý, ktorého majú dnes Siropovci na večeru, pretože má tiež dve uši.“
V podstate mal pravdu, to sa muselo uznať. Sirop o prečine manželky iste vie, no volí cestu menšieho odporu. Je jednoduchšie byť pohnevaný s iným mužom, než s vlastnými ženami. Okrem toho, šaman ho tým zbavil povinnosti potrestať ich, čo – ako všetci vedeli – Sirop rád robil aj z menej dôležitých dôvodov.
O čosi menej Sergej chápal, ako ľahko sa s neprávosťou vyrovnala Aurora. Na znak zmieru podarovala Svetlane s Luciou pár nádherných perleťových náušníc, ktoré nedávno dokončila. Boli väčšie a ťažšie, než zvyčajne vyrábala pre ostatné ženy, nuž ju neprekvapilo, keď ich prenechali Charlesovi.
K procesu výroby pristúpila s fantáziou sebe vlastnou. Pripomínali mušle, no niečo v tvare ich kriviek bolo naopak. Perleť nalámala na malé, pravidelné kúsky, dokonale ich obrúsila, vyleštila a každý jeden umiestnila tak, že jeho lokálne zakrivenie kontrastovalo so zakrivením celku a úlomky sa smerom do stredu plynule zmenšovali. Vedel, čo je za tým: prastará veda geometria, ktorej jeho žena rozumela lepšie než on, či hockto iný z dediny. O to viac ho sklamalo, keď sa dozvedel, že šperk, nad ktorým strávila toľko času, bude krášliť niekoho iného.
Zháčil sa; jeho negatívne emócie nejakým spôsobom presiakli do kompozície. Ambient mu myšlienky čítať nevedel, no z reči tela dokázal odvodiť nemálo. Mal prehľad o tom, čo práve hostiteľ robí: napätie v každučkom svale, smer pohľadu... Pulz, rytmus dychu, homeostatická rovnováha v krvi spoľahlivo prezrádzali emotívny stav. Nával adrenalínu v okamihu zmenil príjemný uplifting trance na kruté hardcore rave, z ktorého by tuhla krv v žilách, keby ju neriedila nemrznúca zmes kortikosteroidov s endorfínmi.
Raman ho kedysi s pobavením upozornil na psy, čo slintajú pri zvuku lýdickej píšťaly, zvestujúcej dobrý lov. Prirovnával k nim lovcov; tvrdil, že ambient na nich pôsobí ako tá píšťala. Stačí, aby zahral trocha temných tónov, a oni sa okamžite napružia ako tlupa urzonov. On sám ho kedysi mal tiež, no pri nehode s nečakane obratným samcom kurutoga sa mu poškodil tak, že aj nastreľovací tĺk odmietal nainštalovať nový čip a zobrazoval len nezmyselné chybové kliatby. Odvtedy bol Raman na love nepoužiteľný, nuž sa stal šamanom.
To všetko poznal Sergej len z rozprávania, v tom čase bol ešte príliš malý na to, aby venoval pozornosť veciam, ktoré dospelí po večeroch preberali okolo hlavného ohniska.
Sirop zastal. Bol by do neho narazil, lebo sa díval nabok, keby ho na zmenu kroku neupozornil náhly akord v protirytme, ktorý do sekvencie nezapadal. Muselo ísť o signál zvonka.
Prechádzali neďaleko na prvý pohľad úplne obyčajného krovia... Až na to, že bolo na túto ročnú dobu nezvyčajne zelené a neobhryzené zvieratami. Nevšimol si ho len preto, lebo sa zamyslel, ešteže ostatní dávali lepší pozor.
Už to aj cítil. Akoby dýchala sama zem. Steblá trávy sa chveli. Inštinktívne sa skrčil a odkotúľal čo najďalej od kra, no nie v smere, kam mal napriahnuté vetvy – to by totiž bola smrteľná chyba.
Kríky sú žiabrami zeme, preblyslo mu hlavou. Ale to nebol spôsob, akým podvorvaň dýchal.
Tak súdil Raman. Bola to vraj metóda, akou videl.
„On ale nevidí ako my, vníma len pohyb. Voči veciam, ktoré sa nehýbu, je slepý ako krtopotkan,“ vysvetľoval mu starý muž kedysi, keď mali ešte rovnakú farbu vlasov. Každučký lístok na podvorvaňových falošných žiabrach bol vraj schopný vnímať pohyb v smere, ktorým je natočená jeho plochá strana.
A teraz sa lístky napriek bezvetriu pomaly obracali, ako preskúmavali priestor pred sebou. Fascinovane to sledoval z pozície, v ktorej po kotrmelci ustrnul. Neodvažoval sa ani prudšie pohnúť očami, len periférnym videním skontroloval, kde sa rozmiestnili ostatní. Priamo pred podvorvaňom nebol nikto, pri troche šťastia sa tvor o chvíľu podhrabe inde, kde bude po zvyšok dňa číhať na antilopy a kurutogy.
Stále sa však nehýbal, ba dialo sa čosi nezvyčajné: niektoré z lístkov sa prestali trepotať a pomaly sa usporiadali do zvláštnej konfigurácie. Niečo mu ten tvar pripomínal... Bojové štíty. Dva veľké, okrúhle štíty, široké a vysoké ako chlap.
S hrôzou si uvedomil, že sa lístky otáčajú plochou stranou na Siropa.
Podvorvaň ho nejakým zázrakom videl!
To nebolo možné, predsa sa nepohol ani o prst, hoci na ňom bolo vidieť, koľko premáhania ho to stojí. Dobre vedel, čo by nasledovalo, keby sa prestal ovládať. Podzemný predátor sa nedal premôcť, jeho hrubá koža odolávala ostrým skalám, pomedzi ktoré sa prehrabával, masívna lebka plynule prechádzala v pancier spoľahlivo chrániaci životne dôležité orgány.
Ambient znel ako ticho pred búrkou, s poslednými záchvevmi lístkov hlavný rytmus odoznel a ostal len hypnotizujúci statický šum rezonancií a ozvien vyšších harmonických frekvencií.
V tom sa kríky bleskovo stiahli pod zem. Bol to signál k úteku. Ambient každému premietol osobitne vyrátaný vektor pre optimálny únik pred nebezpečenstvom, a oni boli zvyknutí bez váhania ho nasledovať.
Obiduja nespravil ani krok, keď zacítil, že sa zem trasie. Videl, ako sa ostatní rozpŕchli od miesta, kde ešte pred dvoma tepmi srdca trčal podivný ker. Aj jeho signál vytrhol z paralýzy, už trielil odporúčaným smerom.
Uvedomil si ešte niečo. Všetci utekali od predátora, predlžovali vzdialenosť medzi sebou a smrťou, ktorá šelestila za nimi. Ale priamo za chrbtom bola jedine Siropovi. K nemu bol podvorvaň natočený, kým sa rozhliadal. Ambient to mal rozoznať, a poradiť mu kurz úteku kolmý na smer nebezpečenstva.
Než stihol Sergej spraviť dva kroky, postreh, ktorý ani nemal kedy prerásť v obavu, sa potvrdil. Pod nešťastným lovcom sa roztvorila zem a on v nej s výkrikom zmizol.
To máš za to, že mlátiš ženy, ty lotor! pomyslel si v návale šoku. No sotva sa za nepeknú myšlienku stihol pokarhať, opantal ho nezmyselný pocit, že práve nejak tak veci naozaj fungujú.
***
Raman McKenna papekom rozhrabával pahrebu, aby z kúskov kovovej zliatiny, ktoré oheň prekonfiguroval do nových, prapodivných tvarov, vyveštil budúcnosť.
Teda, nie celkom – na také veci v skutočnosti neveril ani on sám. Všetko síce podliehalo interpretácii a človek s fantáziou dokázal náznaky retrospektívne napasovať na známe fakty, najmä keď mal z čoho vyberať, no smer kauzality ostával nezmenený. Úlomky napriek tomu budúcnosť určitým spôsobom definovali – bežne ich totiž používal ako zdroj náhody pri záležitostiach, ktoré sa nedali rozhodnúť čisto logicky.
Tak ako nedávny spor Pirohovcov so Siropovcami o medený kotlík. Myslel si o tom síce svoje, no pravidlá boli pravidlá.
Ohnisko je moje orákulum, a tieto úlomky sú zrnkami pravdy, zamrmlal úvodnú mantru.
Obracal v dlaniach sedem vešteckých kúskov kovu a ofukoval z nich popol. Tak čo tu dnes máme? Prvý kus vyzeral ako dva spojené kruhy, jeden nepatrne väčší. Symetria, nekonečno, ozvena, dvojica, vzor a kópia, reprodukcia, dokonalá podoba.
Ďalší kúsok bol zvlnený ako pereje. Smer dolu... alebo je to voda? Nie, na vodu to má priveľa ostrých hrán a zima je ešte ďaleko, takže o ľad asi nejde. Tento rozpľasnutý kúsok bude určite svet. Ďalší podobný – druhý svet, teda smrť. Tento úlomok má v sebe niečo červené, žeby hrdzu? Zvláštne.
Posledný kúsok sa mu zadrapil do kože a chvíľu sa tam držal. Parazit. Komár. Hryzadlá, zuby, pazúry. Hrot kopije. Šípka plná jedu.
Nemusel všetko rozhodnúť hneď, správny význam sa ukáže v momente, keď sa dielik proroctva v budúcnosti synchronizuje so svojím predobrazom. Po zvyšok dňa bude jeho úlohou sledovať dianie a aplikovať zlomky odhalených informácií na jednotlivé udalosti. Zapamätá si, v akom poradí sa súvislosti objavili, aby kovové úlomky nabudúce vhodil do ohňa v správnom poradí. Aj to bolo dôležité; závisel na tom úspech ďalšieho veštenia.
Za sebou vycítil kroky. Bol rád, že príchodzí nezneužil jeho indispozíciu a nezaklopal mu na plece – bez ambientu bol totiž menej vnímavý než ostatní, a bolo ho ľahké prekvapiť.
„Musím s tebou hovoriť,“ ozval sa mu za chrbtom Pirohu a z tónu jeho hlasu McKenna hneď vedel, že sa niečo stalo. Niečo veľmi nepríjemné. Druhý svet, smrť... napadlo mu, no v kútiku duše dúfal, že existuje aj iná, neškodná interpretácia.
No keď sa obrátil a pozrel Sergejovi do očí, vedel, že sa nemýlil.
„Kto?“ vystrúhal na tvári zúčastnený výraz.
„Sirop. Dostal ho podvorvaň... Nevieme, ako je to vôbec možné! Videl ho, hoci sa nehýbal! Chápeš to? Všetky jeho lístky sa obracali! A ambient ho nasmeroval tak, že nemal šancu! Mal ho poslať bežať priečne na smer, ktorým bol podvorvaň obrátený, vtedy by...“ drmolil bojovník a prestal, až keď šaman zdvihol ruku.
Takže okrem druhého sveta sedí aj voda-dole, ibaže je zubatá ako ľadové cencúle. Podzemný oceán, ktorého terénne vlny brázdil tento praveký netvor. Len málo ľudí vedelo, že podvorvaň za svoj názov vďačí podobnosti s istým dávno vyhynutým živočíchom, ktorý obýval moria v časoch, keď ešte nejaké boli.
„Boli vraj také hlboké, že na dne vládla úplná tma, vieš si to predstaviť?“ utrúsil smerom k návštevníkovi. Ten, zvyknutý počúvať s ničím nesúvisiace vyjadrenia šamana (koniec koncov, ktorý smrteľník mohol tvrdiť, že mu rozumie?) sa radšej úctivo posadil a čakal.
„Dunkleosteus subterrestris,“ zaklial McKenna nakoniec. „Povedz mi o tých lístkoch. Vďaka nim si postrehol, že Siropa vidí?“
„Áno! Obracali sa za ním. A vieš ako ten jeho ker vyzerá... Keď sa poukladali, tvorili niečo ako obrátený štít.“
„Zaujímavé. Raz som videl, ako podvorvaň lovil gazelu. Okamih predtým, než zaútočil, sa mi zdalo, že v jeho lístkoch vidím tvar jej rohov. Akoby jeho spôsob videnia spočíval v tom, že rozvetvené oči usporiada do tvaru časti tela obete.“
„Ale on sa vtedy díval na Siropa,“ nadhodil Obiduja a keď si uvedomil, že je neslušné šamanovi protirečiť, váhavo dodal: „Samozrejme, to nedáva zmysel, Sirop žiaden štít neniesol.“
„Iste, keby mal Sirop v ruke štít a bol by dostatočne hlúpy na to, aby ho k podvorvaňovi obrátil dutou stranou... Vieš, on totiž niektoré veci vidí lepšie, než iné. Ale ambient nezlyhal, možno to len tak vyzeralo z tvojho uhla. Poď, niečo ti ukážem. Ale najprv si zabehni po štít.“
Nebolo to tým, že by bol Raman lenivý, jeho chyža bola bližšie. No on svoje zbrane viac nepotreboval, mal ich nainštalované na stene chyže nad malým obetným ohniskom.
Keď sa Obiduja so štítom vynoril z chatrče, uvidel, ako McKenna opúšťa dedinu dolnou cestou. Akoby mal oči aj vzadu, nemusel sa obzerať, aby sa uistil, že ho lovec zazrel; perfektné načasovanie každého kroku neoddeliteľne patrilo k jeho remeslu.
Dobehol ho až pri jazere. Z vody sa dvíhala večerná hmla. Ucítil chlad, do nosa mu udrel pach hniloby a takmer prekryl stopu byliniek, s ktorými šaman popoludní čaroval.
„Vieš, čo je to infrazvuk?“
„Vlny, ktorými sa chveje vzduch, ale tak dlhé, že ich nepočujeme.“
„Správne. Ale počujú ich iné tvory. Väčšie tvory. Vieš prečo?“
„Na hlbšie tóny potrebuješ väčšie uši. Hrubšie hrdlo. Napríklad také, aké má podvorvaň.“
„Správne. On tak spieva, preto nám z neho brnia zuby. A teraz sa pozeraj,“ hodil Raman do vody malý kameň. Hladinou sa začali šíriť kruhy vĺn. Po chvíli pri brehu vyvolali tichučký čľapot, ktorý lovcove vycibrené uši zaznamenali aj bez pomoci ambientu, momentálne deaktivovaného, pretože jediný človek v okolí žiaden nemal.
Sergej potvrdil, že vie, prečo to šaman urobil: „Kruhy na vode sú tiež vlny.“ Raman mu vzal z ruky štít, ponoril ho z polovice do vody a počkal, kým sa hladina ustáli. Potom hodil druhý kamienok o kúsok vedľa. Časť vĺn sa od štítu odrazila a zmiešala s pôvodným, kruhovým vzorom. Lovcovi to pripomínalo spôsob, akým je spletené prútie v ohrade pre sliepky.
„Rovnako sa od štítu odráža infrazvuk. Dôležité je iba zakrivenie štítu a vzdialenosť zdroja zvuku.“
Hodil ďalší kamienok, no tentokrát presne na líniu, kam štít smeroval. Rozdiel sa dal poznať hneď: odrazené vlny putovali rovnomerne daným smerom a zlievali sa do brázdy, akoby odtiaľ vystrelil šíp.
„Konštruktívna interferencia,“ zamrmlal šaman zaklínadlo.
Obiduja mu už chcel neúctivo pripomenúť, že Sirop žiaden štít nemal, no zháčil sa. Možno nemal jeden veľký, ale mohol mať dva malé, jeden na každom uchu.
Zhrozene pozrel na McKennu, no ten sa netváril nahnevane. Zdalo sa, že na vysvetlenie záhady neprišiel ako prvý, ako by sa na šamana patrilo. Iste, mal prehľad o pletkách v dedine, no nevedel všetko.
„Vieš, keď mojej žene jeho žena...“ už šiel povedať ukradla ten kotlík, no to by naznačovalo, že sa šaman zmýlil a rozhodol nesprávne. „Keď mali to nedorozumenie ohľadne kotlíka, ktorý moja žena niekam zapotrošila...“
„Spomínam si.“
„Aurora potom Svetlane darovala náušnice, čo práve dokončila. Vyzerali ako dva malé štíty.“
Zaujímavé, pomyslel si šaman so zmesou prekvapenia a spokojnosti, že ďalší element veštby zapadol na miesto.
Symetria, podoba, ozvena.
Po tom, čo poslal lovca domov s výhovorkou, že potrebuje celú vec osamote premyslieť, uvedomil si, že má pred sebou ťažký oriešok. Sirop bol mŕtvy a nikto z dediny netušil, že došlo k neprávosti – vedeli, že lov je nebezpečný a občas si vyžiada krutú daň. Z ich pohľadu dnes zasiahla vyššia moc, a na nikoho sa nebolo treba hnevať.
Lenže on vedel svoje, a Sergej si už asi tiež spojil dve a dve dohromady.
Ale rovnováha musí byť zachovaná. Ak sa spravodlivosti neučiní zadosť, môže to mať nedozierne následky. A presne to bola jeho práca: zachovávať rovnováhu. Každá akcia totiž vyvoláva reakciu.
Ale to posledné, čo chcel, bolo akýmkoľvek spôsobom ublížiť Aurore. Končongwe Sirop sa už do sveta živých nevráti, aspoň nie v podobe, v akej ho poznali predtým. A z údelu jeho manželiek vďaka pomste neubudne. Bola by chyba, aby sa vôbec ktokoľvek dozvedel, že za nehodou pri love je niečo viac, než nešťastná náhoda.
Ako to vyriešiť, aby bol i varan sýty, i tapír celý?
Možno by stačilo Auroru nebezpečenstvu vystaviť, a nechať vyššiu moc, aby rozhodla. Teda, tak bude znieť oficiálna verzia.
Zajtrajší večer mal byť venovaný obradu vyprevádzania mŕtveho bojovníka do teritória predkov, kde nikdy neprichádza obdobie sucha, neexistuje staroba a slabosť, a hroty kopijí hravo prerazia aj tú najtvrdšiu kožu každého zvieraťa.
Ale Raman práve vymyslel alternatívny plán.
***
„V noci ma navštívil duch strážcu mŕtvych,“ začal, keď na druhý deň popoludní zvolal celú dedinu na zhromaždisko okolo veľkého ohniska. Mal ich rád, mnohých poznal celý život. Takmer všetci z nich boli mladších než on, a u väčšiny si presne pamätal deň, kedy prešli zo šedého sveta na ten farebný.
Zbystrili pozornosť, mystika ich zaskočila – čakali, že budú preberané praktickejšie záležitosti.
„Prezradil mi, že podvorvaň, ktorý zožral Siropa, bol vo výhode. Ambient zlyhal a poslal ho zlým smerom. Nemal šancu ujsť.“
Z obecenstva zaznel prekvapený povzdych a ozvalo sa zopár rozhorčených hlasov, no rýchlo utíchli a rozhostilo sa napäté ticho.
„Dôvod, prečo sa to stalo, je ale nejasný. Možno sa naň príliš spoliehame. Možno sme vďaka tomu zoslabli a stratili niektoré z našich prastarých zdatností. Kto z vás dokáže uloviť tapíra len tak, bez pomoci čarov predkov?“
Na odpoveď nečakal, pretože zaužívaný spôsob lovu ostával nemenný po generácie. „Sirop zaplatil najvyššiu cenu, pretože strážcovia rozhodli, že nás na to musí upozorniť, a zachrániť nás pred oveľa väčšou katastrofou.“
Nebolo to bohviečo, ale v poslednom čase býval nejaký unavený. Snáď to bude stačiť.
„Strážca rozhodol, že Siropa ešte do bezfarebného sveta nepustí,“ pokračoval. Bol to trocha bluf, ale zo skúsenosti vedel niečo, čo si smrteľníci bežne neuvedomovali: pravda, ktorej uverí dostatočné množstvo ľudí, sa stane skutočnosťou.
„Musíme mu pomôcť vrátiť sa,“ vyhlásil nakoniec, a očami vyhľadal Auroru. Nevydržala jeho pohľad a sklonila hlavu. Zato Sergej sa na neho díval so zmesou nádeje a strachu, akoby mu ešte nedochádzalo, čo sa chystá.
„Ak beštii podhodíme niečo dostatočne farebné, môže korisť vymeniť za chutnejšie sústo.“
Presne toto bolo jeho remeslom, nenadarmo jeho druhé meno znelo Technicolor, ten kto narába s farbami.
„Akým človekom bol náš druh, Charles Končongwe Sirop? Koľko farieb nosil? Ja si veľmi dobre spomínam, že keď večer pri ohnisku odložil svoj pestrý štít a zavrel oči, bol čierny ako ohorené drevo.“
Bol čierny, čierny... zaznelo súhlasne od zhromaždenia.
„Na love bol nenápadný, vedel oklamať zver ako biela hmla z bažiny,“ predniesol Ulrich Bakugan Wendigo.
Bol biely, biely, biely... súhlasili ostatní.
„Keď sme raz utekali nocou pred párom kurutogov, on nám ukázal cestu, ako strieborný lúč mesiaca,“ odtušil Tuki Očimawasuka Bun-Bun.
Strieborný, strieborný... Aj bez ambientu sa v lovcoch prebudil známy rytmus, a ostatní ho podvedome nasledovali.
Náčelník Wolfgang Bunyip-Degu, v odtieňoch sveta skúsenejší než ostatní, si spomenul na ďalšiu nie-farbu: „Keď ho pohrýzol biturong, až takmer vykrvácal, bol popolavý, ale duchom zo šedého sveta sa ubránil!“
Raman si na udalosť spomínal, musel vtedy načrieť poriadne hlboko do zásoby čarov predkov, aby neboráka zachránil. Bolo potrebné použiť skutočné zaklínadlá ako syntetický hemoglobín a klonovanie erytrocytov. Ale ani vtedy nezašiel až tak ďaleko, ako bude musieť dnes.
„Keď sme sa prvý raz stretli, pripadal mi sivý a tuctový, no potom som ho spoznala lepšie,“ pokračovala Lucia, podľa práva jeho staršej manželky.
Bol sivý, sivý...
„Keď ma nazlostil, bol oloveným štítom, po ktorom stekal môj červený hnev,“ doplnila zoznam monochromatickosti svojho manžela Svetlana, no každý by skôr uveril, že to bolo naopak.
„Ako vidíte, náš druh Charles vôbec nebol farebný. Preto sa ho podvorvaň zaiste vzdá, ak výmenou za neho dostane niečo dúhové a trblietavé. Čo by to mohlo byť?“
Zavládlo ticho.
„Perly?“ ozval sa niekto, ale ostatní ho zahriakli.
„Ak neviete čo, možno budete vedieť, kto?“ dodal ponuro.
Ktože, kto? Šepkali.
„Cítim, že je mojou povinnosťou priviesť ho naspäť,“ ozvala sa Aurora a Sergej na ňu neveriaco hľadel. Ochota riskovať pre dobro iného člena kmeňa sa však pokladala za najvyššiu cnosť.
„Správne, ty z nás všetkých hráš najdúhovejšími farbami. Vážime si tvoju odvahu.“
Sergej vyskočil, no keď sa k nemu obrátil kolektívny zrak kmeňa, pomaly si sadol.
„Použijem všetky čary, aby som Auroru pri skúške ochránil. Ale pamätajte, že vec držia pevne v pazúroch strážcovia šedého sveta.“
***
Pred svitaním sa McKenna vybral na lov kedysi živých vecí. Spod pňa vyhrabal krčný stavec hlodavca, zamrmlal zaklínadlo phalanx distalis digitus, a vhodil ho do mecha. Na brehu jazera pozbieral vyplavené drevo a niekoľko mušlí, každý kúsok náležite pomenoval: Clavicula, femur, tibia, fibula. Os coccygis, os temporale, os capitatum.
„Ešte takých sedemdesiatpäť kilogramov, a som hotový,“ zašomral si popod nos a tešil sa, ako dobre mu ešte stále slúži pamäť.
O niekoľko hodín dovliekol mech do dediny a začal vedľa ohniska kopať jamu. Bolo veľmi dôležité, aby mu nik nepomáhal. Rozbolel ho chrbát, a tak kvetnatým jazykom predkov, ktorému ale nikto nerozumel, preklínal všetky hyeny a ich matere.
„Potrebujeme farbu,“ vyhlásil nakoniec. Ľudia, ktorí doteraz vykúkali z chatrčí, vyšli na priestranstvo, v rukách zvierajúc nože. Každý vedel, čo treba urobiť.
Aj Svetlana s Luciou vedeli, priniesli manželovo ochranné vrecúško. Bol v ňom pramienok vlasov, vypadnutý zub a niekoľko nechtov. Z vačku na opasku doň pridal štipku DNA katalyzátorov, potriasol ním a zamrmlal zaklínadlo. Potom obsah vysypal do mecha a pevne ho zaviazal. Prichádzali ostatní, a každý sa s mechom podelil trochou svojej farby.
***
Večer všetci sledovali Auroru, ako sa plahočí s mechom, a keďže jej nik nesmel pomáhať, od námahy preklínala všetky hyeny a ich matere. Každý jej rozumel.
Ovládla ho radosť z dobre vykonanej práce, hoci vedel, že toto kúzlo už nikdy nezopakuje. Mal by začať hľadať nasledovníka. Nemohol si totiž spomenúť, čo nasleduje po os sternum. Dokáže lovcom nahradiť odhryznuté končatiny, ale už nikoho neprivedie zo šedého sveta nazad.
Aurora bude v poriadku, tým si bol istý. Nočné dravce ju neuvidia; odvar z myšieho chvosta ho nikdy nesklamal. Bol krásne šedý a monochromatický, pravý opak toho, čím bola ona sama.
***
Sergeja v noci zobudil lomoz. Vybehol z chatrče, a zazrel, že to isté spravili Siropove manželky. Aurora viedla zhrbenú postavu, ticho sa jej prihovárala. Aj v slabom svetle videli, kto to je. Bol oblečený vo vreci, z ktorého dierami trčali ruky, nohy a bielovlasá hlava.
Pridal sa k nim aj Raman. „V šedom svete všetko zabudol, o čom svedčí aj farba vlasov, ale bude v poriadku. Musíte ho znova všetkému naučiť.“
„A vychovajte si ho tak, aby vás nebil,“ dodala Aurora a postrčila postavu k Svetlane s Luciou.
Keď trojica zaliezla do chatrče, šaman poznamenal: „Už asi všetkému rozumiem, ale ako sa im podarilo zmeniť vzor na kotlíku? Ak si dobre pamätám, indikoval kontamináciu ľudskou DNA.“
„Iba náhodou. Keď raz Svetlane pri hádke rozrazil peru, trocha krvi skončila v polievke.“
Mal na to prísť sám, veštba to predsa naznačila hrdzavým kúskom. A čo iné bola červeň krvi, než hrdzavé železo?
Hrdzavé ako ja, pomyslel si. Prišiel čas na náhradníka. Možno si ho vychová z nového Siropa.
Ale mal by ho premenovať.
Xylos. Drevo a kosť. To bude dobré meno.
Také, ktoré nezabúda.

mayo

mayo
Borsuk z muchotrávkového lesa, ale trocha rozumie aj počítačom

Diskusia

Marco Ottra
Veľmi zaujímavý námet! V úvode tam bolo na mňa priveľa informácií a málo deja. Miatlo ma aj, ako mali niektoré postavy niekoľko mien a musel som sa niekoľkokrát vrátiť, aby som zistil, kto je kto. Ale postupne som sa zorientoval. Rád si z toho originálneho sveta prečítam ďalšie príbehy. Tu mi asi v závere chýbalo trochu viac napätia, ktoré inzeroval ten punkový úvod.
P.S. Homeostatická rovnováha podľa mňa neexistuje. Homeostáza je rovnováha.
A neviem si úplne predstaviť, ako by kortikoidy riedili adrenalín, oba sú to stresové hormóny a v akcii sa doplňujú. :)
07.07.2024
mayo
Vdaka za pripomienky! tiez ma trapilo, ze sa tam ten motiv implantov a hudby postupne vytracal, ale musel som kvoli rozsahu text dost kruto skracovat, skor nez rozsirovat, ako by si mozno zasluzil - tesi ma ze ten svet zaujal, dva ci tri suvisiace pribehy este cakaju v sufliku :)
s tou homeostazou mas ciastocne pravdu, je to celkom ako povedat "CD disk" alebo "DAT tape", ale homeostaza je doslova skrateny nazov pre "homeostaticku rovnovahu", a asi preto dvojslovny nazov znie redundantne. ale zda sa ze sa bezne pouzivaju obe formy. slovo "homeostaticky" sa tiez pouziva v inych suvislostiach, napriklad "h-y mechanizmus, proces, rozsah", "h-e riadenie"... (ale tieto na rozdiel od "h-ej rovnovahy" asi skrateny tvar nemaju).
s kortikoidmi to bolo myslene tak, ze riedili krv, ale dobry postreh! chybne som si myslel ze adrenalin sa medzi ne radi, a teda ta veta bola napisana v zmysle ze ide o synonyma. znelo mi to akoby ano, lebo adr. je produkovany nadoblickami (v anglictine adrenal glands), ale v skutocnosti su to dve rozne veci ako vravis. teraz citam ze adr. je katecholamin, a produkuje ho dren nadobliciek, na rozdiel od gluko- a mineralo-kortikoidov, ktore produkuje kora. matne si pamatam ze presne toto sme preberali v skole! (niekedy v minulom tisicroci). :D
07.07.2024
Veles
Zrozumiteľnejšie ako predchádzajúca poviedka, ale aj tak som sa strácal :D
Veľmi ani ale nemôžem hodnotiť, prenechávam to radšej iným. Dal som neutrálne hodnotenie. Je to dobre napísané, aj zaujímavé, ale nie je to môj šálok kávy (v mojom prípade krígeľ piva). Na môj vkus je tam toho veľa, priveľa vecí by som si musel pozerať a zisťovať. To ale neznamená že je to zlé, len mi to nesadlo. Teším sa na ďalšie poviedky z tohto sveta :)
08.07.2024
Vivid
Začiatok bol trochu ťažší na čítanie, na mňa veľa mien a nových pojmov, ktoré si treba zapamätávať. No vďaka tomu bolo vidno, že to má autor premyslené do detailov. Aj mená postáv mali očividne svoj význam, dané postavám z nejakého dôvodu. Páčilo sa mi to.
Len som niektoré veci ku koncu nepochopila. To toho mŕtveho nejako naklonovali? A prečo mu chcel zmeniť meno na Xylos?
13.07.2024
mayo
@Veles chapem, no ved ide o take techno scifi (uz sa dostavame z oblasti "hard" trocha do zivocisnej rise), nabuduce skusim zasa nieco ine :)
@Vivid ano mena mali dotvorit dojem ze ide o daleku buducnost, kedy na planete zije uz iba zlomok toho mnozstva ludi co teraz, rasy sa uz davno premiesali, a preto aj mena su take chaoticke. vyznam niektorych je zabudnuty, len saman si ich pamata. napriklad Aurora, Lucia, a samozrejme Svetlana suvisia so svetlom. Aurora navyse aj s farbami (ako polarna ziara). Samanovi sa asi prestalo pacit meno Charles, mozno s nicim nesuviselo, alebo mozno vedel, ze znamena "slobodny clovek" a to sa mu nepacilo, lebo potreboval niekoho kto by viac posluchal (a mal dobru pamat). tak mu napadlo meno Xylos, ako kombinacia Xylo a Os (drevo a kost) z grectiny a latinciny, teda materialov, ktorych najviac pouzil pri jeho rekonstrukcii.
a ano slo o klonovanie, preto museli pridat nejake materialy ktore obsahovali jeho DNA. povodne bola ich civilizacia daleko pred nasou, ale zachovali sa len zlomky technologii, ktore sa uz z pohladu beznych ludi ani nedaju rozoznat od magie.
14.07.2024
Vivid
Ďakujem za odpovede 🙂
Naozaj zaujímavý svet. Dúfam že sa s týmto svetom ešte stretneme
17.07.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.