Nečakaná hádanka

„Nie vždy, keď lampu nájdeš, na konci môžeš byť rád, stačí na chvíľu zaváhať, a ostane ti iba smrad.“
Podporte scifi.sk
Kaša bola hustejšia ako odstáty med, no Peťo sa neodvážil na neďaleko stojace mlieko ani pozrieť. Chcel mať raňajky čo najrýchlejšie zjedené a získať tak možnosť upaľovať z kuchyne kadeľahšie. Matka stála pri linke a krájala mrkvu na polievku. Nôž v pravidelných úderoch dopadal na drevený dosku.
Oči mu padli na nad dverami zavesený majestátny kríž s Ježišom Kristom. Peťo si pamätal, že ukrižovaný mal na tvári smutný, trpiaci výraz, no teraz by odprisahal, že Ježiš naňho hľadí s nevyslovenou výčitkou. Radšej odvrátil zrak naspäť ku kaši.
Vtom sa naňho matka otočila tak prudko, až stuhol s lyžicou na polceste do otvorených úst.
„Taká hanba! Taká hanba!“ zrevala a uprela naňho vyvalené oči. Na krku jej navrela hrubá pulzujúca žila. To neznášal, pretože mal nutkavú potrebu sledovať jej pravidelné tepanie a bál sa, že si to mama všimne.
„Ako ti niečo také mohlo napadnúť?!“
Chlapec sa ani nepohol. Aj lyžica s kašou ostávala v nezmenenej polohe. Z tejto preňho bezvýchodiskovej situácie ho vykúpil zvuk približujúcich sa krokov. Podľa typického klapotu starých papúč spoznal, že otec vstal po nočnej a kráča do kuchyne. Každé ráno začínal šálkou silnej kávy.
Matkin krátky výpadok pozornosti využil na to, aby lyžicu vrátil naspäť do misky. Takticky sa rozhodol neplniť si ústa pre prípad, že by bol opäť vyzvaný k odpovedi.
Len čo otec vošiel do dverí, zastavil sa. Postupná zmena výrazu jeho tváre z „dobre som si oddýchol“ na „no to bude zase ráno“ naznačila, že okamžite pochopil situáciu.
„No, výborne,“ obrátila sa matka na svojho manžela. „Aspoň sa ti tvoj drahý syn môže pochváliť, čo bolo včera v škole.“
„Ehm,“ začal otec a spýtavo sa pozrel na Peťa dúfajúc, že sa jedná len o nejakú nafúknutú banalitu.
„To sú všetky tie hlúpe programy, ktoré mu dovolíš pozerať,“ pokračovala žena zvýšeným hlasom. „Internety a há-bé-ó. Somariny pletúce hlavu!“ už sa začínala dostávať do varu. „Ale ísť cez týždeň so mnou na omšu, to nie! Aj v nedeľu vás tam musím naháňať,“ kričala.
„Peťko, tak čo sa to stalo?“ prerušil ju otec zmierlivo a otočil sa na syna. Dobre vedel, že ak by nechal manželku ešte chvíľu pokračovať, na večerný bowling by mohol zabudnúť.
„No,“ začal chlapec opatrne a pohľadom preletel tváre svojich rodičov, akoby čakal, že ho niekto preruší. Obaja však mlčali. Rozhodol sa pokračovať skôr, ako mu pohľad zablúdi k matkinej žile.
„Na zemepise nás skúšali, celú triedu, z názvov rôznych slovenských pamiatok a ja som od pani učiteľky dostal doplniť názov kostola v Bratislave...“ povedal Peťo, no nepokračoval.
„No? No?“ nabádala ho už opäť červenejúca mama.
„Trojslovný názov, niečo niečo Márie,“ doplnil a pripravoval sa na najhoršie.
„No a čo si povedal?! Tak to vyklop!“ kričala mama. „Ako ťa taká blbosť mohla napadnúť? Čo povedia ľudia? Je to tak nedôstojné...,“ jej rev už muselo byť počuť aj vonku, keď ju znenazdajky prerušil ďalší hlas.
„Je to naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné, vzdávať vďaky vždy a všade tebe, Pane?“ poza jej chrbát vstúpil do kuchyne Petrov starší brat Lukáš nôtiac známy kostolný nápev.
S veľkou obľubou takto svoju matku provokoval, za čo ho Peťo úprimne obdivoval. Ale dnes neodhadol situáciu.
Ich mama bola územčistá žena, neholdujúca žiadnej intenzívnejšej fyzickej aktivite, ktorá by bola nad rámec jej povinností v domácnosti, v práci na pošte alebo výpomoci v kostole. O to viac ostali všetci traja prekvapení. Najviac určite Lukáš.
Facka priletela z otočky s takou rýchlosťou a presnosťou, že nebyť hlasného plesknutia a okamžite sa rysujúceho červeného otlačku na chlapcovom líci, možno by si ju ani nevšimli.
Lukáš len vyvalil oči a s rukou na tvári pomaly vycúval z miestnosti.
„Krista Boha Márie?!“ dusil sa smiechom sa o necelú polhodinu neskôr Peťov najlepší kamarát Rišo. „Ty si skutočne v škole povedal kostol Krista Boha Márie? Ako ti taká sprostosť mohla napadnúť?“
„Ja neviem, mal som málo času, všetci na mňa čumeli,“ ošíval sa Peťo a nepáčilo sa mu, že sa mu kamarát takto posmieva. „A odrazu mi to vybehlo na myseľ a zapadlo to do seba. To, aká to je blbosť, mi napadlo, až keď som to vyslovil,“ dodal a aj on sa uškrnul.
„To, že to je nadávka ani nebudem komentovať, ale veď to ani nie je tá Svätá Trojica. Otec, syn a ten...,“ nechcel tému uzavrieť Rišo a dobre sa zabával.
„Duch, áno, v jednej osobe,“ doplnil už ráznejším tónom Peťo.
„Dobre, dobre,“ pochopil Rišo a ešte naposledy sa uchechtol. „Inak, toto som nikdy nepochopil. Ako môžu byť traja v jednej osobe? Ako môžeš vedieť, s kým sa práve rozprávaš?“ zamyslel sa ešte.
„Hm, to neviem,“ odvetil jeho kamarát potešený, že rozhovor sa konečne začal uberať iným smerom. „Možno to je podobné, ako keď mal profesor Quirell vzadu na hlave Voldemorta,“ uvažoval po chvíľkovej odmlke.
„No dobre, ale kde by bol ten tretí?“ nedalo to Rišovi. „Na hlave už miesto pre ďalšiu tvár nie je.“
„Na bruchu?“ opáčil Peťo a obaja sa na moment odmlčali predstavujúc si vlniace sa chlpaté brucho, na ktorom sa rysuje zachmúrená mužská tvár.
„Čo tu vlastne hľadáme?“ prerušil ticho po chvíli Peťo rozhliadajúc sa po starej skládke odpadu. Práve sa za kamarátom prepchal dierou v plote.
„Dáta,“ odhalil Rišo a tajnostkársky sa uškrnul. No keď zachytil nechápavý výraz kamarátovej tváre pokračoval. „Čítal si ten článok o týpkovi, ktorý vyhodil flashku s desiatimi bitcoinami? Nepočítam, že by som mal také šťastie, ale ľudia vyhadzujú všetko možné. Pevné disky, cédečka, flashky, telefóny, simkarty.“
„A na čo ti to tak bude?“ nechápal Peťo?
„Dáta majú dnes väčšiu cenu ako peniaze,“ mudroval Rišo, „jeden dobrý nález a môžem si kúpiť nové PlayStation. A keď budem mať veľké šťastie, aj s virtuálnou realitou.“
Peťo úplne nechápal, čo také zaujímavé by mohli práve na tejto starej skládke objaviť. Len pokrčil ramenami a vydal sa za ním.
Slnko konečne vykuklo spoza jediného mraku na oblohe a zlatisté lúče ich príjemne hriali na tvári. Vyzeralo to na ďalší horúci deň.
Peťo premýšľal, či bude rozumnejšie obed vynechať alebo radšej prísť domov načas a tváriť sa, že sa nič nestalo. V zamyslení odkopol drevenú krabičku, ktorá sa mu priplietla pod nohy.
Obaja chlapci sa prudko otočili za kovovým cinknutím, ktoré sa ozvalo po jej dopade na zem. Spod hromádky polámaného dreva trčal zvláštny zdobený predmet.
Peťo pristúpil k nemu a Rišo ho nasledoval. Vymenili si krátky udivený pohľad.
Po chvíli váhania sa Peťo zohol a zvláštnu vecičku zodvihol. V rukách sa mu objavila starodávna podivnými znakmi zdobená lampa.
„No do kelu,“ zašepkal Rišo a sledoval, ako jeho kamarát s uhranutým výrazom v tvári pomaly prechádza rukou po jednom obzvlášť nezvyčajnom ornamente.
„To by si možno...,“ stihol ešte zo seba vysúkať, no ďalej sa nedostal. Lampa Peťovi vypadla z rúk, ozval sa dlhý vrčivý zvuk a pred ich udivené tváre sa sformoval hustý oblak hnedého dymu.
Skôr, ako si chlapci stihli uvedomiť, aký nechutný smrad tento jav sprevádza, v strede podivného mraku sa objavila široká tvár. Obaja strnuli úžasom. A keď tvár prehovorila, aj hrôzou.
„Ktorý z vás smrteľníkov ma vyslobodil z toho nekonečného kovového zajatia?“ ozval sa hromový hlas.
Ani jeden z mladíkov sa neodvážil pohnúť. Z tváre v oblaku sa postupne začal vytrácať prívetivý výraz a nahrádzal ho hnev. Peťo okamžite začal habkať: „To..to..to..jjja som..“.
„Výborne!“ zahučal opäť veselo mrak. Otočil sa smerom k nemu a zanôtil:
„Nie vždy, keď lampu nájdeš,
na konci môžeš byť rád,
stačí na chvíľu zaváhať,
a ostane ti iba smrad.“
Peťo a Rišo stáli ako obarení. S vyvalenými očami hľadeli na vznášajúci sa hnedý prízrak a snažili sa pochopiť, čo sa to deje.
„Ty...ty si džin?“ dostal zo seba nakoniec Rišo, keď trochu prišiel k sebe.
„Áno, aj nie,“ odvetil mrak tajomne. „Bol som uväznený v lampe, čo je nepochybne typická črta džinov, ako ich poznáte z rozprávok. Tri priania ti však nesplním. Práve naopak,“ dodal a zlovestne sa zachechtal.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa Peťo, ktorý sa tiež trochu osmelil.
„Stačí na chvíľu zaváhať, a ostane ti iba smrad,“ predniesol džin ešte raz druhú čas básne. „To znamená,“ pokračoval hľadiac na ich nechápavé výrazy, „že ak nedokážete správne uhádnuť...“
„Hej! Čo tam robíte?“ prerušil ich kohosi pokrik. Okamžite otočili hlavy za hlasom. Uvideli, ako k nim od malej búdky na druhej strane skládky šuchtavým krokom kráča starý vrátnik. „Tu nemáte čo hľadať, fagani!“ hromžil.
Nečakali už ani chvíľu, skočili do diery v plote a upaľovali cez malý háj späť k sídlisku. Bežali ako o život, preskakovali hrubé korene a ignorovali vetve šľahajúce im tváre. Zastavili sa až za mostom cez riečku ohraničujúcu lesík od prvých ulíc obydlia. Chvíľu prerývane dýchali.
„Prečo si bral tú lampu?!“ skríkol odrazu Rišo ukazujúc k Peťovým nohám.
„Nebral...ja...čo?“ čudoval sa chlapec hľadiac na zem pred sebou.
Vtom sa opäť ozvalo hlasné zavŕzganie a z lampy sa za sprievodu už známeho smradu vyvalil hnedastý džin.
„Chlapci, chlapci, chlapci,“ začal nonšalantne. „Myslíte si, že toto pred vami nikto neskúsil?“
„A čo máme teda robiť?“ spýtal sa Peťo neskrývajúc beznádej.
„Ako som začal vysvetľovať, skôr ako ste ma drzo prerušili,“ povedal džin a zatváril sa urazene. „Aby si zlomil kliatbu...ó áno, si prekliaty,“ zareagoval na Peťov vyplašený výraz. „Aby si zlomil kliatbu, musíš uhádnuť moju hádanku.“
„A ak ju neuhádne?“ zvedavo sa zapojil Rišo, na ktorom bolo vidieť úľavu z toho, že sa kliatba vzťahuje len na jeho kamaráta.
No džin z ničoho nič s krátkym syknutím zmizol. Hneď na to začuli blížiace sa kroky. Z druhej strany ulice kráčala ich smerom postaršia pani a v ruke si niesla igelitku s nákupom.
Mladíci sa snažili tváriť čo najnenápadnejšie a fascinovane si prehliadali najbližšiu pouličnú lampu.
Pani okolo nich prešla bez záujmu. No hneď, ako ich obišla, ozvalo sa hlasné „prrrrrd“ a v nose ich zaštípal známy smrad skazených vajec. Teta sa znechutene otočila a venovala im dlhý pohoršený pohľad.
Peťo bol červenší ako paradajková polievka. Po chvíli si ale trochu vydýchol. Vyhodnotil totiž, že sa nejedná o nikoho známeho. Aspoň dúfal. Všetky matkine kolegyne a známe z kostola totiž nepoznal.
So zavŕzganím nasledovaným hlasným smiechom sa opäť objavil džin.
„Ak ju neuhádne,“ nadviazal na Rišovu otázku, „užijeme si spolu hromadu srandy.“
Peťo vystrašene tekal očami z kamaráta na džina. To je snáď zlý sen, pomyslel si. Poludňajšie slnko ho už nepríjemne pálilo na zátylku. Teraz už obed naozaj nestihne, zišlo mu ešte na um.
„Neboj sa,“ prehovoril džin, „hádanka nie je ťažká. Stačí trochu popremýšľať.“
Peťo ešte raz pozrel na Riša. Jeho kamarát sa snažil tváriť sebavedome. Potľapkal ho po pleci a povedal: „To dáme, neboj. Hádanky mi idú.“
„Tak dobre,“ hlesol nakoniec Peťo.
„Pripravený?“ nadýchol sa džin a nečakal na odpoveď:
„Som bez ohňa dym,
zvuk hromu alebo mím,
Ale zábavný, si nemysli,
zapôsobím ti na zmysly,
A keď zatlačíš nakoniec,
objaví sa môj hnedý bratranec.
Kto som?“ okázalo sa spýtal džin na záver svojho prednesu.
Mladíci si vymenili nechápavé pohľady. Džin sa len potmehúdsky uškŕňal. Na Peťovi bolo opäť badať známky paniky.
„Tak poporiadku,“ začal Rišo, aby kamaráta upokojil, hoci sám zatiaľ netušil, kde začať.
Skôr, ako sa stihli zamyslieť, začuli ďalšie kroky. Neďaleko od miesta, kde stáli, svižne prechádzal ulicu pán v strednom veku a niečo si pospevoval.
Peťo sa bleskovo otočil na Riša, ale ten sa tiež len v panike rozhliadal. Prv než sa mladíci zorientovali a prišli s nejakým obstojným plánom, bolo neskoro.
Po ďalšom smradľavom extempore vyhodnotili, že najlepšie bude zaliezť niekam, kde ich nikto nebude pri lúštení hádanky rušiť. Zároveň tak chceli minimalizovať riziko, že sa k Peťovej mame donesie informácia o tom, aké má jej syn nevyberavé spôsoby.
Po krátkom hľadaní sa uspokojili s malou kriakmi obrastenou čistinkou v lese, cez ktorý pred nedávnom utekali a poprosili džina, aby im hádanku ešte raz zopakoval.
„Tak ale naposledy!“ zatváril sa akože vážne, ale s rovnakým nadšením im ju opäť zarecitoval. Rišo s Peťom si ju usilovne zapisovali do telefónu.
„Stačí trochu popremýšľať. No nepremýšľajte príliš dlho, chlapci, nemuselo by sa vám to vyplatiť. Teda hlavne tebe,“ dodal a uškŕňal sa na Peťa očakávajúc jeho otázku.
„Prečo by sa mi to nemuselo vyplatiť?“ vyplašene sa spýtal chlapec.
„No,“ začal džin a bolo vidieť, že sa dobre baví. „Hádanka je to ľahká, tak ti to spestrím časovým limitom.“
„Ach,“ zareagoval Rišo a Peťo viditeľne zbledol. A to ešte netušil, s čím tá krutý humor obľubujúca bytosť príde.
„Máš čas do najbližšieho vyprázdnenia,“ oficiálne predniesol džin, ale na konci to nevydržal a rozosmial sa.
„Čoho?“ nechápal Peťo.
„Odchodu čísla dva,“ zabával sa na očividne už mnohokrát predvedenom čísle. „No kým sa najbližšie nevykakáš, pre pána kráľa!“ nevydržal to už džin hľadiac na chlapcov nemiznúci výraz totálneho zmätenia.
„To snáď nemyslíš vážne,“ vložil sa do tejto neuveriteľnej debaty Rišo. Džin sa tváril spokojne a naďalej sa uškŕňal.
„Panebože,“ bedákal Peťo. „Čo je toto za výmysel?“
„Peťo, nezdržujme sa a poďme na tú hádanku,“ rázne otočil Rišo. „Navyše, času máme dosť. V tábore so mnou bol jeden chlapec, ktorý nebol na veľkej celý čas, čo sme boli tam. Osem dní.“
„To určite,“ neveriacky krútil hlavou jeho kamarát.
„Fakt!“ nedal sa Rišo. „Na konci už by už možno aj šiel, ale celý tábor ho povzbudzoval. Keď nastupoval do spiatočného autobusu, bol bledý a celý spotený,“ spomínal. „Mňa naši brali autom, takže neviem, ako zvládol cestu...“
„Dobre!“ oboril sa naňho Peťo. „Aj keby to bola pravda,“ povedal a rýchlo pokračoval, pretože Rišo sa už nadychoval, aby mu oponoval. „Ja chodím každý deň. Dnes som raňajkoval ovsenú kašu a asi si domyslíš, že som ráno už na záchod ísť nestihol,“ povedal skleslo.
„Hm,“ zamyslel sa Rišo. V tom sa mu rozsvietili oči. „Počuj, videl si film Krotitelia...,“ začal nadšene, ale nedokončil.
Džin, ktorý celú ich komickú debatu sledoval a dobre sa na nej zabával, mu skočil do reči.
„Pokiaľ na mňa chceš vybehnúť s vysávačom, dobre ti radím, aby si si to rozmyslel. Boli tu už takí špekulanti a nedopadlo to pre nich dobre,“ zahrmel na nich výhražne. „Aj keď musím uznať, že ja som sa dobre pobavil,“ dodal a opäť sa zazubil.
„Okej, okej,“ rezignovane zodvihol ruky Rišo a otočil sa na Peťa. „Poďme sa nad tou hádankou zamyslieť. Určite to nebude až také ťažké,“ povedal a pozrel sa na džina, akoby čakal, že ten jeho slová potvrdí. No nedočkal sa. Začal teda skúmať text zapísaný v telefóne.
„Bez ohňa dym...možno nejaká chemikália,“ začal premýšľať nahlas.
„Vieš si predstaviť, čo budem mať doma, keď sa za mnou bude valiť taký smrad?“ bedákal Peťo ignorujúc kamarátovu snahu.
„Pôsobí na zmysly, možno nejaký bojový plyn...“ pokračoval Rišo a na Peťa nereagoval. „To by asi ale nebolo veľmi zábavné. Možno nejakým zvráteným spôsobom,“ dumal a podozrievavo si premeriaval mlčiaceho džina.
„Mama na mňa bude chcieť zavolať exorcistu! Toto nie je niečo, čo normálny človek vyprodukuje...“
„Tak počkať,“ zahriakol nariekajúceho kamaráta Rišo. „Počkať,“ zopakoval a vyzeralo to, že na niečo prišiel.
V tom sa ale spoza stromov ozvali hlasy. Obaja chlapci sa otočili za zvukom. Džin len zasyčal a stratil sa v lampe.
„Vravím ti, keby boli traja, nemali by šancu sa ani priblížiť, ale ten štvrtý ma prekvapil odzadu,“ ozval sa známy hlas a o sekundu na to vkročil na čistinku Peťov starší brat Lukáš. Za ruku viedol vysoké hnedovlasé dievča. „Ale len čo sa ma dotkol, išiel aj on k zemi,“ hovoril jej vystatovačne, kým si prezerala jeho líce. Ešte aj teraz na ňom bolo možné rozoznať otlačky štyroch matkiných prstov.
Peťovi by to normálne prišlo celkom zábavné, ale dobre vedel, čo príde, keď sa k nim dvojica priblíži.
Keď ich Lukáš zbadal, zastal a neisto sa na chlapcov zadíval. Premýšľal, či jeho mladší brat bude mať odvahu vyzradiť skutočný dôvod jeho bojového zranenia. No skôr, ako prišiel k nejakému záveru, ozvalo sa hlasné „prrrrd!“.
Mladý párik na mladíkov s údivom vyvalil oči. Následne sa obaja rozosmiali. „Tak preto sa tu chodíte skrývať do lesa?“ rehotal sa Lukáš, až sa prehýbal v pase. „Chodíte si tu navzájom prdieť pod nos?“
„Jasné!“ skríkol Rišo. „Môže byť tichý alebo hlasný. A hnedý bratranec to je...chápeš?“ nadšene kričal na Peťa. Všetci naňho hľadeli s vyvalenými očami.
„Je to prd! Je to prd!“ stále kričal Rišo a nenechal sa rozhodiť reakciou ostatných.
„Panebože, máš pravdu!“ zvolal Peťo, ktorému to odrazu všetko docvaklo. „Je to prd! Si prd!“ tiež kričal a očami hľadal džina alebo lampu.
Lukáš s dievčaťom sa už prestali smiať a s otvorenými ústami hľadeli na poskakujúcich chlapcov. „Ste ešte väčší zúfalci, ako som si myslel,“ povedal užasnuto Lukáš. „Poď pusa, ideme niekam inam, tí dvaja magori sa asi dali na fetovanie,“ ťahal ju za ruku preč.
Peťo a Rišo sa opojení nadšením stále obzerali po lampe, no hľadali márne. Tajuplný predmet aj s jej zvrátený humor milujúcim obyvateľom boli fuč.
„Myslíš, že...“ začal Peťo neisto.
„Áno!“ zvolal Rišo. „Kliatba je zlomená. Či čo to vlastne bolo.“
Peťo sa naňho vrhol a objímal ho okolo ramien. „Ďakujem, kamarát! Si fakt hlava. Doslova si mi zachránil život. Už som sa videl niekde zatvorený v blázinci,“ povedal vážne. „Alebo ešte horšie, v kláštore.“
„Hlavne, že je to za nami,“ odtušil Rišo a bolo na ňom vidieť spokojnosť s vlastným výkonom.
„Tak čo, vrátime sa na skládku hľadať dáta?“ otočil sa na Peťa. „Veď len žartujem,“ dodal rýchlo, keď videl jeho vystrašený výraz.
„Ale tá Lukášova baba bola pekná, čo?“ zmenil radšej tému rozhovoru.
„To áno. Včera som ho pritom videl na kofole s nejakou blondínou,“ pokrčil Peťo ramenami.
„Je to frajer,“ obdivne pokračoval jeho kamarát. „Pamätáš si, ako ťa pred prvou spoveďou presvedčil, že si s farárom musíš cez tu drevenú mriežku na znak úcty najprv ťuknúť päsťou?“ rozosmial sa Rišo.
„Hej, pamätám,“ odtušil Peťo a intuitívne si pohladil líce.

Marco Ottra

Marco Ottra
Fanúšik stredovekej fantasy, postáv plných človečiny a futbalu.

Diskusia

Veles
Zaujímavé. Napísané celkom dobre, nespomínam si teraz na nejaké chyby.
Mám ale otázky ohľadom džina. Ako sa tam dostal? Prečo robí to čo robí? Čo by sa stalo ak by nestihol uhádnuť?
05.07.2024
mayo
to bolo celkom napinave a vtipne! @veles myslim ze ak by nestihol uhadnut tak by uz prdel stale.
skratil by som niektore vety, napriklad hned prvu: slovka "nedaleko stojace" su nadbytocne. tiez druhu preriedit, napr. "Chcel mat ranajky co najrýchlejsie za sebou a upalovat z kuchyne kadelahsie." lebo cim dlhsie vety, tak tym horsia dynamika.
alebo ako vravi ze "Na zemepise nás skúsali..." hlavne to "od pani ucitelky" mi znie ako by to rozpraval prvacik. stacilo by "na zemepise som dostal doplnit..."
este drobnost, "vetve" -> vetvy
"riecku ohranicujúcu lesík od prvých ulíc", v tomto kontexte by mi skor pasovalo ze riecka alebo ohranicovala lesik (ako ze je jeho hranicou) alebo ho oddelovala od niecoho ineho.
otec nejako kratko spal po nocnej, alebo spal dlho Peto?
chalani ma trocha stvali lebo hadanku neuhadli okamzite :) ale da sa to chapat, lebo na rozdiel od citatela su v strese a vtedy zabudnu aj ako sa volaju
mamkina reakcia mi najprv prisla trocha prehnana, ze bije syna za nabozensky citat, namiesto toho aby ho pochvalila, mohla sa tiez zhacit, ci ho ma vlastne bit. ale ak slo o provokaciu (a asi take veci nerobil prvy raz) tak ok.
tiez by som chcel vediet co sa dalej stalo s lampou. ja by som ju na ich mieste nenapadne zaniesol do kostola, nech si s nou lamu hlavu pan farar.
05.07.2024
mayo
PS: este k tej poslednej vete, slovko "intuitívne" tam nesedi, bolo by ho lepsie nahradit niecim ako reflexivne, nepritomne, nesustredene, bezmyslienkovite a tak.
05.07.2024
Scarecrow
Napísané dobre, boli tam aj vtipné momenty :) čo ma ale štve, je to, že tú hádanku neuhádli hneď. Ja viem že boli v strese ale... veď to bolo úplne jasné! :D Potom som na konci čakal ešte nejaký zlovestný zvrat, pomstu od džina, alebo niečo na ten štýl :) (ale to je asi len vecou chuti každého čitateľa)
09.07.2024
Marco Ottra
Ďakujem za podnety a hodnotenia! :)
- Čo sa stalo s lampou? - Zmizla. (" Tajuplný predmet aj s jej zvrátený humor milujúcim obyvateľom boli fuč.") A objavila sa zas nejakom inom mieste. :)
- Prečo mama Lukáša udrela? - Bola v návale zlosti a táto jeho provokácia sa opakovala ("S veľkou obľubou takto svoju matku provokoval, za čo ho Peťo úprimne obdivoval.")
- Hádanka bola ľahká, áno, ale sú to deti, ktoré boli v strese a panike. Keď sa Rišo konečne pustil do premýšľania, prišiel na to. :)
- Prečo to džin robil? Ako sa tam dostal? - To som zvažoval vysvetliť, nakoniec sa to tam nedostalo. Tento džin je proste taká zákerná "zvrátený humor milujúca" bytosť, ktorá sa živí takýmito fórkami. Keby hádanku neuhádol, prdel by stále a keď by to džina prestalo baviť, išiel by zas ďalej. :)
10.07.2024
Vivid
Mne osobne sa to nezdalo až také vtipné, ale môj brat škôlkar sa pri tej hádanke váľal od smiechu :)
Taktiež úvod sa mi zdal zbytočne dlhý. Možno by bolo dobré ho skrátiť a viac rozpracovať tú časť s džinom.
Inak myšlienka dobrá, to by nenapadlo hocikoho.
13.07.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.