Víkend u babky
Daniel pozve svoju priateľku Ivetu, aby s ním strávila víkend u babky na dedine.
Prvá návšteva priateľových rodičov je vo vzťahu veľkým míľnikom. Ale keď vás pozve, aby ste strávili víkend u babičky, až potom vzťah začína byť naozaj-naozaj vážny.
Danova babka bývala v malej dedine na Gemeri, v dome s pristavaným poschodím, ktoré s dedom pripravovali pre syna. Toho však napokon nedostatok pracovných príležitostí prinútili presťahovať sa na západ. Nakoniec, keď si deda vzal rozsiahly infarkt, vo veľkej stavbe, bohužiaľ, ostala úplne sama. Na hornom poschodí poprikrývala nábytok igelitmi a sama sa stiahla na prízemie, do kuchyne a susediacej izbičky. To všetko Ivete porozprával ešte cestou, ako sa tak ich auto vo svetle zapadajúceho slnka hnalo najprv po diaľnici a potom po vedľajších cestách – čím viac sa blížili k cieľu, tým rozbitejších. Jedno jej ale nepovedal.
„Jé, tvoja babička má psa?“ opýtala sa Iveta, keď konečne vystúpili a ona za plotom uvidela nádhernú a obrovskú psiu búdu s vyrezávanými ornamentmi a skutočnými červenými šindľami na streche. Vyzerala ako zmenšený dom.
„Mala,“ opravil ju Dano jemne, „kaukazského ovčiaka. Veľkého ako teľa. Ale radšej to nespomínaj. Po dedovej smrti jej ostal už len ten pes, milovala ho, aj tú búdu mu dala urobiť u miestneho stolára. Ale jedného rána našla Bobyho mŕtveho. Niekto ho otrávil. Asi susedom vadil štekot, neviem. Chceli sme jej zohnať šteniatko, ale nejako už nechcela…“
„Otrávili ho? A viete, kto?“
Dano stihol len pokrútiť hlavou. To už z dverí vybehla nízka, ale energická šedivá pani a nastalo veľké zoznamovanie, nasledované bohatou večerou a kopou koláčov.
* * *
Bez ohľadu na to, kedy šla spať, sa Iveta ráno zobudila o po siedmej. Dano si naproti tomu cez víkend rád dlhšie pospal. A tak ho nechala odpočívať pod ťažkou duchnou, obliekla sa a potichučky vykĺzla z izby, jednej z tých parádnych na poschodí, ktoré im babka pripravila. Nepoužívaná miestnosť trochu páchla zatuchlinou, ale takto v lete si pokojne mohli nechať otvorené okno aj celú noc, takže to až tak nevadilo.
Iveta zišla na prízemie, nazrela do kuchyne, ale babky nikde. Asi tiež ešte spí, včera sa zhovárali dlho do noci. Mladá žena potichu stlačila kľučku vonkajších dverí – nebolo zamknuté – a vyšla na dvor. Čistá obloha veštila jasný a pravdepodobne horúci deň. Dedina bola ešte pomerne tichá, na ceste žiadne autá, iba z času na čas niekde zaštekal pes alebo zakotkodákali sliepky. Iveta sa z verandy poobzerala po okolí, ktoré v noci zahliadla len v obrysoch. Dom Danovej babky ležal trochu bokom, na konci slepej uličky pod lesom. Za domom sa črtala dlhá záhrada s ovocnými stromami, pri plote na štrkovej cestičke parkovalo ich auto. Ivetin zrak opäť upútala búda. Podišla k nej a prešla prstom po vyrezávaných ornamentoch na stene. Toľká námaha na jednu psiu búdu.
Aj keď… na Instagrame už videla od majiteľov psov a mačiek väčšie výstrelky. Napríklad poschodovú búdu s terasou a rôzne…
Z myšlienok ju vytrhlo zavrčanie. Prudko od búdy odskočila. Vnútri zahliadla veľké žlté oko. Viac nepotrebovala, rozbehla sa naspäť do domu. V strese sa ale potkla na jednom z troch schodov vedúcich na verandu a natiahla sa tam, aká bola dlhá. Na hluk sa otvorili vchodové dvere.
„Ivetka, dávaj si pozor, tie schodíky sú trochu rozhegané. Neudrela si sa? A čože, už si hore? Poď do kuchyne, dáme si kávu, porozprávaš mi, či ťa ten môj vnuk poslúcha. Hneď som pri tebe, len ešte zanesiem…“ Zasekla sa. Keď sa popri Ivete pretlačila na dvor, tá si všimla, že niekam nesie tanier s kopou kostí z polievky.
* * *
Sobotu strávili príjemne. Snažili sa babke pomôcť, kde sa dalo, no napokon ich podvečer vyhnala aspoň na prechádzku k rieke, reku nech si užijú trochu romantiky. No, mala pravdu, romantika tam bola, no ešte viacej komárov. Večer Iveta zaspala ako do vody hodená už o desiatej. Okolo jednej sa však opäť zobudila a nie a nie zaspať.
Rozhodla sa, že si zájde do kuchyne po pohár vody. Všade vládla tma, svietila si len mobilom, aby náhodou nikoho nezobudila. Napustila si vodu do pohára, a kým ju pila zablúdila k oknu.
Z tmy na ňu hľadeli žlté oči. Jedno, dva, tri, štyri, päť, šesť. Zabrechal. Pohár Ivete vypadol z ruky a s veľkým cinkotom sa rozbil o dlaždičky. Vydala zo seba tichý výkrik.
Dvere babkinej komôrky sa otvorili.
„Ach,“ zháčila sa stará žena. Bez zaváhania podišla k oknu a zaklopala naň. „Heš, Dunčo, potvora, nestraš mi hostí.“
„Nemusíš sa báť,“ povedala Ivete. „Poď!“ Vystrašenú vnukovu priateľku viedla tam, kde túžila ísť najmenej, ku vchodovým dverám. Otvorila ich. Iveta si myslela, že už nastala jej posledná hodina. Babka ale len chytila psa za jeden z troch obojkov a priviedla ho bližšie.
„Je krotký, on len tak strašne vyzerá,“ vysvetľovala. Pes mal lesklú čiernu srsť, tri hlavy ako Keberos, tesáky ako kly, a keď stál na všetkých štyroch, siahal babke až po plecia. Nechal sa jej ale v pohode hladkať, dokonca si po chvíľke ľahol na chrbát a nastavil bruško.
„Je to nočný tvor,“ vysvetľovala. „Cez deň spí, a je to tak lepšie, aspoň ho nik nevidí. Ani rodine som o ňom nepovedala, to by bol poprask.“ Zasmiala sa. „Našla som ho chvíľku po tom, ako som prišla o starého psa. Bol len také malé šteniatko, kňučal na konci záhrady. Tráva navôkol bola vyhorená a všade som cítila síru. Najprv som myslela, že sa ho musím zbaviť, ale bol taký milučký, bezbranný. A vyrástol z neho výborný strážca. Odkedy ho mám, nikto mi v noci neukradol jablká, ani nevykopal zemiaky. Predtým sa to stávalo v jednom kuse, veď vieš, v tomto kraji… Ale odkedy mám Dunča, tak nič. Pokúšali sa ho otráviť ako toho predtým, našla som raz ráno v záhrade nedožratý kus podozrivej klobásy. Ale na tohto nedozreli, len tak nejaký jed naňho neúčinkuje. Áno, môžeš ho pohladkať, neboj sa, nepohryzie ťa. Len prosím o ňom nikomu nehovor, ani Dankovi dobre? Bude to naše tajomstvo.“
* * *
„Babka je zlatá,“ zhodnotila Iveta v nedeľu večer, keď nabalení dózičkami s obedom najmenej na tri dni a kopou sladkostí vycúvali z príjazdovej cesty a zamierili von z dediny.
„Je. Len sa o ňu niekedy bojím. Býva tu sama, odmieta sa odsťahovať, ani toho psa už nechce.“
„Podľa mňa sa o ňu nemusíte báť,“ odvetila Iveta. „Vyzerá, že si poradí.“
YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, na streamoch filozofuje o Fantastickej poviedke a organizuje Poviedky na počkanie.
Diskusia
cyberstorm
Nununu....povodne som si myslel, ze je tam dedko - vlkodlak, ale aj tak dobre. Tá, Dunčo :D
25.05.2024
Nununu....povodne som si myslel, ze je tam dedko - vlkodlak, ale aj tak dobre. Tá, Dunčo :D
25.05.2024
Martin V.
Hodnú chvíľu som si myslel, aký som chytrák, priehľadné ako skleník, ten pes bude zombík. A hľa, mytológia, milé prekvapenie. A toto: "reku nech si užijú trochu romantiky"... Takú írečitosť ja môžem.
25.05.2024
Hodnú chvíľu som si myslel, aký som chytrák, priehľadné ako skleník, ten pes bude zombík. A hľa, mytológia, milé prekvapenie. A toto: "reku nech si užijú trochu romantiky"... Takú írečitosť ja môžem.
25.05.2024
Scarecrow
Nechýbalo veľa a boli by tu dve poviedky s trojhlavým psom :) Pár minút som sa s tým nápadom v hlave hral, no nakoniec som to vo svojom príbehu zmenil. Táto poviedka sa mi páčila, bolo to pekné. Trojhlavý Dunčo vyzerá byť príjemný spoločník :)
26.05.2024
Nechýbalo veľa a boli by tu dve poviedky s trojhlavým psom :) Pár minút som sa s tým nápadom v hlave hral, no nakoniec som to vo svojom príbehu zmenil. Táto poviedka sa mi páčila, bolo to pekné. Trojhlavý Dunčo vyzerá byť príjemný spoločník :)
26.05.2024
YaYa
No, máte pravdu. Pôvodný plán bol riadny horor so zombie psom prípadne lovecraftovskou príšerou, len ma ten text nejako včera neposlúchal... tak to nakoniec dopadlo trochu inak...
26.05.2024
No, máte pravdu. Pôvodný plán bol riadny horor so zombie psom prípadne lovecraftovskou príšerou, len ma ten text nejako včera neposlúchal... tak to nakoniec dopadlo trochu inak...
26.05.2024