Živé zlato

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo plné mágie ...
Podporte scifi.sk
Bol krásny jesenný večer. Slnko zapadalo za obzor a jeho lúče láskali krajinu, pomaly sa zberajúcu na spánok. Vo vzduchu bolo cítiť svieži vánok, zeminu a suché lístie. Všade vládlo ticho a pokoj. Vlastne … vládlo by, nebyť jednej veci. Teda … jednej veci skladajúcej sa z troch častí. Konkrétne z troch upišťaných hlasov.
„Dedko, dedko, povedz nám rozprávku!”
„Áno! Už dlho si nám nepovedal žiaden zo svojich príbehov!”
„Prosííím!”
Hlbší, starší hlas sa rozosmial. Bol to hrejivý smiech plný lásky. „A čo také by ste chceli počuť?”
„O siedmich rytieroch!”
„Nie nie, ja chcem počuť tú o zábudlivom princovi!”
„O striebornej dýke a statočnom kováčovi!”
„A čo keby,” prerušil dedko svoje prekrikujúce sa vnúčatá, „som vám porozprával niečo nové, čo vy na to?”
Už aj tak uši rezajúce piskľavé hlásky sa od nadšenia presunuli do ešte vyšších frekvencií.
„Ale musí tu byť ticho!” zahrmel starý otec, naoko prísne. „Inak vám dnes večer nič nepoviem!”
V sekunde zmĺkli a poslušne sa usadili. Trasúc sa od nedočkavosti, čakali na novú rozprávku.
„Tak pozorne počúvajte moji milí,” začal dedko tajomným hlasom, „rozpoviem vám príbeh, ktorý sa odohral už veľmi, veľmi dávno.” Na chvíľu sa odmlčal a s úsmevom v očiach sa zahľadel na žiarivé, zapadajúce slnko. „Rozpoviem vám príbeh o Živom zlate.”
***
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo plné mágie. Každý, kto sa v ňom narodil, dostal do vienka jednu z mnohých čarovných schopností. To v dospelosti rozhodlo, akou cestou sa človek poberie. Farmári hrou na flautu prikazovali rastlinám rásť a tie ich vo všetkom poslúchali. Pekári spevom vytvárali koláče, ktoré vám bolo ľúto zjesť, také boli nádherné. Lekári vo svojej profesii nepotrebovali používať hrôzostrašné, špicaté nástroje. Na vyliečenie im stačil jeden dotyk rukou (niektorí dokonca uprednostňovali liečenie fackou, vehementne obhajujúc svoju prax tým, že čím silnejší je dotyk, tým účinnejšia je liečba). Vďaka týmto a aj iným schopnostiam, panoval po celom kráľovstve pokoj a blahobyt.
Jedného dňa sa stala nezvyčajná vec. Kráľovskému páru sa narodilo dievčatko. Dali jej meno Júlia. To samozrejme nebolo nič nezvyčajné. Zvláštne ale bolo, že sa princeznej mágia vyhýbala. Kráľ dal zvolať všetkých lekárov a mysliteľov kráľovstva, nikto z nich ale na nič neprišiel. Všetci sa zhodli v tom, že je dievčatko úplne zdravé. Lenže aj v tom, že aj úplne obyčajné. Kráľ s kráľovnou ju mali napriek tomu nadovšetko radi. Ako rástla, rýchlo zistili, že človek nepotrebuje magické schopnosti k tomu, aby bol čarovný. Kdekoľvek sa totiž Júlia zjavila, všetkým sa hneď zlepšila nálada. Bolo to ako kúzlo. Kde mohla, tam pomohla, každého poznala po mene a nikdy neplytvala milým slovom či úsmevom. Ľudia ju milovali a ona milovala ich.
Veselý život v kráľovstve ale netrval večne. Do kraja sa ako had priplazila zákerná choroba. Postihla všetkých. Teda skoro všetkých. Júlia ostala zdravá. Jediným vysvetlením bolo to, že ochorenie napádalo len ľudí obdarených mágiou. Ten koho postihlo, sa zo dňa na deň ocitol nemohúci na lôžku, neschopný používať svoje schopnosti. Ríša, ktorá už stovky rokov fungovalo výhradne vďaka mágii, tak bola v priebehu hodín zrazená na kolená. Princezná robila všetko čo bolo v jej silách, no sama na to nestačila. Poprosila o pomoc susedné kráľovstvá. Tie jej okamžite poslali svojich najlepších lekárov.
Prešli tri dlhé týždne. Nikto nedokázal zbaviť ľudí zákernej pliagy. Všetci sa začali báť, že o svoje magické nadania nadobro prídu. Jeden večer, keď sa Júlia vo svojej izbe trápila nad osudom svojej zeme, začula za dverami pomalé, šuchtavé kroky. Ktosi jemne zaklopal.
„Ďalej!” zvolala.
Dvere sa so zavŕzganím otvorili. Do izby vstúpil drobný, zošúverený starček. Cez plecia mal prehodený sivý, ošúchaný plášť a na hlave sa mu striebristo lesklo posledných šesť vlasov. Približne rovnaký počet zubov odhalil aj vo svojom úsmeve. Júlia mu úsmev opätovala a pohľad jej padol na starcovu brošňu. Had obtočený okolo tyče. Znak lekárov. Prekvapene otvorila ústa: „Myslela som, že všetci lekári prišli pred troma týždňami.”
Starec sa uchechtol: „Lenže všetci lekári z okolia majú minimálne o polovicu menej rokov ako ja, vaša výsosť.”
Rýchlo mu prisunula stoličku, ktorú deduško s vďakou prijal. Opatrne sa usadil.
„Som Otto, najstarší z cechu lekárov” predstavil sa skromne, „a prišiel som vám povedať, ako zachránite svoje kráľovstvo!” dodal s pompéznym rozmachom rúk a s rozhodne nie skromným výrazom na tvári.
„Naozaj?!” vykríkla natešene.
„Ako že tu som a dýcham!”
„Čo mám spraviť? Ako ho zachránim?”
„Slzami hôr!” zvolal nadšene.
Princezná od údivu vypleštila oči. Nastalo trápne ticho.
Lekárov nadšený výraz sa pomaly zmenil na neistý. Nervózne sa pomrvil na stoličke: „Ehm … vaše veličenstvo?”
„Domnievam sa správne, drahý pán Otto, že máte na mysli Slzy hôr, ktoré dokážu vyliečiť všetky choroby?
Mlčky prikývol.
„Ktoré sú ukryté v srdci Ebenovej jaskyni, plnej tých najväčších pokladov ríše?”
„Správne, vaša výsosť.”
„A v ktorej už desiatky rokov prebýva Arax? Jeden z najstrašnejších a najkrutejších drakov? Ktorý pozabíjal už nespočet statočných rytierov?”
„Nooo … áno.”
Neveriacky pokrútila hlavou. „A keď ste taký múdry, poviete mi, ako sa tam má niekto dostať bez toho, aby bol v momente zožraný?”
Na lekárovej tvári bolo vidieť, že usilovne zvažuje, či má ďalšiu myšlienku vypustiť na svet. „Ono je to ešte o trošku zložitejšie, vaše veličenstvo. Vyzerá to tak, že k tomu drakovi budete musieť ísť vy osobne.”
„Ako prosím?!” vykríkla šokovane. „To hádam nemyslíte vážne! V susedných kráľovstvách sa určite nájde niekto, koho zláka štedrá odmena za pomoc mojim ľuďom.”
„V tom prípade musíte hľadať v kráľovstvách, ktoré ja osobne nepoznám,” skleslo hlesol. „To je totiž druhý dôvod, prečo som meškal. Cestou sem som navštívil všetkých okolitých kráľov, v snahe postaviť sa pred vás s kompletne vyriešeným problémom. Bohužiaľ, nikto neprejavil záujem. Ani keď som ich uisťoval, že by vaša odmena bola iste viac než štedrá. Vážia si svoj život a nechcú ho obetovať pre niekoho cudzieho.”
Júlia sklamane pokrútila hlavou: „No nič … počkáme, kým sa moji ľudia zotavia. Prinajhoršom si budú musieť zvyknúť na život bez mágie. Časom sa to naučia.”
Lekár smutne vzdychol: „Vaše veličenstvo, túto chorobu som už videl. Môj priateľ kedysi viedol školu mágie. Tá pliaga prišla znenazdajky a postihla všetkých … ” hlas mu zlyhal. Oči mal plné sĺz. „Všetci zomreli. Nikoho som nedokázal zachrániť. Radil som sa s kolegami po celom svete, nikto na nič neprišiel.” Zarmútene pozrel na princeznú. „Z toho čo som vypozoroval u vašich ľudí, usudzujem, že im ostáva prinajlepšom týždeň času.”
V Júliinej tvári sa zračila hrôza. „To nemôže byť pravda,” zašepkala. Trasúcimi sa rukami si zakryla tvár a prepukla v plač.
Starý lekár mlčal. Po chvíli si odkašľal a ľútostivo sa jej prihovoril: „Viem, že sa od vás žiada veľa. Nikto by nemal stáť pred takouto voľbou. Lenže pravda je taká, že ak tie Slzy nezískate, všetci vaši milovaní umrú.”
Vzlyky neustávali.
Otto sa k nej nahol a povzbudzujúco jej stisol plece: „Nádej ale umiera posledná, vaše veličenstvo! Nepriniesol som hrdinu, ktorý by vás zachránil. Mám ale plán, ktorý pevne verím, že vyjde!”
Júlia vzhliadla na Otta, v očiach sa jej miesil smútok s nádejou.
Starec pokračoval: „O drakoch sa toho veľa nevie, no všetci výskumníci sa zhodujú v tom, že sú dosť … ako by som to len povedal … tupé. Sú to v podstate zvieratá. Síce obrovské, agresívne, so schopnosťou rozprávať … ale zvieratá. Tým pádom, keďže silou ich nepremôžete, musíte ich prechytračiť!”
Princezná potiahla nosom: „To ste mi teda pomohli,” odfrkla.
„Ale no tak, snažím sa vám pomôcť.”
„Ja viem … lenže ako ho mám prekabátiť?! Veď to je nemožné!”
„Niečo by som pre vás mal. Draky majú majú nadovšetko radi zlato a drahokamy, však?”
Súhlasne prikývla.
„Tak pozorne počúvajte … “ a vysvetlil jej svoj plán. Keď skončil, spýtavo sa na princeznú pozrel. „Čo vy na to? Skúsite to?”
Zhlboka sa nadýchla. „A mám vôbec inú možnosť ako ich zachrániť?”
Obaja vedeli, že nemá.
***
Na druhý deň ráno šli po ceste zo susedného kráľovstva krajčír s kováčom.
„Takže,” začal kováč, očividne zmätený, „čo máme tej princeznej vlastne vyrobiť? Brnenie alebo šaty?”
Krajčír sa zamyslene poškriabal na brade: „Ak som to správne pochopil, priateľu, tak od nás chce niečo na štýl “dva v jednom”.”
„No super … a podľa rozkazov na to máme len tri dni.”
***
O tri dni stála Júlia pred vchodom do Ebenovej jaskyne. Na sebe mala výtvor, ktorý podľa jej a Ottových pokynov pripravili kováč spolu s krajčírom. Celú ju pokrývali kúsky zlata, tvarované a pripevnené na látku tak, aby mala čo najvoľnejší pohyb. Tvár jej zakrývala elegantná zlatá maska a na vlasoch jej žiaril závoj posiaty drahými kameňmi. Stručne povedané, bol to zlatý kostým. Pri troche šťastia, ak by sa postavila v správnom uhle k slnku, by Arax mohol aj oslepnúť.
Z jaskyne bolo počuť pravidelné dýchanie a vrčanie ukrývajúceho sa draka. Pri tom zvuku sa princezná roztriasla. Zhlboka sa nadýchla a prešla bližšie k ústiu jaskyni. „Ó mocný Arax!” zvolala. „Príď sa pozrieť na nový poklad do tvojej úchvatnej zbierky, aká nemá na svete obdobu!” Otto jej radil používať čo najviac lichôtok. Každý drak má rád, keď počuje o svojej veľkoleposti.
V jaskyni to zaburácalo, ako sa jej obyvateľ vo vnútri pohol. Každý jeho krok otriasal krajinou. Júlia mala slzy na krajíčku. Jej nohy chceli okamžite ujsť, no jej dobré a statočné srdce ju primälo ostať. V duchu videla tváre svojich blízkych.
Otrasy nabrali na intenzite. Z jaskyne pomaly vyšiel čierny drak. Bol obrovský. Keď roztiahol krídla na obdiv, vyzeral ako menšia hora. Pazúry a tesáky ostré ako britva. V očiach planúci oheň. Ostnatou hlavou sa zvedavo rozhliadal okolo. Zrak mu padol na roztrasenú princeznú.
Zúrivo zareval, až z okolitých stromov opadalo lístie: „Čo to tu máme? Kto sa opovažuje rušiť môj spánok?”
„Zdravím ťa, ó veľký Arax, najstrašnejší z drakov!” uklonila sa zlatá kôpka. „Prišlo som, aby som sa stalo súčasťou tvojho pokladu!”
Drak prekvapene zavrčal. „A čo si vlastne zač?”
„Som Živé zlato! Dopočulo som sa o tebe a tvojom poklade. Putujem bez prestávky už niekoľko týždňov, len aby som mohlo byť už navždy s tebou!”
„Hmm.” Arax sa podozrievavo nahol k princeznej a zhlboka sa nadýchol. Potom jej pazúrom prekvapivo jemne zložil masku a odhalil tak Júliinu tvár stiahnutú od šoku a hrôzy. „Nebyť toho, že je z teba skrz-naskrz cítiť človečinu, možno by som ti aj uveril. Ale pokus to bol ináč slušný,” pochválil zmätenú princeznú. „Určite lepší než vrieskajúce stádo plechových panákov, rútiace sa do mojej jaskyne.” Pobavene odfrkol.
„Počkať, čo to … ?” začala Júlia prekvapene, no viac z nej už nevyšlo.
Drak ju namieste zožral. Obzrel sa po okolí, či ešte náhodou niekde nečíha nebezpečenstvo, potom sa otočil a spokojný, s plným bruchom zamieril späť do jaskyne. Pohodlne sa usalašil v pelechu a za chvíľu zaspal. A čo sa mu snívalo? To sa možno dozvieme v ďalšom príbehu.
***
Tri malé dráčatá začali natešene výskať.
„Ten jej ale dal dedko! Vôbec sa s ňou nemaznal!”
„Keď vyrastiem, budem aj ja takto pojedať všetky princezné!”
„Povedz nám ešte, o čom sa mu snívalo!”
Arax sa pri pohľade na svoje vnúčatá vľúdne usmial. „Na dnes už bolo dosť príbehov maličkí. Teraz mi ale povedzte, aké z tohto príbehu plynie ponaučenie?”
„Nikdy sa nesnaž prekabátiť draka!” zvolali ako jeden.
Starý drak sa od srdca rozosmial. „To je teda rozhodne dobré. Len nie pre nás, ale pre človeka.” Pazúrom si utrel slzy, ktoré mu od smiechu vyhŕkli. „Tak teda? Napadá vám nejaké iné?”
Jeden z dráčikov sa sústredene zamračil: „Vždy si máme dávať pozor na ľudí. Aj keď sú malí a slabí, sú veľmi prefíkaní.”
„Výborne! Pamätajte, aj keď sú ľudia oproti nám fyzicky úplne bezmocní, svojou prefíkanosťou nás môžu prekvapiť! Preto keď raz budete veľkí a budete strážiť svoj vlastný poklad, nikdy nepoľavujte v ostražitosti! Rozumiete?”
„Áno!”
„Jasné!”
„Neboj, sa! Cezo mňa nikto neprejde!”
„Tak sa mi to páči,” zahrmel dedko spokojne. „A teraz, šup do pelechu! Je neskoro a poslušné draky o takomto čase už dávno spia.”
Tri malé dráčatá sa zívajúc pobrali do ríše snov. Slnko už zapadlo a na oblohu vykukol jeho strieborný zástupca. Arax ho ticho sledoval a s úsmevom na tvári spomínal na svoju mladosť. Boli to krásne časy. Dúfal, že podobné čakajú aj na jeho vnúčatá.

Scarecrow

Scarecrow
Milovník metalu, dobrých kníh, šachu a indie hier.

Diskusia

Veles
Z tejto poviedky mám zmiešané pocity. Napísané to bolo dobre, ale príbeh pokrivkával podľa mňa. Ako prvé mi tam nesedelo to v zátvorke o lekároch. Potom princezná mala byť dobrá a milá, ale pokojne by nechala svojich drahých umrieť, veď nejako sa z toho hádam dostanú, nie? Tá krátka konverzácia medzi kováčom aj krajčírom mi zase prišla príliš moderná. A záverečný plot twist mi tam celkom nesedel, keďže nič tomu predtým nenasvedčovalo, že sú to draci. A odkiaľ sa Arax dozvedel všetky informácie, že nemala mágiu, poradil je to starec a iné detaily?
03.01.2024
Scarecrow
Dúfam že to nie je proti pravidlám, takto sa odhaliť :D Ak áno, tak čo už. Veles, chcem sa spýtať, čo ti nesedelo o lekároch? Čo sa týka princeznej, to že umrú sa dozvedela až potom, čo navrhla, že počká kým sa z toho dostanú. Dovtedy nikde nebolo povedané, že je to smrteľná choroba. V prvých verziách som to, že je to smrteľná choroba, nemal napísané vôbec, mal som to len vo svojej hlave. Lenže potom mi to logicky celé nesedelo. Beriem že konverzácia kováča a krajčíra je iná. To odkiaľ má Arax ostatné informácie som neriešil, ale čakal som, že to niekoho napadne :) Bral som to tak, že tieto informácie si jednoducho vymyslel, aby povedal svojim vnúčatám rozprávku na dobrú noc. Čo sa týka záverečného plot twistu, schválne som nikde predtým nenaznačoval, že sú to draci (ale ani to, že sú to ľudia). Chcel som čitateľov čo najviac prekvapiť :) Ďakujem za postrehy a aj za všetky ďalšie, ktoré sa tu prípadne ešte objavia :)
03.01.2024
Veles
Teoreticky je to proti pravidlám, ale myslím si že redakcia prižmúri oči, je to predsa len tvoje prvé kolo :) celkovo mi nesedela do zvyšku poviedky, alebo teda do prvej časti tá veta v zátvorke, prišlo mi to ako z inej poviedky. Aj mi napadlo, že si to mohol vymyslieť. Je škoda, že si ten plot twist nejako nenaznačil, takto to bolo dosť náhle a nečakané, teda aspoň ja by som prijal nejaký foreshadowing :)
03.01.2024
Scarecrow
Ach :( tak sa redakcii ospravedlňujem. Aj keď to dáva zmysel, v pravidlách to nikde nebolo.
03.01.2024
Veles
Už sa to raz stalo, podľa mňa sa nič nedeje :) Keď tak sa doplnia pravidla a vybavené :)
03.01.2024
Hieronymus
Pekná rozprávka, bolo to fajn a dobre sa to čítalo.
Jediný problém, čo tu vidím je, že po záverečnom twiste poviedka nedrží štylisticky pokope. Na začiatku som bol v tom, že rozprávačom je človek v súčastnosti, v našom svete, tým pádom, keď sa v texte objavilo nejaké moderné slovo, neriešil som to. Potom ale vysvitlo, že to rozpráva drak a nachádzame sa teda v inom svete a dokonca dej rozprávky sa nemusel stať až tak dávno. A tu je ten štylistický problém, lebo keby bol v poviedke použitý ľahko archaický jazyk, tak aj po záverečnom twiste by všetko držalo pokope. Takto to má celé pre mňa takú čudnú príchuť.
V každom prípade som záverečný twist nečakal, takže dobrá práca.
05.01.2024
BlackTom
Liečba fackami je super! 😀
A záverečné rozuzlenie taktiež, veľká spokojnosť 😊
14.01.2024
Lucika
Celkom pekná rozprávka, ale hneď na začiatok poviem, že to, že deti boli vlastne dráčatá, ma dosť prekvapilo. Ale nie v dobrom. Chcelo by to predsa len trochu viac náznakov, aby nám to po prečítaní dávalo väčší zmysel. Tiež som sa pozastavila nad tým, že odkiaľ drak vedel všetky informácie, ale došlo mi, že si to vymyslel pre decká, aby mu sedelo, prečo za ním princezná prišla :)
21.01.2024
Martin Hlavňa
Celkom pekné poviedka s rozprávkovým nádychom. Twist sa mi páčil. Foreshadowing mohol byť lepší ale to už nevadí. To, že drak vedel viac ako by mal mi osobne nevadilo - pokojne si mohol celý príbeh vymyslieť, prikrášliť. K tej chorobe - to, že by čakala, že sa z toho všetci dostanú, to je podla mňa problém. Nestačí mi to, že nevedela, že je smrteľná... vieme, čo sa dialo na začiatku covidu, keď svet začal ostražito sledovať, čo sa deje v číne.
29.01.2024
Olex
Ahoj,
vtipné ako sa pri zmene uhla pohľadu mení vyhodnotenie situácie. Keď drak zhltol princeznú, som si hovorila, to čo im rozpráva za rozprávku. Potom vysvitlo, že rozprávačom je drak, tak som obrátila, že je to ako v poriadku. Teda, ak to berieme z pohľadu draka.
31.01.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.