Víla strojárka

Sú zamestnania, kam sa by si sa možno nemal vracať...
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
„Vraždila by som pre sladké,“ vzdychla Barbora, sotva si prisadla na lavičku pred halou. Napriek monotónnemu hluku výroby prenikajúcemu cez otvorené dvere jej v hlase zaznievala únava.
„Už takto zrána?“ siahol som do vrecka po prvú z rezervy čokoládových tyčiniek. „Fakt priberieš, ak sa budeš stále napchávať.“
„Nehrozí,“ pousmiala sa štíhla blondínka a naoko skontrolovala, či sú jej najmenšie firemné montérky stále priveľké. „Lana vraví, že môžeme jesť hocičo a stále si udržíme formu, proste záležitosť ví...“
„Baša...“ upozornil som, von práve vychádzali kolegovia z fréz.
„...na, víno urýchľuje metabolizmus, ak si nevedel.“
„Možno tak vy dve urýchľujete víno,“ uškrnul som sa pri pomyslení na typický večer posledných dvoch mesiacov. Nemal som im to za zlé, pravda sa najlepšie odhaľuje za pomoci niekoľkých fliaš, ktoré na ne aj tak príliš nepôsobili, keďže neboli len obyčajné nudné ženské...
-
„Hádam si nemyslíš, že som obyčajná nudná ženská. Ty si zaslúžiš niečo viac.“
„Ako viac?“
„Som víla, zlato, a všetko ti vysvetlím. Aj Baška je, ale neboj, všetko bude v poriadku...“
Vlastne to nebol strach a pochybnosti sa tiež rozplývali. Barbore som veriť nemusel, ako by som aj mohol, po všetkom, čo sa stalo? Zviedla ma za pomoci čohosi nadprirodzeného, čímsi ďalším rozpútala búrku, požiadala ma o pomoc, nakoniec zachránila pred utopením v podzemí – a to už prišla Svetlana. S ňou bolo všetko iné, žili sme spolu pár rokov a dôveroval som jej bez výhrad. Ak tvrdila, že je víla, potom bola – čo navyše celkom dobre vysvetľovalo, prečo je tak dokonalá.
A pretože sa víly o sestry starajú, navrhla, aby sa Barbora presťahovala k nám. Súhlasil som, hoci sme o nej dokopy nič nevedeli. Nikdy by nám nenapadlo, že má strojnícku školu, zvyšok už bol jasný. Odporúčať do firmy som ju ani nemusel, na mladú babu so záujmom o miesto vo výrobe pozerali ako na niečo nadprirodzené a vzali ju rovnako magicky rýchlo.
Niekde medzitým mi došlo, že poznať kúsok bájneho sveta je jedna vec a žiť s ním druhá, úplne iná. Tušil som, že prekvapenia neskončili, že sa ešte čosi zomelie, ale nebránil by som sa, aj keby to náhodou šlo.
Pretože, ako vraví kolega, obrábať kovy je síce najkrajšia, no nie jediná vec v živote.
-
„Fakt nechceš?“ uistila sa Barbora, než sa pustila do zvyšku poslednej tyčinky.
„Len si daj,“ pokrútil som hlavou.
„Si nejaký divný.“
„Rozmýšľam o divnom svete, prepáč. Ako ide robota?“
„Prekladám kusy jak opica, tridsať sekúnd na jeden. Kvôli tomu som nemusela chodiť na strojárinu.“
„Čo kolegovia?“ pozrel som na skupinu sústružníkov pri ďalších dverách.
„Zízajú. Všetci. V kuse, celý deň, ešte aj keď sa nesnažím.“
„O to predsa ide, nie?“
„Jasné, je to len o tom. Nemyslíme na nič iné, sme úplne ako chlapi, len preto, že víl...“
„Ja to chápem, Baša. Nezabúdaj, pravidlo jedna,“ napodobnil som priateľku. Svetlana mala zásady skrývania sa pred ľuďmi prehľadne zoradené a ak chcela Barbora zostať u nás, musela sa všetkými riadiť, hoci väčšinu podvedome používala dávno.
„Neprezradiť sa. Prikázanie druhé, nezabiješ.“
„Tretie, dodržuj pravidlá,“ vzdychol som pri pohľade na majstra ukazujúceho na hodinky.
-
Šesť hotových kusov putovalo do palety, nové na brúsku. Pár sekúnd spustenia procesu tlačidlami obojručnej obsluhy a mohol som sa posadiť na ďalších pätnásť minút. Pohodlne som sa oprel a otočil, do výhľadu na moju mašinu pribudla Barbora o pol haly ďalej. Nedalo sa ubrániť úsmevu, vyzeral som ako väčšina kolegov, ktorí zízali, dokonca aj keď sa nesnažila.
Bolo to hlúpe, rovnako aj jej nápad ostrihať si vlasy, v ktorých víly uchovávali získanú životnú silu. Dva mesiace nestačili, stále potrebovala malé dávky niekoľkokrát denne a hoci som ponúkal pomoc, Svetlana bola rezolútne proti. Víly sa o svojich ľudí nedelia a bodka, vyhlásila. Našťastie, Barbora si vystačila s firmou, mala k dispozícii kopu chlapov plných energie, stačilo sa nenápadne dotknúť.
Tam to podľa Lany začínalo byť absurdné, dotyk nijako nemohol stačiť. Vyžadujeme predsa niečo viac, povedala, v tom je samotná naša podstata. Vziať niekomu energiu je osobné, to nie je ako dobiť baterku na kolobežke...
Barbora len pokrčila plecami, pre ňu bolo samozrejmé, že si tak celý život po troške kradla energiu – v mojom prípade trochu priveľa. Aspoň vďaka tomu zistila, že nie je sama, hoci podľa Lany zostávala jedinečná.
Z úvah ma vytrhla zmena zvuku stroja, ostávalo posledných dvadsať sekúnd cyklu. Preložil som ďalšie kusy, pritom odignoroval predpísané meranie a posadil sa, tentokrát s mobilom uloženým v pootvorenej zásuvke.
- Zlato, skontroluj Bašku, neodpovedá mi. -
- Má plné ruky práce. -
- V strojárskom zmysle slova? -
- Presne tak, hrubé rukavice a špony, k tomu sa s telefónom nechceš približovať. Idem za ňou. -
-
„V sobotu máš nočnú, že?“ predbehla ma Barbora otázkou, „Majster sa pýtal, či nechcem prísť na nadčas.“
„Robíš tu týždeň.“
„A čo? Pokazím odihľovanie, lebo zaspím? Proces je automatický a príplatky by sa hodili.“
„Baša, ak potrebuješ peniaze...“
„Bývam u vás druhý mesiac zadarmo. Buď začnem platiť, alebo si nájdem niečo vlastné.“
„Už vidím, ako presvedčíš Lanu,“ prikývol som, „Keď sme pritom, skontroluj mobil, je paranoidná.“
„Je opatrná a hej, presvedčím. To iba ty ju vždy vo všetkom...“ zmĺkla, jej pohľad smeroval za mňa.
„Juraj? “ vzdychol som, takto sa nedívala prvýkrát.
„Juraj,“ zopakovala so zasneným výrazom školáčky zamilovanej do nového učiteľa, toho, čo práve skončil vysokú a sú do neho buchnuté úplne všetky. V prípade strojárskeho vedúceho jej aspoň odpadla konkurencia.
-
„Ako?“ začal nedávny majster, sotva som sa vrátil ku stroju. Tú debilnú otázku som neznášal.
„Ako v robote predsa. Nemáš lepšiu?“
„Ako to ide našej novej posile?“ kývol hlavou ku Barbore.
„Celkom fajn, prvá práca v strojárstve a hneď takáto svetová firma...“
„Jasné,“ prikývol, na iróniu sme boli zvyknutí, „Už ju niekto niekam pozval?“
„Majster. Na nadčas,“ udržal som vážnu tvár.
„Výborne, potrebujeme dobehnúť plán. Myslíš, že bude na romantiku?“
„Ruže, sviečky a mesiac? Jednoznačne,“ pripomenul som si nekonečný prúd telenoviel, odkedy bývala u nás.
„Zistíš niečo konkrétne?“
„Skúsim,“ prikývol som, ale iba skúsim, milý Juraj, pretože to budeš mať aj tak dosť ľahké.
-
Pokračoval som v práci, vždy je príjemné, ak vyjde zákazka na celú smenu. Zoraďovač, čo sa vyhýba zoradeniu, ja viem, nezaslúžim si ten plat. Takto som však mal kopu času pozorovať Barboru, ktorá zase sledovala okno kancelárie vedúceho na poschodí. Jej lačný pohľad som už poznal, so Svetlanou mi vysvetlili, že každý človek má inú energiu a niektorí konkrétnej víle chutia až príliš...
Bolo to ako v Súmraku, Baša nás donútila si to cez víkend zase celé pozrieť, ale dávalo to zmysel. Pizza s ananásom je iba divná, lenže drbnúť tam kyslú kapustu hraničí s diagnózou a predsa som mal kolegu, ktorý si to vedel vychutnať.
Barbora však nebola normálna ani na pomery víl, to som chápal aj ja. Zároveň som cítil hlúpu potrebu jej pomáhať, starať sa o ňu – prípadne jej rovno slúžiť. Podľa Lany to bol normálny následok očarenia, akurát trval príliš dlho a naprávať ho ďalším očarením neznelo dobre. Vraj to určite prejde a dovtedy si mám všímať, keby sa dialo niečo čudné...
-
- Nevravela si, že my dvaja sme výnimka, že inak sa príliš neupínate na jedného? -
- Vravela. Baška? -
- Je dosť mimo z konkrétneho človeka. -
- Problém? -
- Neobedovala, inak nie. -
- Dobre, snáď to zvládneme. Môžeš skončiť skôr? -
-
„Baša? Štrnásť nula nula, odchádzame.“
„Myslíš, že je ešte tu?“
„Kto?“
„No on.“
„Juraj? Asi, neviem.“
„Mohli by sme ho počkať?“
„Načo?“
„Ja...“
„Baša, si v pohode?“
„Choď sám, ja ešte chvíľku počkám.“
„Vlastne vieš čo? Išiel k parkovisku, spýtame sa, či nás nehodí domov...“
-
Ešte že mi to nejako došlo, bola už celkom mimo. O to jednoduchšie sa dala presvedčiť na každú blbosť, čo som jej nahovoril – vrátane obeda, na ktorý Svetlana Juraja pozvala, takže už určite sedí u nás. Lenže reakciu, keď konečne pochopí, že ju vodím za nos, som predvídať nedokázal. V okamihu ma držala pod krkom, stačil som akurát pomyslieť na Lanu.
Vždy vycítim, ak ti hrozí nebezpečenstvo, vysvetľovala mi dávnejšie, ale nedokážem sa premiestňovať. Musíš získať čas, aby som sa k tebe dostala.
Čas, jasné. Nohy vo vzduchu a kyslíka menej než na Evereste, tu toho získam...
-
„Baška! Pusti ho!“ Svetlana iba zvýšila hlas, no Barbora poslúchla.
„On klamal! Povedal, že tu bude!“
„Kto?“ objala ju Lana a odviedla do obývačky. Zviezol som sa popri stene, dýchať bol iba prvý problém. Až potom mi došlo, že slabosť a triaška neboli len zo škrtenia. Za pár sekúnd zo mňa vytiahla príliš veľa energie, zrejme ani netušila, čo robí. Nedokázal som sa na ňu hnevať.
„On. Mal tu byť,“ počul som.
„Jediný, na ktorého dokážeš myslieť?“
„Áno! Poznáš ho?“
„Jasné, večer bude na párty, môžem ťa tam zobrať.“
„Prosím!“
„Tak fajn, ale musíš vydržať, okej? Čo keby si si zatiaľ zdriemla, po práci musíš byť unavená...“
-
„Láska? Si v poriadku?“
„Nie,“ dostal som zo seba, stále sa mi točila hlava. Cítil som, že mám pár sekúnd než omdliem – alebo hodím tyčku. Svetlana by určite uprednostnila bezvedomie, ten nový koberec mala mimoriadne rada...
„Poď sem, zlato,“ chytila mi hlavu a pobozkala ma. Bránil som sa, chcel som protestovať, vysvetliť jej, že fakt nemám chuť, hoci viem, že je víla a potrebuje to – vtom som si uvedomil, že mi je lepšie.
„To čo bolo...“
„Pomaly, predýchaj to. Dokážeme silu brať, ale aj dávať, pamätáš, ako som to učila Bašku?“
„Ale robíte to len v...“
„Mimoriadnych situáciách, áno. Ty si mimoriadny vždy, láska.“ Nikdy nemiznúci úsmev sa jej rozšíril a nadprirodzená zelená v očiach ustupovala nežnej sivej.
„Lana...“
„Za máličko. Ak je ti už lepšie, tak spusť – čo sa vlastne stalo?“
„Ja... netuším.“
„Začneme teda pekne od začiatku. Takéto niečo normálne nerobíme.“
-
„Nemôže byť víla? Akože víla chlap? Pokiaľ existujú...“ nadhodil som, keď sa mlčanie predlžovalo. Lana prikývla, hoci stále hľadela do prázdna. Inokedy sa len nakrátko zamyslela a prišla s odpoveďou, bolo mi teda jasné, že máme problém.
„Väčšina mýtov sa zakladá na pravde, takže áno, existujú. Zopár ich prežilo na západe, väčšina padla vo vojnách – ale nie, to by neskúšali.“
„Tak potom kto?“
„Možno démon, sukubus. Pôsobí tak podobne, že nás považujú za rovnaký druh.“
„Počkaj, nie je sukuba žena? Ako...“
„Démoni nemajú pohlavie, zlato. Vezme si podobu, aká sa mu hodí, aby získal, čo chce. Bašku som upokojila,“ luskla prstami ako vždy, keď chcela naznačiť niečo, čomu som nerozumel, „ale stále neviem, o čo ide. Budeme musieť požiadať o pomoc Staršiu.“
„Budeme?“
-
Vlastne som ani nečakal, že ma to obíde. Lana chcela, aby som jej svet začal pomaly chápať a v tomto prípade bolo vraj mimoriadne dôležité, aby ma vypočuli. Každý detail mohol odhaliť, čo sa stalo.
Ďalšie lusknutie prstami než zobudila Barboru mi stačilo, neprekvapilo ma, že hneď nezačala o Jurajovi. Pohybovala sa malátne, v akejsi otupenosti zostávala, aj keď sme vyrazili za Staršou.
Nechcel som veriť, že za ďalšou vílou ideme po svojich – a ešte menej, keď Svetlana zamierila k vchodu len o pár blokov ďalej. Nechcel, no musel, pretože dvojizbák vypĺňal celý les s lúkou pri potôčiku, niekoľko menších čistiniek sa schovávalo okolo ukrytých za hustým krovím. Kmene hrubých dubov siahali do výšky, pomedzi listy prenikali slnečné lúče.
„Kúsok lesného domova,“ šepla mi Lana, „udržiavať kúzlo je zbytočne náročné, ale niektoré z nás proste tradície neopustia.“
„Staršie?“ zaváhal som, keď k nám pritancovala skupina žien, najmladšia nevyzerala ani na osemnásť.
„Vitaj, človek,“ žmurkla na mňa.
„Ani zďaleka, ale nedaj sa oklamať, láska,“ upozornila Svetlana, „táto násťročná rusalka má syna trikrát staršieho než ty, však, sestra? Má sa dobre?“
„Ako ľudia. Naháňa peniaze na ďalší výskum,“ rozhodila rukami a ustúpila, pretože po lúke k nám kráčala ďalšia víla, na rozdiel ostatných vyzerala naozaj dospelo. Ten postoj a výraz odrážal dominanciu, pripomínala mi Lanu v tých pár chvíľach, keď nechcela byť milá.
„Vyše sto rokov, Svetlana, potom prídeš s problémom a ešte privedieš človeka? Nehorázne.“
„Staršia,“ Lana sa hlboko uklonila, „Naša sestra potrebuje pomoc a on bol pritom. A je to môj človek,“ dodala s pohľadom upretým na rusalku. Tá na ňu vyplazila jazyk, kým si Staršia prezerala Barboru.
„Patrí k nám a predsa...“
„Je to sestra, Staršia. Inak by som neprišla.“
„Aj ty si sestra, Svetlana, hoci poznáš môj názor. Iba preto sa na ňu pozriem a ty, človek, vrav.“
-
„Nebol to nikto nášho druhu,“ zhodnotila napokon Staršia, „ani démon, ten sa mi neschová. Pokúsila si sa ho očariť, sestra?“
Barbora nereagovala, hoci odkedy jej po tvári tiekli slzy, bolo jasné, že je duchom späť.
„Myslím, že ani nestihla,“ odpovedal som za ňu, „pozerala po ňom aj predtým, ale ako ho dnes zbadala, nevnímala už nič.“
„Poradím sa s ostatnými. Dovtedy zostane...“
„Zodpovedám za ňu.“
„Ako chceš, Svetlana. Nevieme, čo sa môže stať, no určite sa musí vyhnúť pohľadu a hlasu toho muža. Pozná tvoj človek ešte niekoho z našich?“
„Nie, donedávna nevedel ani o mne.“
„Nech to tak zostane, pokiaľ si sa nerozhodla prijať svoj...“
„V poriadku, názor som ne...“ Lana sa zarazila a stihla Barbore chytiť ruku, práve keď si chcela prehrabnúť vlasy.
„Baška! Chceme dopadnúť ako naposledy? Žiadne česanie, keď si smutná!“
„Prepáč, ja už neviem, čo robím.“
„Tak sa od teba nepohneme ani na krok. Nevadí ti to, však, zlato?“
-
Prebudil som sa celý dolámaný, gauč už nie je pre mňa – ale to ani mať v posteli hneď dve víly. Svetlana síce povedala, že s tým nemá problém, ale ja... určite si vystačia.
„Preplakala celú noc,“ šepla Lana, keď vykĺzla zo spálne a zložila sa ku mne.
„Nemusí tam ísť. Skočí k zubárovi alebo – počkať, chodíte? Potrebujete...“
„Občas je dobré mať pár záznamov. Dokonalý chrup nie je tak podozrivý ako chýbajúca preventívka.“
„Ale – dobre, to je teraz jedno. Fakt nemusí chodiť do roboty.“
„Ona chce. Iste, bojí sa, ale povedala, že chce, budeme to teda rešpektovať. Spolieham sa na teba, preto...“ pobozkala ma tým svojím spôsobom, zrazu som cítil príval energie. Stále silnel, držala mi hlavu, aby som sa neodtiahol, k čomu som naozaj nemal ďaleko.
„To bolo...“ vydýchol som, keď ma konečne pustila. Akoby sa mi varila krv, musel som niečo robiť. Potreboval som vyskočiť, vybehnúť von, šprintovať, lietať...
„Pomaly, dala som ti viac než je rozumné, ale ide o Bašku. Možno bude tú silu potrebovať, tak jej ju dáš. Dovtedy by si mal vnímať viac než zvyčajne. Dúfam, že rozoznáš niekoho z našich, ak by potrebovala pomoc.“
„Nehovorila Staršia niečo iné?“
„Hovorila. Celé stáročia očakávajú genocídu zakaždým, keď niekto odhalí kúsok nadprirodzena a stále sme tu. Nepozná ťa, nechápe, že nemáš dôvod o nás niekomu hovoriť. Preto som nechcela, aby ste sa o tom zhovárali v práci, máte tam dosť našich. Niekto vás mohol začuť a donieslo by sa to až k Starším, ale teraz je situácia odlišná.“
„Vo firme? Nepovedal by som, že bájne bytosti sú nejak extra na strojárinu.“
„Kedysi,“ trpko sa usmiala, „byť iný už nie je zábava, láska. Prežívame, ako sa dá a nie vždy a každému to ide, ako by chcel. Aj ten tvoj Juraj bude niekto z nás.“
„Myslíš, že to uvidím?“
„Uvidíš niečo, možno aspoň niečo. Dáš mi vedieť a ja možno na niečo prídem. Možno to vyriešime.“
-
„Svet je krásny,“ vzdychol som, vďaka Lane mi aj ospalé ranné sídlisko pripadalo ako nádherný obraz plný života.
Barbora mlčala, vlastne nehovorila odkedy vstala. Takúto som ju ešte nezažil.
„V čom je problém?“ nadhodil som.
„Je to horšie, než som myslela.“
„Čo ako?“
„To isté robím aj ja, tebe som to tiež...“
„To nebolo tak strašné.“
„Nie? Preto ma stále obskakuješ a zo sna opakuješ moje meno, keď vedľa teba leží Lana?“
„Ako...“
„Počula som. Povedala mi. Vraj zvyšky očarenia môžu trvať pár dní, ale nie dva mesiace.“
„Sú to len sny...“ skúsil som.
„Ja nechcem,“ zavrtela hlavou, „Nemôžem.“
„Týmto sme už prešli, nie? Musíš, alebo budeš potláčať kto si a preženieš to. Nebudú riskovať, že ich prezradíš, takže sa môžeš rovno nechať popraviť...“
„Uvažujem nad tým.“
„Baša...“
„Netušíš, aké to je.“
„Nie, asi nie. Ale pamätáš ako Lana hovorila, že víly môžu robiť aj dobré veci?“
„A to je akože čo? Pár kusov navyše pre firmu? Nič naviac neurobila.“
Na to som nemohol mať správnu odpoveď a ona to vedela.
-
Vedela aj, že nesmie pozrieť vedúcemu do očí, preto neriskovala, zaťato sledovala zrážanie hrán každého jedného kusa a až príliš precízne kontrolovala výsledok. Nereagovala vôbec na nikoho, len tam stála a robila si svoje.
Jednoznačne krámy, usúdila porota kolegov a vrátila sa nedostatku rodovej rovnosti na pracovisku – je lepšie mať ženskú polovicu každej smeny alebo požadovať, aby polovicu smien tvorili čisto ženy a potom k nim zaskočiť na nadčas? Nezmyselnú, no búrlivú debatu som sledoval svojím novým pohľadom, avšak nič nezvyčajné...
Počkať.
Možno ten Lanin zrak nefungoval okamžite, možno som sa musel dívať bokom alebo čo – no niektorí z kolegov boli iní. Neboli to žiadne extra rozdiely, len tá brada programátora kaliarne bola zrazu po pás, tamten chlapík na práčke ešte nižší než zvyčajný meter päťdesiat, vrásky jedného frézara začínali pripomínať kôru stromu. Netrúfal som si hádať, čo sú zač, nebol na to ani čas – od kancelárie sa blížil vedúci a nie sám.
Na pleci mu sedela nejaká vec, tvor, bytosť alebo čo to bolo, oceľovosivý obláčik neurčitého tvaru. Zdal sa byť nevšímavý ku všetkému, no len do okamihu, kedy Jurajovi skrížila cestu mladá upratovačka. Pozrela mu do očí, pozdravila. Tvor zareagoval, bleskovo vyrazil, párkrát ju obletel a vrátil sa k majiteľovi, očividne o slečnu stratil záujem.
Ďalšia v ceste bola Barbora.
-
„Vymenil som si smenu, neviem, či dal kolega vedieť,“ zastavil som Juraja ešte na križovatke. Sivá vec na jeho pleci pulzovala, no inak si ma nevšímala.
„Myslím, že hej, rozpis bol preškrtaný. Všetko v poriadku?“
„Prototypy, nič nie je v poriadku.“
„A tá druhá vec? Zistil si niečo?“ pozrel na Barboru, stále sa sústredila na svoje ozubené kolesá.
„Dokopy nič, ale vidíš, aká je. Niečo jej sadlo na nos.“ Doslova, Juraj, pretože ten tvoj obláčik vyzerá, že by sa presne tam rád usadil – ale asi sa ti fakt musí pozrieť do očí. „Dnes by som ju neotravoval. Už som si vypočul svoje.“
„Nevadí, aj tak sa ponáhľam na poradu. Tak zatiaľ.“
-
Počkal som, než zájde za ďalší stroj a vyrazil k dverám. Potreboval som zavolať Lane, nejako jej tú vec popísať. Ľutoval som, že videnie, ktoré mi dala, nepôsobilo aj na mobil, mohol som jej to nahrať a nie skúšať neurčitý opis čohosi nadprirodzeného.
Magického, asi to bude kúzlo, opravila ma, vzápätí sa informovala, ako dlho trvajú naše firemné porady. Uistil som ju, že tam Juraj stvrdne na celé hodiny, možno si dokonca ten jeho obláčik nájde inú obeť – to som radšej nepovedal nahlas. Barbore sa však uľavilo, keď počula, že nepozeranie funguje a vedúci odišiel.
Aspoň kým pred koncom smeny nezavolala Lana, že máme prísť rovno ku Staršej.
-
„Fakt netúžim po ďalšom koberčeku.“
„Veď to nebolo tak hrozné.“
„Ty to nechápeš, cítim, ako ma neznáša. Doteraz si myslela, že vie všetko, lenže sa objavím ja a spochybňujem celý zmysel ich existencie – načo máme Staršie, ak nám nevedia pomôcť? Lana si to tiež myslí, len to nemôže povedať.“
„Chceš mi povedať že sa jej bojí? Ona?“
„Videl si, ako sa uklonila? Keby sa neodvolala na sestry, vyrazí ju a mňa si tam nechajú. Skôr by som povedala, že sa Lana musí držať pri zemi, asi kvôli tebe – čo je?“
-
Práve sme zastali na prechode, okolo hlúčik ľudí a na druhej strane iba...
Juraj niečo povedal, možno len vydýchol. Zdrapil som Barboru za plecia a otočil ju, nesmela sa dívať.
Magický obláčik, v dennom svetle takmer neviditeľný aj pre mňa, na okamih zaváhal uprostred cesty, potom znova vyrazil ku svojej obeti, párkrát ju obletel a zmizol.
Zo skupinky čakajúcich sa pohlo dievča, bez obzerania vstúpilo do prechodu. Hľadelo len priamo pred seba, na Juraja.
Krok.
Dva.
Tri.
Štyri.
Šofér autobusu prichádzajúceho zľava strhol volant a dupol na brzdy.
Neskoro.
-
V prvej chvíli som nebol schopný ničoho, toto bolo priveľa. Kým som si to poskladal v hlave, okolo vypukla panika. Barbora však reagovala okamžite, sotva sa otočila naspäť a videla, čo sa stalo, vyrazila k dievčaťu. Pohol som sa o sekundu neskôr, vedomie, čo chce urobiť, ma nakoplo.
„Baša, pravidlo,“ šepol som, keď som sa tiež sklonil k dievčaťu bezvládne ležiacemu na asfalte, „nemôžeš...“
„Chcel si dobré veci,“ odsekla a pokračovala v prvej pomoci, s každým dotykom prichádzala o energiu. Snažila sa až príliš a následky prichádzali okamžite. Roztriasla sa.
„Ber, koľko potrebuješ,“ rezignoval som a chytil ju za ruku. Ten dav stojaci okolo...
Pravidlo jedna.
-
Hľadel som do stropu už hodnú chvíľu, pomaly sa mi podarilo pohnúť rukami. Tušil som, čo nasledovalo a bolo isté, že máme obrovský prúser. Čo na to povedia Staršie?
Vedel som, že to Svetlana pochopí, ale tu už išlo o život, hoci len ľudský. Baša robila, čo mohla, no prežilo to dievča? Potreboval som vstať, hoci nohy na tom neboli najlepšie.
Streľba z telky zakamuflovala otváranie dverí, Turek na obrazovke mal pred sebou posledné sekundy. Žena nad ním plakala, kým ju ďalší neodtrhli.
Plakala aj Barbora, v ružovom pyžame s mikymausom sedela na gauči napoly zabalená do deky, v rukách snáď litrový hrnček s horúcim kakaom.
„Stalo sa ešte niečo?“ padol som do kresla.
„Čo – nie, to len ten seriál, je to hrozne smutné,“ utrela si nos.
„Kde je Lana?“
„Išla za Staršími, že to nemôže nechať tak. Útok na človeka na verejnosti, že to musí riešiť nejaká Rada.“
„Prečo si nešla – počkaj, prežilo to dievča?“
„Hej,“ smrkla, „potrvá, kým bude v poriadku, ale žije. Ďakujem.“
„Za?“
„Zachránil si ma, zase. Prepáč, že som si vzala toľko, nemohla som ju nechať zomrieť. Schytala to namiesto mňa.“
„To je v pohode...“
„Nechápeš, nič nie je... ja nemôžem,“ zavrtela hlavou a ušla do spálne. Asi mala pravdu, nič mi nedávalo zmysel.
-
Končila štvrtá časť tureckej telenovely, keď sa vrátila Svetlana. Nerozsvietila, hádam sa ani nevyzula a zložila sa na gauč.
„Ako si na tom, láska?“
„Zmätene. Netušil som, že to môže zájsť tak ďaleko.“
„Môže to zájsť ešte ďalej, ale... nebudem sa hnevať, ak z toho všetkého vycúvaš. Môžem ťa nechať zabudnúť.“
„Chceš povedať – myslíš to vážne?“
„Pozri,“ posadila sa, trochu jej zažiarili oči, „Baška je sestra. Netuším, čo za vílu je, ale neopustím ju. Niektoré z nás dodržiavajú hlúpe tradície, pritom zabudli na podstatu. My držíme spolu proti ostatným, proti ľuďom, aj proti nebezpečenstvu. Viem, že tomu nemôžeš rozumieť, ale sestra je viac...“
„Chápem to,“ prikývol som, hoci ten pocit ľadu kdesi pri srdci hovoril iné, „ľudia nie sú priority.“
„Možno ostatní, láska, ale ty si dôležitý. Lenže zároveň je niečo s Baškou a ty si človek.“
„Len človek, chceš povedať.“
„Predsudky teraz nie sú namieste. Neodpustím si, ak sa ti niečo...“
„Zvládnem to, Lana, a tiež chcem Baši pomôcť. Povieš mi, čo sa stalo?“
„Našli sme ho, predviedli pred Radu, tam sme zastúpení všetci. Tvoj Juraj je trochu neortodoxný mág, azda by som mala povedať černokňažník alebo bosorák. Na nejaké magické pokusy potreboval pannu s čo najlepšou energiou a vyhľadávacie kúzlo nijako neohraničil, nie je zakázané hľadať medzi našimi druhmi.“
„To fakt? Baša?“
„Rada sama bola prekvapená, že môže byť víla panna, to proste ani nejde, lenže Baška je výnimka.“
„Stačí jej dotyk, to už vieme.“
„Presne tak. Juraj tvrdí, že kúzlo reagovalo samovoľne, jej energia vraj presahuje čokoľvek, čo doteraz našiel. Podľa všetkého to nebola jeho vina.“
„Ale to dievča?“
„Nebude si nič pamätať a nezostanú jej trvalé následky, Baška to urobila dobre. Rada usúdila, že sa nič nestalo, vyzeralo to ako nehoda. Jurajovi odporučili, aby kúzlo obmedzil.“
„Takže je to uzavreté?“
„Vlastne – vieš, ako som spomínala, že vieme dávať energiu...“
„Mimoriadne situácie.“
„Správne. Tak my si normálne berieme od mužov a vieme vrátiť len mužom.“
„Baša dala dievčaťu...“
„Čo radu tiež zaujalo, takže si ju predvolajú. Možno sa to nakoniec obráti proti nej.“
„Vieme jej nejako pomôcť?“
„Momentálne nie, ale ak nie si príliš unavený...“
Tentokrát jej oči žiarili až príliš.
-
„Máme niečo sladké?“ pripojila sa ku mne Barbora na prestávke. Pre istotu som zobral ďalšiu voľnú smenu za kolegu a dobre som urobil. Neprešla ani hodina a Juraj bol pri nej.
„Čo chcel?“
„No, ospravedlniť sa. A pozval ma von.“
„Neodmietla si.“
„Ochutnávku belgickej čokolády? Samozrejme, že nie.“
„Nestačilo ešte?“
„Nerozumieš tomu.“
„Baša...“
„Pochop ma. Nevyberám si, koho chcem, proste to príde. Juraj náhodou potrebuje niekoho ako ja, takže by to mohlo fungovať. Je to aj pre tvoje dobro.“
„Nemôžeš mu veriť.“
„Jasné, že nie, preto s Lanou idete tiež...“
-
Viem, viem, život nie je len o obrábaní, lenže potrebuje zmysel a logiku, čo akosi pri týchto nenormálnych ženských chýba. Nebolo by ľahšie zabudnúť, vyrobiť normu, sadnúť pred telku alebo zahrať nové Diablo...
Nie, uvedomil som si pri pohľade na Barboru likvidujúcu ďalšiu horalku, takto je to správne.
Hoci, ako vraví kolega, ženu a mašinu nikdy nepochopíš.

Ray Janonoff

Ray Janonoff
Pokiaľ si pamätám, písal som vždy. Dnes to už nie je hrozné, hoci zďaleka nie dobré. Preto som tu.

Diskusia

MartinB
Toto kolo je fakt nabité kvalitnými poviedkami. Dobrá práca, Ray. tá M.u.z.a. nebola náhoda
09.07.2023
Kasiopejka
Výborné
09.07.2023
Drea
Mne osobne sa veľmi páčilo čítať túto poviedku. :) Okamžite ma vtiahla do deja a až do konca nepustila.
10.07.2023
Lucika
Aj mne sa to dobre čítalo, už sa teším na nejaké pokračovanie o Baši :) A ten koniec si dobre napísal, hlavne tá posledná veta je super :D
14.07.2023
Olex
Ahoj,
Svetlanu si pamätám z inej poviedky. Áno, som si hovorila, toto je ten týpek, čo po ňom idú víly. Poviedka sa mi veľmi páčila. Pobavila som sa a čítala sa mi dobre:))
17.07.2023
Ray Janonoff
Ďakujem všetkým:)
@MartinB: Povedal by som, že náhoda neexistuje, že je to len výsledok celého sledu maličkých detailov a rozhodnutí... a vlastne je to pravda.
@Olex: Aj po roku? Som rád, že sa vryla do pamäte:)
18.07.2023
Tom Hotep
Názov vo mne vyvolal predstavu, že pôjde o steampunkovú poviedku, takže som ostal trochu sklamaný. Príbeh bol nakoniec zaujímavý, to musím uznať. Víla strojárka je vtipný nápad a celkom vyšiel. Poviedka však mala niekoľko nedostatkov a prvým z nich bol samotný rozprávač. Ako postava je úplne nezaujímavý a nudný a neslúži na nič iné, len prerozprávanie príbehu. Prečo si ho Svetlana vyvolila ako svojho človeka, nemám šajnu. Druhým problémom je čarodejník Juraj. Hľadá pannu na nejaký rituál a najlepšie miesto je fabrika? Chápem, že je to kvôli prostrediu v ktorom sa poviedka odohráva, ale byť čarodejník hľadajúci pannu, šiel by som skôr pracovať na strednú školu, alebo do kláštora. Vo fabrike by možno našiel nejakú starú pannu upratovačku, ale pochybujem, že tá by mala požadovanú "najlepšiu" energiu.
19.07.2023
Tom Hotep
Názov vo mne vyvolal predstavu, že pôjde o steampunkovú poviedku, takže som ostal trochu sklamaný. Príbeh bol nakoniec zaujímavý, to musím uznať. Víla strojárka je vtipný nápad a celkom vyšiel. Poviedka však mala niekoľko nedostatkov a prvým z nich bol samotný rozprávač. Ako postava je úplne nezaujímavý a nudný a neslúži na nič iné, len prerozprávanie príbehu. Prečo si ho Svetlana vyvolila ako svojho človeka, nemám šajnu. Druhým problémom je čarodejník Juraj. Hľadá pannu na nejaký rituál a najlepšie miesto je fabrika? Chápem, že je to kvôli prostrediu v ktorom sa poviedka odohráva, ale byť čarodejník hľadajúci pannu, šiel by som skôr pracovať na strednú školu, alebo do kláštora. Vo fabrike by možno našiel nejakú starú pannu upratovačku, ale pochybujem, že tá by mala požadovanú "najlepšiu" energiu.
19.07.2023
Martin Hlavňa
Nápad s vílou strojárkou je super a aj výborne funguje. Zo začiatku poviedka zaujme a aj retrospektívne vysvetlenie udalostí skrz rozprávačove myšlienky dáva zmysel. Ďalej sa mi však už príbeh začal ťahať. Možno my len nesadla drvivá prevaha dlhých viet a súvetí a častého skákania v čase. Akcia, kde to bolo lepšie prišla znenazdajky a skončila veľmi rýchlo. Celkovo som mal problém s tým, že ma poviedka až tak nevtiahla. Súhlasím s Tomom, že postava rozprávača je nudnejšia a v príbehu bola jeho užitočnosť zdegradovaná na baterku. V prípade čarodejníka Juraja si viem predstaviť zdôvodnenie, že do farbiky ho naviedlo vyhľadávacie kúzlo. Ale už je to o tom, že si tam ten zmysel musím nejak hľadať.
Posledná veta je výborná, ale je škoda, že celý príbeh skončil s tým, že ústredný konflikt vlastne ani nebol konfliktom, ale nedorozumením.
19.07.2023
Ray Janonoff
Tom, Martin, ďakujem za postrehy:)
S rozprávačom súhlasím, táto poviedka nebola o ňom, hoci predošlá áno a v ďalších by mal byť aktívnejší. Skúsil som to nechať takto s vedomím rizika, že sa to nemusí páčiť čitateľovi len tejto jednej poviedky.
Čo sa týka Juraja, možno som to naznačil málo - on nepracuje vo fabrike, pretože tam niečo hľadá, on tam proste pracuje a zarába. Že sa popritom venuje svojmu nadaniu/talentu/hobby berme, ako keby som si v garáži skladal motorku - nemusím pracovať v servise, hoci by to bolo ideálne miesto. Takže Juraj proste aktivuje kúzlo a kade chodí, tam mu hľadá panny. Možno mal v pláne zájsť aj k nejakej škole, možno sa od jednej práve vracal, ktovie?
21.07.2023
Arcey
Výborná poviedka. Možno by som ju miestami trochu skrátil a doplnil informácie k Jurajovi, ale to si môžeš nechať do nejakého ďalšieho pokračovania. Pomaly si zvykám na tvoj štýl a v niektorých veciach sa mi páči. Moje hodnotenie: 8
31.07.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.