Produkt

Ana má v živote len jeden sen - byť bohatá a mať sa dobre. No čas je neúprosný súper a jej sa míňajú dni. Má šancu uspieť v tomto závode?
Filmová história scifi
Výstava Kyberozvoj 2057. Už dnes! Nepremeškajte svoju príležitosť. Extravagantné nápady, efektívne vylepšenia, šanca investovať. Výstava Kyberozvoj 20…
Otravná reklama bežala na pozadí konferenčného videohovoru. Ana sa snažila sústrediť pozornosť na hlavný obraz. Keby si tak mohla dovoliť zaplatiť Adblocker, určite by jej biznis šiel lepšie. A dozaista by šiel lepšie, keby jej kanceláriou nebola obývačka neveľkých rozmerov skúpa na svetlo.
"Váš projekt je bezpochyby zaujímavým doplnením medzery na trhu, no povedzte mi, ako je možné, že nás ešte nik neprebehol a nie je v obehu?" prísny, nedôverčivý pohľad manažéra z obrazovky Anu vlastne už ani nezaskočil. Nebol vôbec prvý, a práve začala tušiť, že nebude ani posledný.
Snažila sa nasadiť kamennú tvár, presnú tú, ktorú používa pri hraní kaikší. Hry, pri ktorej sa zatajuje dych a napätie je takmer neznesiteľné. Človek musí ísť na doraz, len absolútny risk môže priniesť víťazstvo.
Predstavila si seba pri hracom stole, v jednej ruke karty, v druhej desaťstenná kocka. Súperi sa snažia neuhnúť pohľadom, no môže priam cítiť, ako sa boja. Len jeden hod a vysnívaná suma patrí jej. Chĺpky na zátylku stoja v pozore, srdce jej ide vyletieť z hrude. Jeden dobrý pohyb, len nech padne správne číslo…
“Slečna Manová?” z predstavy ju vytrhol nedočkavý hlas zafarbený podráždením.
“Prečo môj produkt ešte nie je na trhu? To je výborná otázka hodná zamyslenia…,” myšlienky na hru ju úplne rozhodili a pripravené odpovede vyfučali z hlavy. Prišiel čas na improvizáciu.
"... ktorá nemá jednoznačnú odpoveď," snažila sa získať čas, no manažérov namrzený pohľad jej to značne komplikoval.
“Viete, nechcem svoj produkt zveriť hocikomu, je to moje dielo, na ktoré som hrdá,” spomenula si na naučenú sekvenciu viet. Teraz nasleduje pauza, tajomné pousmiatie sa a môže pokračovať: “I keď, ako sa tak nad tým zamýšľam, možno som len príliš opatrná a…”
"Možno si len neschopná," zaznel za jej chrbtom namrzený hlas spoločne s hlučným tresnutím dverí. Vŕzgajúca napodobenina človeka si dala protestne ruky vbok.
Keby bola Adamova mechanická tvár schopná výraznejšej mimiky, zrejme by dvoch “biznismenov” obdarúval značne nasratým výrazom.
"Takže toto… je produkt, ktorý ponúkate, slečna Manová?!" manažérovi došla trpezlivosť.
Človek, od ktorého závisí, či sa nepresťahujú do luxusne priestranného priestoru pod most, práve stratil aj posledný záujem.
"Produkt?! Prosím?! Takto o mne hovoriť nebudeš, ty starý ko…" spustil piskľavým hlasom Adam.
"Adam!" okríkla ho, kým stihol dokončiť vetu. 'Uverí investor, že chcel povedať komerčný pracovník?'
"Ehm, ďakujeme vám, slečna Manová, ozveme sa vám," manažér už len otrávene ukončil hovor a prachy boli nenávratne fuč.
"Adam! To snáď nie je pravda!” vyletela zo stoličky pripravná hodiť po ňom prvú vec, ktorú chytí. No Adam už bol mimo dohľadu, ukrytý vo svojej izbe.
Ďalší zbabraný biznis. Tak to je v riti. Určite skončia na ulici.
Ana si vzdychla. Sadla si späť na stoličku a celú svoju váhu zaborila do ošúchaného operadla. Váhavo otočila ruku a pár sekúnd trvalo, kým sa prinútila k ďalšiemu pohybu. Palcom si prešla po vnútornej strane zápästia.
34. Hrozivé číslo sa zobrazilo priamo na jej koži. Presne toľko dní ešte bude majiteľkou prenajatého čipu. Potom bude totálne v riti.
V hlave sa snažila spočítať svoje podlžnosti, no niekde uprostred tohto skľučujúceho matematického cvičenia ju začala prepadávať panika.
'Ale dobre, dobre, pokoj. Ešte nie je všetko stratené. 34 dní nie je veľa, ale nie je to ani málo. Stačí nájsť nejakého dôverčivého, dostatočne bohatého investora a budeme z tejto šlamastiky vonku,' chlácholila samú seba.
Pár hlbokých výdychov a myšlienkové pochody sa opäť rozbehli naplno. 'Potrebujem nejakú inšpiráciu, nejaký nový nápad, známosť, trochu šťastia,' hútala, kde by všetky tieto nezbytné veci mohla nájsť. Ideálne bez veľkej námahy.
A v tom jej to docvaklo. Tá otravná reklama sa jej vryla do pamäte.
Na Mesiaci je dnes výstava kyber rozvoja. To nebude náhoda, to je znamenie na lepšie časy!
*
"Choď preč!" zakričal Adam, keď sa ozvalo klopanie na jeho dvere.
"Vchádzam do izby," Anu povzbudenú nápadom nebolo nikdy jednoduché odradiť.
"Samozrejme, poslúž si, ja nemám právo na žiadne súkromie, som len vec na predaj… produkt," dotknutý tón signalizoval, že to bude náročný rozhovor.
"Ale Adam, ušetri ma tejto scény. Predsa sám vieš, že potrebujeme prachy. Navyše, nepredávam teba, predávam nápad, ako vyrobiť viacerých takých, ako si ty, len… ehm, iných."
"Lepších. Chcela si povedať lepších," urazene odvrátil tvár.
"Nie, Adam, chcela som povedať iných,” klamala. Chcela povedať lepších. Menej ufňukaných, schopných robiť svoju prácu a nerobiť scény. Takých, čo by radi potešili osamelé staršie dámy bez prílišného vkladania sa do svojej role. Staré, solventné dámy, obrovský zisk, žiadne starosti… ach, prečo sa to tak pokašľalo.
V mysli si spomenula, kde sa celý tento nápad zrodil. V zašmutilej operačnej miestnosti prevádzkovanej dvoma stroskotanými lekármi. “Čip vám pomôže s kreativitou, zvýrazní vaše kognitívne schopnosti, s nimi bude inžinierstvo hračkou, bla bla…” tak podlo jej klamali. Zlepšenie zjavne nestačilo na to, aby vytvorila produkt súci predaja a veľkého zisku. Alebo aspoň nejakého zisku.
Do reality ju vrátil pohľad na Adama, ktorý skleslo sedel na svojom lôžku a pozeral do zeme. Rukou sa prehrabával v polorozpadnutej krabici, ktorá bola jeho pokladom, jediným súkromným majetkom, ktorý mal.
Ana myslela na to, že onedlho budú možno v o čosi väčšej krabici skláňať svoje hlavy.
"Adam, dohodli sme sa predsa, že potrebujeme toho investora. Už máme len 34 dní a dlhov vyše hlavy. Ak to nestihneme, potom sme v totálnej riti!” spustila o čosi ostrejšie.
Adam len sedel so sklonenou hlavou a tíško vzdychal. “Stalo sa čosi hrozné,” spustil ignorujúc Anine predošlé výčitky.
V nádeji, že bude mať dnešnú emocionálnu tirádu rýchlejšie za sebou, takmer vyslabikovala: “Čo-sa- ti- sta-lo, Adam?” a obrátila pohľad do stropu.
"Bol som nakupovať a už celkom pri pokladni som ju zočil. Jedinú lásku môjho života, toho prekliateho diabla Mirandu."
Ale nie.
"Dal som svoj bôľ na papier."
Ale nie.
"Chceš si to vypočuť?" mechanické očká sa zdvihli zo zeme hľadajúc súhlasný výraz v Aninej tvári.
“Sa-mo-zrej-me,” odvetila bez štipky záujmu.
Android odpoveď pochopil ako jednoznačný súhlas a spustil:
"Miranda, si krásna ruža,
Urob zo mňa svojho muža,
Si moja láska,
Aj keď tvoje oko zdobí páska,
Budem tvoj ochranca,
Chrániť tvoju krásnu tvár,
Aby ti v druhom oku nepristal ihlan,
Ani žiaden iný geometrický tvar.
…"
Potom už len prepukol v plač, alebo čosi tomu podobné.
"Ale Adam, neplač, zlepšuješ sa," skúsila to.
"Ty nemáš žiadne city! "Neplačem pre svoje básne, plačem pre ňu, ružu, Mirandu!"
Ane dochádzala trpezlivosť. Na tieto kraviny nemá čas. Má oveľa vážnejšie problémy. Musí byť na neho tvrdšia. Ona tiež nemôže robiť, čo chce, nemá prachy na kaikší, onedlho ani na nájom a zaujíma to niekoho?!
"Okej, Adam, vieš čo, kašli na to, dobre? Nemôžeš stále myslieť len na svoje city, pocity, Mirandu, ľúbostné básne. Myslím, že to, čo momentálne potrebuješ, je parádne rozptýlenie!"
Je čas prejsť k plánu. 34 dní - najvyšší čas sa rozhýbať.
"Aha, niečo pre teba mám," spravila staromódne gesto, akoby chcela čosi vytiahnuť z vrecka. Na dlani sa jej zjavil obraz dvoch digitálnych lístkov na Kyberovoj 2057.
"Je to odkaz od Mirandy?" v Adamových očiach zaiskrila nádej.
"Nie, kriste!" hlas jej vyskočil o oktávu vyššie. "Však sa pozri!"
"Kyberozvoj?" pozrel Adam na lístky a sklamane sa odmlčal.
"Viem, nie je to to, čo by ťa zaujímalo. Ale vieš, kde sa tá výstava koná?" pokúsila sa vzbudiť v ňom zvedavosť.
Adam zaryto mlčal.
"Predsa na Mesiaci. Pôjdeme vesmírnym výťahom!"
*
Cesta vesmírnym výťahom je zakaždým vzrušujúci zážitok. No nikdy to nie je také úchvatné ako prvýkrát. Adam bol celý užasnutý, mlčky sledoval scenériu. Keby mu z jeho mechanických očiek mohli tiecť slzy, videli by sme už celé potoky.
"To je krása, Ana” povedal tíško, "cítim sa byť taký malý a bezvýznamný."
Kabína výťahu je uspôsobená tak, že pasažieri nepociťujú takmer žiadne nepohodlie pri prekonávaní obrovských výšok a vzdialeností. Spočiatku výťah pomaly, plazivo stúpal hore. Krajina, ktorá sa zdala byť všednou, obyčajným mestom, sa im pred očami menila na scenériu obklopenú horami. Ruch ulíc, vlakov a vznášadiel postupne utíchal, celé mesto sa ponorilo do pokoja. Ana sledovala lúče svetla vytvárajúce malé svetelné škvrny na zemi. So stúpajúcou výškou sa človeku (aj androidovi) poľahky zmení perspektíva. Vlastné problémy sa zdajú menšie a menšie, až ich napokon sotva vidieť.
Keď kabína vystúpala dostatočne vysoko na to, aby si pasažieri užili pohľad na svoju domovinu, všetko sa zmenilo. Rýchlosť prudko stúpla a pohľad z okien ponúkol už len akési šmuhy a tmu. Nuž, Mesiac je ďaleko a rýchla doba si žiada, aby sa naň pasažieri dostali v rozumnom čase.
*
Parádny pocit z jazdy vesmírnym výťahom úplne pokazil dojem z výstavy. Bolo to totálne fiasko. Ana namrzene stála v rohu a pozorovala dianie naokolo. Všade samí zúfalci hľadajúci, podobne ako ona sama, investorov. Alebo aspoň nápady. A úplne ideálne zázraky. Okolo nich postávali či pobehovali ich výtvory - škrípajúce, s chabými sociálnymi zručnosťami a malým potenciálom predaja.
Najpotupnejšie na tom celom bolo to, že všetci operovali s veľmi podobnou myšlienkou - ako vpratať emócie do stroja.
Snáď najväčší úspech mali tvorcovia roztomilých robotických domácich miláčikov. Tí tu veselo pobehovali a správali sa takmer na nerozoznanie od svojich teplokrvných predchodcov. Žobronili o jedlo, ochotne predvádzali husárske kúsky za omrvinky dobrôtok či láskavej pozornosti.
Anu však pohľad na mechanické kôpky roztomilosti nepotešil. 'Tak, a je to tu. Čas uznať skutočnosť. Som totálna krava. Čo som si len myslela? Že som azda nejaká inžinierka, že mám talent, nápady…hovno!' nadávala Ana v duchu pozerajúc sa po okolí.
Dnes jej dokonca nenapravilo náladu ani všadeprítomné a lákavo vyzerajúce jedlo. Ani alkohol. Dokonca ani taký, ktorý bol zadarmo.
"Ana, videla si, koľko je tu androidov? Toľko príjemných spoločníkov, a tie pôvabné dámy," Adam prekypoval nadšením. “ Uznávam, zo začiatku sa mi tvoj nápad nepozdával, ale mýlil som sa. Povedz, si aj ty taká nadšená ako ja?" zahľadel sa jej do tváre hľadajúc súhlas.
'Neschopná krava! Však ten android nevie rozoznať žiadne emócie!' pokračovala v dehonestujúcom monológu.
"To teda nie som! Všetky produkty sú rovnaké! Vieš, akú máme šancu uspieť? Žiadnu - presne tak!" odvrkla podráždene a odpila si z už asi piateho prípitku, ktorému medzičasom neodolala.
"Čo to vravíš… Ana,” začal vzlykať. "Rovnakí?! Myslel som… ja som veril, že som jedinečný… ak nie pre svet, aspoň pre teba!" A to boli Adamove posledné slová smerované Ane. Potom sa už len ťarbavo rozbehol a utekal z výstavy preč.
Ana si len vzdychla. Na každodenné teátro dnes náladu nemala. Namrzene sa poobzerala po okolí, návštevníkom venovala ešte zopár zamračených pohľadov a nepriateľských úškrnov. Na ojedinelé priateľské pozdravy odpovedala zdvihnutým prostredníkom. Dúfala, že dokázala nasrať aspoň zopár ľudí.
Pár závistlivých pohľadov venovala ľuďom pri stole s kaikší, popriala im všetku smolu sveta za tú nespravodlivosť, že oni hrať môžu, kým ona je švorc.
Okrem mrzutej nálady tu ale bolo aj čosi iné. Nepríjemný pocit na zátylku a mierne záchvevy žalúdka. Cítila akýsi nepokoj, akoby niečie oči sledovali každý jej pohyb.
Žeby to bol nejaký starší solventný pán s nenaplnenými chúťkami? Rozhliadala sa okolo seba. No, nebol by to úplne jej typ, ale je azda v situácii, že si môže vyberať?
Jej pohľad sa však nestretol s pohľadom žiadneho postaršieho rytiera. Všetci naokolo nonšalantne konverzovali, prihlúplo sa smiali a vyzerali spokojne. Možno to bol len nepríjemný pocit. Možno jej už z toho všetkého hrabe a robí jej spoločnosť len paranoja.
Kopla do seba posledné dva prípitky a rozhodla sa, že je čas ísť domov. Neistým krokom sa pobrala k východu odstrkujúc od seba ľudí, ktorí sa odvážili stáť jej v ceste.
Keď sa vytackala von, napadlo jej, že Adam sa kamsi vyparil. Oprela sa o verejné osvetlenie mesačnej krajiny a z vrecka vytiahla malé GPS zariadenie. Ukázala sa jej mapka mesačného mesta so žiariacim bodom na jeho okraji.
'Do riti, to musel ísť tak ďaleko?' zahromžila a vydala sa za svetlom.
*
Keď dorazila na miesto, nijako sa neskrýval. Hoci sa jej obraz trochu vlnil, Ana tipovala, že silueta stoja uprostred potemnelého šrotoviska je Adam.
Poznala toto miesto. Už ho párkrát navštívila. 'Pripomienka mojich neúspechov…' na chvíľu jej odbehli myšlienky, no hneď sa zahriakla: 'no nič, teraz nie je čas na úvahy, treba konať. Čím skôr vypadneme z tejto diery, tým skôr sme doma.'
“Adam! Čo tu robíš?” spýtala sa hneď, ako sa k nemu dotackala.
“Vieš, čo je toto za miesto?” spýtal sa pohrúžený do seba.
“Asi nejaké šrotovisko…” predstierala, že tak úplne nevie, o čom je reč.
“Šrotovisko… to si celá ty,” odfrkol takmer pohŕdavo. “Je to pohrebisko môjho druhu, pripomienka konečnosti života,” dodal filozoficky.
Ana mlčala. Chcela ísť domov, začínalo jej byť nevoľno.
“Ana, počul som tu volanie. Niečí hlas ku mne doľahol a odkázal mi, že aj ja tu skončím. Toto miesto ma desí,” povedal tajomne a Ane sa zdalo, že sa zatriasol.
Pokúsila sa zaostriť a podísť k nemu bližšie. Natiahla k nemu ruku, na druhýkrát trafila jeho líce a pohladila ho.
“Ale, Adamko, nemusíš mať strach. Neskončíš tu, ja sa o teba postarám,” opito zaťahovala. Naraz, ako tak stála blízko neho, priblížila svoju tvár ešte o čosi viac a pokúsila sa ho pobozkať na kovové ústa.
“Čo to robíš?!” zhrozene sa odvrátil. “Však si moja mama!”
A to boli posledné slová, ktoré si jej pamäť uchovala. Potom nasledovala len čierno-čierna tma.
*
Ráno bolo pekelné. Príšerná bolesť hlavy, pachuť hanby a zvratiek a ďalší premárnený deň.
'Som troska,' presne na to pomyslela hneď po prebudení.
Celá dolámaná sa posadila na pohovke. Márne sa snažila rozpomenúť na to, ako sa dostala domov. Našla Adam na šrotovisku a potom… och bože, to je hanba!
'Tak to som posrala na celej čiare,' povedala si podopierajúc si hlavu rukami. Celý svet sa jej točil.
Z úvah plných sebahanobenia ju vytiahol vŕzgajúci zvuk. Adam vošiel do miestnosti.
“Dobré ráno,” pozdravil ju akoby sa nič nebolo stalo. V ruke niesol tanier s toastom. “Tu máš, mala by si niečo zjesť. Chcel som spraviť aj kávu, no žiadnu nemáme. Idem do obchodu,” povedal a zamieril smerom k hlavným dverám.
Ana si vydýchla. Asi sa jej to len zdalo, nakoniec to včera nemohlo byť také zlé, to ju len pamäť klame.
“Ana...” Adam zostal zaseknutý vo dverách. Neochotne sa zdvihla a šla sa pozrieť, čo prekazilo jeho cestu do obchodu.
Priamo pred ich vchodovými dverami ležala striebristá mechanická noha s nádychom hrdze. Adam mlčal. Ane aj skrz zostatkový alkohol pripadala situácia vskutku bizarná. Odrazu sa vedľa nej ozval škrípajúci zvuk - Adam sa zohol a zodvihol zo zeme akýsi papierik. Prečítal si ho a so zdesením na tvári ho podal Ane.
“Čaká to aj teba,” prečítala nahlas. Podišla k zábradliu a naklonila sa. Musela potlačiť chuť vyvrátiť obsah žalúdku rovno na schodisko. Nikoho však nevidela. Ten, kto priniesol túto neobvyklú donášku, bol už dávno preč.
Adam hľadel na osamelú nohu podobnú tej jeho.
“Niekto sa mi vyhráža, Ana,” povedal tíško. “Mám strach.”
Ana strach nemala. Vo svojom živote už videla nejednu odpojenú nohu. Táto sa jej zdala priam povedomá.
“Adam, nič zlé sa ti nestane, to ti sľubujem! Počkaj, idem si zobrať bundu a pôjdeme sa porozhliadnuť von, popýtame sa susedov, či niekto niečo čudné nevidel. A keď bude treba, obrátime sa na strážcov poriadku!” Zmes pocitov viny a zvedavosti nútila Anu brať Adamove obavy vážnejšie než obvykle. Na druhej strane, aspoň sa vyhne nepríjemnému rozhovoru o tom, čo sa udialo včera. Alebo skoro-udialo. Chvalabohu, skoro!
*
Vonku bolo mrazivo, zima sa dostala Ane pod bundu. Alebo to bola možno triaška signalizujúca menší absťák po včerajšej pijatike.
Ulice boli takmer ľudoprázdne, v tomto čase všetci makajú v práci. Ana sa rozhliadala okolo seba. Nič zvláštne nevidela. Odpadky váľajúce sa po zemi, sem - tam rinčanie skla od nárazov vetra, svetelné tabule signalizujúce, že obchody sú otvorené.
Kúpila si lacnú kávu v pouličnom stánku neďaleko ich vchodu. Čerpajúc znalosti zo starých detektívok, spýtala sa predávajúceho, či azda niečo zvláštne nevidel. Starý nasratý pán a.k.a. pouličný barista ju poslal do riti s tým, že jeho ostatní ľudia nezaujímajú.
Tým jej nápady na šetrenie situácie skončili. Bezradne si sadla na lavičku ku Adamovi. Hlasno chlípala horúcu kávu, aby sa trochu zahriala a premýšľala, čo by mohla pre upokojenie situácie ešte spraviť.
“Ana, spomínaš si na včerajšok?” začal Adam.
'Och bože, a trápny rozhovor je tu,' cítila, ako sa jej líca pýria.
“Nemyslím tvoj sexuálny útok na mňa,” povedal priam urazene, “o tom neskôr. Včera na tom pohrebisku, mal som dojem, že ma niekto sleduje. A potom ten hlas… myslím, že bol skutočný.”
Ana si len matne spomínala, čo sa tam stalo. No spomenula si, že aj ona mala pocit, že ju na výstave ktosi sledoval.
“Videl si niekoho?”
“Nie, ale myslím, že to bola tá istá osoba, čo priniesla tu úbohú nohu. Prečo by to ale niekto robil? Nikdy som nemal žiadnych nepriateľov…” odmlčal sa.
Ana pozerala do zeme. Horúca káva nebola úplne najlepší nápad na jej roztrasený žalúdok.
“A čo ty, Ana? Tipnem si, že ty by si nejakých nepriateľov mať mohla.”
“No,... čo ja viem…” nedokončila vetu a v hlave jej začalo hučať, cítila zvieranie žalúdka. Káva sa rozhodne pýtala von. Bez ďalších slov sa zdvihla a odbehla zoznámiť najdostupnejší kríček s obsahom svojho žalúdka.
Ako tak tam stála v predklone a predýchavala svoje ranné faux paux, uvedomila si, že niekto stojí za ňou. Zaklonila hlavu o čosi viac a pomedzi svoje nohy zbadala jednu ďalšiu. Striebristej farby.
“Čo to…” nestihla dopovedať a myseľ jej upadla do čiernoty.
*
Prebrala ju ďalšia príšerná bolesť. 'Som snáď v pekle?' pomyslela si a pokúsila sa podoprieť si hlavu rukou. V tom jej došlo, že to nejde. Celé telo mala obopnuté páskou. Vydesene sa pozrela vedľa seba. Na stoličke sedel Adam, rovnako zbavený možnosti pohybu.
“Adam! Čo sa stalo?! Kde to, do riti, sme?!”
“Neviem, prebral som sa pred malou chvíľou. Ana, mám strach.”
Ana sa obzerala okolo seba snažiac sa nájsť nejaké indície, ktoré by jej napovedali, kde sú. Všade bola príšerná tma, miestnosť akoby nemala okná. Podlaha pod nohami bola špinavá, vo vzduchu bolo cítiť zatuchnutý pach.
“Už sú hore!” zaznelo kdesi celkom blízko, no nikoho nevideli.
“Tak teda začneme!” ozval sa nejaký iný hlas.
V tom sa rozsvietilo oslepujúce svetlo reflektoru. Keď sa Ane podarilo zaostriť, všimla si, že tri postavy stoja na akomsi provizórnom pódiu. Jednej z nich chýbala noha.
“Matka!” zakričala prvá a s vŕzganím sa zvalila na zem, akoby ju čosi skolilo. “Au, to je bolesť, neopúšťaj ma!” kričala metajúc svojim mechanickým telom.
“Matka!” zakričala druhá, tá bez nohy. “Prosím, neber mi moju nohu, potrebujem ju na chodenie!” a predvádzala akýsi imaginárny súboj o chýbajúcu končatinu.
“Matka! Nechcem bývať na šrotovisku, nenechávaj ma tu!” kričala tretia a začala sa plaziť po zemi.
Ana neverila vlastným očiam. Pozerala na bizarné divadelné predstavenie v podaní troch androidiek. V tom jej začalo svitať.
Odrazu sa čudesný obraz zmenil a všetky tri vstali a mlčky podišli bližšie.
Adam sa na ňu spiklenecky pozrel a šepol: “Ana, myslím, že tej úplne vpravo sa páčim. Nevie zo mňa spustiť oko.”
Ana si už bola istá. To sú predsa jej tri predošlé pokusy o stvorenie dokonalého spoločníka. Ale ako sa sem dostali? Veď boli takmer nefunkčné, keď ich vyhodila…
Prišili celkom k nim, Ana sa tvárila zdesene. Adam sa v rámci svojich mechanických možností pokúsil o prihlúply úsmev a zamilovane pozeral do oka svojej vyvolenej. Nevedno, či mu pripomínala Mirandu, či to bol skrátka jeho vkus, no nemohol si pomôcť.
Odrazu všetky tri zarevali: “Matka!!! Odpúšťame ti!” a poklonili sa.
Svetlo zhaslo.
Odrazu začula ako sa niekde otvorili dvere a pohybujúci sa prúžok svetla prezrádzal, že ktosi k nim beží osvetlený baterkou.
“Tak tu ste! Všade som vás hľadal” kričal mužský hlas približujúci sa smerom k trom herečkám. Odrazu zmeravel.
“Preboha! Slečna Mannová! To ste vy! Ste v poriadku?”
Všetko sa dialo prirýchlo. Ana len zaregistrovala, ako ju statné ruky vyslobodzujú a prihovára sa jej príjemná mužská tvár ozdobená hrubým rámom okuliarov.
Ohmatala si opuchnuté zápästia a zahľadela sa na záchrancu. “Čo to malo znamenať?” zmohla sa na strohú otázku.
“Slečna Mannová, prepáčte, ja… vysvetlím vám to, dovoľte,” nervózne behal pohľadom sem a tam. “V prvom rade, ja… ja som váš veľký obdivovateľ, teda… vašej práce,” takmer sa až zapýril. “V druhom rade, dovoľte, aby som sa predstavil. Moje meno je Julián Macondo, pracujem ako terapeut v rekonvalescenčnom zariadení pre androidov. Vaše androidky, ony, sú fascinujúce! Také rýdze emócie, neviem, ako sa vám to podarilo… och, odbieham od témy. No viete, našli sme ich odhodené a pracovali sme na spracovaní traumy z opustenia. Posledné dni sme sa venovali dramaterapii, nabádal som ich k tomu, aby stvárnili svoj smútok. Och, asi som ich ja nepriamo naviedol na tento hrozný čin,” na chvíľu zastavil svoj rozpačitý prejav, aby sa opäť zahľadel na Anu.
Ana obvykle na prvý pohľad vedela, kto je aký veľký idiot, a ako ju chce ojebať. No teraz ju myseľ zradila. Bili sa v nej pocity znechutenia z jeho podlízavosti so sympatiami voči jeho staromódnemu prejavu a obdivu k jej osobe.
“Ony, zobrali to doslovne, museli vás niekde vidieť a povedali si, že spracujú svoju traumu priamo s vami… Och, tak ma to mrzí, slečna Mannová, odpustite!” a teatrálne sa pred ňou hodil na kolená.
Androidky tiež prerušili svoje mlčanie. “Nechceli sme ťa vydesiť, matka, ale potrebovali sme zahojiť naše rany. Teraz môžeme slobodne ísť ďalej.” A z ničoho nič odišli.
Napriek rozpakom a bizarnosti celej situácie Ane neušiel progres, ktoré jej stroje spravili. Začala naplno premýšľať: 'To všetko… dokázal tento človek? Hm, možno on je tá správna inšpirácia, azda práve on by mi mohol pomôcť s novým produktom, ktorý by bol emocionálne uveriteľný, ale stabilný. A tento muž, Julián, nevyzerá až tak zle. Vlastne vôbec nevyzerá zle.' A zahľadela sa do hlbokých očí ukrytých za sklami okuliarov.
“Pán Macondo, nemusíte sa ospravedlňovať. Povedzte mi radšej viac o tom, ako ste s nimi pracovali,” nahodila svoj šarmatný úsmev a dúfala, že nemá na oblečení žiadne stopy raňajších zvratkov.
“Veľmi rád, slečna, ale snáď by sme mohli zmeniť prostredie, čo poviete na obed? Alebo partičku kaikší na môj účet?” spiklenecky na ňu žmurkol dávajúcej jej na vedomie, že sa na ich stretnutie pripravoval nejeden deň.
“Veľmi rada,” odvetila na svoje pomery dosť milo.
"Ana! Ana!" kričal za nimi android, ktorého tam akosi zabudli.
*
Pár metrov od vchodu do budovy, kde boli väznení, stáli tri herečky. Pozorovali, ako ich záchranca odchádza spolu s ich matkou.
"Vidíte, vôbec sa nezmenila," pokrútila hlavou a vybrala sa vyslobodiť zabudnutého Adama.

Anonymný jednorožec

Anonymný jednorožec
Mám mnoho tvári, na mojom chrbte jeden z vás statočných autorov docvála do cieľa a stane sa víťazom anonymného kola Fantastickej poviedky.

Diskusia

Veles
Je to napísané celkom dobre, ale... niečo mi tam nesedí, chýba, aby to bolo fakt dobré. To že tam budú jej staršie výtvory, aj to že tam nechá Adama na konci bolo predvídateľné podľa mňa, ale nič zlé. Strašne mi tam však vadí a.k.a, až to na mňa kričí. Keby to tam nebolo, možno by som pridal jeden bod naviac.
07.09.2022

Arcey
Pre mňa zatiaľ absolútny víťaz. Tá poviedka mala všetko. Umne vystavaná zápletka, skvelé postavy, výborne napísané emócie, text sa čítal ľahko, príbeh ma pohltil a pripomenul mi jednu poviedku z CeFy pred niekoľkými rokmi. Aj táto mi ostane dlho v pamäti. Dal som za desať bodov, ale i napriek tomu mám dve veci, ktoré by som chcel vypichnuť. Ako mohla hlavná postava cestovať vesmírnym výťahom, keď nemala ani na nájomné? Áno, bolo vysvetlené, že drinky na výstave boli zadarmo, ale tá cesta tam, chcelo by to dovysvetlovať. A druhá vec je ten záver - boli to herečky ako z povolania, či iba v danej situácii? Toto bolo mätúce, inak to bolo geniálne a možno som dal vysoké hodnotenie, ale ten pocit, aký som mal z tejto poviedky si to zaslúžil.
28.09.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.