Zelená skrinka

Moja poviedka zo súťaže Slavcon 2022
Podporte scifi.sk
„Zase si domov priniesol ďalšiu zbytočnosť? Prisahám, že ti zakážem chodiť na tie hlúpe dražby!“ hrešila Beatrice svojho manžela Thea, keď videla, ako do domu nesie akúsi zelenú skrinku.
„No tak zlatko, nehnevaj sa. Keď ju zrenovujem, môžem ju znova predať so ziskom. Pamätáš si ten stôl, ako...“ snažil sa ju obmäkčiť Theo, no hneď mu skočila do reči.
„A zase je tu ten stôl! Bolo to len a len šťastie, že si natrafil na takého idiota, čo ti zaplatí toľké peniaze za nejakú ošarpanú rárohu! Myslíš si že každý čaká len na teba, a na tvoje úchvatné a dych vyrážajúce kúsky z toho prašivého antikvariátu v Arkhame?“ hovorila a divoko mávala s rukami. Theo vedel že je lepšie nezasahovať do jej predslovu, tak len potichu znášal príval výčitiek, ako vlastne vždy, keď sa vrátil z „lovu“, ako to sám nazýval.
Je to už pár rokov, čo sa po prvý krát zúčastnil tej dražby. Vtedy to vlastne bola len zhoda náhod. Už si ani nespomína načo vtedy bol v Arkhame, no musel tam prespať zopár nocí. Hotel bol mizerný, a nedalo sa v ňom nič robiť, nuž sa rozhodol že sa pôjde prejsť do mesta, možno natrafí na niečo pekné pre Beatrice. Nanešťastie však zablúdil, až sa ocitol v akejsi zastrčenej štvrti, ktorá akoby zostala zaseknutá v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Nepáčilo sa mu to tam, no nepoznal cestu späť, nuž sa teda rozhodol ísť ďalej a spýtať sa o pomoc prvého človeka, na ktorého natrafí. Ako na potvoru boli však všetky ulice vyprázdnené, až sa zdalo že nik tu nebýva. Okolité obchody boli taktiež zatvorené, už takmer prestal dúfať že niekoho nájde, keď v tom si všimol že v jednom okne sa svieti. Vývesná tabuľa hlásala „Cobbs a syn, Starožitníctvo“. Neváhal a vstúpil dnu, bažiac po ľudskej spoločnosti.
Vnútro obchodu bolo preplnené všakovakými starožitnosťami, od prostých stoličiek či starodávneho príboru pamätajúceho Revolúciu, až po znepokojivo vyzerajúce sošky a predmety, ktoré ani len netušil na čo by mohli slúžiť. Za pultom stál postarší pán, ktorý vyzeral akoby mal smrť na jazyku. Celú tvár mal vysušenú, ostro mu z nej vytŕčal nos aj brada. No jeho oči boli prekvapivo prenikavé, akoby sa za nimi schovávala všetka múdrosť sveta. Akurát písal niečo do obrovskej účtovnej knihy, keď Theo vstúpil dnu. Prudko ju zabuchol, až Theo nadskočil, a prihovoril sa mu.
„Vitajte, vitajte! Práve ste vstúpili do obchodu naplneného zázrakmi a kúzlami. Garantujem Vám, všetko čo tu vidíte sú pravé a nefalšované originály, nič nie je podvrh! Môžem Vám nejako pomôcť, alebo si najprv chcete prezrieť moju zbierku?“ spýtal sa ho a rukou ukázal na celý obchod.
„Ďakujem za ponuku, ale ja som sem neprišiel nakupovať, chcel by som sa len spýtať na cestu. Viete, som tu len na pár dní a podarilo sa mi zablúdiť,“ povedal Theo a snažil sa tváriť úctivo, aby neranil city majiteľa.
„Podľa mňa ste nezablúdili, ale niečo Vás ku mne priviedlo,“ odpovedal starec, tajomne sa usmial, a pokračoval, „no ale keď inak nedáte. Ak sa budete držať tejto cesty, a nebudete odbočovať, mali by ste prísť ku hlavnej budove Miskatonickej univerzity, ktorá má pri bráne mapku mesta, odtiaľ trafíte kam len chcete.“
„Ďakujem Vám za pomoc,“ povedal Theo a chcel odísť, no nechcel sa zachovať ako hulvát a tak povedal: „Viete čo? Vlastne sa nikam neponáhľam, tak si prezriem Váš tovar,“ a usmial sa na majiteľa. Tomu sa až zablyslo v očiach. „Prosím, nech sa páči! Všetko čo je vystavené je na predaj! A ak by Vás niečo zaujalo, prosím dajte mi vedieť.“ Theo ešte raz slušne poďakoval a začal sa prechádzať po obchode. Sprvoti sa len hral že si prezerá vystavené veci, no len čo podišiel ku sekcii s výstrednejším tovarom, zbystril pozornosť. Prezeral si rôzne ornamentálne dýky a misky, náhrdelníky a brošne, až sa pristavil pri ošúchanom pečatnom prsteni. Celý bol z akéhosi kovu, ktorý nevedel určiť, a pečatný symbol bol natoľko zošúchaný, že z neho vystupovalo len niekoľko detailov, ktoré kedysi azda vytvárali obraz chobotnice. Skusmo si ho nasadil na ukazovák. Na jeho počudovanie mu dokonale sadol, akoby bol vytvorený priamo pre neho. Čo bolo však najzvláštnejšie, bol pocit, ktorý v ňom ten prsteň po nasadení vyvolal. Bolo to akoby sa naraz vzniesol i prepadol do nepredstaviteľných hĺbok. Ako to však rýchlo prišlo, takisto rýchlo to aj pominulo. Zamyslene sa teda vybral naspäť ku pultu, kde už starec netrpezlivo vyčkával.
„Ako, mladý pane? Padlo Vám niečo do oka?“
„Myslím si že hej. Čo mi viete povedať o tomto?“ a vystrel ku nemu ruku s prsteňom. Starec akoby skamenel, dobrých desať sekúnd sa nehýbal ani nedýchal, až sa Theo zľakol že dostal infarkt, alebo mŕtvicu. „Pane, pane ste v poriadku? Nie je Vám niečo?“ spýtal sa, načo sa majiteľ okamžite strhol.
„Čo, čože? Ach, to nič, nebojte sa, len... občas ma to prepadne. Veď viete, vysoký vek a tak,“ odpovedal mu, no bolo na ňom vidieť že je rozrušený. „A-a čo ste sa ma pýtali? Prepáčte ale uši ma občas zradia.“
„To nič, nebojte sa. Vek nikto neoklameme,“ povedal Theo, a až potom si uvedomil ako hlúpo to znelo, a rýchlo pokračoval. „Prepáčte, tak som to naozaj nemyslel, nechcel som Vás uraziť. A pýtal som sa, čo by ste mi vedeli povedať o tom prsteni.“
„To ste dobre povedali, vraj vek sa nedá oklamať!“ povedal majiteľ a dýchavične sa zasmial, Theovi to znelo ako šuchot šmirgľa. Len čo sa dosmial pokračoval: „O tom prsteni veru toho neviem veľa, kedysi ho kúpil ešte môj otec od jedného opitého námorníka čo by aj vlastnú mater zapredal za fľašu rumu, alebo teda aspoň tak mi to vždy hovorieval otec,“ a znovu sa pousmial. „Vraj ho ten námorník vymenil na jednom z ostrovov v Tichom oceáne, keď sa tadiaľ plavil. Podľa neho patril ich náčelníkovi, a bol to symbol moci a vedenia. Aj keď, teraz keď nad tým tak rozmýšľam, podľa mňa ho skôr niekde ukradol a celé si to vymyslel. No ten prsteň je naozaj starý, aby ste si nemysleli mladý pán. Viem, že to bol jeden z prvých predmetov, ktoré môj otec predával. Už som takmer aj zabudol že ho tu vôbec mám. Ak by som ho teraz niekedy našiel, asi by som ho vyhodil,“ pokračoval starec, až sa zdalo že sa stratil v spomienkach, keď v tom prudko tresol do pultu, až od ľaku Theom myklo. „No ale dosť už mojich stareckých táranín. Mali by ste oň záujem? Myslím že by sme sa vedeli dohodnúť na výhodnej cene,“ a znovu sa lišiacky pousmial.
„A koľko by teda stál?“
„Že je to Váš prvý nákup pane... myslím že za dvadsať dolárov Vám ho s radosťou predám. Čo vy na to?“ Theovi až odľahlo, bál sa že ten starec si vypýta nejakú premrštenú cenu, a bude sa musieť s ním handrkovať. S radosťou mu do nastavenej dlane odpočítal dvadsať dolárov. Už sa pomaly zberal na odchod, keď v tom znova prehovoril starec. „Teraz mi tak niečo napadlo mladý pane. Spomínali ste že sa v meste zdržíte niekoľko dní, a viem že sa tu nedá nič poriadneho robiť. Zajtra večer, o ôsmej usporadúvam dražbu. Nič veľké, pár ľudí ktorí sem pravidelne chodievajú, a vždy mám nový tovar, nič z toho čo ste dnes videli. Ak by ste sa zastavili, bol by som len rád,“ dopovedal a usmial sa, no tento krát to bol milý a srdečný úsmev.
„Vďaka za pozvanie, budem nad tým určite premýšľať,“ povedal Theo, rozlúčil sa a šiel hľadať cestu ku hotelu.
Až do večera to nemohol vypustiť z hlavy, nech sa snažil ako chcel. Stále sa v mysli vracal ku starcovi a jeho pozvánke. ,Samozrejme že tam nepôjdem, čo by som tam už len ja robil?´ pomyslel si tesne predtým ako zaspal. ,Na čo by som tam chodil?´ premýšľal len čo sa zobudil zo sna, v ktorom sa túlal po uliciach titanského mesta, v ktorom si pripadal malý ako mravec. ,Idem sa len prejsť, ani len nepôjdem tým smerom,´ myslel si keď vychádzal podvečer zo svojho hotela. ,Len tam nazriem, pozdravím, ospravedlním sa, a idem na izbu,´ plánoval si v hlave, ako otváral dvere na obchode.
Nakoniec tam zostal na celú dražbu, a kúpil si na nej ťažítko, malý kus do mydlovo zelena zafarbeného kameňa, ktorý si okamžite po návrate domov vystavil na stole. Odvtedy tam chodieval kedy sa mu len dalo, a nikdy neodchádzal s prázdnymi rukami. Občas kupoval drobnosti, inokedy zase nábytok, ktorý si rozmiestňoval po pracovni. Raz sa mu podaril obzvlášť výhodný obchod, len za tristo dolárov kúpil poškriabaný stôl, ktorý, len čo ho opravil, predal jednému zberateľovi za neuveriteľných päťtisíc dolárov! Vtedy dokonca stíchli aj večné námietky Beatrice, no len pokiaľ sa neminuli peniaze z predaja. Potom znovu začala vyrývať, nech sa na to vykašle, vraj nemajú peniaze na rozhadzovanie. Theo sa aj pokúšal prestať, no nešlo to. Bolo to, akoby ho tam tiahla nejaká neviditeľná sila, ktorej sa zakaždým poddal, aj za cenu výčitiek od manželky.
„Ty ma vôbec nepočúvaš! Veď ja si tu hovorím len sama pre seba, ako blázon!“ kričala po ňom, až sa zľakol a nechtiac pustil skrinku na zem. Snažil sa načiahnuť sa za ňou a chytiť ju, no bolo neskoro, skrinka s mohutným rachotom dopadla na zem a rozpadla sa. Kúsky spráchniveného dreva sa rozleteli všade navôkol, priam akoby explodovala. Vnútri sa však na jeho prekvapenie nachádzala nejaká stará kniha. Opatrne sa po ňu zohol a vzal ju do svojich rúk. Ignoroval nové výčitky a poznámky ohľadom jeho reflexov od svojej manželky, pobral sa do svojej pracovne, sadol si za stôl, a začal v nej listovať. Na jeho prekvapenie bola napísaná po anglicky, aj keď to bola priam archaická verzia angličtiny. Text bol napísaný rukou, a akýmsi hnedastým atramentom, ktorý však už na niekoľkých miestach citeľne vybledol.
„Ja, Abd al-Hazred, píšem túto spoveď, pretože ľudstvu sa musí dostať právd ktoré mi zverené boli, od diabla pekelného samotného...“ čítal nahlas Theo, nevediac čo si o tom myslieť. Rýchlo prelistoval o niekoľko stránok dopredu, zastavil sa až pri prvej maľbe. Tá znázorňovala akési polorozpadnuté mesto uprostred púšte. Pod maľbou bol titul „Mesto stĺpov“. Takto prelistoval celú knihu, zastavoval sa však najmä pri obrázkoch. Niektoré boli nevinné, a zobrazovali len ruiny alebo hrubý nákres krajín, no väčšina z nich bola priam hrôzostrašná. Nafúknuté a znetvorené ľudské telá, akési sudovité obludy s chápadlami a šialená kresba niečoho, čo bola len masa chápadiel, rohov, jazykov, kopýt a zubov. No najdesivejší bol obrázok, zachytávajúci akýsi mix chobotnice a draka, sediaci na nejakom druhu podstavca. Sprvoti ten obrázok prehliadol, vrátil sa ku nemu až neskôr. Videl sa mu akýsi povedomý, keď v tom si spomenul na svoj prsteň. Rýchlo si ho dal dole a priložil ku obrázku, a vzápätí mal čo robiť aby od hrôzy nevykríkol. Hlava tej „veci“ na obrázku sa až desivo zhodovala s jeho prsteňom. A keď sa bližšie prizrel podstavcu, a nejasným náznakom oveľa vyšších budov za ním, neovládol sa a začal kričať. Vyzerali presne ako v jeho sne, ktorý sa mu sníval po prvej návšteve starožitníctva.
„Čo sa to s tebou dej...“ vtrhla mu do pracovne Beatrice, rozrušená a nahnevaná, no keď videla čo sa deje, tiež začala kričať. Vyzeralo to, akoby Thea niečo, alebo niekto posadol. Pohyboval sa neuveriteľne neohrabane, akoby musel vynaložiť nadľudské úsilie kvôli každému kroku. Zrazu schytil do rúk svoje kamenné ťažítko, a pomaly sa pobral ku Beatrice. „Ph´nglui... mglw´nafh!“ náhle skríkol, a v očiach sa mu šialene zalesklo.
„Theo, láska moja, čo s-“ snažila sa mu prihovoriť Beatrice, no viac nestihla povedať. Theo sa totižto prudko zahnal a s kameňom ju trafil do spánku, na čo mu bez slova padla ku nohám. „Cthulhu... R´lyeh!“ opäť mocne zreval, a začal ju bláznivo udierať s kameňom do hlavy, až bol celý pokrytý jej krvou a mozgom. „Wgah´nagl... fhtagn!“ vykríkol naposledy, trhane sa postavil, a s kameňom v ruke si začal udierať do vlastnej hlavy. Trvalo to dlho, akoby pri tom musel prekonávať nejakú obrovskú silu, no nakoniec klesol ku zemi aj on, na ústach mu hral jemný úsmev. „Cthulhu... fhtagn,“ zašepkal, a naposledy zatvoril oči, už nevidel, kto vstúpil do miestnosti.
Bol to majiteľ starožitníctva. Obozretne vykračoval, aby nestúpil na jedného ani na druhého. Pomaly prešiel ku otvorenej knihe, ktorá stále ležala na stole, láskyplne sa na ňu pozrel, zatvoril ju, a strčil si ju pod pazuchu. Potom prešiel ku Theovi, a jemne, akoby bol dieťa a on sa ho bál zobudiť, mu z ruky stiahol prsteň a nasadil si ho. „Ahoj kamarát, zase si mi dobre poslúžil,“ povedal starec, a v tom sa začal meniť. Črty sa mu zjemňovali, vrásky mizli, pribúdali vlasy. O chvíľu vyzeral presne ako nebohý Theo. Toho mŕtvola sa medzičasom taktiež menila, akoby z nej niekto vycucal všetku krv. O chvíľku bola celá preč, zostala z nej len kôpka šedého prachu. „Aj ty si mi dobre poslúžil, ani nevieš ako. Vďaka tebe si dlhšie požijem, a zase sa o kúsok priblížim ku momentu, kedy budem môcť otvoriť bránu, nech môže opäť prevziať vládu nad svetom. Ale čo s tebou?“ spýtal sa sám seba keď podišiel ku mŕtvej Beatrice, a v tom dostal nápad. Zašepkal, „Môj Necronomicon, aj ty by si potreboval trochu opatery však?“, otvoril ho a zamrmlal si niečo. O chvíľku telo Beatrice postihlo taký istý osud ako Thea. Celé vyschlo, až z neho ostala len kôpka prachu. Avšak teraz sa nezmenil starcov výzor. Namiesto toho písmo v „Necronomicone“ žiarilo akoby bolo čerstvo napísané, a spolu s ním aj obrázky. Keď ním listoval, a kochal sa jeho obnovou, zistil, že pribudol nový obrázok. Bolo na ňom znázornené ako muž vraždí svoju ženu.
„Len škoda tej zelenej skrinky, mal som ju rád,“ povzdychol si starec/Theo, a pobral sa do svojho obchodu, obslúžiť nových zákazníkov.

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

YaYa
Poviedku som tu aj v súťaži hodnotila ako priemernú. Nečítala sa pritom zle. Prišla mi ale nevhodná ako súťažná poviedka, hlavne preto, že kopíruje Lovecraftov svet namiesto toho, aby si vytvorila vlastný. Inšpiráciu inými autormi pritom neberiem automaticky ako negatívum. Ak si niečo požičiaš, hodíš občas do textu odkaz, v poriadku. Ale hlavne treba na požičanom vybudovať niečo vlastné. Skĺbiť známe s novým, pridať vlastný twist. Proste mi v poviedke chýba osobný vklad, autorova vlastná skúsenosť. Ako štylistické cvičenie v pohode, do súťaže, kde máš predviesť to najlepšie, za mňa určite nie.
Okrem toho celkom nechápem, prečo sa tu poviedka objavila v nezmenenej podobe, keď si už dostal celkom obsažný feedback od porotcu. Po súťaži, ktoré sú ako čierne skrinky, to pochopím. Tu by mi skôr dávalo zmysel trochu ju prerobiť a skúsiť, ako zafunguje so zapracovanými pripomienkami ;) Zvlášť keď vieš, že sme zo scifi.sk porotcovali štyria.
26.05.2022

Veles
Rozmýšľal som YaYa, že či mám tú poviedku opraviť alebo nie, ale nakoniec som si povedal, že ju pošlem nezmenenú. Nechcelo sa mi ju prerábať, a viem, že keby som ju už začal prerábať, tak skoro by som s ňou nebol hotový :D
26.05.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.