„Je ti teplo, dievčatko?“ opýtal som sa.

Neodpovedala. Stále to isté ticho ukryté do bieloby severskej zimy naokolo. Čo malá, obsypaná jedlička, to jedovitý pohľad.

Bolo by to krásne, čo by nie? Keby som dievku, podľa starodávnych pripoviedok, viezol, aby som si ju vzal za ženu. Lenže čo sa hovorí, to sa hovorí. A čo je pravda, to je pravda.

Odula sa.

S odutými viem pracovať. Dám im do ruky teplú fľašu mlieka alebo varenôho, podľa toho, na čo sú. Jedno alebo druhé ich už pookreje.

Táto sa pousmiala nad vareným.

Zlatý zapletený vrkoč jej padal poniže pása. Oko bystro jastrilo po okolí. Krvavočervené pery mala tuho stisnuté, v tom mraze pôsobili naružovo. Bledo. Mráz je fras.

Ale ľudské srdce rozohreje hocaké mrazy. Jej pery boli krvavočervené, minimálne, čo sa mňa týkalo.

Verena Chrodská, tak jej vravievali. Najváženejšia z váženejších. Čakala cároviča, isteže, aspoň princa. Lenže kto ďaleko hľadí, nízko padá. I keď, závisí, čo ľudský rod povie. Vybrali ju, jedinú, ako obetu nášmu pánovi. Parom nebral ľudské obety.

Zľahka.

Nebral ich zľahka. Ale bral ich plným sústom.

„Akože ťa volajú?“ opýtal som sa. Vedel som, pravda, pán mi prezradil, ale pred ňou nemal som ako vedieť. To len tak, aby sa nevydesila, ľudská obyčaj prosila, aby som sa jej spýtal.

„Verena,“ povedala, až keď nám mráz obom obelel líca. Po hodnej chvíli. Kráľovná. Aspoň v srdci, keď už nie naozaj. Aj také musia byť. Aj také sú na svete, povedal som si. Bez nich, aký by malo zmysel žiť.

„A akého muža by si si prosila, Verena?“ opýtal som sa. A o čom som sa s ňou mal rozprávať? O priadkach? Čo ja viem o takých veciach? Chúďa, zomrie za chvíľu, aspoň čo jej myseľ odvrátim k tomu, po čom ženské srdca piští. Aspoň čo ja viem? Čo ja viem o čomkoľvek. Som len posol. Vozievam ženské, obety, do sakristie. A čože, veľký Parom sa už o ne postará. Či mi už voľaké neušli? No ušli, čo narobím. Som len človek. Bohovia na svoju moc sú skúpi. Neujde sa paholkom. I keď zišla by sa. Ľahšie by som ich snáď pochytal, tie ušlé.

Čo narobím.

„Nedáš si kus?“ opýtala sa. „Koláča. S makom. Sama som robila.“

Otočil som hlavou. Spod mráza, sotva mi bolo bajúz vidieť. Pri nej, poviem vám pravdu, ani som netušil, či nejaký mám. Vlastného mena by som sa vo svojej hlave nedohľadal. Toľko miesta v nej zabrala.

„Schovaj sa. Dozadu sa hen... Nech na teba nefúka,“ odvetil som.

„Ale koláč... Však oschne. A čo by si nemohol?“

Je v tom niečo zvláštne, a či by nebolo, obeta mi ponúka to posledné, čo má. Ako na to nemyslieť? A či som ja strojca jej osudu?

Milión vecí mi chodí hlavou. Milión, ani jednej som nehodný. Chcel by som. Joj, či by nie! Z jej rúk... Takých mladých, akosi krátkych prstov, čo ponúka... Jej okrúhle líca. Iste bola veselej nátury. A keby aj nie, možno dumnej, chcel by som znať, chcel by som... Ale čo ja? Som len posol.

Zlaté vlasy.

Okrúhle líca.

Smelý pohľad.

Úsmev, v ústretí osudu

Prečo? Prečo ju vôbec zabiť? Ale Perun vie, čo žiada. Preto je jeho obeta bolestná. Lebo dievky nie sú jedna ako druhá. Lebo jedna je dievka. A potom druhá. A jednej takej ako druhej niet.

Lebo jedna je bolesť. A druhá väčšia.

Zatnem ramená, až ma kĺby bolia. A ťahám sane.

Veziem obetu Perunovi. Však Kračun je blízko.

„Verena...“ poviem, možno ja zľahčenie jej chvíle, možno svojej, veď v tom snehu putujeme už hodiny, „zaspievaj niečo. Z vašej obce. Alebo čokoľvek. Čo máš rada.“

„Nerada spievam,“ ozve sa. „Nerada sa vozím saňami. Mrznem. Môžem kráčať veľa teba?“

Prečo, Verena, pýtam sa sám seba, prečo chceš kráčať vedľa... Chce sa mi povedať, starca, ale nie je to pravda. Nie som starý. Len som zabudol byť mladý, v službe Perunovi, zabudol som, že zrkadlo mi neukazuje toľko vrások ako srdce.

Tak nespievaj, Verena, ak ťa srdce bolí.

Neviem, či som to povedal nahlas.

Verena ma poučí o každej jedličke. Pozná ich všetky, kráčala tými istými cestami ako ja odmala. Ja jaj poviem o letnej zveri, o tej Perin nechce počuť. Nikto nechce počuť o lete. Ale Verena počúva. Drží ma za ruku, sem tam počúva a sem tam niečo povie.

A ja rozmýšľam, a za to ma Perun potrestá, že kráčať vedľa ženy a počúvať, čo hovorí, nemôže byť o najväčšie zlo. Že počúvať ju, držať ju za ruku, by sa malo každý deň. Aj najobyčajnejší sedliaci zakladajú rodiny a najfajnovejšie dievky zapaľujú ako obety. Prečo by sa Verena nemala túlať svetom s niekým, ako som ja? Prečo by som ja mal slúži niekomu, kto nie je Verena?

A aj sám viem, že takto myslieť nie je správne, ale dnes ma Verena drží za ruku. A dnes sneží tak, že nevidieť na pol metra. Dnes nikto nemôže nič vidieť. Práve dnes sa nič nestane, ak Perunov poviem, že mi ušla, potvora. Či sa vráti? Kiežby. Ak sa nevráti, môžem sa prejsť popod jej okná a opýtať sa na jedličky.

Ale o tom už Perun nemusí nič vedieť. Kračun bude preč.