Nepríjemné uvoľnenie

V strážnej službe by sa na seba mali chlapi vzájomne spoľahnúť. Bohužiaľ pre Randolfa sa ideál ani zďaleka nepribližoval realite.
2% 2021
V strážnej službe by sa na seba mali chlapi vzájomne spoľahnúť. Bohužiaľ pre Randolfa sa ideál ani zďaleka nepribližoval realite. Niekoľko chlapov bolo skutočne dobrých, tí však tvorili pri najštedrejšom odhade asi tak jedno percento. Zvyšok bol neschopný, nahlúply alebo jednoducho prekypovalo tou jedinečnou ľudskou vlastnosťou, lenivosťou.
Poručík sa nepovažoval za kvietok na smetisku. Tento postoj z neho však napriek tomu páchol, ako lajno na hodovnom stole. Od detstva sníval o sláve, ktorú získa ako neohrozený bojovník. Nevadilo mu začínať od podlahy. Špinavej, výkalmi vyzdobenej podlahy mestskej temnice.
Myslel si, že sa odtiaľ vyhrabe príkladným plnením povinností. Neuvedomil si však ako ťažko je vyniknúť, keď je človek v práci zastrčený medzi chlapmi čo majú všetko, okrem obedňajšej prestávky v paži. Nezvykol žiadať úlohy navyše, ale aj tak sa mu nejakým zázrakom kopili. Slúžil často v najhoršej a najnebezpečnejšej časti temnice. Odmeny a povýšenia vždy zožali takí, čo sa do služby prišli len vyspať.
Mali však jednu výhodu. Dá sa povedať najpodstatnejšiu v celej štátnej službe. Mali styky. Rodina, priatelia, peniaze aj kamarátske služby boli základným stavebným kameňom krajiny. Na vplyvné miesta sa nedostávali ľudia s reálnou schopnosťou vykonávať danú činnosť. Museli mať správneho otecka.
Randolf ťahal za troch a tajne dúfal, že si to konečne niekto všimne. Možno sám kráľ príde do mesta pri nejakej príležitosti a počas toho vykoná kontrolu temnice.
Možno si všimne práve jeho. Povie si, že taký chlap by sa mu zišiel a ponúkne mu službu v osobnej garde, alebo čosi také. Stať sa môže všeličo. Stačí sa len neprestajne usilovať a čakať na vhodnú príležitosť.
Bol utorok, keď čakal eskortu zo susedného mesta. Malo doraziť päť nových prírastkov. Samé zlé typy. Bude ich musieť prevziať. Prehliadnuť a pozatvárať do ich nových zamrežovaných apartmánov. Určite budú mať množstvo požiadaviek a výhrad, ako vlastne mávajú všetci. Nezáleží ani na tom, či je klient nováčik alebo ide o opakované ubytovanie. Vždy niekomu vadí kvalita jedla či nedostatočný výhľad na mestskú stoku. Ľudská nátura je nevďačná.
Poručíkovi občas napadlo, či častý návrat niektorých štamgastov nemajú na svedomí vysoko kvalitné žalárenské služby. Skvelá strava, ak ju v sebe človek dokáže udržať. Pohodlné ubytovanie, vyžadujúce istú fyzickú odolnosť voči plošticiam. Dokonca mali v budove vlastného dokrora. Toho miestni obyvatelia s láskou nazvali doktor Smrť. Jeho expertíza bola tak vysoká, že jediné čo ju prevyšovalo, bola jeho nechuť kohokoľvek vyšetriť.
Často posielal pacientov s otvorenými zlomeninami preč, pretože na simulantov nemá čas. Kým človek dýcha, žije a keď žije, nič mu nemôže byť. Doktorova logika sa nedala prelomiť. Študovaná myseľ sa predsa len ukáže.
Koniec služby sa blížil. Eskorta ešte stále nedorazila. Pravdepodobne si ako zvyčajne zašli niekam na pivo, aby si spríjemnili deň a natiahli hodiny do plusu . Keď sa počas výkonu služby niekde musia zdržať, bude im ich nadčas preplatený alebo udelené náhradné voľno.
Nevyužiť možnosť vypiť si a ešte zato získať voľno, sa zdal normálnemu strážnikovi priam ako hriešny počin. A všetci majú radi čistú dušu. Najlepšie zároveň s plným bruchom piva. Celkom iste budú meškať. Musel počkať minimálne kým sa nevymení strážna služba. Mal tušenie, že chlapi sa do roboty tiež nehrnú, keď je pred nimi nevybavená eskorta. Dorazili na poslednú chvíľu a v skvelej nálade.
Už z diaľky bolo počuť ako si na koči pospevujú. Keď sa za nimi zatvorila mreža vonkajšieho opevnenia, začali strážnici opatrne zostupovať z koča. Snažili sa veľmi netackať.
„Kolega,“ prehovoril hlasne kapitán eskorty, “máš tu nový náklad.“
„Nezdá sa vám, že idete trochu priskoro? Možno by ste zvládli ešte jednu dve rundy.“
Kolega z jeho hlasu nevycítil sarkazmus, preto len žmurkol a celkom potichu povedal: „Tie nás braček ešte čakajú, tak šikovne to tu vybavme nech nespadne pena.“
Randolf prekrútil očami a pustil sa do práce. Chlapi sa zomkli okolo kočiara a začali vyťahovať väzňov na tučnej reťazi. Ich osobné veci boli vo vreciach, ktoré nahádzali na kopu uprostred nádvoria. Ako väčšina zločinných živlov, nebol ani na tieto exempláre pekný pohľad. Hriešne zanedbaná hygiena útočila na zrak aj čuch zároveň. Kriminálnym živlom sa nevyvinula žiadna sociálna zdatnosť, napriek nekonečným hodinám obuškovej výchovy. Len máloktorý trestanec mal snahu o ušľachtilé využitie svojho času. Zvyčajne sa oddali fyzickému cvičeniu. Spolu s nízkou úrovňou hygieny to bola nebezpečná kombinácia.
Podľa poručíkových skúseností, nebezpečné indivíduum s láskou k silovým cvikom dokáže byť vcelku nepríjemné. Najme ak prestane láskavo súhlasiť s úkonmi na ňom vykonávanými a možno ho aj napadne vysvetliť to strážnikom inak než typickým verbálnym spôsobom. Našťastie aj medzi strážnikmi bolo veľa nadšencov fyzickej námahy. S rovnakou obľubou sa venovali aj konzumácií anabolických elixírov. Vďaka tomu mali svaly väčšie a plnšie než hlavy.
„Kurvy železné si chlascú a ja už tri hodiny sedím vo vlastných sračkách.“ zakričal jeden z nových klientov sprevádzaný personálom, do svojho nového domova. Niekto zo strážnikov mu v nálade odpovedal: „Buď rád, aspoň máš gule v teple.“
Čo by možno bolo aj smiešne, keby tých mužov nebolo potrebné umyť a prezliecť.
Keď už boli všetci pozatváraní, eskortná čata sa vyparila rýchlosťou blesku. Kto by bol tušil, že čosi také dokážu. Na konci driny zbadal ako sa približuje nočná zmena. Zrejme čakali kým budú vykonané všetky prijímacie a ubytovacie procedúry. Typický prejav kolegiality sa prejavil v plnej nádhere.
„Striedame ťa. Všetko je hotové?“ spytoval sa Diloň. Kolega ktorý má odslúžené trojnásobok Randolfovho služobného pomeru. Chlapi si medzi sebou zvykli merať autoritu hviezdičkami, a pokiaľ hodnosť neprebíjala, prišli na rad roky. Neoficiálne roky vyťahovali chlapi aj na šarže. Pretože niektorí už slúžili v dobe, kedy sa druhí ešte nenarodili. A teda rýchlo kvasený dôstojník podľa zvyku nemá čo papuľovať staršiemu slúžiacemu. Za predpokladu, že mládenec nemá riadiacu funkciu. Vtedy aj najstarší kameň v budove musí skočiť do pozoru keď veliteľ zapíska.
„Tak nejak. Veď sám zistíš. Už mám pol hodiny po službe, takže adios blbitos.“
„Toto sa nerobí, predávať kolegom nedokončenú robotu,“ odpovedal mu Diloň.
„Tiež sa do služby nechodí o pol hodiny neskôr, aby za vás všetko oddrel druhý.“ Uzavrel debatu Randolf, otočil sa a pobral sa k šatniam. Diloň za ním čosi frflal, ale už mu nevenoval pozornosť. Svoje urobil, ba viac ako mal. Ale aj tak mal zlý pocit.
Poručík odovzdal kľúče od ciel, zbrane a brnenie v zbrojnici. Veliteľ práve večeral, takže všetko ostalo ležať na stole.
Po rýchlej sprche a navlieknutí vlastného oblečenia sa cítil trochu lepšie. Slobodnejšie. Akoby sa znovu narodil a nechával všetky problémy za mrežami. Premýšľal nad večerou a svojou milou. Jani bola dobrá žena. Pracovitá, milá a poslušná. Nanešťastie mala osobnosť dojnej kravy. Mimo vecných rozhovorov s ňou nebolo reči. Keď sa jej opýtal na jej deň. Vymenovala mu zoznam aktivít, ktorými sa zamestnávala. Tam skončila a hľadela naňho ako žiak na učiteľku pri skúškach. Možno čakala že jej našepká, čo má povedať.
Keď sa jej opýtal či mala pekný deň, hlboko a dlho sa zamyslela. Po filozofickej štvrťhodinke odpovedala: „Áno.“ Bola skrátka vecná a jednoduchá. A občas ho to štvalo. Keď potreboval jej názor, povedala mu len: „To musíš ty vedieť.“
Aj tak ju mal rád. Domácnosť im fungovala a obaja mali vlastné záľuby. Aj keď tie jej boli výhradne zamerané na chod tej domácnosti. Čo mu vadilo trochu viac, bolo ich milovanie. No vlastne sa to milovaním nedalo ani nazvať. Tak ako zohrávala pasívnu úlohu v bežnom súžití. V posteli bola ako zviera. Alebo skôr hmyz. Jej obľúbená a jediná poloha ktorú prevádzkovala bola mŕtvy pavúk. Nohy hore a nehýbať sa. A práve k tejto milej sa s potešením človeka, ktorého ten deň už nič horšie nemôže stretnúť uberal.
Doma ho čakalo teplé jedlo a celkom dobré. Takmer žiadna konverzácia a tej noci sa zaobišiel bez vzájomného zbližovania. Domácim životom prechádzal len nezúčastneným rozpoložením. Doma čakal na prácu a v práci na domov. Netušil ani kde by najradšej ani nebol. Než sa mu podarilo zaspať, čakalo ho dlhé pozeranie do stropu a nekonečné prevaľovanie. Jediný kúsok šťastia nachádzal v momentoch, keď si prevrátil vankúš. Tých pár chvíľ chladnejšej strany vankúša bolo ako nebo na zemi. V hlave si premietal čo ho bude v práci čakať. V tom bode sa cítil, že si zaslúži príplatky za nadčasy. Lebo v hlave je v práci aj mimo službu.
Peklo na zemi existuje. Je to hodina pred vstávaním do práce, kedy človeka prebudí mechúr. Potom skontroluje čas a vidí, že ešte môže pol hodiny spať. Ale nezaspí. Ani náhodou. Snaží sa potichu vytratiť z pelechu. Pripraviť sa na prácu. Nevie čo by mal robiť a tak ide do práce skôr. Ďalšie príplatky za nadčasy. Potom príde rutina. Sprcha, holenie, uniforma. Salutovanie, počúvanie kecov a nariadení. Nástup na stanovište a ..., to záleží od rozkazu najvyššieho.
Samozrejme, nočná zmena neurobila ani prd. Stratili sa na odpočivárne a vyspinkali sa do ružova. Je smutné keď človek ktorý odovzdáva službu je oddýchnutejší ako ten, čo ju preberá. Ale taký je svet. Randolf najprv ráno skontroloval koľko muklov má v celách. Potom ich nakŕmil. Oficiálne sa vydaj stravy nazýva, no: „vydaj stravy.“ Ale v slagu tomu strážnici vravievali kŕmenie. Znie to krajšie a profesionálnejšie podľa papierov. Slang je bližší realite.
Pri kontrole sa našiel včerajší sťažovateľ s nákladom v nohaviciach. Zdalo sa, že má pripravený nový náklad, ktorým by chcel potešiť prvého strážnika ktorého uvidí. V tomto bode mohol byť aj týždeň mŕtvy, pretože tak celkom iste zapáchal.
„Vstávaj,“ vyzval ho Randolf. Trestanec neodpovedal. Tak doňho strážnik jemne strčil obuškom. Ani to nezabralo. Zopakoval svoje gesto s výnimkou toho, kde sa ten počin dal nazvať jemným. Chlapík niečo zachrčal.
„Je mi zleee,“ bolo jediné, čo sa z jeho chrčania dalo vyrozumieť. Skutočne nevyzeral najlepšie. Privolal teda pár ďalších odsúdených, aby ho zodvihli.
„Prepáčte pán strážny, ale nedotknem sa ho,“ prehovoril jeden z nich a druhý len silne prikyvoval.
„A to už prečo?“
„Lebo má chorobu, krváca z riti.“
„To nemusí byť choroba, možno je to len prejav silnej lásky od jeho kamarátov.“ V takom prípade by šlo o neprekonateľne silnú lásku. Pretože aj keď k vzájomnému zbližovaniu za mrežami skutočne dochádzalo, koho by zviedol pokakaný chlap smrdiaci ako zdochlina pri ceste?
„Nie pán strážny, on má chorobu. Sral celý deň, ale po večeri z neho šla aj krv.“
„A to máte odkiaľ.“
„Videli sme ako za sebou nechal červenú šmuhu.“
„Končím túto debatu, beriete ho a hotovo. Skúste povedať ešte jedno slovo a krvácať budú aj vaše zadky.“ Muklov argument zahŕňajúci blízku vidinu násilia posmelil a vykonali svoju úlohu.
„Pôjdeme na ošetrovňu,“ zavelil Randolf a ukázal ktorým smerom sa majú vydať. Niesli pacienta medzi sebou a skutočne sa za ním ťahala šmuha. Najprv si ju nechcel všímať, ale nakoniec na bledej kamenitej zemi skutočne videl krv. Bola tmavá, takže sa ľahko dala pomýliť s inými telesnými tekutinami opúšťajúcimi konečník. Cesta k lekárovi bola pomerne dlhá a viedla cez viaceré poschodia. Trestanci v zmiernenom režime sa prichádzali pozerať, čo sa deje. Ukazovali na červenú čiaru a robili grimasy. Pár ich začalo vykrikovať: „Mal si dlhú noc? Poď ku mne, ja ťa pomilujem tak nežne, že ma ešte budeš prosiť aby som neprestával.“
Randolf sa snažil ignorovať hlúpe narážky a pokračoval s chorým do liečbne. Doktor práve spal. Bolo ráno, ale on mal ešte noc. Pokúsil sa ho prebudiť, čo sa mu aj podarilo. Ten nebol práve nadšený. Prebudenie doktora prinieslo aj more nadávok a vyhrážania sa. Vyhodil ich von rýchlejšie, než stačili povedať prečo ho vyrušili. Krvácajúci trestanec navyše schytal zaucho a bolo mu zakázané simulovať. Strážnikovi hrozil hodinovým prepustením z dôvodu niekoľkých diagnóz znemožňujúcich výkon služby.
Nepochodili práve najlepšie. Preto Randolf uvažoval, či má navštíviť vedúceho alebo dokonca riaditeľa. Keď sa v tom simulant vyvracal na dlážku chodby s nízkou bezpečnosťou. Pár muklov sa smialo a ukazovalo na kolegov výtvor. Iní predstierali, že aj im je zle. Alebo proste odchádzali na svoje izby.
Prišla ďalšia salva zvratkov a to už chlapi prestali držať chorého a ten padol tvárou do kaluže. Tá bola celkom iste krvavá. Dotyčný sa podozrivo prestal hýbať. Kontrola zdravotného stavu chorého, piatimi kopancami preukázala nenapraviteľný zdravotný stav dotyčného. Keďže trčal tvárou v kaluži krvavej kaluži a nebolo možné vidieť žiadne bublinky, deklaroval poručík exitus.
Vrátil sa náhlivo k doktorovi, len aby ho od tohoto počinu odradili zahasprované dvere. Mŕtvola sa tešila stále väčšej pozornosti, tak ju musel dostať niekde mimo chodby. Nosiči už celkom stratili vôľu priblížiť sa k nebožtíkovi, no skúsený strážnik ich vedel motivovať k požadovanému správaniu šťavnatými vyhrážkami. Keď bolo telo odpratané a všetci zaistení. Vybral sa zháňať niekoho kompetentného, čo určí ďalší postup. Prikázal muklom umyť krvavé šmuhy ale všímol si ďalšie. Pozastavil sa nad tým kde ich našiel. Bol si celkom istý, ktorým smerom šiel a tu to nebolo. Žeby sa našiel ďalší prípad záhadnej choroby? To by bola katastrofa. Rýchlo zamieril k veliteľovi strážnice. Zbadal ďalšie mláky. Kým vybehol z druhého podlažia, naskytol sa mu ešte horší obraz. V spoločných priestoroch našiel ležiace telo odeté v pancieri.
Prišiel ku kolegovi. Tu sa k nemu nemohol dostať žiadny mukel. Takže nešlo o napadnutie strážnika. Ale okolo seba mal dosť červenej, ktorá vypovedala o jeho osude. Bol to Vinzo, žalobaba a chumaj. „Tak ti treba.“ Na to sa zamračil: „To sa nehodí, prepáč. Odpočívaj v pokoji.“ O mŕtvych sa nepatrí zle rozprávať. Ak už pre nič morálnejšie, tak aspoň preto, aby človeka nechodili strašiť. Prehľadal ho, aby mu vzal kľúče. Nech sa nedostanú do nesprávnych rúk. Našiel mu v pancieri schovaný anabolický elixír.
Hovoril si, že by to raz možno skúsil. Tak si ho vzal. Ak to tu prežije, bude na sebe viac pracovať. Pokračoval ďalej smerom k riadiacej budove. Našiel ďalších ležiacich muklov a aj vlastných kolegov. Snažil sa pozbierať všetky kľúče. Konečne sa dostal k veliteľovi. Tam zistil, že celé riadenie je už na onom svete. Nevedel odkiaľ to prišlo. Bola to choroba? Bola to otrava? Kliatba? Čokoľvek tu vyčíňalo, mohlo zabiť aj jeho. A on nechcel zomrieť. Bol príliš mladý a myslel si, že aj pekný.
Snažil sa vymyslieť čo urobí. V krízových situáciách ich učili..., niečo o panike. Asi aby ju zachovali. Srdce už mu búšilo dosť. Tiež sa cítil dezorientovaný a bezradný. Myslel na to, kedy aj on vypustí dušu. Črevami a s množstvom krvi.
Riadiaca budova bola za temnicou a obklopovali ju mohutné hradby. Ak sa chce dostať von, musí znova cez žaláre. A tam sa mu práce nechcelo. Musel ale niečo robiť, ak nechcel ostať vo väznici s mŕtvolami a ich tvorcom. Rozbehol sa teda späť. Bol si vedomý, že veci riadené korunou nefungujú až tak skvelo. Ale teraz keď mu táto situácia doslova hrozila smrťou, nadával na fakt, že nemá možnosť privolať pomoc. Nemôže kontaktovať nikoho z vonku. Musí skrátka vypadnúť a niekde to nahlásiť.
Ako prechádzal chodbami, schodiskami narážal na ďalšie telá a dokonca aj na ešte živých, v krátkej dobe nebohých ľudí. Zastavoval sa len keď videl pancier. Pomáhal kolegom v prechode na iný svet aspoň svojou spoločnosťou. Na strážnici stretol konečne pár zdravých ľudí. Noví kolegovia čo nastúpili nedávno a len sa zaúčali. Väčšinou sedeli v knižnici takže ich poriadne ešte nepoznal.
„Ako ste na tom?“ chcel vedieť, či budú schopní pomôcť mu opustiť toto krvavé peklo.
„Je to strašné ale držíme sa. Nevieme sa dostať preč. Nám ešte nedali kľúče a nikto zo strážnikov sa nevrátil. Videli sme z okna čo sa deje. Odvtedy tu čakáme či nás niekto príde zachrániť.“ Stáli pred ním dvaja mladí chalani a jeden chlap, čo mohol mať po tridsiatke.
„Nikto z vás ešte neprdel krv?“
„Nie nikto. Zatiaľ sme všetci v poriadku,“ prehovoril chlapík. Chalani len hlúpo prikyvovali akoby sa báli ozvať.
„No dobre. Pokúsime sa dostať von. Nemáme všetky kľúče, ale možno budú žiť aj ďalší. Ak nie, prezrieme stráže na bráne a odomkneme si. Musíme však ísť rýchlo. Nevieme, či aj mukli nemajú medzi sebou zdravé kusy. Môžu si nazbierať kľúče rovnako ako my. Takže neotáľajme a poďme.“ Všetci piati vyšli smerom k hlavnej bráne. Chodbami sa váľali telá. Randolfovi bolo niektorých aj ľúto. Pár kamarátov tu predsa len mal. Ale teraz šlo o bezpečnosť ich a verejnosti. Nemohol dovoliť, aby sa mukli dostali von. Zdraví a nakazení už vôbec nie. Chalani boli nanič. Triasli sa ako osiky. Ale ten starší, čo sa predstavil ako Amér bol vyrovnaný aj v tejto situácií. Pomáhal s bránami a prehľadávaním ležiacich. Boli ozbrojení len okovanými obuškami, preto boli radi, že nenarazili na žiadnu tlupu nakazených trestancov. Aj keby ich bolo desať, prevalcovali by ich. Randolf sa vedel brániť ako tak. Amér pôsobil celkom schopne. Ale tie mladé padavky by sa asi v plači hodili o zem keby na nich pozrel poľný zajac. Posledná im v ceste stála jedálenská budova. Potom nádvorie a veže s bránami. Vyvárala sa tu strava pre celú dŕžavu. Konečne narazili na pár živých. No neboli to kolegovia. Dvaja chorľavo pôsobiaci a jeden zdravší mukli sa prehrabovali skrinkách a kredenci.
„Okamžite prestaňte s tým čo robíte!“ skríkol Randolf. Poslúchli ho, no skôr z prekvapenia, ako z poslušnosti. Jeden z nich sa k nemu rozbehol s veľkým nožom. Mládenci vypískli ako mladé dievčence a padli v objatí k zemi. Amér stál pripravený reagovať. Väzeň pribehol k Randolfovi a zahnal sa nožom. Ten narazil na jeho hrudný pancier a na výmenu mukel utŕžil ranu obuškom na spánky. Viac sa už po nikom nezahnal.
Dvaja zostávajúci poslúchli oneskorene ale predsa. Ten zdravšie vyzerajúci sa zrazu prehol a začal dáviť krv. Amér využil situáciu a kým bol v predklone udrel ho palicou po hlave.
„Čo to robíš?“
„Bol tiež nakazený. Von by s nami nesmel, navyše nás ohrozoval.“
„Toto sa mi vôbec nepáčilo. Takéto veci sa nerobia. Ten môj aspoň zaútočil. Tvoj sa nemohol brániť a ty si ho popravil.“
„Aj tak by zomrel.“
„Možno. Ale ty si tomu nedal šancu. Viac to nerob. Palicu ti nechám ale bude lepšie keď sa postaráš o svojich kamošov.“ Amér sa tváril pobúrene ale so zaťatými zubami prikývol a odišiel pozbierať zo zeme dve klbka nervov.
„Ty si v poriadku?“ opýtal sa posledného živého mukla.“
„Áno pán strážny. Len ma poranili. Nútili ma prezerať mŕtve telá a hľadať kľúče. Nechcel som poslúchnuť, tak ma porezali.“
„Ukázal skrvavené dlane a červenú škvrnu na bruchu.“
„Je to vážne? Ukáž to sem.“
„Nie pane. Len porezané. Keď som nakoniec privolil pomáhať, nechali ma nech si to previažem. Mohlo to dopadnúť horšie. Ale nemal som odvahu ďalej odmietať.“ poručík prikývol.
„Môžeš bez problémov chodiť?“
„Áno pane.“
„Tak pôjdeš pred nami. Poď sem, dám ti putá.“ Trestanec poslúchol. Najprv mu vykonali osobnú prehliadku. Či náhodou neskrýva nejakú zbraň. Bol čistý. Tak mu nasadili želiezka a nechali ho kráčať pred nimi.
V kuchyni bol strašný smrad. Randolf netušil ako dlho trvá, kým telo začne zapáchať ale smrdelo tam ako v pekle. Na zemi medzi nebohými vysychali ostatky rozliatej hubovej polievky, čo mali minulý večer na večeru. Vyšli von z kuchyne a prechádzali nádvorím k vežiam. Medzi vežami sa tiahla silná brána chránená ešte padajúcou kovovou mrežou. Tá bola ale vytiahnutá. Vzhľadom na výnimočnú situáciu sa tým poručík nezaoberal.
Vyšiel na jednu vežu, aby získal kľúč od dverí vedúcich na slobodu. Kým sa vrátil dole, počul nejaký hurhaj. Ponáhľal sa dole a našiel tam telá mladých príslušníkov.
„Tak čo, máš ten kľúč?“ opýtal sa ho Amér.
„Čo sa tu stalo?“ dožadoval sa Randolf.
„Zbavili sme sa svedkov,“ vstúpil do rozhovoru ranený mukel. Nemal želiezka a prezliekol sa do uniformy jedného z mladých strážnych.
„Už nie si ranený?“ otrávene odpovedal poručík.
„Hej, hej. Vidíš, nebola to moja krv. Len som sa ušpinil, pri podrezávaní vášho personálu. Bolo to rýchle. Mali lepšiu smrť než ostatní.“
„Vy dvaja sa poznáte?“ pohľadom prešiel z Améra na trestanca.
„Sme rodina,“ usmial sa mukel.
„Túto akciu som pripravoval už dlhý čas,“ prehovoril Amér.
„Nebudeme ti tu teraz rozprávať o našom pláne. Ako sme využili alchymistov jed a trochu mágie na otravu tejto diery. Ako sme podrezali krky zvyšku. Jediné čo musíš vedieť je, že nám dáš kľúč k hlavnej bráne. Potom, sa smieš pridať ku kolegom.“
Randolf kľúč nemal. Musel byť na druhej veži. To im však nechcel prezradiť. Nechcel bojovať s dvomi chlapmi držiacimi nože. Vbehol späť hore úzkymi schodmi. Veril, že v takom priestore sa doňho nemôžu pustiť odrazu. Zaujal bojové postavenie a vyčkával. Dobehli ho a dorážali naňho nožmi. Mal len drevenú palicu s okovaným koncom. Jeho zbraň bola pomalá a zďaleka nenarobila toľko škody ako veľký kuchynský nôž.
Capol jedného po ruke, až mu nôž vypadol z ruky. Muži si vymenili miesta a na Randolfa začal tlačiť ten druhý. Pomaly sa dostávali až na vrchol veže. Konečne sa mu podarilo zasadiť dobrú ranu. Udrel trestanca po hlave a ten padol dole schodmi. Amér ho zachytil, uložil do stabilnej polohy a vzal jeho nôž. Mal palicu a velikánsky mäsiarov nôž. Vyšiel až hore k Randolfovi. Na veži neboli dvere, len mreža. Nemohol ju zamknúť a ani sa o ňu oprieť. Musel to skrátka vybojovať.
Nevyvíjalo sa to dobre. Nôž mu na pancieri vykresal už peknú mriežku. Ruky mal dobité a unavené. Stekala mu po nich krv. Navyše mu Amér nedal vydýchnuť. Útočil znova a znova. Nakoniec zatlačil Randolfa do kúta.
„Asi som skončil,“ konštatoval skutočný strážny.
„Tomu ver,“ prikýval Amér.
„Dovolíš mi posledné želanie? Aspoň sa chcem napiť. Nech nezomriem s pieskom na jazyku.“
„Ak mi dáš kľúč, tak ti dovolím napiť sa. Potom ťa klepnem po hlave ako kapra.“
Randolf mu podal nejaký kľúč. Nevedel od čoho je, ale od brány isto nie. Rýchlo sa potom napil z flakónu a ticho sedel.“
„Si pripravený?“
Randolf nič nepovedal, bleskurýchle vstal a udrel Améra palicou. Ten netušil čo sa deje. Úder mal takú silu, že s mu pod ním prehlo brnenie.
„Bol to ten anabolický elixír čo naši popíjajú, aby im nabehli svaly,“ oznámil Amérovi. Potom ho celého schmatol a vyhodil z okna. Veža mala pätnásť metrov a chlap v brnení dolu zletel dosť rýchlo. Poručík mohol konštatovať ďalší existus. Cestou dolu schodmi ešte prišliapol hlavu Amérovmu kumpánovi. Potom skontroloval na dlažbe nehybné telo.
Nik neprežil. Len on sám. Vyšiel na druhú vežu, kde našiel hľadaný kľúč a vrátil sa k bráne. No v tom sa brána rozletela a na druhej strane stála celá armáda ťažkoodencov. Na Randolfa mierili halapartne, luky, meče a nosy nabrúsených mužov. Pomyslel si, aké je typické pre kráľovskú moc, že všade dorazí až keď je po všetkom. Pokľakol na zem, dal ruky nad hlavu a skríkol unavene: „Vzdávam sa!“

Grimbur

Grimbur
Memento mori amor fati.

Diskusia

Zlodejisnov
Dlhočizné opisy sú pre mňa veľmi ubíjajúce a nepríjemne. V tomto prípade ale klobúk dole. Boli fakt skvelé a navodili výbornú atmosféru, ako keby som tam bol. Celkovo 3/4, až 4/5 textu boli naozaj špička, no ten záver ma sklamal. Už samotný začiatok vymierania bol zvláštny. Ako prvý umrel väzeň, ktorý dorazil pred pár hodinami a v zapätí na to všetci ostatní? Akoby tam chýbala akási postupnosť. Keď bolo celé vedenie na onom svete a aj bežní strážnici mŕtvi, tak to sa hlavná postava nikomu do služby nehlásila? Len tak si tam prišiel, vzal veci a šiel na svoj post? Potom, keď už boli mŕtvi a on šiel po nováčikov: "Stáli pred ním dvaja mladí chalani a jeden chlap, čo mohol mať po tridsiatke." V zapätí na to ale píšeš: "Všetci piati vyšli smerom k hlavnej bráne." Akí piati? To mi nejako nesedí. No a ten záver.... Samotný bossfight bol nezáživný a občas až smiešny. To, že mu vykvákali ich plán, ok, ale to, ako zabral anabolický elixír bolo veľmi divné. Z kontextu som ho mal za akýsi steroidový nápoj, ktorý pomáha naberať svaly, nie ako niečo, čo ti dodá ohromnú silu. Ale fajn, možno som si to zle vysvetlil. No to, že šiel na vežu a nevšimol si kráľovo vojsko, ktoré kráčalo k väzeniu, z ktorého sa nedalo privolať pomoc (viackrát si to zmienil v texte), mi už vôbec nedávalo logiku. Neber to zle, no ten kontrast medzi fakt prepracovanou väčšinou a akoby odfláknutým koncom, bol priveľký. To, čo som napísal, je len výsledkom rozčúlenia. Naozaj som sa tešil, ako to dopadne, a preto ma to tak sklamalo. Čiže za mňa skvelá čokoládová torta, ktorej si dal na samotný vrch niekoľko nahnitých čerešničiek.
PS: "V posteli bola ako zviera. Alebo skôr hmyz. Jej obľúbená a jediná poloha ktorú prevádzkovala bola mŕtvy pavúk. Nohy hore a nehýbať sa." Najlepšia veta :D Takto si istotne niekedy vystrelím z manželky :D
08.05.2021

Grimbur
Zlodej, ďakujem za tvoju chválu aj kritiku. Máš pravdu, koniec som trošku odflákol. Mal som veľa práce a ešte posledný deň som nevedel, čo to bude. Rozmýšľal som nad otravou, možno vírusom, nakoniec mi prišlo prirodzenejšie spraviť z toho Inside job. A tvoje otázky. Povedzme, že otrava vo večeri mala nejakých 12-15 hodín, aby začala účinkovať. Ako u koho, prvý zomrel ten, čo už mal hnačky a bolesti brucha. Potom sa spustila lavína úmrtí. Až sa to začalo diať, prirodzene sa strhla panika. Nie všetci boli otrávení, pár úmrtí bolo násilných. Taký vydesený mukel ti urobí čokoľvek. Keď náš hrdina prišiel do práce, ešte bolo všetko ok. Všetko sa spustilo keď už bol pár hodín v službe. V počte som sa asi len pomýlil. Bol tam Randolf, mladší strážnik, tridsiatnik. Narazili na muklov a jedného pribrali do partie. Obyčajný ľudský omyl, jednoducho mi to ušlo. Anabolický elixír je čosi ako Asterixov magický nápoj. Ale má aj dlhodobé účinky. Rastú z neho svaly aj keď ho užívateľ nemá v krvi, ale zase sa z neho zmenšujú genitálie. Keď bol Randolf na veži, náhlil sa nenapadlo ho obzerať sa. Je to roztržitý chlapík. Máš pravdu, koniec, ale aj celý príbeh si zaslúžil ešte trochu lásky a prebrúsenia. Nebudem sa vyhovárať, proste som na to nemal podmienky. Nabudúce si skúsim vyhradiť viac času. Teraz ma stresuje cena fantázie.... Ale, ešte raz dík za koment. Tieto písané hodnotenia sú pre mňa viac, než výsledok súťaže.
08.05.2021

Zlodejisnov
Cena fantázie stresuje aj mňa, ale asi inak ako teba. Poviedku už mám nachystanú minimálne mesiac a prešla desiatkou ľudí, ktorí mali nájsť všetko, čo im nesedelo. Teraz ma ale stresuje, či sa vôbec zapojiť alebo nie. Predsa len, prvý zverejnený porotca má toto v profile: "Ako literárny autor zatiaľ veľa vody nenamútil, má na konte zopár vydaných poviedok a popredných umiestnení v literárnych súťažiach (na Martinus Cene Fantázie sa zúčastnil trikrát bez výraznejšieho úspechu)." Preto si nie som istý, či to má zmysel. Z minulej súťaže mám veľmi zmiešané pocity, a to tam boli v porote aspoň ľudia, ktorí majú niečo vydané. No to by bolo asi nadlho :)
08.05.2021

Smrtislav Pierko
Strašne som sa nasmial :D Ako bolo už vyššie napísané, prvá polovica bola naozaj pútavá a to vo veľkej miere aj vďaka tomu humoru. Až som bol sklamaný, že to nemalo nejaký poriadny kameňák na záver.
Ak by som chcel zájsť do zbytočných a nepodstatných detailov, tak by som ti možno odporučil aby si si dával trocha pozor na moderné reálie, ktoré môžu u niektorých čitateľov pokriviť obraz tvojho sveta. Napríklad z rozprávania o jeho žene som si domyslel, že tam majú povinnú školskú dochádzku :)
09.05.2021

Goran
Veľmi zábavná poviedka, ktorá mohla byť skutočne aj dobrou, keby... si to neušil horúcou ihlou. Aspoň si sa priznal :), ale to sa robí? Poslať poviedku na poslednú chvíľku a neupravenú? Lebo sa sústredím na Cenu fantázie... to je ako keby sa športovec vyhováral, že odflákol prípravu na majstrovská sveta, lebo sa orientuje na Olympiádu. Zámerne nadsadzujem, lebo sa hnevám - lebo je to škoda! Mohlo to byť super!!! Stačilo po sebe niekoľkokrát prejsť text a vychytať chyby, ktoré vznikli pre unáhlenosť. A ako sa im, prepána, mohlo podariť z väzenia naplánovať takéto dačo??? No zato koniec, ktorému ostatní vytýkali urýchlenosť, sa mi páčil. Chudák Randolf zase vyšiel skrátka... pekne cynické, ale hodilo sa to tam.
Dobre sa to čítalo, človek sa mohol smiať od začiatku do konca, ale na mňa bolo toho humoru koncentrovaného na jednom mieste až-až. Prejedol som sa toho, menej je viac. Aspoň pre mňa. Inak bola slovná i situačná komika dobre zvládnutá. Ako hovorím, škoda - mohlo to byť super, stačilo tomu len venovať viac času.
Jedno ale ešte podotknem, a to mi nijako nijakovato "neštimovalo": nápad s elixírom bol síce skvelý, ale nebyť tohto jedného aspektu, vlastne to vôbec nebolo fantasy. Keď čítam žánrovú poviedku, chcel by som tam predsa len tej fantastiky mať viac...
12.05.2021

Tomáš Staviteľ
V mnohom úplne súhlasím s Goranom. Príbeh je dobrý, humor funguje výborne, opisy ti idú, dialógy sú super a v pozitívach by sa ešte dalo pokračovať. Ale! To veľké množstvo preklepov, nešťastnej štylistiky a jednoducho nedotiahnutosti... neuveriteľne ma to pri čítaní vyrušovalo. Preklepy sa samozrejme stávajú, občas niečo autorovi ujde, ale tu sa to tiahlo úplne celým textom. Pôsobí to na mňa, akoby túto poviedku písal veľmi šikovný talentovaný autor o 3tej ráno s pivom v sebe. Poloslepý to o 6tej dopísal, narýchlo po sebe prečítal a odoslal. Je to fakt škoda. Má to obrovský potenciál. Veľmi často aj ja bojujem s extrémnou časovou vyťaženosťou a nestíham venovať poviedkam toľko času, koľko by si zaslúžili. Toto mi už ale prišlo trošku za hranicou niečoho, čo by som nazval "odfláknuté". Píšeš, že hodnotenia sú pre teba viac než výhra. S tým sa s tebou srdečne stotožňujem. Dobrá kritika je pre autora nad zlato. Popravde ale neviem, čo si od tohto úplne očakával. Má dobrý kritik (samozrejme nehovorím o sebe) venovať svoj drahocenný čas poviedke, ktorej autor jej nevenoval jeho vlastný drahocenný čas? :( Samozrejme sa ale vrátim na začiatok, kde som písal, že poviedka má veľa pozitív a zlé to určite nebolo. Rád si od teba niečo prečítam aj nabudúce :). Teším sa na ďalšiu poviedku a prajem jej (aj tebe) dostatok času.
12.05.2021

Grimbur
Dobre páni a páni. Vaše rady si vezmem k srdcu. Úprimne, o štylistike viem len toľko, že má niečo spoločné so štýlom :D Ok viem aj to, že existujú odseky a strofy. Pravdu povediac, nebol som v škole jedničkár. Doučujem sa na staré kolená pravopis a gramatiku, aj keď mám z toho fóbiu ako príslušník nemenovanej menšiny z práce. Aj keby som sa jej venoval dlhšie, nie som si istý výsledkom. Preklepy by som si všimol. Čiarky ešte nemám zmáknuté a to nevravím, o tom ako ma skoro zaliali slzy keď som v knižke našiel zhodné prívlastky a ďalšie fintičky. Mám sa skrátka ešte veľa čo učiť. Ako o umení spisovateľskom, tak o našom jazyku. Nanešťastie mám aj iné povinnosti. Dôležitejšie ako písanie poviedok pre zábavu. No na ďalšej si dám záležať viac. Do ceny fantázie mám zatiaľ 8 strán a bojujem každý deň dovolenky. A zaujíma ma kritika obecenstva. Je to asi jediná odmena ktorú kedy dostanem. Preto ak som vás chalani pobavil, nebola to strata času. Ak poznáte knihy alebo články, ktoré by mi pomohli moje hobby zlepšiť, nebojte sa mi to všetko odporučiť.
12.05.2021

Goran
Och, krásne si to zobral, a nemysli si, nebola to pre mňa ani pre Teba, ani z hľadiska vyššej duchovnej reality a usporiadania Univerza :D zbytočná námaha - veď všetci sme si to tu radi prečítali. Každému vždy odporúčam tri knižky - O písaní (Stephen King), Zen a umění psát (Ray Bradbury) a Utrpenie mladého poeta (Jozef Urban - ale to len v prípade, že sa chceš venovať poézii :D), lenže ak potrebuješ natrénovať "techniku", nadrilovať to remeslo, to je už o inom. Existujú, samozrejme, i na to knihy, a či už je to pomôcka pre školákov "Kde sa píšu čiarky", alebo priamo učebnice, alebo dokonca odborné knihy ako Mistríkova Štylistika slovenského jazyka, lenže... či by Ťa to bavilo? Či by to normálneho smrteľníka bavilo? :D Toť otázka... na ktorú asi každý z nás pozná prirodzenú odpoveď :D Mne veľmi pomohlo čítanie. Ale nie pasívne, lebo to sa človek sústredí na dej a možno len do podvedomia sa nasúka aké i/y sa píše, ale to, že som si nejaké pasáže prečítal sústredený na gramatiku a štylistiku. Nie je to vôbec taká nuda, ako to vyznieva. Veľa, veľa čítať (a občas sa pri čítaní sústrediť na formálnu stránku veci) a veľa písať, to je najlepší tréning. Pri tom písaní je potom dobré, keď máš kamoša "grammar naziho", ktorý Ťa priamo upozorní na chyby. Lebo keď sa človeku nedostane spätnej väzby, tak môže písať aj tridsať rokov, no stále s chybami a ani si to poriadne neuvedomí.
12.05.2021

HB
Nejdem to rozpitvávať, všetko povedali kolegovia. Pekný nápad, máš sranda jazyk, vieš vybudovať príbeh, ktorý má hlavu aj pätu... tak prečo to nedotiahnuť do konca? Mohol si počkať a poslať to ďalšie kolo, kedy by si mal text dotiahnutý do konca a nebilo by sa ti to s inou súťažou. FP by predsa neušla! :)
Formálna stránka veci text dosť zrazila. Posielaj texty betareaderom a chci od nich, nech sú tvrdí a hnidopišskí. Treba to a len tak sa posúvame ako autori.
Talent tam je, makaj na sebe a budeš super. Drž sa!
14.05.2021

Grimbur
Ďakujem ti pekne za povzbudivé slová. Úprimne povedané, nemám nikoho čo by mi to čítal a daj bože ešte aj opravoval. Tu dostanem jediný feedback. Ale tak postupne sa účím. Formálnu stránku proste ešte nezvládam. Pravda je taká, že sa mi to ani samostatne veľmi študovať nechce. Baví ma niečo napísať, prejsť si to raz, či dva razy a poslať. Pri tejto poviedke som odflákol koniec príbehu. Ale čo sa týka gramatiky, štylistiky .... nechcem povedať priamo, že mi to za námahu nestojí. To by som vyzeral ako blbec. Povedzme len, že momentálne je pre mňa dôležitejší obsah ako forma (čo som svojou prácou teraz asi veľmi nedokázal). Ale tak, vždy si rád prečítam nejakú kritiku. Podľa toho sa potom riadim.
14.05.2021

Amaterius
Mne sa to páčilo :D Sarkastické poznámky boli super a aj celý príbeh ma bavil. Samozrejme, ako ostatní spomenuli vyššie, formálna stránka bola hrozná. Pridávam sa ale na stranu heretikov, ktorí hovoria, že obsah prebíja formu :D
14.05.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.