Krištof 3/3

3/3
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Ešte ten večer sa Mia s Arnoldom vybrali na výpravu. Presne sa pridŕžajúc pokynov od Leobarda sa preplížili o niekoľko ulíc ďalej, schovávajúc sa v tieňoch, ako to robia správni bubáci. Potom našli neobývaný dom, ktorý presne zodpovedal popisu, preplížili sa k zadným dverám, ktoré boli označené malou drevenou labou s ôsmimi pazúrmi, a cez ne sa dostali do pivnice. Tam boli ďalšie dvere.
Nemali kľučku.
„Okej, takže sme tu správne,“ zhodnotil Arnold a ukázal na podobnú osemprstú labu, ktorá bola na nich vyrytá.
„Čo teraz?“
„Musíme na ne zakričať.“
„Zakričať?“
„No, skôr zarevať. Tak po bubácky. Inak sa neotvoria.“
„Okej,“ prikývla a odhodlane si dala ruky v bok, „Ako revú bubáci?“
„Neviem,“ povedal a v ten moment sa strašne rozosmial. Mia naňho chvíľku nechápavo zazerala, ale potom si aj ona uvedomila absurdnosť tejto situácie.
„No dobre, ale už by sme to fakt mali vyskúšať,“ upokojoval ich po chvíli Arnold. „Takže po bubácky. Nebudeš sa smiať?“
Pokrútila hlavou a ustúpila.
Arnold sa postavil pred dvere a dal si ruky v bok.
Zareval ako lev.
Nič sa nestalo.
Skúsil to ako vlk.
Nič sa nestalo.
Zavrčal ako medveď.
Nič sa nestalo.
Mia sa už-už začínala chichotať, keď sa k nej zamračene otočil, „Sľúbila si, že sa nebudeš smiať.“
„Dobre, dobre, prepáč,“ ospravedlnila sa, „ale ani jedno neznelo ako bubák... hm... nechaj ma vyskúšať.“
Vymenili si miesto pred dverami. Mia sa nahrbila, natiahla ruky nad hlavu a ohla prsty ako pazúry. Pokúsila sa urobiť strašidelnú grimasu, ale vyzerala skôr smiešne. Nadýchla sa a: „Bububu!“
Arnold vybuchol do smiechu. No než ho stačila uzemniť nevraživým pohľadom, laba na dverách sa otočila, ukázala vztýčený palec, dvere cvakli a pootvorili sa.
Arnoldovi sa zasekol smiech v hrdle. Obaja zbledli.
„Okej. Teda... uf... to som... nečakal...“
„Ani ja... myslím... že...“
Obaja pozerali na pootvorené dvere.
„Asi by sme mali ísť... než sa zatvoria a tak. Druhý raz to nemusí vyjsť.“
Mia mu položila ruku na plece, aby ho zastavila: „Mala by som tam ísť sama.“
„Prečo?“
„Je to môj kamarát. Ja som to pokazila, tak by som to mala aj napraviť. Ďakujem, že si so mnou prišiel až sem.“
„To je v pohode, ale...“ chcel protestovať, ale ona už vchádzala do dverí.
Okamžite ju obklopila tma. Zdreveneli jej nohy, cítila chlad ako v zlom sne, ale nútila sa pokračovať ďalej. Len pár krokov pre sebou tušila svetlo, aj keď ho zatiaľ nevidela.
Po dvoch krokoch začula hluk. Šum hlasov, klapot pazúrov na kameni, šuchot šupín, syčanie, občas hladinu hluku narušil hlasnejší rev alebo buchot.
Po troch krokoch zbadala slabé svetlo.
Po štyroch krokoch vošla do miestnosti. Bolo tam prítmie. Všetok hluk, šuchot, škrabot a pohyb okamžite ustal.
„Človek,“ začalo sa šíriť zdesene a neveriaco medzi bubákmi. „Človek, človek, človek!“
„Prepáčte,“ snažila sa hovoriť pokojne, „Ja niekoho hľadám,“ a pohla sa o krok dopredu k mase rôznorodých tiel.
Bubáci sa rozostúpili a otvorila sa jej cesta k baru. Tam na ňu čakal barman, ten najväčší bubák, akého si vedela predstaviť, chlpatý až hrôza, s ostňami na nečakaných miestach a papuľou plnou tesákov. Vyššie nevidela, lebo jeho hlava sa skrývala v tieni pri strope. Vďaka bohu.
„Ako si to tu našlo, človečie mláďa? Čo tu chceš?“ zvolal hromovým hlasom.
„Ja... ja hľadám...“ zakoktala sa, hlas sa jej triasol, ale snažila sa upokojiť pohľadom na pevný drevený bar; ten vyzeral vcelku normálne, „Hľadám jedného kamaráta,“ zaváhala, „bubáka. Býval u mňa a učila som ho, lebo nevedel hovoriť spisovne, a preto si nemohol nájsť prácu. Lenže... lenže stalo sa niečo... a ja som...“
„Čo sa stalo?“
„Povedala som niečo, čo sa nehovorí...“ kajúcne klopila pohľad a dúfala, že si bubáci domyslia, čo povedala. Podľa priškrtených nádychov a vzrušeného šepkania za sebou vedela, že pochopili.
„Tak čo tu chceš? Ak si povedala to, už nemáš právo stretávať sa s ním, ani s nikým iným!“ zvolal nahnevane bubácky barman.
„Ale to bol omyl! Celé to bolo... zle... ach bože,“ skryla si hlavu do dlaní a všetci bubáci sa zdesene nadýchli v strachu, či nezačne plakať. Plač je zlý. Krik je dobrý, ale plač je zlý. No Mia neplakala. Len sa snažila prekonať frustráciu a vysvetliť, ako to bolo.
„Celé je to veľký omyl. Minulý noc prišiel cudzí bubák a hrozne ma vystrašil a myslela som, že ma Krištof zradil, tak som povedala... čo som povedala. Lenže ten druhý bubák nevedel, že som v tom byte nová a myslel si, že straší predchádzajúcu obyvateľku postele. A on mi poradil, že mám ísť sem. Že by tu mohol Krištof byť. Je tu?“ vychrlila zo seba čo najrýchlejšie a zničene sa pozrela hore na bubáka, teda aspoň pokiaľ sa odvážila.
V bare bolo teraz absolútne ticho.
„Nemyslela si to vážne?“ ozvalo sa a Mia si myslela, že to povedal barman, preto odpovedala smerom k nemu: „Nie. Nevedela som, že niečo takého existuje. Je mi to ľúto.“
„Nevedela si, ako by si mohla. Takže... ešte sa s ním chceš stretnúť? So svojím bubákom?“ spýtal sa barman a ona si až teraz uvedomila, že to predtým bol iný hlas.
Prikývla.
Barman pokynul labo... ruko... končatinou smerom za ňu a keď sa otočila, videla, že tam na okraji masy rôznorodých tiel stojí Krištof.
Bol malý, sotva väčší ako ona, smutný a akýsi zmoknutý. Uši mal sklopené, ruky vláčil po zemi a kožuch mal rozcuchaný a mastný. „Nemyslela si to vážne?“
„Nie, nie!“ vyhŕkla a vrhla sa k nemu, aby ho objala, „Nevedela som, že ti to ublíži.“
„To je v poriadku...“ povedal Krištof, a pomaly zdvihol ruky, akoby v nich nemal žiadnu silu.
Bubáci okolo zborovo vydali zvuk, ktorý by sa dal označiť ako úľavné áááách.
„Asi by si mala ísť,“ povedal po chvíli Krištof, „Je to trochu znervózňujúce, keď je tu človek.“
Mia s úsmevom prikývla a poodstúpila, „Ale uvidíme sa dnes večer?“
„Uvidíme. Zajtra,“ sľúbil Krištof.
„Už hovoríš veľmi pekne,“ potľapkala po ramene a otočila sa. Vkročila do temnej chodby a ešte za sebou začula barmana: „Tááák, koniec zábavy, bežte si každý po svojom.“ Vzápätí ju pohltilo ticho.
Keď otvorila dvere na konci chodby, zbadala za nimi nervózneho Arnolda, ktorý sa už-už chystal zarevať na dvere, aby ho pustili dnu, lebo sa mu zdalo, že je tam už príliš dlho a že ju zjedli alebo také niečo.
„Mia! Si v poriadku!“ vykríkol, keď vyšla z dverí.
„Som v poriadku, všetko je v poriadku,“ usmievala sa, aj keď náhle pocítila hroznú únavu.
„Ale vyzeráš hrozne. Ako by si prežila najhoršiu nočnú moru v živote,“ zhodnotil Arnold kriticky a napätie zrazu začalo opadávať.
„Ha-ha,“ zasmiala sa ironicky, ale úsmev jej z tváre nezmizol.
„Poďme domov,“ navrhol Arnold a objal ju okolo pliec, aby sa oňho mohla oprieť.
***
Keď si na druhý deň Mia ľahla do postele, prikryla sa až po uši a s očami upretými na skriňu sa ticho spýtala: „Krištof, si tam?“
Dvere skrine sa pootvorili a podlaha zavŕzgala, aj keď nebola drevená. Na stene zaškrabali pazúre.
Tentoraz to znelo upokojujúco.
Prvý diel:
Druhý diel:

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.