Pán Evil neznáša víly

Pán Evil neznášal víly. Boli horšie ako muchy, ktoré vás otravujú v horúcom letnom dni. Muchy sa vám nevysmejú do ksichtu, keď vás trafia do tváre. Zato vílam sa prepiekla každá zlomyseľnosť.
Podpor scifi.sk 2% dane
Neznášam víly. Boli horšie ako muchy, ktoré vás otravujú v horúcom letnom dni. Muchy sa vám nevysmejú do ksichtu, keď vás trafia do tváre. Zato vílam sa prepiekla každá zlomyseľnosť. Dievčatá v doline mávali vo svojom domci vycapený plagát s touto okrídlenou nádherou a cez fašiangy ste sa museli vyhýbať deťom s krídelkami, ktoré sa motali po uliciach.
V to sparné ráno do mňa nešťastnou náhodou jedna víla narazila. „Ty malý odkundes! Zmizni mi z očí, lebo si ťa pripravím ako vajce na hniličku!”
„Prepáčte, pane. Bol som zamyslený a nevidel som vás,” vyjachtal malý mužíček.
„Tak si sa stavil s kamarátmi, že narazíš do pána Evila, aby si bol macher?”
„Ó, nie, pane. Poznám vás, ale nikdy by som neskúšal vašu trpezlivosť. Čítal som o vás v časopise Tak ide život a obdivujem vás,” vystrúhal poklonu.
„No určite. Čo si vadný? Rodina ťa asi musí zbožňovať, všakže?”
„Nevedia o mojich záľubách.”
„A aké máš záľuby?”
„Nuž: hru na hrdúsenie, škripcovanie…,” začal vymenúvať.
„Stačilo, stačilo. Nemám na teba čas. Odchádzam do práce,” zvrtol som sa na odchod.
„Idem s vami!”
„Ani náhodou! Alebo vieš čo, prečo nie? Aspoň uvidíš, ako sa robí poctivé remeslo. Ako sa voláš?”
„Eliáš, pane.”
Cestou som si ho premeral. Mal asi 30 centimetrov a krátke ryšavé vlasy. Oblečené mal nohavice a vestičku limetkovej farby a bielu košeľu s vysokým golierom. Krídla mu hrali všetkými farbami dúhy. Stále sa usmieval.
Víly boli naozaj zlomyseľné. Bola to ich prirodzenosť, ale Eliáš špeciálne vynikal. Ako som si neskôr zistil, pracoval v už spomenutom časopise Tak ide život a keď jeho kolega napísal o mne článok a všetci ho za to vychvaľovali, zaprisahal sa, že nás znemožní. Neveril, že by som dokázal v takomto veku vraždiť hlava nehlava. Mal som byť totižto už v dôchodku. Namiesto toho som stále zastával funkciu profesionálneho zabijaka.
Eliáša som stretol v Temnom lese. V doline pod lesom bola Malá dedina a za horou bolo Veľké mesto. Cez les viedla hradská cesta do mesta, kam som mal namierené. Eliáš sa čudoval, prečo nejdeme do dediny, ale nedal na sebe nič poznať. Môj lovecký revír bol práve v dedine. Mesto patrilo iným obludám, ako napríklad mestským čarodejniciam.
Smrdelo to tam po kyslých uhorkách a chilli papričkách. Keď ste prešli druhým guličkovým závesom, strácali ste pojem o veľkosti a dispozícii bytu. Zatiahnuté závesy a strohý nábytok. To všetko dotváralo nehostinnú atmosféru. Lota nás zaviedla do kuchyne. Na dlážke ležali dva mŕtve potkany. Ešte chrčali a mali okolo úst penu. Eliášovi sa už predtým dvíhal žalúdok, ale teraz to už nevydržal a vyprázdnil jeho obsah do vedra, ktoré bolo príhodne po ruke. Pred malou chvíľou mala Lota zákazníčku, ktorá sa prišla zbaviť dieťaťa. Také tu mala za deň aj viackrát. Odchádzala veľmi rozhorčená, takže ju bolo počuť, ako sa sťažuje na všetky strany. Asi nebola panička zvyknutá na takéto prostredie.
Lota Zlota bola čarodejnica. Detstvo mala až na pár výnimiek úplne normálne. Raz ju deti zavreli v stodole, ktorú podpálili, inokedy ju niekto začal mlátiť metlou a pokrikovať na ňu Satanova pobehlica. Predsudky urobili svoje, a to aj v našej osvietenej dobe. Čarodejnice sa neupaľovali už celé veky a boli vyhľadávanými pomocníčkami. Neviedli však dvakrát spoločenský život. A nie každá čarodejnica sa rodila s manuálom na čary a zaklínadlá. Keď mala Lota dvadsať, modlila sa k Diablovi, aby jej zoslal pomocníka. V ten deň som sa pri jej prahu náhodou objavil ja. Nedopadlo to ale podľa jej predstáv. Hneď prvá lekcia bola pre ňu priveľkým sústom. Spolu sme zabili dievča z ulice. Lota mi ju vlastne pomohla iba omráčiť. Začal som jej zháňať užitočné knihy, z ktorých sa sama metódou pokus-omyl naučila čarovať.
V skutočnosti som ju v ten deň mal prísť zlikvidovať. Zhodou okolností mi ale Lota stihla porozprávať všetky svoje trápenia, keďže si myslela, že som jej učiteľ z pekla. Pripomenula mi moju ženu. A tá mi pred smrťou povedala, že najdôležitejšie je len to, či si v zložitej situácii zvolíš lásku. A pocítil som k nej náklonnosť. Dievča, ktoré sme museli zabiť bola len nešťastnou náhodou na zlom mieste. Lote som nepovedal, že je to náhrada za ňu. Môj zamestnávateľ nad tým prižmúril oči a zatiaľ si ma nepredvolal. Bolo však len otázkou času, kedy za to ponesiem následky. Hriešnici ako Lota, ktorí zabíjali nenarodené deti, museli zaplatiť. Či už v tomto živote alebo v tom posmrtnom.
Vždy, keď som ju prišiel navštíviť, videl som, ako je jej zo mňa zle. Myslela na dievča, ktoré muselo umrieť.
Vystrúhal som hlbokú poklonu na uvítanie, takže si hneď všimla môjho trblietajúceho sa pomocníka. Ten si len odkašlal a natešene sa predstavil. „Som Eliáš. K vašim službám. Teda, asi my potrebujeme vaše služby. Pán Evil sa mi ešte nezdôveril.”
„Kšá, šuš,” odháňal som rukou Eliáša. “Nevšímajte si ho, prosím vás, moja milá. Trochu sa mi priplietol do cesty. Je to môj obdivovateľ. Chce ma vidieť v akcii.”
„Máte tu nejakú prácu a chcete odo mňa pomoc ?” pýtala sa Lota vyplašene.
„Áno, potreboval by som od vás láskavosť. Viem, že sa vyznáte v jedoch. Jeden by som od vás potreboval.”
„Vy dnes neprelejete krv?” spýtal sa Eliáš užasnuto.
„Nie, kĺby mi už neslúžia tak ako kedysi a existuje predsa veľa spôsobov ako zabiť človeka. Pomaly a bolestivo. To je teraz moje heslo.”
„Nuž, to som zvedavý,” zasvietili mužíčkovi očká.
Lota zbledla a zamyslela sa. Nastalo trápne ticho, ktoré preťal Eliáš, keď si zase odkašlal. Sprisahanecky sa usmiala a vykríkla. „Aha, už to mám, belladonna bude najlepšia!” Podala mi fľaštičku s práškom. „Stačí jedna lyžička a je po ňom.”
„Ďakujem, vedel som, že sa na vás môžem spoľahnúť. Odpusťte starému pánovi, že sme vás takto rušili. Čoskoro vás prídem navštíviť s príjemnejšími záležitosťami.”
S Eliášom sme sa krčili v kríkoch oproti prízemnému domu voskára. Bola to obeť, ktorú som sa chystal otráviť.
„Nemal sa už dávno sklátiť na zem?” pýtal sa Eliáš.
„Jediné, čo teraz kláti, je jeho žena,” znechutene som si odpľul.
„Ručí pri tom ako nejaký jeleň. Myslím si, že je jasné, čo sa tu deje. Pani Lota to nejak pobabrala. Poďme ho prepichnúť, kým to nečaká.”
„Nie. Ešte počkáme. Možno to má nejaké vedľajšie účinky a umrie, až kým skončí. Ach, tieto čarodejnice. Majú zvláštny zmysel pre humor,” nasilu som sa zasmial.
„O tom pochybujem. No tak, zoberte si tú palicu, ktorú máte len na okrasu a dokončite to!”
„Nie! Toto je moja práca, moja obeť, moja zbraň! Vybral som si jed a ty mi do toho nemáš čo rozkazovať! A vôbec, už stačilo! Zmizni mi z očí, videl si už dosť!”
„Práveže som nevidel nič. Iba sa poklonkujete nejakej čarodejnici. Nie ste žiadny zabijak. Všetkým to porozprávam a s radosťou sa budem pozerať, ako si z vás robia všetci posmech. Keď ho nechcete zabiť, pôjdem to urobiť sám, nech má pani na čo spomínať a dosvedčí, že som vás predčil v zlomyseľnosti.”
Vtom k nim vietor privial pani Lotu. Asi chcela vedieť, či sa jej malá rošáda podarila. Bola samá čierna čipka a metla v jej rukách sa zvláštne chvela. Nervózne si odhrnula hnedé vlasy z tváre a akoby sa nič nedialo, dodala. „Čo som zmeškala?”
Rýchlo som k nej zamieril a viedol ju ďalej od Eliáša. „Musím s vami hovoriť v súkromí.”
Keď sme kráčali k vzdialenejšiemu kríku, stále sa z domu niesli neľudské zvuky. „Musíme zabiť Eliáša. Poznáte kúzlo, ktorým ho zbavíte nesmrteľnosti?”
„Ehm, nie. Ehm, áno?” zmätene sa snažila Lota vyvliecť z tohto rozhovoru.
„Panebože, čo je to s vami?! Najprv mi namiesto jedu dáte afrodiziakum, potom mi nechcete pomôcť zabiť toho malého naničhodníka. Ak ho nezlikvidujeme, zničí mi povesť.”
„Nehnevajte sa. Ja za to nemôžem. To bola vôľa Nášho pána. Asi má s touto rodinou iné plány. Nemohli by sme ho nechať nažive? Určite vám nijak neuškodí. Použijem na neho kúzlo, aby sa mi zaviazal mlčanlivosťou.”
Po dlhom hlasnom zavrčaní som odvetil už miernejšie. „Urobte to. Ja musím zlikvidovať toho voskára. Ale až potom, keď bude sám.”
Z diaľky na nás kričal Eliáš. „Pán Evil? Myslím, že toto by ste mali vidieť. Zdá sa, že voskárova žena to nezvládla. Počkajte! Nieeee, voskár sa práve sklátil k zemi! Čo ste im to namiešali? Asi som vám krivdil,” smial sa na plné kolo.
„Je to len obyčajné afrodiziakum. Prisahám, nechcela som im ublížiť,” popoťahovala nosom Lota.
Zase som nervózne zavrčal. „Postarám sa o telá, kým nepríde ich syn.”
O rok neskôr som sa chystal konečne vyriešiť urážku na cti. Keďže sa to týkalo aj Loty, zamieril som k nej. Najprv som ale sliedil okolo jej bytu, aby som sa dozvedel, čo tam s tým malým príživníkom, voskárovým synom, robí. Vypočul som si tento rozhovor.
„A to je celé. Nechcela som ti to povedať, kým nebudeš dosť starý, aby si pochopil, pri čom tvoji rodičia umreli, a nechcela som, aby si sa na mňa nahneval. Je to len a len moja chyba, že umreli. Ak so mnou už nebudeš chcieť nikdy prehovoriť, pochopím to.”
„Lota. Moji rodičia boli príšerní. To, že si si ma zobrala za učňa, bolo najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Obidvaja ma bili, nestarali sa o mňa a sviečky už nechcem v živote vidieť. Mám z nich traumu na celý život. Vďaka bohu za petrolejky. Takže…prečo ideme zabiť tú vílu?”
„Pretože Eliáš napísal článok, v ktorom je presne to, čo som ti teraz porozprávala. Kazí nám povesť. Zo mňa urobil vrahyňu a z pána Evila slabocha. A za to zaplatí. Ale nejdeme ho zabiť. To som len predstierala pred pánom Evilom. Vykonáme len veľmi zložitý rituál. Potom bude v mojej moci a bude robiť presne to, čo budem chcieť. Začne tým, že napíše nový článok…”
Konečne som sa rozhodol, že zaklopem.
Prišla otvoriť Lota „Dobrý deň. Ako sa dnes máte?”
„Ruky bozkávam. Veľmi dobre. Keď trestám previnilcov, tak sa mám úžasne.”
„To rada počujem. Poďte dovnútra a dohodneme sa na našej veci.”
Rýchlo som odzdravil mladého voskára v službách čarodejnice a dúfal, že nás nebude rušiť.
„Ako už isto viete, neznášam víly, ale môj zamestnávateľ sa nešpecializuje na iné bytosti. Vám však s radosťou pomôžem zabiť Eliáša. Možno vám potom nebudem taký odporný,” spustil som.
Lota mi stále klamala a ja som jej nepovedal, že som si vypočul ich rozhovor. Štvalo ma hlavne to, aké má tá víla sakramentské šťastie. Neskôr som si však uvedomil, že Lota sa rozhodla správne. Ktovie kedy by som ju musel prísť opäť zabiť, ak by skántrila toho mužíčka. Každá duša sa počítala. Aj tej hnusnej víly.

Anitram

Anitram
"Predstavivosť je dôležitejšia, než poznanie. Znalosti sú obmedzené, fantázia je nekonečná." Albert Einstein

Diskusia

HB
Bavilo ma to. Je to veľmi "čítavo" napísané, má to svojské, zábavné postavy, príjemný humor. Určite by som privítal aj viacero príbehov z tohto sveta, resp. najmä o Lote, ktorá ma bavila najviac. Istotne zváž prípadné ďalšie voľné pokračovania :)
05.07.2020

Alena Užíková
Nasmiala som sa :D prosím si viac takýchto poviedok
12.07.2020

Veronika
Nemala som ani tak problém s námetom, zápletkou a rozuzlením, ako so spôsobom, ktorý sa zvolil na to, aby sa súťažný text vyrozprával. Ak súťažnú prácu porovnám s predchádzajúcimi súťažnými poviedkami, na celej čiare vyhráva samotná pointa a koniec celého fantastického ťaženia. Súťažný text však veľa strácal pri rozprávaní (nepraktické striedanie typov rozprávača na jednej malej ploche a občas, dokonca, v tej istej scéne), práci s humorom (rovnaký problém mala aj poviedka o bardovi a drakovi) a (opäť) postavách - mali sme tu tri rôzne rasy, troch fascinujúcich poviedkových hercov, ktorí ale otvorili pusu a... nadšenie z dobrej slovnej prestrelky v medziach sarkazmu podobnému doktorovi Cooperovi sa okamžite vytratil a čitateľovi ostali len oči pre plač.
Postavy nemôžu len zaujímavo vyzerať, musia aj zaujímavo konať, byť rozdielne nielen svojím povolaním, ale aj povahou, spôsobom života, ale aj svetonázorom či tým, ako k jednotlivým situáciám budú pristupovať. Hoci čarodejnica bola ukážkovým príkladom mága bez štipky nadania a ešte k tomu vytvárala dojem, akoby bola pod papučou (čo sa mi páčilo), nič v jej prípade nenasvedčovalo, že sa tomuto "vykresleniu" v príbehu aj priblíži. Jej konanie bolo na papieri zhmotnené v podobnom duchu, v akom pán Evil nahliadal na víly. Čitateľ očakával viac akcie, slovných hračiek, rétorických "kiksov", odsudzovania, popierania, na cti urážania, zatĺkania... a dostalo sa mu len akéhosi slabého ufrflaného odvaru s príchuťou bulvárnej senzácie. Veď ani len trblietavý novinár Eliáš sa nedokázal obtrieť o úžasné schopnosti Rity Skeeterovej, ktorú mi na začiatku celého príbehu pripomenul. A to naozaj zamrzí...
14.07.2020

cyberstorm
Co ja viem. Nechytilo ma to, nevtiahlo do deja. Dost skackavo napsane. Styl je sice odlahceny ale ak to malo byt vtipne alebo som sa mal smiat, tak sa kuzlo minulo ucinku. Sklamanie, i ked s temou vrah stretne vilu by sa isto dali robit hotove kuzla...
15.07.2020

draculin
Toto bolo take "mile", asi najlepsie vystihla pripomienky Veronika vyssie. Dobry napad, ale i napriek snahe o vtip, posobili postavy plocho a navzajom zamenitelne. Napisat dobru "konverzacku" je ovela tazsie nez sa zda. Do buducnosti to ale vidim pozitivne a ak sa budes drzat plusminus tohto stylu, tipujem ze sa to dopracuje k niecomu, kde budeme tlieskat este viac.
16.07.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.