O sláve a drakoch

O tom, že život potulného barda nie je vždy len alkohol, ženy a brnkanie na lutnu!
Filmová história scifi
„Uvidíš Zlatohlas, po tomto budeme obaja slávny. Tvoja pieseň sa rozšíri po celej zemi. Nebude v nej miesto, kde by nepoznali moje meno!“
„Nech už je akékoľvek.“, chcel dodať Zlatohlas, ale zahryzol si do jazyka. Predsa len, tento chlapík ho platil. Nech už z jeho úst teda vychádzali akékoľvek nezmysly, musel sa len usmievať, zdvorilo pritakávať a ďalej sa mu pchať do zadku.
„O tom nemám najmenších pochýb, vznešený pane.“, odpovedal namiesto svojej sarkastickej poznámky.
„Vznešený pane. Páči sa mi, ako to znie.“, uškrnul sa. „Na takéto oslovovanie si rád privyknem.“
„To je preto, lebo sa ti neviem rozpomenúť na meno!“, chcel mu odseknúť bard, ale znova si radšej zahryzol do jazyka. Minulý večer toho totiž dosť popil, takže si nespomínal na viac vecí. Navyše ho vtedy viac zaujímal zbohatlíkov mešec, ako jeho ctené meno.
Ako to len bolo? Habard? Harold? Hob? Nie, Hob to určite nebol. Ale určite to bolo na H. No čo, dokým si nespomenie, tak bude proste Hubert.
„Hovorím ti, máš obrovské šťastie. Po tomto o mojich smelých činoch budú chcieť skladať piesne všetci, ale budeš to práve ty čo... Čo to do pekla!“, skríkol hrôzou a priskočil k blízkemu stromu, aby unikol do jeho vetiev pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Už visel za obe ruky na najnižšom konári, keď si uvedomil, že tou hrozbou bol len zajac, ktorý vyplašený vybehol z blízkych kríkov.
„To je mi teda hrdina.“, pomyslel si bard, no podarilo sa mu zamaskovať úškrn, i keď ho to stálo veľa síl.
„Ha, skoro som vás dostal!“, zasmial sa Hubert, predstierajúc, i keď neohrabane, že ide len o žart. Zlatohlas sa pousmial najpresvedčivejšie, ako len vedel.
„Musel som ťa predsa trochu odskúšať, predtým, než ťa vezmem za drakom. Hádam by som tam nevzal niekoho, kto sa zľakne obyčajného zajaca.“, pokúšal sa zachrániť situáciu zbohatlík a obrátiť ju vo svoj prospech.
Bard neodporoval a ochotne sa pridal k hraniu tohto divadla. Neveril síce, že nejaký drak existuje, ale kvôli zlatu cinkajúcemu v Hubertovom mešci bol ochotný túto komédiu ešte nejakú chvíľu hrať. Keby veril, že drak nie je len výplod jeho bujnej fantázie, určite by s ním nešiel.
Huberta stretol prechádzajúci večer v miestnej krčme a hneď na prvý pohľad mu bolo jasné, že tento človek je hotová zlatá baňa. Na takýchto ľudí mal čuch. Rozmaznaný a neskúsený mladík, ktorý rozhadzuje zdedené peniaze po bohatom otcovi. A Zlatohlas ho zastihol ešte predtým, než ich stihol všetky sám prehýriť. Lepšiu obeť si ani nemohol priať.
Samozrejme, že situáciu ihneď využil. Najprv si naplnil vrecká tým, že Huberta bavil svojimi piesňami a hrou na lutne. A potom sa sám pridal k zábave, aby si naplnil i žalúdok. Keďže rozhadzovačný mladík platil všetko jedlo a pivo, ktoré si bard objednal, tak svoje brucho veru nešetril.
Potom však prišiel ďalší dar priamo z nebies. Tento holobriadok, ktorý si myslel že mu patrí celý svet, túžil po sláve a uznaní. Bard preto neváhal a ihneď mu navrhol, že za malý poplatok o jeho skutkoch zloží pieseň.
To však netušil, čo si mladík vymyslí. Vraj vie o drakovi, ktorý sa nedávno usídlil v neďalekom lese. A tohto draka on skolí a jeho hlavu si vezme so sebou, ako dôkaz jeho odvahy. Zlatohlas mal ísť s ním, byť svedkom tohto odvážneho činu a zložiť o ňom pieseň.
Bard síce vedel, že je to len ďalšia báchorka, ktorej Hubert uveril, no kým bol jeho mešec plný a otvorený, nemienil ho opustiť. Kým sa zbohatlíka bude držať, hladom ani smädom trpieť nebude. A ak to bude nutné, nejakú pieseň si vymyslí. Každý hrdinský príbeh je predsa prikrášlený, tak aký rozdiel bude v tom, keď si ho vymyslí celý?
„Už sme skoro tu. Je to hneď za týmto kopcom.“, ubezpečoval barda. Ten však nečakal, že za kopcom niečo nájde. Preto ho prekvapilo, čo našli.
„Prosím, ako som sľúbil. Drak!“, zahlásil Hubert s hrdosťou v hlase.
Tá vec sa však na draka podobala len veľmi vzdialene. Iste, malo to šupiny, chvost i zuby. A určite to nebola len obyčajná mala jašterica. No od hrôzostrašného draka chrliaceho oheň to malo ďaleko.
Tento tvor, pravdepodobne nejaká zakrpatená wyverna, mal už najlepšie roky svojho života za sebou. Bolo vidno vyblednuté miesta bez šupín, rebrá mu trčali tak, že by sa nich dalo hrať. Tvor už bol starý a zoslabnutý. Bolo vidno, že už celé dni, možno i týždne, nejedol. Na onen svet by sa určite pobral čo chvíľa aj sám, i bez Hubertovej pomoci.
To však nebolo všetko. Jašterovi sa zrejme stala istá nehoda, keďže jeho telo bolo privalené stromom, pravdepodobne vyvráteným pri búrke. Stvorenie sa nemohlo takmer vôbec hýbať. Navyše, jeden hrubý zlomený konár prechádzal priamo skrz tvorov bok.
Bardovi bolo tvora trochu aj ľúto, ale nemohol sa v duchu nepousmiať nad absurditou danej situácie. Takže Hubert po ňom chce, aby zložil pieseň a o jeho udatnom skolení už mŕtveho, alebo takmer mŕtveho, starého a podvyživeného tvora. Slová piesne sa mu priam hrnuli na jazyk.
Ten smelý hrdina, čo sa zajaca bál,
chcel skoliť draka, čo už skolil sa sám.
„Ach, ta pieseň sa proste píše sama!“, skríkol radostne. Ani si neuvedomil, že tentoraz to bolo nahlas.
„Vidíš, hovoril som.“, usmial sa radostne Hubert, ktorý našťastie nevedel, ako bard svoje slová myslel. „Tak a teraz poďme vykonať to, pre čo sme sem prišli.“, vyhlásil a s rozmachom vytasil svoj meč.
Zlatohlas pred mečom inštinktívne uskočil dozadu. Hubert totiž veľmi na bezpečnosť svojho okolia nedbal, keďže sa mečom rozohnal, akoby tam bard ani nestál. Bolo vidno, že so šermom veľké skúsenosti nemá.
„Nemaj strach Zlatohlas, zostaň tu, ja toho netvora skolím.“, zahlásil s odvahou v hlase s vytaseným mečom Hubert. Bardovo uskočenie si zrejme vysvetlil po svojom a predpokladal, že Zlatohlasovi nahnal hrôzu drak. „Len zostaň obďaleč a sleduj, aby si potom mohol zložiť pieseň.“
Bard sa len pousmial a zdvorilo prikývol. Proti návrhu nič nenamietal. Radšej chcel na čin pozerať z bezpečnej diaľky, aj keď viac ako polomŕtveho biedneho tvora sa bál, že by mu Hubert svojim mečom vypichol oko.
„Hmm, tak sa mi zdá, že ty sa na ten meč nabodneš sám.“, zamrmlal si potichu sám pre seba. Samozvaný hrdina totiž držal meč vytasený, i keď kráčal dole strmým svahom.
Tvor zavetril alebo započul prichádzajúceho hosťa a zodvihol hlavu smerom k Hubertovi. Zrejme to však bolo preňho príliš namáhavé a bolestivé, pretože hneď na to vydal zmučený zvuk, a hlavu znova položil na zem.
Toto zarevanie Huberta vystrašilo, až sa pošmykol a začal sa gúľať dole kopcom. Bardov predpoklad, že sa napichne na vlastný meč, však nevyšiel. Zbohatlík mal totiž viac šťastia ako rozumu, a podarilo sa mu nejakým zázrakom na meč nenabodnúť, ani sa nijako inak nezraniť.
Hubert sa postavil, otrepal svoje prepychové šaty od ihličia, a zodvihol meč, ktorý mu vypadol. Potom pokračoval smerom k tvorovi, aj keď tentoraz už oveľa nesmelšie a opatrnejšie. Zrejme predtým nepredpokladal, že sa tvor ešte vládze hýbať.
„Zhyň, obluda!“, zakričal po zozbieraní všetkej odvahy, ktorá v ňom zostávala, zamával nad hlavou mečom a sekol.
Hubert si bol istý, že draka skolí jednou ranou. Jeho istota sa však rozplynula, keď tvor zodvihol hlavu smerom k nemu a zreval. Nemotorná rana mečom ho neusmrtila, len rozdráždila. Príšeru to popudilo natoľko, že vo svojom umierajúcom tele ešte našla dosť síl na chňapnutie po svojom útočníkovi.
Nádejnému drakobijcovi sa podarilo drakovým zubom vyhnúť. Preľaknutý totiž uskočil dozadu, takže ho tesáky vyhladovaného tvora o chlp minuli. Pri úskoku sa však potkol, meč mu vyletel z ruky a on spadol rozpažený na chrbát.
Bard čakal, že sa Hubert rýchlo postaví na nohy a dá sa na útek. Nepredpokladal, že bude mať ešte odvahu znova sa vrátiť k drakobijectvu. Hubert však nevstával. Len ležal a nehýbal sa. Musel sa udrieť hlavou o zem príliš tvrdo a stratiť vedomie.
Tvor ostal hlavou otočený smerom k bezvládnemu telu. Chvíľu sa zdalo, že sa rozhodne svoje dielo dokonať, no potom znova spustil hlavu na zem. Zrejme už nemal dosť síl na to, aby natiahol hlavu k bezbrannej obeti, alebo len usúdil, že je moc ďaleko a nedočiahne na ňu.
Bard chvíľu scénu pozoroval, no keď sa tvor dlhšiu chvíľu nehýbal, rozhodol sa ísť bližšie. Predsa tam toho chudáka nenechá, veď je možno ešte stále nažive. Trocha sa síce divil, prečo takto kvôli nemu riskuje život, keď celý čas tak trochu držal palce drakovi. Napokon si však uvedomil, že aj keď Huberta veľmi v láske nemal, k jeho štedrému mešcu prechovával isté city. A teraz ho tam predsa nemôže nechať len tak ležať.
Opatrne kráčal smerom k telu. Očami celú dobu sledoval tvora, či náhodou nadvíha hlavu zo zeme. Ten však neprejavoval ani len náznaky pohybu.
Keď došiel k telu, najskôr pre istotu zodvihol meč, aby sa mal čím brániť, keby tvor v sebe náhodou ešte našiel nejakú energiu k útoku. Ten bol však naďalej nehybný rovnako ako Hubert, tak sa rozhodol skloniť k telu.
Zlatohlas síce nebol lekár, ale pri pohľade na svojho spoločníka nemal dojem, že by bol schopný vstať a ísť s ním. Krv a hlava, ktorá bola rozbitá o ostrú skalu napovedali, že ten už nevstane nikdy.
„Neboj sa Hubert, nezomrel si nadarmo.“, pošepkal mu bard, odväzujúc jeho mešec. „Pieseň o tvojom skutku dokončím a meno Hubert bude ospevované po krčmách v celej zemi.“
Mešec mal bard plne vo svojom vlastníctve, no vrecká už prehľadať nestihol. Tvor totiž predsa len v sebe ešte nejaké sily našiel. Zavrčal a vystrelil zubami vpred. Do tesákov však nechytil barda, ale nohu jeho mŕtveho priateľa.
Zlatohlas už viac neriskoval a radšej sa vybral na spiatočnú cestu. V hlave popri tom dokončoval svoju novú pieseň. Po čase vytiahol aj svoju lutnu, vybrnkával akordy a skúšal ako novovzniknuté verše lahodia jeho uchu.
Dnes poviem vám príbeh, zaspievam pieseň
o odvážnom skutku Huberta smelého.
Nech melódia z mojich strún k vašim ušiam sa nesie,
a naplní príbehom človeka celého.
Žil jeden hrdina, smelý i zbabelý,
čo meno svoje presláviť chcel.
Aj zajac ho vystrašil, no pre slávu sa osmelí,
i na draka vytasí svoju oceľ.
Ten smelý hrdina, čo sa zajaca bál,
chcel skoliť draka aby slávu mal.
Sleduje netvora, meč stíska pevne,
Len jeho nohy však trasú sa mierne.
Drak sa však pohne, stočí sa mu hlava,
a Hubert hrdinsky od strachu padá.
Ten smelý hrdina, čo sa zajaca bál,
chcel skoliť draka pokým ešte spal.
Hubert sa nevzdal však, hrdinsky vstáva,
Svojim čistým mečom nad hlavou máva.
Zhyň ty potvora, preč zo sveta sa ber,
o smrti tvojej sa zloží oslavný spev.
Ten smelý hrdina, čo sa zajaca bál,
chcel skoliť draka, no sotva sám stál.
Len poď sem hrdina, ukonči trápenie
nemám ja síl už pre tuhý boj.
Pomaly umieram a trpím nesmierne
budem rád ak skončíš ten život môj.
Ten smelý hrdina, čo sa zajaca bál,
chcel skoliť draka, čo už umieral sám.
Som starý, tiež slabý a na tomto mieste,
väzní ma pod sebou spadnutý strom.
Hýbať sa nemôžem, a k tomu ešte
niekoľko týždňov už nejedol som.
Ten smelý hrdina, čo sa zajaca bál,
chcel skoliť draka, čo už skolil sa sám.
Nech nečaká hrdina, zbraň svoju tasí,
a vykoná ten skutok odvážny, smelý.
Hubert však stojí len, zamrzol asi,
nakoniec predsa však trochu sa osmelí.
Ten smelý hrdina, čo sa zajaca bál,
chcel skoliť draka, no len tak tam stál.
Jedinou ranou chcel useknúť hlavu,
meč však len pošteklil drakovi bradu.
Tvor krk svoj dvíha, ešte trochu vládze,
Hubert sa preľakne a padá na zem.
Ten smelý hrdina, čo sa zajaca bál,
chcel skoliť draka no veľký strach mal.
Pri páde Hubert zbraňou svojou máva,
Z ruky mu vyletí, do mäsa sa zabodáva.
Hrdina tak meč svoj v krvi si zmočil,
avšak nie v drakovom, no v jeho bruchu skončil.
Ten smelý hrdina, čo sa zajaca bál,
chcel skoliť draka, no skolil sa sám.
Tak skončila pieseň o hrdinskom skutku,
aj keď tragickej smrti to viedlo.
Hrdina Hubert je v dračom žalúdku,
no biedny tvor užil si posledné jedlo.
Hej, Hubert, na tvoju slávu dnes voláme.
Na tvoje meno, Hubert, dnes dvíhame poháre!
„Nakoniec ten výlet neskončil až tak zle.“, zamrmlal si sám pre seba. „Všetci sú spokojní. Hubert má svoju pieseň, ja svoje peniaze a dopriali sme aj poslednú večeru hladnému tvorovi.“

KLG

KLG
.

Diskusia

8HitBoy
Bavilo ma to! Zrejme voľne inšpirované Toss a coin to your witcher, ale spieval som si to v hlave s inou melódiou, čo si doteraz neviem odpustiť :D
Anyway, pozor na chyby, hrubica hneď v prvej vete môže čitateľa trošku znechutiť a pokaziť dojem skôr, než sa zahĺbi do príbehu.
04.07.2020
KLG
No, teraz mi už tá hrubka bije do očí :D Ale som rád, že obsah pobavil.
Inak doteraz som si to s ''Toss a coin to your witcher'' vôbec nespájal a dával som si tam v hlave úplne inú melódiu. Ale musím uznať, že možno by sa to do toho celkom hodilo :D
04.07.2020
Veronika
Oveľa viac ako jedna hrúbka v úvode vystrašia tie zvyšné gramatické aj štylistické chyby, ktoré sa dali odstrániť, keby sa s textom v tomto smere bolo bývalo vyhralo. Úprava prác je rovnako dôležitá - a pri hodnotení sa na ňu v súčasnosti kladie oveľa väčší dôraz ako kedysi - , takže vie neraz s bodovaním poriadne otriasť, niekedy vlastne rozhodne o tom, či sa vôbec text dočíta do svojho konca.
Keď teda prižmúrim oči nad týmto nedostatkom, potom mi tu viac-menej ostáva "tuctová" (nie v tom zlom slova zmysle) pointa, poslabšia práca s humornou zložkou príbehu (ktorá zahŕňa všetko - sarkazmus, iróniu, výsmech...) i postavami, čiže s kľúčovým prvkom celého príbehu. I táto súťažná práca mala s nimi problém - meno aj status im bol autorom pridelený, výrazné rozdiely a črty v ich charakteristike (vnútornej aj vonkajšej), prípadne ostrý kontrast (ktorý sa vzhľadom na príbeh núkal priamo ako na striebornom podnose), však absentovali a aj keď sa rozprávačom scény menili a zámer barda a jeho spoločníka svojsky gradoval, bolo ťažké zorientovať sa v prehovore - bard sa v istom momente snažil pôsobiť podliezavým dojmom, avšak jeho postoj či rétorika bola navlas podobná Hubertovi. Keby sa teda celý príbeh prepísal do dialógu a niekto by ho zdramatizoval a na javisku predniesol, obecenstvo by malo pocit, že ide o jednu a tú istú postavu, ktorá zrejme trpí nejakou duševnou poruchou. A toto zrejme zámer nebol.
Samotný nápad neurazí, dokonca vyvolá príjemnú asociáciu s tvorbou Kevina Hearna. Poviedka však ťahá za kratší koniec práve svojou úpravou, ktorá mohla jej skóre celkom vylepšiť, ak by sa bard zamenil za trubadúra, ktorého funkcia bola menej vznešenejšia a pre tento námet priam idylická, a poetický záver bol aspoň sčasti baladický, kvetnatý, vyumelkovaný, čiže príznačný pre povolanie hlavnej postavy, ktorá oplývala istým vznešeným rétorickým umením. V takejto podobe by po chudákovi Zlatohlasovi hádzali nielen ryby, ale postihol by ho horší osud ako úbožiaka Cacofonixa z komiksov o Asterixovi a Obelixovi.
Zhrnuté a podčiarknuté - mrzí ma práca s textom, lebo poviedka by v tomto smere bola rovnako milá ako snaha Dandeliona o heroickú pieseň na tému Geralt a Yennefer.
14.07.2020
cyberstorm
ok, dost priamociare a jednoduche, ale nie zle. Trocha popracovat na pribehu a skomplikovat ho a verim ze pokracovanie s bardom bude lepsie :)
15.07.2020
draculin
A dalsia "mila" vecicka, svojou absurditou a snahou o nadhlad mi pripominala tu poviedku s vilou v tomto kole. Aj tu Veronika dobre vystihla nedostatky pri charakterizacii postav :-) Ak nieco, tak by som poradil len "pritvrdit" - nech je Hubert este namyslenejsi a blbsi, Bard zase podliezavejsi a sarkastickejsi. No a ta poezia na konci prilis nenadchla. Tiez bola "mila", ale prilis dlha a to len opakovala co uz vieme. Mozno prave tuto cast skratit?
16.07.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.