Zrkadlo v predsieni

V byte postarších príbuzných sa niekedy nájdu naozaj zvláštne veci.
Podpor scifi.sk 2% dane
„Mama, prečo musíme zase ísť k pratete Kláre?“ nadhodila Evka v aute. Ak by sa jej rodičia spýtali na názor, našla by desiatky, ak nie stovky lepších spôsobov, ako stráviť nedeľu. Ale nikdy sa nespýtali.
„Lebo ju máme radi a celý týždeň je sama, tak ju musíme trošku rozveseliť.“
„Ale keď nemá nijaké hračky a musím celý čas len rovno sedieť na stoličke, aby som nič nerozbila. A smrdí to tam…“
„Eva! Neštvi ma, také veci sa nepatrí hovoriť.“
Všetky protesty i výhovorky boli nanič. Proste sa šlo.
V tú nedeľu sa však u maminej tety konečne našlo niečo nové, zaujímavé. Hneď v predsieni ich privítalo obrovské starožitné zrkadlo. Siahalo od podlahy až takmer po strop, osadené bolo v drevenom ráme s vyrezanými kvetinami a ornamentmi.
„Nádherný kus,“ pochválil Evkin ocko.
„Zdedila som po strýčkovi. Nedávno umrel,“ odvetila Klára. Ešte viac než to, koľko jej strýko musel mať rokov, keď samotná Klára vyzerala aspoň na stopäťdesiat, Evku zaujalo samotné zrkadlo. Kým sa dospelí v obývačke zhovárali, vykradla sa do chodby, vykrúcala sa pred ním v pekných nedeľných šatôčkách, vyplazovala na seba jazyk a robila grimasy. Návšteva jej ubehla rýchlo ako nikdy predtým.
A nakoniec sa jej podaril výborný žart. Keď sa rodičia začali zbierať a hľadať ju, šuchla sa za zrkadlo, do úzkeho tmavého kúta medzi jeho zadnou stranou a stenou.
„Evka, kde si?“
„Bu!“ A vyskočila von. Mamka sa strhla.
„Eva! Ty ma do hrobu dovedieš tými svojimi vylomeninami!“
* * *
A potom raz zazvonil telefón. Mama zdvihla, chvíľku počúvala a zrazu sa jej nahrnuli slzy do očí. Slúchadlo musel prebrať ocko. On sa nerozplakal, ale tvár mal veľmi vážnu, naňho až príliš. Vysvitlo, že teta Klára umrela.
V deň pohrebu sa rodina zišla v byte nebožky. Mama, ocko, babka, strýkovia, tety, bratanci, všetci boli v čiernom a v ponurej nálade. V obývačke horeli sviečky a starožitné zrkadlo v chodbe bolo prikryté tmavou látkou.
„Prečo je zakryté?“ zaujímalo Evkinho malého bratanca Ivana.
„Musí byť až do pohrebu,“ odvetila Evka, „aby z neho nevyšla teta ako strašidlo.“ Chlapec, hoci bol len o rok mladší ako ona sama, sa okamžite rozreval.
„Eva!“ okríkla ju Ivanova mama a vzala syna do náručia, „Musíš mu rozprávať také veci? Zase mi týždeň nebude vedieť zaspäť. Neboj, Ivko. To je len taký zvyk.“ Vzala plačúce dieťa do obývačky a Eva v chodbe osamela.
Nevedela prečo, ale zrkadlo priťahovalo aj jej pozornosť. Odhrnula tmavú látku, iba kúsiček, a zahľadela sa do odrazu svojho modrého oka. Tu jej niečo napadlo. Ak sa ten strachopud Ivan tak veľmi bojí strašidiel, trochu si z neho ešte vystrelí. Takisto ako vtedy z maminy a ocka.
S úškrnom na tvári obišla zrkadlo a opatrne sa vsunula do medzierky. Vyzeralo to tam trošku inak ako vtedy prvý raz, viac prachu i pavučín, no pre dobrý žart to chvíľu vydrží. Vytočila hlavu nabok k dverám do obývačky, tak aby hneď videla, keď bude Ivan vychádzať. A striehla.
Čím dlhšie ale za zrkadlom bola, tým viac jej zvieralo žalúdok. V nose ju pošteklil akýsi zápach. V Klárinom byte to vždy páchlo zatuchlinou, ale toto bolo čosi iné, ťažká, sladkastá vôňa.
Do chodby niekto vošiel, ale nebol to Ivan. To Evkin ocko a jedna z tiet.
„A kde ju našli?“
„Tu, rovno pred zrkadlom. Musela ju chytiť mŕtvica. Nevidel som ju, ale vraj vyzerala, akoby ju niečo hrozne vydesilo.“
„Mrzí ma, že musela umrieť takto sama.“
„Nuž, čo sa dalo robiť?“
Hlasy sa stratili v kuchyni. Evku si nevšimli, no pri ich slovách jej po chrbte prebehli zimomriavky a predstavivosť zaúradovala. Okrem toho zápach bol čoraz neznesiteľnejší. Na tom, aby nastrašila rozmaznaného bratanca jej zrazu prestalo záležať. Chcela len jediné, rýchlo preč.
Ako sa tak začala sunúť von, zrazu na pleci pocítila ruku. Strhla sa a otočila tým smerom. Stála pri nej postava. Vysoká, oblečená len v zdrapoch, z kostí na rukách a nohách jej opadávalo mäso a stekala z nich podivná zapáchajúca tekutina, ktorá pomaly odkvapkávala na Evkinu blúzku. Eva sa trhala, snažila sa oslobodiť z príšerinho zovretia, ale tá iba čo ju držala pevnejšie.
Predsieňou sa rozľahol výkrik.

YaYa

YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky a dohliada na pravopis a gramatiku.

Diskusia

Monika Kandriková
No áno -- síce človek tak trošičku podvedome tuší, že zrkadlo!, ale i tak ma zamrazilo. Dobré. :D :D
27.06.2020

HB
Ahoj! Veľmi si ma potešila, výberom žánru, horor milujem. Mám rád tvoj štýl písania, tvoj jazyk, vždy sa mi tvoje poviedky čítajú zrejme najlepšie zo všetkých. Celkom ma prekvapil ten záver, myslel som si, že to bude viac (len) v náznakoch a nevybafne tam natvrdo nejaký duch/démon/whatever. Možno by sa mi osobne páčilo, keby to ostane nedopovedané, naznačené, ale to nič nemení na tom, že si zase raz napísala najlepšiu poviedku kola. Tlieskam!
27.06.2020

Jozef Frajkor
Dobre sa to čítalo, hlavne keď si človek vezme, že na to nebolo veľa času.
01.07.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.