Nuda v Dúhopolise

Smrť a čo je po nej ?

Rambáč Mačkins sedel pod jedlou borovicou, sledujúc kŕdeľ blatokrídelníkov okusujúcich konáre s príchuťou mäty. Nedobré znamenie, pomyslel si. Zakaždým, keď sa v Dúhopolise objavil nejaký blatoživelník, stalo sa niečo zlé. Obzvlášť pokiaľ sa objavil takýto hladný kŕdeľ. Rambáča pohľad na špinavé a páchnuce okrídlené potvorky poriadne sklamal. Radšej by uvítal kŕdeľ myšomušiek, ktorými by naplnil svoje chlpaté bruško. Pripravený bol však na všetko. Po tom, čo umrel a dostal sa do Zverimexu, takzvaného posmrtného zvieracieho sveta, ho už nič nedokázalo prekvapiť. Svojich všetkých deväť životov síce naplno nevyužil, avšak Dúhopolis mu ich bohate vynahrádzal. Zdochnúť akoby povedali ľudia už nemohol a umrieť ako by teraz povedal on taktiež nepripadalo v úvahu. Za tých dvesto rokov si už stihol vybudovať renomé drsného kocúra. Stačilo mu k tomu drsňácke meno, pár drsňáckých skutkov a chuť učiť sa. Jeho prvou posmrtnou zástavkou bolo veľkolepé mesto Mač York, no okrem mačiek tam nikoho iného nestretol. Možno aj preto sa nudil a zaskočil do Dogtownu, kde sa zamestnal ako súkromné očko. Veľa zákazníkov však medzi nemŕtvymi súkmeňovcami nemalo hoc disponoval rovnakými vlastnosťami ako oni. Všetky zvieratá bez rozdielu totiž disponovali ľudskými vlastnosťami a množstvo z nich chodilo po dvoch, rozprávalo a pár z nich dostalo do daru i nejaký zaujímavejší upgrade. Za svoje životné zásluhy si Rambáč Mačkins však nič zvláštne nezískal, avšak vynaliezavosť a trpezlivosť mu zostala. Za pár rokov sa vyšvihol na nájomného lovca odmien. Stal sa z neho naozaj drsňák a šatka ako aj meno ktoré nosil bolo časom známe aj mimo dogtownu. Ešte aj psy sa ho báli. Keď sa dostal do úzkych bojoval zubami nechtami, neskôr si dokonca zohnal zlatý kolt. No, zohnal ako zohnal. Získal ho za dolapenie mafiánskeho bossa Al Myšoneho, ktorého gang sa rozliezal azda po celom Zverimexe. A keď že mŕtvi stravu nepotrebujú a umrieť môžu nekonečne množstvo krát na nekonečne veľa spôsobov, bláznivý Myšone prívrženci (a že ich bolo) terorizovali duše úbohých zvierat pre číru zábavu. Dá sa povedať, že vyčíňanie toho malého ušiaka liezlo na nervy všetkým, no až príchodom Rambáča Mačkinsa sa s tím niečo spravilo. Vo svete, kde nič necítite je vám v podstate všetko jedno, povedalo by vám hádam každé zviera, avšak on nie. Šedý kocúrik so svojou povestnou červenou šatkou a neľútostnými, rovnako povestnými a krvavými praktikami bol už od príchodu predurčený na niečo viac. Jeho predchádzajúca majiteľka ho síce mala rada a on ju, no ešte radšej mal vylihovanie pri jej partnerovi, ktorý zas ako na potvoru miloval viac akčné filmy než ju. Nečudo, že mal doma peknú zbierku zbraní. Dokonca mal aj ručný granát. Ten ručný a funkčný granát, na ktorého roztomilú poistku siahla packa kocúrika Murinka a...

...a Rambáč Mačkins si zívol hoc necítil únavu. Spomienka na časi minulé bola preňho opäť niečím novým. Na svoj nový zjav do ktorého podoby zformovala jeho duša mu síce vyhovoval ale aj tak sa akosi dnes necítil vo svojej koži. Vlastne sa vôbec nijak necítil. Vedel len, že si potrebuje trochu odpočinúť, nech to znamená, čo to znamená. Nechcelo sa mu robiť absolútne nič. Veď prečo inak by chodil do prastarého bájneho dúhopolisu, keď nie oddychovať? Všade tráva a tie najfantastickejšie výtvory a tvory. Jeden z nich sa dokonca pásol iba pár metrov od neho. Bol to jeho kamoš jednorožec Pejus a len čo uvidel tie hnusné blatokrídelníky ponúkol Mačkinsovi odvoz, pretože vedel, že okrem toho, že blatoživelníky zvyknú všetko pekne zasviniť, bývajú i predzvesťou silných búrok. Rambáč preto Pejusovu ponuku prial, no ešte pred tým vytiahol svoj zlatý kolt a pár blatokrídelníkov odstrelil. Stále cítil to čo na začiatku. Nič. A nič sa rozhodol i robiť po zvyšok svojho neživota. Teda aspoň dovtedy kým, aj on nedostane druhú šancu na život. Dovtedy si snáď dokáže užívať pokojnú smrť a zaslúžený wellness, aký mu Dúhopolis ponúkne. Pretože nech doteraz robil čo robil, okrem rešpektu sa nedočkal ani jedného slova ďakujem.

„Nuž kamoško, po smrti je všetkým akosi všetko jedno,“ priznal krutú pravdu bájny jednorožec a skôr než s obávaným a umňaukaným Rambáčom Mačkinsom odcválal, ubezpečil ho, že kým sa opäť vráti medzi živých, hoc v inej podobe, určite sa ešte načaká. Niečo na tom naozaj je, pomyslel si Mačkins, uvažujúc, či za jeho čias už náhodou neboli jednorožce dávno pokladané za výplody fantázie...


Peter

Diskusia

YaYa
Trošku pridlhé odseky sťažujú orientáciu v texte, v ktorom je beztak pomerne veľa informácií. Ide skôr o scénku než dej, ale to je pri PNP pochopiteľné. Hlavne je to nápadité a niekoľkokrát som sa nahlas aj zasmiala, najmä pri odhalení, ako Rambáč vlastne zomrel. Neviem prečo, ale tieto mačaciny si v hlave predstavujem animované.
01.12.2019

Stano Lacko
Tak, pekná filozofická poviedka, to sa mi páči. Úvaha o jednorožcovi na konci sa mi brutalne pacila.
01.12.2019

Kei
Poviedka je viac popisná ako dejová a pre formu sa ťažšie čítala, ale veľmi sa mi páčila pasáž s granátom. Tiež dávam plus za názvy ako Mač York, Dogtown, aj Rambáč Mačkins a Dúhopolis je úplne skvelé. Len mi nejde do hlavy súvislosť Zverimexu a mačacieho nebíčka.
01.12.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Veľké odseky textu strašne unavujú čitateľa a rozbíjajú tempo. Čo je škoda, lebo Rambáč je cool a Murinko očividne tiež nebude neviniatko. Bolo by to lepšie, takto ale dávam len 5 bodov. Musel som sa premáhať, aby som nečítal "diagonálne".
02.12.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.