Thule: Na kraji sveta

Lákal ho krásny pocit slobody a možnosť samostatne konať, či voľne si vyberať. Nie, nešlo len o partnerku, aj neobmedzený pocit slobody by mu bol zadosťučinením.

„Alpha! Tu Beta 2-4-7! Sme prichystaní na odlet!“ zvolal Akig do vysielačky.

„Tu Alpha 2-1! Odlet z Gravitačnej dráhy povolený!“

Akig, dvojmetrová kopa svalov s tmavohnedými očami, sa však zadíval na poľgulu ozdobenú mesačným striebrom. Tu na Mesiaci žili Miešanci, ľudia bez genetickej manipulácie, spolu s trestancami, ktorých niekedy jedinou vinou bolo to, že ich rodičia mali rôznu farbu očí - patrili k inej kaste ľudí. Akig patril k Čistým, ktorí po Veľkej genetickej vojne, ako sa proces postupnej separácie ľudstva volal, odišli bývať na planetárnu hviezdnu loď Alpha. Ale to už bolo mnoho generácii nazad.

„Nespi, ty nemehlo! Ľudia na Alphe budú zase frflať, že ideme neskoro na obed. Tá vlasatá sa ti páči, že? Chcel by si ju, však? Ale musel by si na Mesiaci zostať,“ spolupilot vo vesmírnej stíhačke postrčil do zadívaného Akiga.

„Trafená genetická vojna!“ šomral hnedookáň a začal hrať symfóniu na šachovnici palubnej dosky a z času na čas sa svalnaté ramená zdvihli, aby zatlieskali na tlačidlá nad hlavou.

„Heh, modrookí z Alphy ťa hneď odlifrujú za Vlasaňou, ak budeš žundrať.“

„Drž klapačku! Človek si už ani prdnúť nemôže bez toho, aby to z Alphy neschválili!“ Akig neodolal pohľadu na mesačnú krajinu poza Gravitačnú linku, po vybudovaní ktorej začala stavba ich hviezdnej materskej lode, mestečko trblietavých jaskýň žilo svojím vlastným životom.

„Čo už, pomô... do prdele, rýchlo doľava, zdvihni to... kde máš oči? V zadku?“ zvrieskol zrazu spolupilot ani poplašná siréna, keď sa spoza horizontu vynorila nákladná loď s lunitom a plávajúc sa ponáhľala pobozkať ich stíhačku, „chumaj, čo na Alphe nemáš dosť žien, že tu slintáš nad mesačňankou?“

„Nemám správnu farbu očí,“ svalnáč sa cítil previnilo, keď korigoval dráhu letu. „A pre mesačňanov nemáme zase vlasy. Holé lebky, či ako nás volajú.“

„Ser na to! Pre nich sme mimozemšťania. Bledé kreatúry bez jediného chlpa alebo vlasu. Ešte veľké čierne oči a tiež sa budem za takého považovať,“ kamoš sa rehotal smutnej realite.

„Áno, najprv sa pobláznim a potom babu aj s bábom vyexpedujú na Mesiac. Šľak aby trafil genetické hatlaniny!“

„Dúfam, že nemieniš dve hodiny k Alphe nariekať ako malé decko...“

„Nie! Som unavený po večnom pozorovaní vody na planéte.“

„Nuž, kedysi ľudstvo bývalo na Zemi a malo vysoko rozvinutú civilizáciu...“ kamarát sarkasticky napodobňoval veliteľa.

„... ktorá sa potopila. Podľa počítača bolo v atmosfére nad hladinou mora mínus dva stupne. Človek, aby prežil, potrebuje teplotu od dvadsať do tridsať nad nulou.“

„Dobre, nešomri toľko! Ja za to nemôžem, že nám modrookáni nedovolili zatancovať si s miestnymi kráskami.“

Akig bol vytočený ako pružina, nie, on v tejto dobe nezostane, on poletí naprieč časom niekam, kde bude žiť slobodne a nebude musieť hľadieť na farbu očí ženy, aby bola rovnaká ako jeho, či na Alphu, žeby mu schválila každý jeden krok, ktorý spraví . Po zapnutí autopilota sa mu v polospánku prehralo video, kde zosadal na Zem a zapúšťal korene v ére, než človek začal dobývať Universum a oveľa skôr ako sa roztopili ľadovce na oboch póloch zemegule. Lákal ho krásny pocit slobody a možnosť samostatne konať, či voľne si vyberať. Nie, nešlo len o partnerku, aj neobmedzený pocit slobody by mu bol zadosťučinením.

Tenký panel priesvitného monitora tlmene osvetľoval kúsok vesmírnej kajuty jednoducho zariadenú, no prepchatú rôznymi strojmi a súčiastkami, žeby mohla fungovať ako obchod s elektronikou. V šere na stene sa chvel krátky záznam z obrazovky, ako výcviková stíhačka vyletuje z gravitačnej dráhy na Mesiaci ponad kupolu zasneženú mesačným prachom, podobne ako on pred pár rokmi - Cyklami, keď skoro narazil do nákladnej lode. Vtedy sa mu zdal krásny sen, ktorý ho roky nútil postaviť stroj času.

A hoci jeho oči ticho behali po stenovom kine, myšlienky šprintovali krátkymi dráhami jeho nervov, na prístroji si nechtiac zlomil anténku a rozmýšľal, či ju počas zajtrajšej Otoči, ako sa na Alphe nazýval deň, stihne opraviť. Veru, Zem potom bude až o jeden Cyklus tak blízko, aby sa rýchlym skokom zasunul do jej atmosféry. V dobe, keď vypláva z čierneho vákua, sa nebude môcť odšmyknúť gravitačnou linkou až do útrob pozemskej civilizácie a jeho lietajúci stroj spapká každučký gram lunínu ako vojak večeru po desaťotočovej hladovke.

Usúdil však, že pár metrov vo vesmíre neznamená nič a či sa vynorí s odchýlkou desať alebo dvadsať rokov? Určite si nastaví čas, aby mal zhnité kosti pri vynachádzaní genetických nezmyslov.

Krátke zadrnčanie a žiara tesne pred stenou jeho elektronického salónu narušili jeho myšlienky ako slnečný vietor spektrograf. Vhupla plastová guľka. Mužov prst a sklenená doska monitora si štrngli, aby si počítač zapamätal čas. Chmatol guľôčku a spustil časové zariadenie. Stroj nasmeroval preč od steny, načasoval ho a keď sa zjavila modroružová akoby jamka v priestore, šmaril dovnútra plastovú guľku.

„Detaily!“ mašina nerešpektovala nastavenú polohu či čas, rebelovala vo všetkom. Jedinou útechou mu bolo, že zachovávala aspoň smer toku času a on sa nemusel obávať, že cestou do minulosti sa ocitne v budúcnosti.

Usiloval sa ešte opraviť anténku, no každý ďalší pokus neznamenal správny posun v čase. Avšak nevšimol si, že keď loptičku posúval po krátkej dobe, tak aj kratšie držal príkonové tlačidlo, ktorého veľkosť zabudol zobrazovať na displeji.

Dnu. Von. Dnu. Von. Nohy sa striedali vo vystúpkoch na boku stíhačky.

TSSSS. Červený lúč pohladil Akigovo lýtko. Ďalšie a ďalšie strely vytvárali svetelnú auru okolo neho. Hnedooký svalnáč nečakal na priamy zásah. Bez skafandra by stačil aj letmý bozk pulzného elektrošoku, s ním mal ešte dva zásahy k dobru.

ŠUP. Vynálezca časostroju preskočil vrch stíhačky. Skrčený za jedným z plechov vybral stroj času i nastrelovačku nitov.

DZUNK. DZUNK. Plechová páska prisala aparát k stíhačke. Rýchlo nasmeroval zariadenie smerom von z Alphy cez pomaly otvárajúce sa brány.

ŠŤUK. KLIK. Prístroj mohol začať vesmírne rodeo.

Akig opatrne vykukol. Nič podozrivé nezbadal, aj svetelná šou už skončila. Kútikom oka skontroloval prístroj. Aparát vysielal svoj lúč, červia diera sa zväčšovala ako balón na narodeninovej oslave.

„Suka!“ na polceste nadol Akig zazrel chlapíka na hornom poschodí hangára, ktorý zrazu strieľal po jeho výtvore.

PRÁSK. Stroj zaiskril ani silná zváračka v jeho práci. V okamihu diera začala prudko rásť, ako keď sa hviezda začne meniť na červeného obra, a nadobudla rozmery dvoch Alph.

„Hm,“ vynálezca aparátu bol zmätený, nezostávalo mu nič iné, len vzlietnuť za vytúženou slobodou i napriek neistote, kde skončí. Všade mohlo byť lepšie ako neslobodnej Alphe.

Na klávesnici začal hrať sonátu, ale po pár sekundách víťaznú áriu prerušili dvere po príkaze tajného hesla hliadky. Akig privítal dva zásahy do skafandra. Telo po týchto dvoch tónoch spustilo epileptický tanec.

Zábleskovite vnímal, že Alpha naradostene beží v ústrety červej diery, ktorá po nej silno túžila. Akonáhle však zbadal, že vstupujú do horizontu udalostí, stratil vedomie.

Spútané ruky mu oznámili, že opäť vníma čas a realitu, zbraň v cudzích rukách na neho kričala, že má ísť za vojakom.

Spravili sotva pár krokov, keď sa podlaha zatriasla. Dunenie putovalo kostrou lode a ozývalo sa ešte niekoľko chvíľ.

ÚUUUUUUH. ÚUUUUH. Prerušovaný zvuk sirény trúbil na poplach. Asi 50 chlapov okolo nich prebehlo držiac svoje útočné helmy.

„Musím hovoriť s admirálom!“ vyhŕklo zo spútaného vynálezcu.

„Ten má teraz iné starosti, nevidíš? Určite sa niečo deje, keď vyhlasuje poplach.“

„Práve preto chcem s ním hovoriť, lebo viem asi kvôli čomu.“

Vojaci sa pozreli na seba. Očami sa dohovorili. Akig ich mlčky nasledoval do neďalekej kancelárie. Najprv jeden z vojakov vyriešil to, aby ich spojili s Mostíkom, potom pustil Akiga k videopanelu.

BLIK. Obraz sa chvíľu nevedel stabilizovať. Ale kde bol admirál? Jeho kreslo bolo prázdne. Uvidel iba operátorov, avšak mali plné ruky práce.

„... lode... všetkých päť.... oni ich zničili... obidve letky sú v riti... otočte loď.... pane... nie... vyhláste evakuáciu.... tam na severnom póle... ostrov... rýchlo...“ Akig netušil, komu ktorý hlas patrí, každý prichádzal pomimo kamery z rôznych strán.

„Jebnutá mašina! Ja som vedel, že sa to zkurví!“ hlasivky prekrikovali sirénu, Akig si začal trieskať hlavu o stenu.

„Čo sa stalo?“

„Zničil som celé ľudstvo!“ Akig si bez sily sadol na stoličku, zvesil hlavu a nehybne pozeral na podlahu.

Pomaly prichádzal k vedomiu, čierňava mu z očí nenáhlivo mizla a všetky jeho zmysly boli atakované novými vnemami. Videl bledomodrú oblohu, v ústach si uvedomoval chuť zeme, rastlín i kamenia. Uši si zvykali na iný druh ticha a cez rozbitý priezor na prilbe mu nos dráždili nejaké spáleniny. Keď si uvedomil ruky, zistil, že ich má na niečom tvrdom, no prsty pri silnejšom tlaku dokázal zaboriť.

Pred vnútorným zrakom sa mu striedali obrazy - prvý bol z výcviku, keď skoro so stíhačkou narazil do nákladnej lode, obraz prešiel do jeho kajuty ako hádže loptičku do miničervej diery, vystriedala ho situácia, keď uvidel zásah do prístroja a začali z neho vyletúvať iskry, prúd z neho silnel a zväčšujúca červia diera pohltila Alphu.

Akig sa striasol. Ľavú ruku si spontánne priblížil. Cez pavučiny na displeji upraveného osobného počítača si prečítal rok, v ktorom sa ocitli.

„Kurva! Ale som tomu dal!“

Bolestivo, mal kopu odrenín a modrín, sa vyhrabal spomedzi plechov a začal pátrať po admirálovi.

V diaľke zočil hory. Jeden z vrchov mal špeciálne ohnutý špic. Lež kde ho videl? Mohol len na vojenčine počas prieskumu Zeme. Hej, keď už na konci odlietavali, tak sa poobzeral po okolí a ten vrchol bola posledná vec, ktorú videl ďaleko pod hladinou vody.

Až teraz si uvedomil, že mu je chladno, počítač oznámil, že je nejakých štrnásť stupňov. Čudoval sa tomu, lebo na Alphe im hovorili, že človek musí mať aspoň dvadsať stupňov, aby prežil. Aj teploty na lodi boli málokedy menej než dvadsaťpäť.

Na veľkej planine boli zvyšky záchranných člnov a mŕtvi ľudia. Áno, keď pristáli a otvorili sa dvere, všetci vyšli von. Ľudia a lode vyplnili celú planinu, no sotva vystúpili, tak nálet neznámych žltomodrých bojových stíhačiek začal apokalypsu ľudstva. Panika a chaos - koho nezasiahla nepriateľská strela, či výbuch ich vlastných člnov, tak bol väčšinou udupaný ostatnými ľuďmi. Posledné, čo si Akig pamätal, bolo, že skákal do skuliny za nejaké skaly a na hlavu mu letí plech zo záchranného člna.

Tamto v diaľke uvidel zlatý skafander, znak admirála.

„Admirál?“ Akig sa snažil prebrať vojenského veliteľa.

„Čo sa deje? Kde som?“ admirál sa ťažko preberal.

Akig si všimol, že aj ľudia kde-tu sa snažia postaviť na nohy. Rozmýšľal, koľko ich prežilo. Smrtka kosila ľudstvo s veľkou chuťou už dlhé stáročia, určite sa musela usmievať, keď jej ešte ľudia pomaháli, či už vojnami, chorobami alebo tou hrôzostrašnou genetickou selekciou. Na Mesiaci zostala hŕstka ľudí, niečo cez desať tisíc, Alphu tvorila posádka asi päťkrát toľko ako na Mesiaci. A teraz? Akig odhadol , že ak nálet prežilo tisíc ľudí budú všetci radi.

„Na Thule, pane!“

„Thu... kde do čerta?“

„To je ten ostrov na Zemi, ktorý sme hľadali pri výcviku. Thule na kraji sveta!“

„Aha, takže tu bude vyspelá civilizácia. Oni nám pomôžu,“ veliteľovi odľahlo.

„Pane? My sme tou civilizáciou. Mojou vinou sme cestovali viac než dvestotisíc rokov naspäť do minulosti,“ Akig netušil, prečo je zrazu taký pokojný.

Admirál neodpovedal, iba prevrátil oči stĺpcom a ohromene pozeral na oblohu.

Akig sa striasol, genetickej vojny sa určite nedožije a zákony, ktoré zavedie ako nový vodca Alpha ľudí, budú určite iné ako na lodi, ktorú rozmetala neznáma vesmírna civilizácia. Avšak netušil, na základe čoho sa cítil byť novým vodcom osirelého ľudstva.


Aleš Horváth

Diskusia

Iv
Nemusí to byť až taká vzdialená budúcnosť so všetkými raketami, planetárnymi modulmi, prístrojmi a genetickými čachrami a ostatnými záležitosťami v poviedke (už sa ani nedali vnímať, lebo ich bolo až-až.), aby mal túžbu po slobodnejšom, jednoduchšom živote, ako bol kedysi. Pred všetkými terajšími vymoženosťami, ktoré by mali robiť človeka "údajne" slobodnejším. Téma na poviedku výborná, tak ako aj niekoľko zaujímavých a celkom vtipných prirovnaní. Oceňujem aj autorovu predstavivosť a nápaditosť, ibaže...nie všetko, ako nám to "beží" v hlave je možné "hodiť na len tak papier", aby z toho bola aj poviedka, ktorá sa dá dobre čítať. V dlhých súvetiach som sa úplne strácala, bola doslova drina sa cez to prehrýzť. Treba isto popracovať na štylistike. Vadili mi nie celkom slovenské výrazy, slovné spojenia (zdal sa mu sen, mnoho generácií nazad a pod.). A teda celkovo - menej je niekedy viac.
05.11.2019

Milan "Miňo" Tichý
Celkovo sa mi ten nápad s "očným rasizmom" (neviem ako to správne pomenovať :D ) a "očnou čistotou" páči. Je desivé, kam by mohlo kastovanie ľudí dôjsť a na základe akých bizarností by sa mohli ľudia deliť na čistých a čistejších...Ten príbeh má v podstate viacero rovín, ktoré sa ale proste nestihnú nejako rozvinúť a veľa vecí si musí človek domyslieť. Všetko to však utláča do úzadia trochu chaotický štýl písania. Akoby myšlienky a nápady v hlave bežali rýchlejšie ako prsty na klávesnici. A je to vidieť. Veľmi. Chcelo by to nechať odležať a vrátiť sa k tomu.
17.11.2019

Kei
Nechcela som písať komentáre skôr ako sa odhlasuje :)
Poviedka má zopár pekných momentov, ale ako celok velmi nefunguje. Najväčší problém je asi to, že pôsobí ako keby sa do nej autor snažil vpratať všetko čo ho napadne, ale nedal pozor na náväznosť. Niektoré fakty sa vynoria z ničoho. Napríklad - začnem čítať, z textu sa naladím na scifičko v budúcnosti, hneď na začiatku je akcia - tá takmer zrážka a možno aj zápletka - naznačené rasové problémy, plus dieťa o ktoré prišiel (už toto by stačilo na jednu poviedku) ale zrazu pride nejaké to desatročie hore-dole. A vravím si wtf? Úvodný odsek stráca zmysel z hľadiska deja, (alebo hej? - tá výchylka dráhy) a z jednej štvrtiny textu sa stáva len vymaľovánka prostredia a všetky očakávania, ktoré som si z textu budovala, padli. Vyrazili kamsi na Alfu, ale potom sa len velmi tazko sleduje, odkial kam sa presuva, alebo čo sa deje. ...>>
17.11.2019

Kei
...>> Podobne rozbité je aj štylizovanie. Pomerne naturalisticky popísané udalosti, hovorové vyjadrovanie a do toho rozprávač so vzletnými metaforami... "začal hrať symfóniu na šachovnici", "zatlieskal na tlačidlá" a tak ďalej. Nevravím že je to zle, dokonca sa mi to páči, ale vôbec sa to nehodilo do danej situácie a v takom množstve ako boli v texte. Samozrejme že potom keď prišla prvá zmienka "poletí naprieč časom niekam, kde bude žiť slobodne", tak to bola zase len ďalšia metafora a až neskôr si čitateľ uvedomí, že metafora to nie je. Detský výraz "papká" ma dorazil. Neviem či utajiť úmysel HP cestovať časom bol zámerný, ale ak áno, tak to bola chyba (v tomto prípade). Proste chaos.
17.11.2019

Aleš Horváth
kel, ďakujem za podrobný rozbor. konečne som pochopil v čom je problém.
Budem však oponovať, úmysel cestovať v čase bol aj v uputavke, na konci úvodu aj vlastne na začiatku jadra. Vlastne podstata zápletky je založená na cestovaní časom.
ďalej, hrdina o dieťa neprišiel, tá poznámka/replika bola zle pochopená.
Beriem si to všetko na zodpovednosť a asi posluchnem Miňovu radu a to rozpiplem lopatisticky aby si čitateľ nemusel namáhať hlavu.
17.11.2019

Kei
Aleš, v upútavke? Čo tam čítam, sa s mi s časom vôbec nespája.
Ako písal Miňo je tam veľa vrstiev, na ktoré sa čitateľ môže zamerať a stavať očakávania. To cestovanie časom mi najprv prišlo ako pridružené, ako jeho sen (spomínal si to aj v texte) čo sa proste vyskytlo, lebo HP kdesi doma na kolene si stavia stroj (alebo bol to projekt? alebo len jeho utajený pokus uniknut?).
Možno to bude aj tým, že ťažko môžem brať vážne chlapíka, ktorý v úvode takmer narazí do lode a potom si zlomí anténku a k tomu zahlási - pár metrov vo vesmíre hore dole. Iste. A tiež pozor na časovú následnosť - možno by pomohli oddeľovače (***). Keď si zlomí anténku, zostáva mu do doby ešte jedna otoč, alebo nejaký čas, ale keď spustí časové zariadenie, tak to pripadá ako pár minut, bez časoveho skoku.
Nemusíš súhlasiť, lebo ty to určite vnímaš inak. Ja len interpretujem môj pohľad na slová ktoré si dodal :D
17.11.2019

Aleš Horváth
kel, som vďačný za každú vec, radu i pohľad.
chyba je na mojej strane tým, že nemám betareadera, tak si mnohé veci neuvedomujem.
17.11.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.