Vodár

Vraví sa, že najlepší horor je ten reálny. V tejto poviedke je toho reálneho až-až ;-)
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Vodár
Ilustračné obrázky k spacenews - Vodár / Zdroj Disclaimer
17:48.
Toľko ukazoval malý digitálny budík, čínskej výroby, stojaci na tmavom stole v kancelárií firmy Vodár – všetko pre Vaše potrubie.
Milan Sivý sedel na tvrdej drevenej stoličke a rozmýšľal, prečo tu ešte o takomto čase je.
Predtým než si založil svoju malú firmičku, pracoval ako taxikár, žil s manželkou Evou na Zelenom vrchu s úžasným výhľadom na okolie a užívali si život plnými dúškami. Po večeroch sedávali s Evou na terase a sledovali západ slnka. Len oni dvaja.
Lokalita nikdy nepatrila medzi vychytené, čomu sa všetci, ktorí tam žili, veľmi tešili. Milan netušil, prečo sa tam ľudia nehrnuli. Možno to bolo blízkosťou krematória, ktorého komín sa, ako vztýčený prst hrozby, vynáral nad pásom lesa vzdialeným zhruba dva kilometre od Zeleného vrchu.
Vtedy bolo ešte všetko krásne. Milan zarábal dosť, aby mal pokojný život. Eva robila pre švédsku firmu, ktorá sa zameriavala na ekológiou, párkrát ročne lietala do Švédska a vždy doniesla nejakú malú hlúposť, ktorú postavila k ostatným hlúpostiam na poličku v izbe. Naposledy priniesla malú zelenú korytnačka. Vraj švédsky symbol. Milan o švédskej korytnačke nikdy nepočul, ale severania asi vedia lepšie ako on, čo je a čo nie je ich symbolom.
Trochu svojej manželke závidel. Nie preto, že robila pre Švédov, to nie, skôr preto, že robila to, čo ju bavilo. Nie je nič krajšie, ako keď človek robí to, čo miluje a čo ho napĺňa. To, že zarábala nadpriemerne, bol len bonus.
Milan mal skončenú vysokú ekonomickú, ale nikdy sa tomu nevenoval. Už si ani nepamätal, prečo si vybral práve ekonómiu. Možno tlak rodičov, možno to v tom čase vyzeralo na dobrú príležitosť. V skutočnosti sa ako ekonóm nikdy necítil dobre. Bol manuálne zručný. Doma si sám robil vodovodné rozvody, natiahol omietky a vždy mal z toho výborný pocit, pocit dobre vykonanej práce, ktorú bolo vidno. A to pri účtoch nikdy nezažil. Práve ten pocit svojej žene v dobrom závidel. Často krát premýšľal, že by rozbehol niečo vlastné, ale mal 47 rokov a vedel, že všetka tá byrokracia okolo toho, by ho ubíjala viac a postupne by sa jeho pekný sen o práci, do ktorej by chodil s radosťou, zmenil na nočnú moru. Je to odsúdenia hodná zbabelosť, keď si dobrovoľne nesplníte sen? Možno. A možno je to lepšie, ako ho vidieť horieť.
Manželia nemali na krku žiadnu hypotéku ani dlhy, ktoré by im nedali spávať a tak si obaja vychutnávali čistý vzduch a výhľad z terasy svojho domu bez strachu z temného mraku dlhu nad hlavou.
Dokonalé. Až veľmi. A ako to v takýchto prípadoch býva, niečo sa musí zákonite posrať.
Všetko to začalo tým, že Eva musela pracovne odletieť do Štokholmu. Toho roku to mal byť jej ostatný let. Ako vedúca projektu, ktorý sa zaoberal separáciou odpadu a jeho následnou recykláciou, mala záverečnú prezentáciu, ktorá ukazovala celý projekt ako funkčný celok. Všetko sa následne odovzdalo vedeniu vo Švédsku, aby začalo riešiť technickú realizáciu.
Domov sa vrátila o tri dni. Bolela ju hlava a mala miernu teplotu. Bežná choroba z klimatizácie v lietadle. Po každom lete to bolo rovnaké. Klimatizovaný vzduch Eve nerobil dobre. Chrípka bola nepríjemná, bolesti hlavy to len zhoršovala, ale keď sa k tomu pridala nespavosť, nepríjemnosť sa zmenila na trýznivú nočnú moru.
Po dvoch ukrutných nociach si nechala predpísať prášky na spanie a tak si mohla od neustálej bolesti hlavy oddýchnuť aspoň v noci. O pár dní sa jej stav zhoršil. Teplota jej vyskočila k štyridsiatke a Eva už nebola schopná pohybu. Milan ju hneď odviezol do nemocnice. Ostala tam deň.
Potom zomrela.
Oficiálna príčina smrti - chrípka v spojení s vyčerpanosťou a celkovou únavou. Neoficiálne povedal doktor, Milanovi, že jeho ženu zabili prášky na spanie, ktoré jej pred pár dňami predpísal jej lekár. Keď ju priviezol do nemocnice, bola takmer v bezvedomí. Na otázku či berie nejaké lieky, Milan odpovedal, že nie. Úplne zabudol na nespavosť a prášky, ktoré už pár dni pravidelne užívala. Hneď potom, čo dostala silné lieky, sa jej stav zhoršil na kritický. Kombinácia liečiv, ktoré dostala, s práškami na spanie, ju zabila. Jej oslabený organizmus skolaboval a nikto netušil, prečo. Keď to zistili, bolo už neskoro.
Doktor ešte Milanovi pripomenul, že ak by to ťahal na súd, všetko poprie a zodpovednosť by nemocnica hodila naňho. Veď to bol práve on, kto zamlčal dôležitý fakt. Nakoniec by ho ešte mohli zavrieť za neúmyselné zabitie milovanej manželky.
To bolo pred rokom.
Milan takmer mesiac nič nerobil. Sedel na terase svojho domu a každý večer hľadel na západ slnka. Ale už v ňom nenašiel nič krásne.
Koncom mesiaca ho vyhodili z práce. Zákazníci sa naňho sťažovali. Chodil neskoro a akoby nevnímal svet okolo. Dvakrát havaroval, keď nezastal na červenú. Nič vážne, ale aj pokrčené plechy stačili, aby ako taxikár skončil.
Mesiac - dva len tak blúdil životom. Potom prišiel neodvrátiteľný zlom.
Začal piť.
Jedného večera ho v bare stretol spolužiak z výšky. Eduard Plochý. Plocháč, ako ho všetci volali, bol na škole obľúbený, veselý chlapec s postavou atléta. Na rozdiel od skutočného, on nikdy poriadne nešportoval. Ako vtedy vravel, ploché bruchu prišlo akosi samo.
Keď Milana oslovil mal o päťdesiat kíl viac, tretia brada sa mu neustále triasla a ploché brucho, ako samo prišlo, tak aj odišlo. Jediné čo mu ostalo bola otvorená hlava.
Poradil Milanovi, aby sa dal dokopy, prestal chľastať a skúsil niečo rozbehnúť. Tak ako on. Kúpil starú práčovňu a do pol roka otváral druhú. Podľa Eda je všetko v tom, že ľudia sú od prírody leniví. Nebudú predsa prať, ak to niekto spraví za nich. Dokonca požičal Milanovi na začiatok peniaze. Na rozbeh. Povedal mu, že Eva by nechcela, aby sa takto utápal. Chcela by, aby žil naplno, aby si plnil sny, aby... a podobné keci.
To bolo pred pol rokom.
Milan vstal, prešiel okolo umývadla k starej skrini na kabáty, otvoril ju, zohol sa a z rohu, pod náhradným oblečením, ktoré tam mal stále pripravené pre prípad potreby, vybral fľašu. Vrátil sa k stolu otvoril ju a nalial si.
Tretí pohárik v ňom zmizol skôr, ako si to stihol uvedomiť. Sedel na drevenej stoličke hľadel pred seba na zavreté dvere a vychutnával si chuť alkoholu na jazyku.
Frázu, že čas zahojí všetky rany, nechal dávno za sebou. Rozdupal ju v prachu a vymočil sa na ňu. Chlap nepotrebuje frázy. Pekný obal ukrývajúci výsmech si nechajte pre iných. Ďakujem, neprosím.
Milanova cesta je dláždená utápaním sa v beznádeji, ktorá ho uvíta príjemne mäkkým objatím. Privinie si Milanovu hlavu na svoje teplé prsia a usmeje sa. Hneď potom z neho vysaje všetku silu vzdorovať. A Milan chcel vzdorovať.
Dobre vedel, že beznádej je falošná milenka. Musí schmatnúť tú mrchu pod krkom a napľuť jej priamo do oči, odhodiť ju do blata a smiať sa na jej nechápavom pohľade. To je spôsob ako chlap prekonáva bolesť. Musí sa dostať až na samé dno, aby sa mohol opäť postaviť.
Svoje dno videl v poslednej fľaši stojacej pred ním. Vypije ju, schmatne a roztrepe o stenu. Spolu so svojou bolesťou a smútkom, ktoré do nej dá. Vymení ich za alkohol. Férový obchod. Hádam mal Plocháč nakoniec pravdu. Eva by nechcela, aby takto žil. Veril, že ak by teraz prišla, povedala by mu presne tie isté keci o tom, že má žiť.
Práve zovrel v ruke fľašu, keď zazvonil telefón. Chvíľu váhal, no nakoniec ho zodvihol.
„Prosím.“
„Dobrý večer, volám dobre?“
„To záleží na tom, koho voláte.“ odvetil Milan pokojným hlasom.
„Áno... no ja by som potreboval vodára.“
„Tak to voláte dobre.“
„To je skvelé. Mám taký problém. Teda nie ja, ale ako... no jednoducho v suteréne je problém s vodou. Asi.“ dodal neisto.
„Asi?“
„Ehm... asi určite. Adresa je Krivá 23. Kedy môžete prísť?“
Milanovi najprv napadlo, že nepríde, predsa len mal už niečo rozrobené, ale Krivá bola len kúsok, nanajvýš päť minút chôdze.
„Za desať minút som tam. Čakajte.“
„Ďakujem, samozrejme počkáme.“
„My?“ opýtal sa, ale volajúci už zložil.
Vypil ešte jeden pohárik, odložil fľašu, zobral hnedú koženú brašňu a šiel.
Pred bránou sedem poschodového paneláka už nedočkavo postával chlapík v teplákach a tričku. Milan šiel pomalým krokom a fajčil.
„Už ste tu? To je výborné. Ja som Ivan Bielik, domovník. Poďte! Rýchlo.“
„Len pokojne. Čo sa deje? Máte v suteréne potopu?
„To nie, ale...“
„Tak horí?“
„Ani to.“ odvetil prekvapený domovník. Vyzeral, akoby si dal energetický nápoj predtým, ako si chcel zabehať a teraz nevedel, čo so sebou a všetkou tou nahromadenou energiou.
„Tak pokoj! Dofajčím a ideme na to. Nechcete predsa, aby som vám zadymil celú chodbu.“
Športovec zavrel ústa a prešľapol z nohy na nohu. Nasledovala minúta, počas ktorej sa domovník, Ivan Bielik, ošíval ako pes, ktorého hryzú blchy.
„Kriste, chlape, to ste stále taký nedočkavý?! Veď už idem.“ Milan odhodil špak kamsi na trávnik.
„Tak čo to tu máme?“ Šachta bola pod schodiskom hneď vedľa výťahu. Veľký železný poklop bol otvorený a odhaľoval malý rebrík, obalený pavučinami a svinstvom, o ktorom Milan radšej nechcel nič vedieť. Z otvoru sa valil zvláštny zápach.
Vedľa stál chlap v montérkach s bielou nášivkou Deratizácia – zabijem všetko, čo má viac ako dve nohy.
„Tak môžeme?“ opýtal sa športovec a chlap v montérkach prikývol.
„To pôjdeme všetci?“ Milan položil brašňu na dlažbu. Hlasno zarinčala.
„Ono ide o to, že neviem presne, kde je problém. Ako môžete cítiť, asi tam bude aj niečo zdochnuté a máme podozrenie, že hlavný ventil prepúšťa. Tak som myslel, že vyriešime všetko naraz.“
„Tak to ste myslel zle, milý pán. Keď tam je zdochlina, ja tam nejdem.“ Milan si založil ruky na prsia.
„Nechcem dostať nejaké svinstvo. Boh vie, ako dlho to tam už hnije.“
„Pokoj,“ odvetil deratizér, „jediné čo môžete dostať sú vši. A na to tu mám toto.“ Z vrecka vybral malý sprej a začal s ním na Milana striekať.
„Fuj, do riti, čo je to?“
„Tak a teraz nedostanete ani tie vši.“
„To vám teda ďakujem.“
„Nie je začo.“
„Veľmi vtipné.“ odvetil podráždene Milan.
„Takže?“ Športovec už zas prešľapoval z nohy na nohu.
„Až po vás, ukázal Milan k otvoru.
Všetci traja pomaly zliezli do šachty. Pod blokom bol hotový labyrint. Úzke chodby sa rozchádzali a zase spájali. Steny boli drsné s ostrými betónovými výčnelkami. Vyzeralo to akoby ich niekto ručne vysekával z veľkého kusu betónu. Čo bolo samo o sebe absurdné.
Jediné svetlo prichádzalo z otvoru, ktorým sem vliezli. Našťastie mal deratizér veľkú halogénovú baterku. Pomaly, čupiačky sa posúvali úzkymi chodbami ďalej.
Jedna vľavo, dve vpravo potom rovno, alebo to boli dve... Milan mal zvláštny pocit, ani nevedel, prečo sa snažil zapamätať si cestu.
Podlahu tvorila vrstva prachu a špiny. Vzduch bol nehybný, hustý a smradľavý. Bol to zvláštny kyslasto sladkastý puch, ktorý škriabe v hrdle a obaľuje vám jazyk.
„Fuj, to je smrad, čo to je?“ Domovník mal tepláky celé od prachu.
„Neviem presne.“ deratizér bol zjavne nesvoj.
Pod nohami mu niečo začvachtalo.
„Och, čo je to?“ Milanovi sa to prestávalo páčiť.
Už vedel, že pocit, ktorý sa mu javil zvláštny, bol vlastne úplne normálny a známy. Bol to strach. Strach vo svojej najsurovejšej podobe. Zvieral mu žalúdok a jemne hladkal zátylok. Takmer na ten des úplne zabudol. Ale spomenul si. Bola to hrôza, ktorú poznajú deti, keď sa v tmavej izbe odrazu ozve vŕzganie dverí.
Milan mal zreničky rozšírené a pohľadom preskakoval z jedného tieňa na druhý. V každej bočnej chodbe očakával žiariace červené oči zmutovanej krysy, bažiacej po jeho krvi. Musím prestať slopať. pomyslel si podráždene.
„Vyzerá to ako... sliz.“
Malá vrstva... čohosi, čo mala konzistenciu hustého pudingu, bola všade. Zmiešala sa s prachom na zemi a obaľovala dokonca aj steny.
„Fuj, to je otras.“
Ten odporný sladko kyslý zápach bol takmer neznesiteľný. Milan si musel odpľuť, aby zbavil pachuti na jazyku.
„Kde je ten ventil?“
„Mal by byť tuto za rohom, vpravo.“
Ako deratizér kýval baterkou tiene skákali z jednej steny na druhú, neustále menili tvar. Rástli a zas sa strácali. Milan by mu ju najradšej otrieskal o hlavu. Žalúdok mu drvila železná päsť a nervy mal napnuté k prasknutiu. Presviedčal sám seba, že to nie je možné, ale stále viac a viac si uvedomoval, že sa v tej prekliatej podzemnej kobke všetko hýbe.
Deratizér zabočil a zastal.
„Čo je? Prečo nepokračujete?“ Milan tu nechcel byť ani o sekundu viac, ako musel. Už ľutoval, že sa na to dal. Celé toto miesto bolo zvláštne. Nie! Zvláštne je slabé slovo, toto miesto bolo úplne šialené. Sliz obaľoval aj strop a pomaly odkvapkával na zem. Milanovi sa po chrbte lial studený pot. Už bol pod blokmi, ale len tu si priznal, že sa bojí. Stále mal dojem, že ho niekto sleduje. A k tomu ten smrad.
Najradšej by toho idiota, domovníka, zabil. Ubil by ho hasákom. Áno! Uškrnul sa. To by šlo, jedna poriadna rana medzi oči a je po všetkom a potom toho druhého. Vytrhnem mu tú sprostú baterku a rozmlátim mu ňou lebku.
Chlap v montérkach vzdychol. „Toto musíte vidieť.“
Milan sa otriasol. Uvedomil si, že má pravú ruku v brašni a v dlani zviera hasák. Rýchlo ho pustil a pretrel si spotené čelo.
Všetci traja sa nasúkali do úzkej chodby a neverili vlastným očiam.
Hlavný ventil nebolo vidno. Ani stenu za ním. Všetko obaľoval sliz. Obrovská hromada odpornosti, ktorá sa tlačila v rohu a vypĺňala celý priestor medzi stenami až po strop. Deratizér na to posvietil.
Zelenožltá masa bola posiata malými vredmi, ktoré vyzerali, že každú chvíľu vybuchnú a vyvrhnú svoj nechutný obsah okolo seba. Smrad bol neznesiteľný. Domovníka naplo.
V hromade zelenožltej masy bolo ešte čosi. Čierne, sivé, biele, chumáče srsti. Museli ich byť desiatky.
„Tak už vieme čo tu smrdí. Krysy, potkany, mačky. Teda to, čo z nich zostalo.“
Deratizér sa nešikovne otočil k vodárovi. „Moja práca tu končí. Teraz poriešte ten priepust na ventile.“ uškrnul sa.
„Si robíte srandu? Veď ho ani nie je vidno! A ako, že vaša práca tu končí? Pekne to odstráňte, aj s tými zdochlinami!“
„Zdochliny odstránim, keď vy odstránite ten hnus okolo, lebo ten sliz je zjavne z toho, ako sem presakuje voda.“
„Ale do riti, aký ste vy odborník!“ rozčúlene odvrkol Milan. Pravú ruku mal opäť v koženej brašni. V hlave mu vírila jediná myšlienka. Zabijem ťa!
„Vieš čo...“ odrazu niečo zabublalo.
Všetci sa otočili. Masa sa pohla.
„Do riti, čo to bolo?“ domovník sa tlačil späť.
„Pokoj, to sú len plyny z hnijúcej zdochliny.“
„Nie, to bolo niečo iné!“ Bielik sa rozhodol. Neostane tu už ani minútu! Strach ho opantal. V tme sa šúchal o stenu, snažiac sa dostať od toho, nech to bolo čokoľvek, čo najďalej. Rukáv mal celý zaslizený a navyše si oškrel lakeť o hrubé výčnelky na stene. Krv mu kvapkala priamo do toho hnusu na zemi.
„Ach! Musím ísť do nemocnice! Musím okamžite dostať...“ Bielik hľadel na zem. Na prach, červené kvapky krvi, ale hlavne na sliz. Malé hromady, do ktorých kvapla krv, sa začali formovať. Spájali sa a vytvárali čoraz väčšiu masu.
Ozvalo sa ďalšie bublanie nasledované odporným mazľavým zvukom. Milana zamrazilo. Pozrel sa na tú horu v rohu a vytreštil oči.
Ono sa to pohlo! Skutočne sa to hýbalo! A ich smerom!
Skôr ako stihol vykríknuť, deratizéra, ktorý bol tomu otočený chrbtom a díval sa na kričiaceho domovníka, to dostalo. Zalialo ho to. Vcuclo a obalilo ako piškótu v pudingu. Vtiahlo ho to tak silno, až mu pritom spätnom pohybe vypadol z vrecka sprej proti všiam.
Načiahol ruky v snahe sa niečoho zachytiť. Milan mu zovrel predlaktie a chcel ho vytiahnuť, ale v slize a prachu mu podkĺzli nohy. Muž v montérkach poslednýkrát vykríkol.
Bublina z jeho úst uviazla v zelenožltom hnise a znehybnela rovnako ako on.
Chvíľu tak ostal. Ako komár uväznení v jantári. Následne sa začal roztekať. Jeho tvár sa zmenila na kašu, oko mu vykĺzlo z jamky a pomaly sa šmýkalo niekam preč. Koža šla za ním. Baterka sa ešte chvíľu pretáčala, kým narazila do steny. Svietila do stropu a dodávala podzemiu ešte desivejšiu atmosféru.
Tiene šaleli. Milan kričal a šúchal sa rýchlo preč. Drgol do domovníka, ten prepadol do vedľajšej chodby a natiahol sa, aký bol dlhý.
Hromada, v ktorej zmizol deratizér, sa začala formovať. Vyrastali z nej výstupky, ktoré neustále rástli a naťahovali sa ako chápadlá chobotnice. Jedno šmátralo po domovníkovi a obalilo mu ruku. Ďalšie šlo po Milanovi. Tá hora hnisu mala viditeľne hlad.
Milan v poslednej chvíli schmatol zo zeme malú bombičku so sprejom a z vrecka vybral zapaľovač. Zapálil plamienok a začal doňho striekať obsah spreja.
Hystericky sa rozosmial, keď sa chápadlo pred ohňom stiahlo. Malý plameňomet fungoval!
Chvíľu. Nanešťastie bol sprej takmer prázdny.
Milan kričal a štvornožky sa siapal von zo šachty. Nezastavili ho ani prosby o pomoc od domovníka, ani jeho preklínanie a následné chrčanie. Keď stíchol Milan sa už štverhal po malom rebríku von. Našťastie na sebe nemal žiadny sliz. Ten sa pri jeho panickom úteku zmiešal s prachom a špinou zo zemi a odpadol.
Milan utekal.
Zavrel a zamkol dvere v kancelárií. Zhodil zo seba špinavé tričko a nohavice, vybral zo skrine čisté a nalial si pohárik. Pár minút sedel na drevenej stoličke a hľadel na zamknuté dvere. V roztrasenej dlani zvieral prázdny pohár.
Keď vypil poslednú kvapku a hlava mu padla na stôl, tesne predtým, ako upadol do sladkého, vykupujúceho bezvedomia, začul z umývadla tiché bublanie a zacítil zvláštny pach. Odporný, kyslasto sladkastý, pach slizu.

marcus

marcus

Diskusia

Zemoneo
Paráda, nemám takmer čo vytknúť. Začiatok bol dobre napísaný, zoznámili sme sa s postavou a vôbec to nenudilo. Koniec sa mi zdal trochu rýchli. Ale pekne. Atmosféra a napätie prichádzali pomaličky a tak to mám rád. Vypísaný štýl. Trafil si sa mi do vkusu. Jedna z naj akú som tu čítal. :)
31.01.2015
Zemoneo
škoda že sa nedajú editovať vlastné komentáre
31.01.2015
Milan Smolka
Dal som 10 a taktiež nemám čo vytknúť. Svelo napísané aj keď na mňa bol ten začiatok pridlhý. Koniec mal príliš rýchly spád ( chcel som sa báť trochu dlhšie :-)
31.01.2015
zuna
Určite jedna z nadpriemerných poviedok, minimálne tu na scifi.sk. Tá časť v pivničných priestoroch bola dobrá, páčila sa mi pasáž s myšlienkovými pochodmi a hasákom. Áno, bola som tam, videla som v slabom svetle ten sliz, z ktorého trčali kožúšky zdochlín, brrr! Ale ... sklamalo ma, že úvod bol zbytočný, nesúvisiaci s príbehom, samoúčelný. Mal nám predstaviť hlavnú postavu. Okej. Ale to, čo nám z nej ukázal (životom sklamaný chlapík so zlomeným srdcom so sklonom k alkoholizmu) sa v logike príbehu vôbec nevyužilo. Stále som čakala, že to tam akosi zarezonuje, že sa ten kruh uzavrie, nech si spomenie na svoju manželku na jej projekt s odpadkami, niečo... hocičo... . No a potom je tu ešte jedna vec, ktorú by som hneď a zaraz vyškrtla - tá fraška so sprejom na vši. Asi to je otázka vkusu, ale na mňa to pôsobilo ako ľadová sprcha, a pritom ostatné dialógy boli napísané svižne, autenticky...7
01.02.2015
Zemoneo
Heh mne sa zas tá prvá polovička páčila viac ako druhá. Je pravda, že z pohľadu tohto príbehu bola asi zbytočná, ale aj tak. Ako čitateľa ma zahriala pri srdci, pretože to bolo jednoducho veľmi dobre napísané a kvôli nej som ti dal tú deviatku.
02.02.2015
marcus
Vďaka za komenty :)
Zemoneo, Milan: som rád, že sa vám príbeh páčil.
Zuna: Áno. :) nebolo to prepojené a bolo by fajn keby bolo. Ale keď som to písal, páčilo sa mi to tak ako to je a nemal som chuť to niečím na silu spájať. Dnes by som to už asi prepojil :)
fraška so sprejom, myslíš tú časť keď ho ním deratizátor a postriekal? :)
02.02.2015
zuna
To,to. Scénka ako vystrihnutá z relácie Uragán pred 15. rokmi :p
02.02.2015
marcus
Až tak? :)) . Tak čo už.
02.02.2015
jurinko
Podla mna bol ten uvod prilis dlhy. A akysi nemastny-neslany (ked nieco zadupem do prachu, tak sa na to "kurva vystim", nie "vymocim" ;-) ). Opis slizu bol fajn, ale skoda, ze tam to aj skoncilo, chcelo to viac. Nohy tomu podkopali tiez gramaticke chyby. Za mna jemny podpriemer. Dal som 5
02.02.2015
Nadalan
Pri čítaní poviedky som si robila poznámky. Po dočítaní som mala toto: bude hrozba krematória použitá neskôr? má manželkina práca dôležitý význam pre príbeh? bude Edo požadovať vrátenie požičaných peňazí? Poviedka bola výborná, atmosféra zaujimavo popísaná. Rada si prečítam niečo ďalšie. Len škoda, že "zbraň visiaca na stene nevystrelila".
02.02.2015
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.