Spomienky

Jou sa stratí vo vesmíre. Nájde na planéte Xorax Z59 nový domov? Prvá poviedka tejto autorky na našom serveri.
Filmová história scifi
Náhle som sa zobudil na pocit zimy. Ležal som na operačnom stole a snažil som sa spomenúť si čo sa stalo. Nešlo to. Cítil som sa ako Frankenstein keď ho stvorili: bez spomienok, bez minulosti, bez identity, stvorený len tak zo smiešneho pokusu. Nemal som čo robiť a tak som začal skúmať okolie. Operačná sála bola prázdna, bez okien a z jednými dverami dvermi. Bola plná chyrurgyckých nástrojov a prístrojov. Teoreticky bola rovnaká ako tie ostatné až na to že tam vládla desivá atmosféra. Napadlo mi že by som po svojej minulosti mohol pátrať medzi ľuďmi. Odpojil som sa od prístrojov a vyšiel som zo sály. Len čo som otvoril dvere začal pípať alarm, ale mňa zaujalo niečo iné. Za dverami nebola chodba ako v nemocnici, ale bola tam príroda. Stromy ma jednej strane boli zasnežené, v pravo od nich boli stromy zo zelenými pukmi, vedľa bola úzka hrboľatá cestička, v pravo od nej boli listy na stromoch živé a nádherne zelené a na samom konci sa listy hýrili rôznymi farbami. Cítil som sa ako v raji kde sa ročné obdobia nestriedajú jednoducho ,,žijú“ vedľa seba. Vhĺbil som sa do vlastných myšlienok, keď v tom ma niekto chytil a pevne mi pritisol ruky na chrbát. Snažil som sa otočiť hlavu a zistiť kto to je ale videl som iba čierne brčkavé vlasy okolo oblej tváre. Nevidel som však tú tvár iba jej pravý rys. Tá osoba ma viedla späť na lôžko. Až keď som si sadol zviazala mi ruky a ja som sa jej mohol pozrieť do tváre . Bol to muž. Mal hranaté okuliare oblú tvár a nepresvedčivý úsmev. ,,Prečo sa nám, presnejšie, prečo sa mi pokúšate ujsť?“ spýtal sa škrekľavým hlasom. Pochopil som že ma berie ako jeho právoplatný majetok, alebo skôr ako cvičenú opičku. Vedel so že tento muž ma bude klamať aby si ma udržal pri sebe. ,,Ja som sa len chcel pozrieť čo je za dverami.“ čakal som na jeho klamstvo. ,,Aha.“ Zamyslel sa. ,,Dobre, som rád že sme si to ujasnili. Mimochodom som Albert a spravím pre vás čokoľvek“ túto vetu som očakával. ,,Čokoľvek??“ spýtal som sa nedôverčivo. ,,Čokoľvek.“ Povedal znovu stým nepresvedčivým úsmevom. ,,Chcel by som sa pozrieť von.“Povedal so a v hlave som už kul plán na útek. ,,Dobre ale musíte byť o mňa pripútaný.“ Povedal Albert a touto vetou zamkol moje únikové plány a kľúč od nich hodil ďaleko do rieky. Môj útek bol len irónia. Vyviedol ma von a ja som znova pocítil ten pocit. Pocit istoty, bezpečia a nadprirodzenosti. Albert asi pocítil pravý opak toho čo som cítil ja. Oči sa mu zužovali ako keď vidíte nenávidenú osobu. Začal sa správať akosi neisto. Ja som to využi a chodil som stromu k stromu, obchádzal ich a dotýkal sa ich. Albert sa však ťahal od stromov preč. Z mne neznámych dôvodov sa začal špárať v putách. Moje puto sa uvoľnilo a ja som z neho vytiahol ruku. Utekal som ako najrýchlejšie sa dalo. Albert sa však pusti za mnou. Ani neviem ako ale po chvíli som sa ocitol v strede mesta. Obzrel som sa dozadu či ma Albert ešte sleduje no zazrel som len jeho tieň ktorý sa strácal medzi stromami. ,, Asi sa bojí civilizácie.“ pomyslel som si ale ďalej som Alberta neriešil. Začal som sa obzerať okolo seba a z ničoho nič sa mi vynorila spomienka: bolo to mesto podobné tomuto až na pár rozdielov: v tamtom meste sa cestovalo autom, hromadnou autobusovou či vlakovou dopravou, školy boli z nepriehľadných panelov a žiaci v nich sedeli a poslušne sa učili. Ale v tomto meste jazdili ľudia lietajúcimi taniermi, autobusy či vlaky nahradila rúra v ktorej sa ľudia posúvali pomocou tlaku, školy boli priehľadné v ktorých si žiaci robili čo sa im zachcelo a učitelia poslušne sedeli a pozerali sa na nich. Ale aj keď ľudia mali lietajúce taniere chodili pešo. Nebolo ich viac ako päťdesiat. Zamyslel som sa nad tým čo som práve videl. Takto zamyslený som omylom vrazil do ženy ktorá sa očividne nikam neponáhľala. Spadol som na zem čo mi bolo divné pretože som čakal presný opak. ,, Prepáčte. Ja som vás nechcela zhodiť na zem. Moja chyba.“ Tvárila sa síce zmetene, ale milo a prívetivo. ,,Nie, je to moja chyba. Ja som sa zamyslel.“ Povedal som a dvíhal som sa zo zeme. To ju však zarazilo. ,,Prepáčte nechcel som vás uraziť.“ rýchlo som sa spamätal. A znova sa mi vynorila krátka spomienka: jazdili v nej autá a na chodníku sedela mladá žena úplne podobná tejto. A ja som jej pomáhal vstať. Mala presne taký istý úsmev ako táto ktorá ma práve zhodila na zem. ,,Prepáčte ste v poriadku?“ bola to otázka v ktorej bolo cítiť povrchnosť. ,,Áno, samozrejme,“ povedal som jej s tím istím tónom v hlase ,,len som sa zamyslel.“ ,,Prepáčte ale musím sa ponáhľať.“ Povedala a neisto odkráčala preč. Začal som sa prechádzať po meste a cestou som sa zastavil pri stĺpe s oznamami a jeden som si prečítal:
11.16.3429 sa na planéte Xorax z59 v meste Inkantatem v budove národného zväzu uskutoční divadelná hra: moja budúcnosť. Začiatok o 15:15 hod. Vstupné 28 piesočných mincí.
A zrazu len záblesk svetla a to dievča ktoré sedelo na zemi, tam bolo znova. Plakalo. Stálo pri oznamovacej tabuli a hovorilo: ,, Dávaj na seba pozor a rýchlo sa vráť späť.“ hovorila mi. ,,Neboj sa.“ Povedal som jej zo súcitom v hlase. Náhle som si uvedomil čo sa práve stalo. Šiel som ďalej a sadol som si na blízku lavičku. ,,Musím si to zhrnúť.“ zamyslel som sa. ,,Takže, nie som odtiaľto, mám priateľku a niekam som odišiel. Ďaleko od nej.“ Cítil som sa ako nechcený a strašne som sa túžil vrátiť domov. V hlave som si stále opakoval zhrnutie spomienok. Šiel som neviem kam a neviem kadiaľ . A prišiel som až kdesi na koniec mesta. Za mnou stála žena s malým chlapcom. ,,Tu sa stretáva slnko a mesiac. A za tamtú čiaru nesmieš prejsť“ povedala mu. V hlave mi dunelo. ,,Nesmieš prejsť, nesmieš prejsť.“ Záblesk a: dvaja kozmonauti v skafandroch kričia: ,, Tam nesmieš prejsť! Stoj!“ náhle som si uvedomil jednu šokujúcu vec: som kozmonaut. ,,Vynorili sa mi celkom zaujímavé spomienky“ povedal som si po chvíli. ,,Takže som kozmonaut ktorý sa stratil vo vesmíre.“ Uvedomil som si že je to dokonalý príbeh ale zároveň pravda, ale taktiež som si uvedomil že sa na zem pravdepodobne nikdy nevrátim a keď sa to tak vezme celkom sa mi tu zapáčilo. Našiel som si byt a prácu a onedlho sa zo mňa stal spisovateľ roka. Neviem čo viac by som si mohol priať. Jedine ak vrátiť sa späť na Zem...

karolína

karolína

Diskusia

Spacer
No, každý musí začať nejakou tou prvotinou, ale zásadná vec: Odseky. Tie pomáhajú robiť poviedku prehľadnejšou. Ďalšia dôležitá vec: Čiarky. Či sa to niekomu páči alebo nie, bez nich to v slovenčine jednoducho nejde. A ďalšia vec: Pozor na gramatické chyby! "Chyrurgia" sa píše "chirurgia", takže ak čitateľ vidí takéto chyby (to nebola jediná), môže ho to odradiť hneď na začiatku. Inak prajem veľa úspechov v ďalšom písaní... (LOL)
26.11.2011
Culter
Mňa zarazilo ako prvé, prečo si Karolína písala o hlavnom hrdinovi ako o ŇOM a nie o NEJ? Veď aj ženy môžu byť kozmonautky. Ja by som sa bál písať ženskú postavu. Totižto, vcítiť sa do myslenia druhého pohlavia je pre mňa hrozitánsky ťažké. (čítaj nemožné :)) Poradím ti, čo tu poradili aj mne. Napíš poviedku, pár dní ju nechaj dozrieť, potom si ju prečítaj, uvidíš, koľko chýb po sebe nájdeš a koľko z poviedky ti bude prekážať, takže to zmeníš. Ak nie si v gramatike celkom doma (ako ja) daj si ju skontrolovať niekomu, kto je. Veľa zdaru.
27.11.2011
B.T. Niromwell
Osobne si nemyslím, že by tu bol problém s vžívaním sa do postavy, ktorý by sa dalriešiť tým, že by bol písaný z pohľadu dievčaťa, na takomto mikropriestore o nejaké psychopochody, ktoré by ukazovali drastické rozdiely medzi mužom a ženou ani veľmi nešlo. Skôr by sa to dalo riešiť niečo iné. Prvá vec: jeden odsek vždy poteší, ale nie, keď obsahuje niekoľko priamych rečí a asi 50 riadkov - to k formálnej stránke. Po gramatcikej - čiarky nikto nikdy nemal rád, ale vydavatelia, žiaľ, áno. Ak budeš písať ďalej, určite si ich všímaj. A myslím, že by si mohla, písať vieš, ale chce to ešte niečo, cítiť tu takú "mladícku" autorskú nevyrovnanosť.
27.11.2011
B.T. Niromwell
ťažko sa to presne pomenúva, čo robí rozdiel medzi poviedkou začiatočníka a dobrou poviedkou, ale určite sú to vety typu: Teoreticky bola rovnaká ako tie ostatné až na to že tam vládla desivá atmosféra. Ďalšia vec je, že takéto poviedky znejú, akoby ich autor prečítal a nám prerozprával, ako mu v danom momente huba narástla. Chce to viac premyslieť námet a dať mu nejakú formu typu úvod, jadro, záver a dať čitateľovi niečp, hocičo, aby si čitateľ nemyslel, že postava je debil, keď sa z ničoho nič začne hrať s putami a tak si oslobodí väzňa. Ale inak stobodov za zakončenie: Našiel som si byt a prácu a onedlho sa zo mňa stal spisovateľ roka. - to fest stálo za to:)
27.11.2011
Culter
To s tým vžívaním som myslel napríklad do niečoho s väčším rozsahom. Šaňo a kde je nejaký krásny a vymakaný obrázok k poviedke? Hááá? :)))
28.11.2011
jurinko
Velmi nevypisane. Myslienky ti skacu ako splasene blchy, prirovnania su zle, strasne casto sa vyjadrujes o veciach, o ktorych nemozes vediet (citil som sa ako Frankenstein - odkial vies, ako sa citil?), resp. o ktorych dovtedy nevedel citatel (po chvili som sa ocitol v strede mesta - pred chvilou si bol v nejakej cudnej zahrade). Strasne to vyrusuje. Pouzivas hovorovu rec (ako povedala Niromwell), nie literarny jazyk. Je to neucesane a nema to literarnu uroven, ktoru by to malo mat. Odporucanie je jednoznacne: Vela citaj, vsimaj si, ako autori tvoria vety, co v nich hovoria, co v nich nehovoria, ako to hovoria/nehovoria, a co to v citatelovi vyvolava. Pisanie literarnych diel je ako malovanie obrazu do mysle citatela, pouzivas jazyk uplne inac, nez ked ho pouzivas iba na prenos informacii v beznom svete. ...
28.11.2011
jurinko
[pokr.] Toto si vela vsimaj, zistis, ze to o spisovatelovi roka je uplne nechcene smiesne a budes schopna aj vysvetlit niektore veci, pretoze sa nad nimi budes musiet zamysliet, aby si ich vedela lepsie sprostredkovat citatelovi (preco v tej zahrade "zili" rocne obdobia vedla seba? kto boli postavy? co sa tam vlastne dialo?). Ked budes vela citat, a nie si uplne nemehlo, tak ti to aj pomoze v gramatike. A ked dokazes uvidiet jazyk ako stetec a farby, mozes sa pokusit nieco aj sama namalovat. Dovtedy radsej pockaj, aby si nebola znechutena, ze su ohlasy na tvoje diela negativne. Mas pred sebou vela prace a dlhu cestu. Drzim palce. Dal som 1, dufam, ze to raz bude o nulu viac :-)
28.11.2011
Arcey
Takže ak môžem, poradím aj ja ale asi sa budem iba opakovať. V prvom rade skús veľa čítať. Poviedky, knižky. Všimni si akú majú štruktúru, ako sú členené, ako sa oddeľujú odseky, priama reč. Skús si vyhľadať na stránke http://www.vimka.sk návod na odstránenie základných chýb. Je to tam celkom dobre opísané. Ďalej si všimni a zamysli sa nad jednotlivými opismi, charakteristikami, dejom, dialógmi. No a teraz sa idem opakovať: odseky sú zlé, takmer žiadne, písať o hrdinovi opačného pohlavia síce v mikropoviedke nie je zlé, ale skús písať hlavne o sebe, pretože o ženách, dievčatách poznáš oveľa viac ako o chlapoch, chalanoch aj keď sa nebavíme o skúsenostiach s nimi. Vždy je ťažké písať o niečo, do čoho sa sám autor nedokáže vžiť.
28.11.2011
Arcey
<pokračovanie> Ďalej, nápad, nie je zlý, ale je prvoplánový, skús sa s ním pohrať, nechať ho odležať a vrátiť sa k nemu neskôr a uvidíš, aké zmeny v ňom spravíš. Prajem veľa zdaru a nezabúdaj písať, písať a písať, iba tak sa zlepšíš, samozrejme ak máš chuť.
28.11.2011
Juraj Búry
Všetko tu bolo už povedané... ale ten námet má potenciál. ;)
29.11.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.