Doviedol ma až na en cintorín. Otvoril som malé dvierka, a vošiel som dnu. Odrazu ma naplnil taký príjemný pocit, zohrial ma od tej ukrutnej zimy. Bolo to úžasné. Cintorín je obyčajne odporné miesto. No tentoraz nie!
V zemi, ktorá je už dnes takmer zabudnutá, sa odhráva jedna z veľkých bitiek medzi rytiermi Svetla a Tmy. Kto bude víťaz a kto prehrá? Kto získa rozhodujúcu prevahu, dobro či zlo? Alebo budú obe strany vyrovnané?
Komisárka Tatiana Dmitrievna cestovala vlakom EUROCITI do kúpeľného mesta Dnepropetrovsk na dovolenku... Dostala totiž poukaz na kúpeľnú liečbu za kvalitnú prácu a vyriešenie závažného prípadu brutálnej vraždy vysoko postaveného politika. Nebohý skončil s podrezaným hrdlom, vylúpnutými očami a vyrezaným nápisom KUULK na hrudníku.
Ako každé ráno, bolo pochmúrne. Vydal som sa cestou osudu. Cestou do Bristolu. Tam na mňa čakala moja prvá úloha. Nebol som nervózny, len som mal strach. Strach bol jeden z najnebezpečnejších pocitov vo svete nemŕtvych.
Z úvah ma vytrhol fakt, že ma tretí oživený mŕtvy prelomil v páse budzogáňom a následne tlakovým kopom na hruď poslal do nevyžiadaného salta vzad. Ešte som zaregistroval ako žena obskakuje Zeldomyra s dvoma štíhlymi čepeľami v rukách a snaží sa ho naporcovať, gróf z dvoch automatických zbraní zahŕňal bojovníka olovom.
Ďalšie pokračovanie poviedok Ten, ktorý neplakal a Začiatok Cesty.
Mesiac osvetľuje malú spálňu. Na posteli sa pod perinou nejasne črtajú obrysy ľudskej postavy. Chvíľu len tak nečujne visím vo vzduchu. Vnímam zvláštnu vôňu cudzieho domu, pravidelný dych spiaceho človeka pod perinou, jeho telesné teplo.
Musel to poznať podľa jej strnutia, pretože opäť jediným, plynulým pohybom vytiahol meč. Ale keď chcel otvoriť ústa, zarazila ho. Niečo ako vzdych, temný vzdych, preletelo podzemím, vibrujúc v hline, vibrujúc v kameni, a niečo sa zachvelo v hlbinách jej žíl a kostí.
V momente ako som periférne videl, že tučniakova ruka pomaly vychádza z miesta kde asi čakala pripravená zbraň som obojručne z pod kabáta tasil a plynulým pohybom sa otočil k dvojici čelom. Pištole svorne zaštekali svoju ódu smrti, dvojica proti mne nemala šancu už od samotného začiatku.
Pokračovanie poviedky {a,http://www.scifi.sk/poviedky/?s=1529,Ten, ktorý neplakal}.
René ani nevnímal, že niekoľkonásobné prekračuje povolenú rýchlosť, úpenlivo totižto niečo hľadal v priehradke: - Doparoma, kde je to Kenzo... - silný parfum bol preňho asi jedinou ochranou ako sa brániť pred zápachom mŕtvol. Nakoniec ho objavil pod sedadlom spolujazdca, rýchlo na seba prskol pár kvapiek a len tak-tak stačil šmykom zahnúť na príjazdovú cestu pred arcibiskupský úrad.
Tak, ďalšia poviedka... Tentokrát som si istá, že je to fantasy :) ... a ešte niečo... je dokončená... možno to tak na prvý pohľad nevyzerá... ale skutočne je... :)
Naše auto, s ktorým sme noc čo noc vyrážali o polnoci do ulíc posledné dva roky aby sme dozreli na záujmy mesta, sme vždy po službe nechávali v starých skladoch, ktoré mesto prerobilo na celkom bezpečné parkovisko a pracovné priestory pre ľudí ako som bol ja a Dávid.
Dívka se silně přitiskla ke svému muži. Ano, on byl příčinou jejich neštěstí, a přece byl pro ni drahý jako sám život. Vyvrhel. Slovo, které začali oba nenávidět. Slovo, se kterým se museli naučit žít.
Dobré ránko, hovorím si ešte v duchu, keď som rozlepil oči ešte ležiac v posteli. To včera musel byť zase flám. V hlave mi hučí ako na vlakovej stanici. Okolo mojej postele bordel jako v tanku.
Čosi jej vravelo, že sa jej to nebude páčiť. A mala pravdu. V živote videla veľa oblôh, dokonca aj takú, na ktorej nebolo zhola nič. Ale to, čo videla teraz, proste ignorovalo všetky jej doterajšie poznatky o fungovaní sveta. Ako inak by ste chceli vysvetliť, že na oblohe sa pomaly točili obrovské ozubené kolesá?