Reného nadránom prebudil ostrý, opakujúci sa tón. S námahou rozlepil unavené oči a intuitívne otočil hlavu smerom na modro blikajúci videokom:

- Prijať, - na displeji sa nakrátko objavilo logo metropolitnej polície a vzápätí ho vystriedala tvár dispečerky:

- Kapitán Gabriel, máte pohotovosť, závažnosť stupeň jeden, vražda v arcibiskupskom úrade. Doktor a chlapci z labáku sú už na mieste, čaká sa na vás. - Muža na posteli akoby ani naliehavý tón Lindinho hlasu nevyviedol z miery. Nezaujato hľadel do stropu a v mysli si premietal dávno stratené príjemné chvíle s dispečerkou.

- Kapitán, vnímate ma?

- Áno, Linda?

- Toto je vážne. Arcibiskupa zavraždili, major besní, chce aby ste sa tomu zvlášť venoval.

- Hm, kapitán, prečo tak formálne? Čo sa stalo s tvojím mackom?

- ... - videokom pohasol. Keby to bol telefón, Linda by riadne tresla slúchadlom.

- Vidíš Elvíra, ženy tie neodpúšťajú, budú ťa dusiť v tvojich chybách, kým sa... hm, vlastne aj potom. - Poškrabal čiernu mačku za ušami a dorazil poslednú plechovku zvetraného piva. Naslepo zašmátral po džínsoch a posadil sa na posteľ. Pomaly sa obliekol, z nočného stolíka zobral kľúče od auta a vypadol. Potom si spomenul na Elvíru, a tak sa vrátil. Doplnil do misky mlieko a otvoril mäsovú konzervu. Pri odchode chlapsky na ňu mrkol a dal jej zbohom na celý deň.

Nissan GT-R reval prázdnou dvanásťprúdovou magistrálou. Jediným koho rušil, boli upratovacie čaty a šoféri minimalisticky pojatých pikapov, ktorí roznášali tovar do už takmer vyhynutých maloobchodov. René ani nevnímal, že niekoľkonásobné prekračuje povolenú rýchlosť, úpenlivo totižto niečo hľadal v priehradke: - Doparoma, kde je to Kenzo... - silný parfum bol preňho asi jedinou ochranou ako sa brániť pred zápachom mŕtvol. Nakoniec ho objavil pod sedadlom spolujazdca, rýchlo na seba prskol pár kvapiek a len tak-tak stačil šmykom zahnúť na príjazdovú cestu pred arcibiskupský úrad.

Hadi už čakali nalepené na bráne. Radový policajt spoznal kapitánov športový veterán a odtláčal pijavice od mreží. Telá mikrofónov, diktafónov a zvedavých kamier mu dopadali na okná ako krúpy počas prudkej letnej búrky, lenže zbytočne, René nič nevedel. Otvorenou bránou sa pretlačilo zopár ambicióznych novinárov, ale stráž bohabojných cirkevných hodnostárov a policajtov rýchlo a pomerne kruto votrelcov spacifikovala.

- No konečne, pán kapitán, meškáte, mali by ste zvážiť kúpu poriadneho auta, tá vaša takpovediac starožitnosť už očividne dosluhuje.

- Nechaj si tie poznámky, Karol, pre svoju starú a radšej poďme k veci. Spal som dve hodiny, nemám náladu na tvoje strojené vtipy.

- Hohó, ktosi je tu nevrlý, kedy si si naposledy vrzol, čo? - René si útržkovito spomenul na rusovlásku z eskortnej služby z pred včera a zahryzol si do pery. Doktor bol fajn, ale mal úchylku cítiť sa dobre práve vtedy, keď všetci ostatní mizerne. Bolo skoro až divné, že jeho hubu stále zdobili krásne porcelánové zuby. - A čo Linda? Nechýba ti? Páni, to bolo jediná baba, čo si ťa omotala okolo prsta. -

- Linda je minulosť, tak pán doktor, čo sa tu stalo? - dvojica vysokého, štíhleho chlapa a malého, guľatého otravu vošla do miestnosti, do ktorej by sa vošiel kapitánov byt hneď trikrát. Steny obložené čerešňovým drevom, karmínové závesy zakrývajúce obrovské štvormetrové okná, nábytok čalúnený tmavočervenou látkou a uprostred protiľahlej steny obrovská posteľ s baldachýnom s vyšitým náboženským motívom. V arcibiskupovej spálni sa zastavil čas, odolal móde mať všetko z plastu, potom z lešteného kovu a nakoniec i stále modernému trendu mať všetko pripojené na internet. Všetko tu bolo ako pred pár storočiami, podmaňujúce, mystické, ale aj staré a ťažkopádne ako cirkev sama.

- Obeť, Jozef Potocký, vek 63 rokov, smrť nastala udusením, pravdepodobne týmto vankúšom, približný čas smrti jedenásť hodín večer... - na posteli ležalo neprirodzene biele telo, snáď len cyanotická tvár, pery a namodralá koža pod nechtami prezrádzali, že nedávno ním prúdila krv. Kapitán Gabriel sa zadíval na fotografiu na nočnom stolíku. Živý a predsa smrteľne bledý arcibiskup na nej priateľsky objímal ďalšieho muža v čiernej sutane.

- Jozefov najšťastnejší deň, - muž na fotke pristúpil zozadu ku kapitánovi, policajta zjavne prekvapil.

- Vy ste?

- Biskup Jonáš Potocký, Jozefov brat.

- Úprimnú sústrasť, otče, som René Gabriel, vyšetrovateľ... - túto formulku používal častejšie než dobré ráno, a tak už sa ani nezamýšľal nad tým, že to znie temer falošne a bez emócií, - povedali ste najšťastnejší? -

- Áno, v ten deň bol vysvätený za arcibiskupa, bol na to nesmierne hrdý.

- Ahá, ehm... vy ste teda našli brata?

- Ja nie, ale diakon, vždy ho budil pred prvou rannou bohoslužbou.

- Čo mi viete povedať o vašom bratovi, viete, aký bol, s kým najčastejšie trávil čas...

- Bol to zásadový muž, riadil sa svojimi presne stanovenými pravidlami. Nikdy z nich neuhol ani o milimeter. Bol v našej Ekumenickej cirkvi veľmi vážený.

- Kedy ste ho videli naposledy?

- Včera, asi okolo deviatej. Potom som si šiel ľahnúť.

- Začuli ste niečo?

- Žiaľ nepočul, naše izby delí knižnica a navyše bez liekov naspanie nezaspím.

- Podozrievate niekoho? - biskup pokrútil hlavou.

- Spomínali ste, že vášho brata našiel diakon, kde by som ho zastihol?

- Nerobte si starosti kapitán, pošlem ho za vami.

- Ďakujem, zatiaľ všetko, - strojená reč biskupa ho unavovala, a tak ponechal biskupa modlitbám nad bratovým telom.

Izba pohltila obrovské množstvo technikov a policajtov. René do ich práce nezasahoval, boli na to štandardy. Každý si spravil časť svojej mravčej práce a on dostal výsledok v päťsto stranovej verzii, ktorú mu Marta oseká do čitateľnej podoby. Vždy sa ho zmocnila úzkosť, keď videl ako staré dobré rukavice, štetce a daktyloskopický prášok, nahradili UMPeCéčka a skenery. Aj v tak technicky pokročilej dobe sa stále viazal na svoj papierový zápisník a guličkové pero. Cítil sa byť ohrozený, musel sa tvrdo uisťovať o tom, že jeho skvelý úsudok a schopnosť získať informácie nenahradí elektronický dotazník a digitálna mašina.

Vmiesil sa medzi kolegov. Šéf technika našiel ako sa mračí nad výsledkami zozbieraných dát.

- Máš niečo Peťo?

- Tss, a vraj cirkevný úrad! Biologického materiálu a tkanín som toľko nenazbieral ani v Roztúženej kundičke.

- Hm, nie je to ten malý podnik s aziatkami na Francúzskom bulvári?

- Presne! - vymenili si prekvapené pohľady, - z tohto tu nič nevysekám, sú toho stovky. Vôbec to nevyzerá na násilné vniknutie, žiadne škrabance, stopy po cudzích predmetoch, nič. Ten, kto to spravil, jednoducho slobodne prišiel, pritlačil vankúš neborákovi na tvár a spokojne odišiel dverami von. - Reného výsledok šéf technika potešil. Tak predsa len tie kurva-mašinky ešte na všetko nestačia. Znamenalo to drinu, ale René sa nebál zašpiniť si ruky poctivým dolovaním informácií. Vytiahol svoj zápisník a do deviatej rána vyspovedal každú cirkevnú sukňu v úrade.

Temer zaspával únavou, keď nastupoval do svojej pýchy z roku 2009 a v mysli si prehrával najmä rozhovor s diakonom. Tajná návšteva istého mladíka, o ktorej nevedel ani brat arcibiskupa, bola nanajvýš podozrivá. Vlastne bol to v danú chvíľu jediný podozrivý. Strážnik mu otvoril bránu a Nissan sa stratil v húfe dravých novinárov: - Máte niekoho podozrivého? Nebola to samovražda? Myslíte si, že pripravovaný zákon o používaní nanorobotov v medicíne súvisí s vraždou arcibiskupa? Je možné, že sa niekto pokúša opäť rozdeliť Ekumenickú cirkev? - kapitán dupol na plyn. Motor zareval a preľaknutí novinári uskočili pred zúrivou silou štyristoosemdesiatych koní. Zamieril na diaľnicu a zhltol pár kofeínových kapslí: - Hm, tak teda nanoroboty, čo tie môžu mať, do čerta, spoločné s arcibiskupovou vraždou... -

Marta sedela za svojím pracovným stolom a niečo bušila do klávesnice. Kritickým pohľadom si premerala neupraveného muža, ktorý sa objavil vo dverách. Prešiel bez slova okolo nej a zaparkoval do ošúchaného kresla. Plne ho pohltilo vyžarovanie monitora. Marta pohodila hlavou a pustila sa opäť do ničenia kláves. Kapitán Gabriel sa prihlásil do ZAPu a zadal transakciu. Počkal, kým zahltený server odpovie na jeho požiadavku a prehistorický ERP systém zobrazí orezanú správu o arcibiskupovej vražde. Mladej žene však mlčanie dlho nevydržalo:

- Čo by ti to spravilo, keby si ma konečne zobral raz do terénu?

- Ja ťa len chránim, Marta, vraždy to nie je pre také jemné povahy, - bolo v tom cítiť iróniu. Jednak Marta mala od porcelánovej bábiky jeden podrezaný jazyk ďaleko, a tým druhým dôvodom bol fakt, že René nevedel pracovať inak ako sám.

- Robiť ti kancelársku krysu som dobrá, pravda, Marta prinesie obed, spracuje výsledky, zatĺka ťa pred šéfom, ale aby si mi dal konečne poriadnu robotu... - dnes bola akosi zvlášť podráždená, uvažoval René. Ak to má zas na svedomí podpráporčík Koloman, tak mu vybaví aby vypisoval pokutové lístky do konca života.

- Tak čo si vytiahla na Petra Škrapulu?

- Nič extra, ďalší z tých mladých idealistov, ktorý si myslí, že spraví dieru do sveta. Ale musím uznať, že rozruch sa mu darí robiť poriadny.

- Rozruch?! To sa nájdu aj takí, ktorí tým fantazmagóriám veria? Nestačí, že jeden taký výmysel tu trčí tisícročia.

- René, ty si úplne mimo, nesleduješ telku? Práveže...

- Prosím ťa, ušetri ma toho, je podozrivý číslo jeden, ak to bol on, tak mal na to dôvod oveľa prozaickejší než je metafyzická dilema o existencii boha. Radšej mi povedz ako pokračuje pátranie.

- Chlapci prekutali jeho byt, ale nevyzerá to, že by mal naponáhlo.

- A čo robota?

- Nepracuje. Ak tak na čierno. Úrad práce ho tam eviduje od skončenia univerzity.

- To je fakt, také blbosti ti zabijú všetok čas. Cická rodičov a v brlohu od rodičov si lepí propagandistické letáky a trtká naivné panny.

- Prasa!

- To aby som šiel navštíviť jeho sponzorov a poinformoval ich, do čoho drahý synáčik vráža ich úspory.

- Tí žijú v Lisabone. Už sme im dali vedieť, ale o synovi majú strohé informácie. - René si v tom spomenul na leták, ktorý mu dal diakon. Vytiahol z vrecka pokrčený zelený papier a čítal: - Lietajúca špagetová obluda, boh, ktorý už pil pivo, keď ten kresťanský ešte kadil do plienok. - Minimálne má ten chlapec aspoň guráž. Zdvihol svoje dlho nepestované telo z kresla a vydal sa navštíviť boha, ktorý má miesto očí mäsové guľky.

- Marta, prosím ťa mrkni na miestne blogy, či sa tam niečo neobjavilo, noviny sú vždy o krok pozadu. A ešte jedna vec, zisti, čo sa dá o pripravovanom zákone o nanorobotoch. ‒ Mladá asistentka len zapenila, ale v tom si spomenula ako Renému oplatiť jeho neochotu spraviť z nej svojho parťáka:

- René, mám ti oznámiť, že Linda požaduje späť svojich päťdesiattisíc. Vraj ti to budú sťahovať z výplaty. ‒ Prekliaty oficiálny partnerský zväzok, pomyslel si, ale aspoň auto šlape ako hodinky.

Zaparkoval hneď u hlavného vchodu do bývalej výrobnej haly na kvetináče. Zhrdzavenými vysúvacími vrátami už roky nikto nepohol. Poobzeral sa teda po okolí. Na boku budovy našiel nasprejovanú kresbu, ktorá s prižmúrenými očami pripomínala obrázok z letáku. Pod ňou krikľavou farbou fosforeskovala zelená šípka. Odtiahol zavadzajúci drevený plot a prebojoval sa bordelom rozbitých sklených fliaš a otravujúcej žihľavy. Štipľavý puch starého moču sa mu zarezával do nosových dutín.

Pred dobre ukrytým funkčným vstupom do budovy stál rachitický mladík s cigaretou v kútiku úst. Plne zažratý do svojho mobilného telefónu Renému ani nevenoval pozornosť. Bol dnu.

Strešnými oknami sa tlačilo poludňajšie slnko. Zo starých poobíjaných kvetináčov a zaprášených farebných gaučov spravilo noru, ktorá pripomínala hipícke brlohy v dvadsiatom storočí.

Ku kapitánovi pribehlo dievča, ktoré, súdiac podľa oblečenia, sem prišlo len kvôli chalanom:

- Ty si tu nový?

- Hej, to som.

- Tak počkaj. ‒ Policajt sa vybral nikým nerušený na obhliadku. Tí, čo vyzerali aspoň trochu, že v palici majú viac ako jednu bunku kôry mozgovej, očividne četovali s prívržencami alebo virtuálne skladali nové propagandistické materiály. Baby behali okolo tlačiarní a triedili letáky podľa svojich pravidiel. Dokopy sa tu nič nedialo, vyzeralo to, akoby tu chýbal ten, kto to všetko spískal.

- Tu to máš, - vrátila sa asi tak s troma pekne tlstými brožúrami, - ostaň tu, Paťo sa ti za chvíľu venuje, - a rýchlo unikala pred chlipnými očami vyšetrovateľa.

Patrik naozaj dorazil:

- Ahoj, ako si sa o nás dozvedel? - René sa identifikoval a ešte chlapcovi zamrzol úsmev na tvári.

- Máš tušenie, kde by som našiel Petra Škrapulu?

- Petra? Skúšali ste doma?

- Myslíš, že keby som ho tam našiel, stál by som tu?

- Dnes sa tu ešte neukázal, ale sem chodí až okolo obeda.

- Má ešte iné telefónne číslo okrem tohto tu?

- Hm, myslím, že nie.

- Nevšimol si si na ňom v poslednom čase niečo podozrivé?

- Prečo, niečo sa deje?

- Nuž, vyzerá to, že je podozrivý z vraždy arcibiskupa. Tak všimol si si niečoho?

- Čože? Ani nie, ale odvtedy ako vystupuje na Multikanály 6 som ho často nevídal.

- V televízii?

- Áno, teraz je to hit, pozývajú si ho do verejných debát a duelov. Ľudia to žerú. Berie ich ako voči sebe stojí starý páprda z cirkvi a Peter. Nevideli ste poslednú debatu? Páni, arcibiskup vybuchol, normálne napuchol ako rak, temer sa tam položil.

- O čom sú tie teátre v telke?

- Vy to fakt nesledujete? O všeličom, ale prevažne o tom, že zástupca cirkvi sa snaží dostať na svoju stranu hlasujúcich divákov a Peter sa mu to snaží prekaziť. A ide mu to bravúrne. Odvtedy máme plno, hlavne na večer. Asi sa z tejto diery odsťahujeme a prenajmeme si konečne poriadne priestory.

- Zrejme je z toho dobrý biznis, čo?

- Nečakali sme to, ale Multikanál nám na to celkom dobre prispieva.

- Aký mohol mať Peter motív? Čo si myslíš?

- Nerozumiem, Peter bol na koni, skôr by som si tipol, že farári šli po ňom.

- Vieš to nejako dokázať?

- Asi nie, ale tých ortodoxných je spústa, útočia na nás.

- Kto mal k nemu najbližšie?

- Možno Ivan, ale skôr asi Michal, nie som si istý.

- Vieš kde by som ich našiel?

- Ivan sedí tamto. Michal sem chodí až po robote

- A to je kde?

- Pharmalab, tá fabrika...

- Rozumiem, len tak mimochodom nevieš čo tam robí?

- Myslím, že hovoril voľačo o nanoidoch...

- Nanorobotoch?!

- Áno, to je presne ono.

- Počuj, pošlem sem niekoho, dovtedy spíš zoznam členov, ktorí sa osobne poznali so Škrapulom, keď máš, tak aj adresy. ‒ Kapitán Gabriel sa s týmito slovami rozlúčil a nasmeroval si to k sadlovitému Ivanovi.

- Pane, zabudli ste si tu brožúrky! ‒ René s očividným nezáujmom mávol nad jeho poznámkou rukou. Akurát ma tak zaujíma ten váš tanier plný cestovín.

Okolo obeda bolo vo zverimexe prázdno. Osamotený muž sa prehrabával v regáli s mačacími konzervami. Hľadal niečo extra, čo Elvíre zvýrazní lesk srsti. Rozhovor s Ivanom nikam neviedol a komunikáciu s Martou obmedzil na strohé telefonáty. Michal Šimončič mohol pridelený prípad posunúť vpred. Predtým však predsa len chcel vidieť Škrapulov byt.

Strieborný sedan, výbehový model Fordu sa snažil byť síce nenápadný a vždy si udržiaval odstup aspoň troch áut, ale Renému jeho prítomnosť už od návštevy pseudocirkvi nemohla uniknúť.

- Nazdar chlapi, ako sledovačka?

- Zdar René, všetko po starom.

- Mám na vás jednu prosbu. Keď dopozeráte to druhotriedne porno, omrknite mi ten strieborný Ford, čo zaparkoval na rohu ulice. Ale nevystrašte ho, ja si zatiaľ skočím do Škrapulovho bytu.

- V poho, - zapýrení muži boli vlastne radi, že majú niečo, čo ich vytrhne zo stereotypu a vydali sa urobiť pár fotografií.

Byt chcel trochu upratať, ale ako hniezdočko slobodomyseľného týpka bol akurát. Svoje poslanie asi bral dosť vážne, pretože hromada rozhádzaných konceptov svedčila o ťažkej intelektuálnej práci s jediným cieľom ‒ zosmiešniť cirkev. Sadol si na posteľ a pár z nich si prečítal. Toho chalana začínal mať celkom rád, bol vtipný, úderný, a keby René nebol tak ľahostajný k spoločenskému dianiu okolo, občas by do toho neohipíckeho bidielka zavítal. Ten mal hlavu iných starostí, než aby plánoval vraždu arcibiskupa. Chcel pozornosť a mal ju. Dupal farárom po hlavách a ešte z toho inkasoval. Potockého smrť nepotreboval.

Z vrecka vytiahol telefón: - Marta? Cinkni do Pharmalabu, za tridsať minút som tam. -

Posledné voľné priestranstvá mesta obsadili škaredé biele kvádre pod značkou Pharmalab. Skoro monopolná spoločnosť na výrobu a distribúciu liečiv zamestnávala vo fabrike zanedbateľnú tisícinu dvadsaťmiliónového mesta. Medzi nimi aj vedúceho sekcie aplikovanej nanotechnológie Júliusa Zemančíka.

René si čakanie na Martinho otca krátil flirtovaním s recepčnou.

- Vitajte, ako sa vodí mojej najdrahšej dcére?

- Zdravím, pán Zemančík, myslím, že dobre. - Martin otec nebol vôbec nadšený z dcérinho rozhodnutia nepokračovať v štúdiu biológie. O to viac, že si z mladíckej nerozvážnosti vybrala práve prácu na polícii.

- Čo vás sem privádza?

- Potreboval by som sa porozprávať s Michalom Šimončičom.

- Tak prosím, - ukázal mu smer a spoločne opustili recepciu.

Viedol ho dlhou chodbou s presklenými stenami. Pracovníci v sterilných oblekoch pobehovali popri výrobných linkách a robili činnosť, ktorá nevyzerala nejako zvlášť dôležito.

Ďalšia časť exkurzie však vyzerala o poznanie lepšie. Množstvo diagnostickej techniky, mikroskopov a najmä ľudí, ktorí nepripomínali bezduché telá pri plne automatizovaných strojoch.

- Sme tu, Šimon práve dolaďuje intenzitu senzoru na detekciu oligosacharidov na povrchu bunky, - vysvetľoval Zemančík. Obaja pozerali na mladého muža ako sa skláňa nad počítačom. Očakával však niečo viac fantastickejšieho. Žiadne osemnohé plechové pavúky sa však nekonali.

- Povedzte, kde tie potvory schovávate? - zavtipkoval René. Šéf oddelenia ukázal na valec asi do poli naložený tobolkami:

- Chcete vidieť ako vyzerajú? - Pán Zemančík mal z toho obrovskú zábavu, keď videl ako drsné črty detektíva mäknú a jeho oči prezrádzajú detskú zvedavosť.

Pripomínali skôr raketku alebo vzducholoď ako príšeru z hmyzej ríše. Pár postranných krídelok aby usmerňovali pohyb v priestore a niečo, čo pripomínalo ramená zveráku.

- Ako sa to pohybuje?

- Tieto prototypy nemajú pohon. Využívajú tok krvi, nechajú sa unášať a v mieste určenia sa prichytia na vnútornú stenu ciev. - Trochu bol sklamaný, nemalo to motor ani chápadlá, príliš jednoduché a blízke skutočnosti.

- Počuli ste o smrti arcibiskupa?

- Myslím, že som niečo také zachytil v ranných správach.

- Viete, mám jednu teóriu, ktorá poukazuje na spojitosť vraždy s pripravovaným zákonom o nanorobotoch.

- Hm, táto kombinácia sa mi zdá nanajvýš zvláštna, ale jeden nikdy nevie.

- O čom je ten zákon?

- Stručne povedané, mal by zaviesť štandardy pre aplikáciu nanorobotov pri liečbe. Taktiež podmienky ich výroby, použité materiály a technológie a ďalšie veci s tým súvisiace.

- Tú raketku, čo ste mi ukázali, spomínali ste, že je to prototyp. Má význam už teraz schvaľovať zákon? Nie je to skoro?

- Naša firma je schopná začať sériovú výrobu do dvoch mesiacov, sme v podstate pripravení a vývoj nových modelov ďalej pokračuje. Práve riešime otázku samostatného pohonu. Ak sa ten zákon neschváli, zbrzdí to našu snahu stať sa vôbec prvými na svete. Viete, čo to pre nás znamená?

- Pre vás minimálne nejakú lekársku cenu, - pokúsil sa byť vtipný.

- Haha, trafili ste do čierneho, ale predstavte si tie možnosti, presná a cielená aplikácia medikamentov bez vedľajších dopadov na ďalšie orgány, odstraňovanie tumorov a budúcnosť môže byť ešte svetlejšia. Doslova nanooperácia chorého dieťaťa ešte v tele matky, génová manipulácia, DNA roboty, - Renému preletelo hlavou, že cirkev by mohla mať etický problém so slovom génový.

- Koľko existuje firiem, ktoré dokážu vyrobiť nanoroboty?

- Zatiaľ sme jediní a minimálne pár rokov to tak ostane.

- Hm, to je silná pozícia, vlastne monopolná, - Martin otec prikývol.

- Máte nejakú stopu, ktorá vás sem priviedla?

- Je to zatiaľ len zhoda náhod, že blízky priateľ podozrivého pracuje práve tu.

Michal práve dorazil k nim.

- Michal, toto je kapitán Gabriel z polície, má na teba pár otázok, - nádejný mladý vedec sťažka preglgol.

- Niečo sa stalo?

- Kedy si videl Petra Škrapulu naposledy?

- Včera asi o pol šiestej v základni.

- Myslíš tým tú starú výrobnú halu na kvetináče?

- Áno, - na Michalovi bolo cítiť, že je nervózny.

- Od včera ho nikto nevidel, nekontaktoval ťa?

- Nie, nevolal mi.

- Vedel si o tom, že má v pláne navštíviť arcibiskupa? - Tu Michal očividne zaváhal. Akoby sa rozhodoval o svojom ďalšom kroku. Informácia, že Škrapulu nevedia nájsť, muselo niečo znamenať.

Po chvíli ticha René zopakoval otázku.

- Niekam sa včera ponáhľal, ale nepovedal mi kam.

- Myslím, že vieš viac ako chceš povedať. Je podozrivý z jeho vraždy, ak o tom vieš, mohol by si ho očistiť.

- Očistiť?

- Akosi mi nepasuje do role vraha. Môžeš mu pomôcť. - Renému sa podarilo v Michalovi vyvolať pozitívny dojem. Pred vedúcim nič z neho nedostane, tým si bol istý. Podal mu preto svoju vizitku:

- Zajtra ťa očakávam v mojom kanclíku, ber to ako predvolanie, keď chceš.

Kým pol tucta plechoviek piva opäť zaujalo svoje miesto pri pravej strane postele ubehol necelý deň. Jednu si otvoril a polovicu z nej vysŕkal. Pritiahol si Elvíru a spolu sledovali kanál anime hovadín.

Videokom ho prebudil z polospánku:

- Áno Linda

- Tu je Marta.

- Áno Marta, - ani nevedel, prečo Lindu spomenul. Možno to bolo tým, že to bol jediný dlhší vzťah v jeho živote a vďaka videokomu sa zoznámili. Prehodil sa na posteli, ani sa neunúval pozrieť na prístroj.

- Tak čo máš?

- Kamarátka novinárka tvrdí, že zákon o nanorobotoch prejde len s podporou cirkvi.

- Zaujímavé.

- Vraj koaličná A.G.A.P.E bez nich nepohne ani prstom, sú úzko previazaní s arcibiskupom. De facto, čo arcibiskup povie, to platí. Kristína predpokladá, že pri takomto rozložení síl zákon nemá šancu prejsť.

- Takže cirkev sa stavia proti. Myslel som, že éra náboženského fanatizmu ľudí už dávno prešla.

- To sa mýliš. Ako môžeš robiť vyšetrovateľa, keď sa nezaujímaš o dianie okolo?

- A načo, pre moju prácu mi stačí vedieť akí ľudia sú, a to sa už pekne dlho nezmenilo. Ak nemáš nič ďalšie uvidíme sa zajtra ráno. - Marta mala určite ešte pár vecí na srdci, ale určite nesúviseli s prípadom. Musel si dať ďalšie tri pivá, aby upadol do bezsenného spánku.

Druhý krát v dnešnú noc bol René vytrhnutý zo svojej vášne. Otrasný zvuk zvončeka vchodových dverí sa dožadoval odpovede:

- Kto je tam?

- Kapitán Gabriel? - na obrazovke bola prilepená Michalova tvár.

- Byt 337, ôsme poschodie vľavo, - vpustil ho dnu, nechal pootvorené dvere do apartmánu a čakal ho s menšou opicou za kuchynským stolom.

- Dáš si? - ponúkol ho plechovkou piva a sám si jednu otvoril.

- Ďakujem, nepijem.

- Máš ženu, priateľku?

- Nie.

- Tak keď budeš mať, začneš. Čo sa deje chlapče?

- Mám strach o Petra. Mal sa mi ozvať, ale nezavolal. Je to moja vina, nemal som mu o tom povedať.

- Počkaj, o čom to hovoríš?

- To kvôli mne išiel za arcibiskupom, kvôli mne a teraz je hľadaný za vraždu. Ale ja tomu neverím, Peter by arcibiskupa nezabil!

- Zhlboka sa nadýchni a začni od začiatku, prečo mal ísť za arcibiskupom? - podal Michalov vodu. Ten ju zobral roztrasenými rukami a hltavo pil. Polovica skončila na jeho oblečení.

- Nadčasoval som, bolo dosť neskoro, práve som si vliezol do spŕch, keď som z chodby započul rozhovor.

- Koho rozhovor?

- Určite tam bol biskup Potocký, pretože ten ďalší muž ho spomenul a tiež povedal, že dúfa, že týmto je vec vybavená.

- Aká vec?

- Neviem, čo mu biskup prisľúbil, ale uistil ho, že arcibiskup už nebude prekážkou. Potom sa rozlúčili.

- Takže s týmto si išiel za Petrom?

- Áno, Peter si to dal hneď dokopy a vyšlo mu, že niekto z Pharmalabu usiluje o arcibiskupov život. Povedal, že sa o to postará, vraj jeden jeho spolužiak je kňaz alebo také niečo a pracuje v arcibiskupskom úrade.

- Mal v pláne ho varovať?

- Zrejme áno, včera večer sa mal s ním stretnúť. A odvtedy sa mi neozval. Mám strach, že to nedopadlo dobre. Peter by mi určite zavolal. - Dal Michalovi čas, aby sa pozbieral. Na to, aby mohol podniknúť niečo proti biskupovi to bolo málo, ale odteraz sa mohol držať správnej stopy a prestať márniť čas nad vykonštruovaným motívom Petra. Zamyslene sa zadíval z okna:

- Pozrime sa! pán diakon je akosi vytrvalý, - ojazdený Ford parkoval pred budovou, - Biskup sa chce očividne presvedčiť, že vyšetrovanie sa bude uberať požadovaným smerom. - Nateraz ho spustil z hlavy, do rána aj tak ostane na ňom prilepený. Rozbalil Michalovi spacák a plný otázok sa zvalil na posteľ.

Vibrujúci telefón bol automatickým kladivom meniacim Reného hlavu na kašu. Bolo to Martine súkromné číslo. Nepoužila ho už mesiace.

- Preboha Marta, ja nebudem bútľavou vŕbou pre tvoje love romány.

- Prosím ťa, príď! - znelo to naliehavo, mala strach.

- Nepočká to do rána?

- René, strašne ťa prosím, príď! Nemôžem o tom hovoriť do telefónu, ale je to vážne, - plakala, potom sa spojenie prerušilo. Muselo to byť naozaj súrne, pretože Marta neprosila o pomoc ani vtedy, keď strašne zamilovaný a opitý Koloman bubnoval na dvere jej bytu.

Po chvíli sa odhodlal a zatriasol aj tak bdelým Michalom: - Vstaň samého ťa tu nenechám, odchádzame, možno ti ženská spoločnosť prospeje. - Dvere sa za nimi zabuchli a spokojná Elvíra sa roztiahla na teplej posteli.

Michal nastúpil do GTčka prvý. René to už však nestihol, pretože mu na zátylku pristál tupý predmet...

Čpavok bol potvora. Opäť vrátil kapitána do reality. Okrem miernej opice a modriny na zátylku musel prijať fakt, že chlad nahého betónu v sklade Pharmalabu bude asi posledná teplá vec, čo jeho riť zažije. Spútaní a dezorientovaní sa Marta, Michal a René pozerali na tváre ochrancov tajomstva. Biskup prevzal iniciatívu:

- Keby ste sa držali vytýčenej trasy kapitán, obaja by sme spokojne pokračovali svojou cestou. Takto môže vyhrať iba jeden z nás.

- Myslím, že o svojom víťazstve ste už dávno rozhodli, keď ma váš pes klepol po hlave.

- Nedali ste mi na výber. Ak zamestnanec Pharmalabu v noci urgentne klope na dvere policajta, povedzte, akoby ste sa zachovali v mojej situácii?

- Vo vašej situácii? Prezraďte, aká je vaša situácia?

- Ale kapitán, nepochybujem, že ten mladý muž po vašej pravici vám vyrozprával príbeh o skorumpovanom bratovi.

- Podcenil som vás, pán biskup, ste skutočný paranoik.

- Dôveruj, ale preveruj. Dúfať, že sám usvedčíte Škrapulu vinného z vraždy brata, by bolo lotériou.

- Pravda, ale predsa ste jednu hazardnú hru skúsili. Ukázať na nenávideného súpera cirkvi, tušili ste vôbec, prečo tak naliehal stretnúť sa z arcibiskupom?

- Jeho dôvod mi bol v tom čase ukradnutý, čo teraz ľutujem, no boh mi ho priam zoslal z nebies. Keď mi diakon oznámil, že vodca tej detskej ateistickej bandy doslova prosí o súkromnú audienciu u svojho protivníka, mal som zrazu korisť aj lovca. Samozrejme môj brat by nikdy nedovolil takému človeku vstúpiť do jeho súkromia, ale ak ho predstavíte ako kajúcnika, ktorý objavil boha, máte vyhrané aj u takých náboženských fanatikov ako bol on.

- Takže nebyť vás, ani by sa k arcibiskupovi nedostal, - uštipačne nadhodil, - ako chcete dosiahnuť, aby cirkev podporila zámery Pharmalabu? Myslím, že ste naivný, ak si myslíte, že máte takú autoritu, aby ste dokázali zmeniť názor celej ekumenickej obce. -

- Viete prečo sa veriacim ľuďom vraví ovečky, kapitán? - biskup sa pousmial, bolo jasné kam tým smeruje.

- Čo sa stalo, zo Škrapulom?

- To by stačilo, pán biskup, vy a diakon ste toho zmrvili viac než dosť, - vložil sa do ich rozhovoru muž v pozadí, - onedlho začne ranná zmena, ukončime to. - Biskup stiahol svoj cirkevný chvost a uvoľnil cestu mužovi v obleku.

Tri bytosti si až teraz skutočne uvedomili vážnosť situácie. Bojazlivý vedec, vystrašená Marta a k fyzickej aktivite apatický vyšetrovateľ by potrebovali voči presile šiestich mužov minimálne poldecák a záchrannú jednotku.

Marta muža spoznala: - Spomínam si, vy ste predsa bol u otca na návšteve! - prekvapený svojím odhalením pokynul chlapom zo strážnej služby.

Čas na niečo podniknúť im utekal rýchlosťou vyťahovania pištolí z kožených puzdier. Sklad im v strese pripadal plný použiteľných tyčí, hranolov a palíc, ktorými by sa mohli brániť, lenže všetko sa nachádzalo až za ozbrojenými mužmi. René sa pokúšal uvoľniť si spútané ruky za chrbtom s povrazov, ale bez úspechu. Za to však prstami nahmatal akési diaľkové ovládanie. Strčil do Michala a ukázal na zariadenie. Ten ho okamžite spoznal a očami hľadal v priestore hydraulické rameno. Viselo zo stropu priamo nad bezpečnostnou službou pripravenou na rozkaz vykonať popravu. Museli to risknúť teraz a hneď. René námatkovo postláčal tlačidlá a robot sa rozohnal na katov. Vyštartovali najbližšími dverami von. Bežali po značkách núdzového východu. Chodbou sa za nimi rútila ozvena prenasledujúcich psov.

- Čo teraz?! - Ich postup zastavili uzamknuté protipožiarne dvere. Martu len tesne minula vôbec prvá vypálená guľka. René a asistentka neznalí budovy, očami tlačili na Michala. Jeho schopnosť premýšľať vytriasli roztrasené kolená. Zrak mu padol na doteraz nevidený požiarny hlásič. Lakťom prerazil krehké sklo a spustil alarm. Dvere sa odomkli. Ochranka však bola už dostatočne blízko, aby mohla presne zacieliť. Odnieslo to kapitánove rameno. Ostro zasyčal, ale ďalej šprintoval rovnou chodbou. K východu to bolo už len dvadsať, potom desať, päť metrov a nakoniec boli von.

Zadychčaní hľadali úkryt na poloprázdnom parkovisku. Pár opustených služobných áut, kamiónov, ktoré im môžu poskytnúť drobnú taktickú prestávku a pokúsiť sa dostať z povrazov.

Biskup a muž v obleku ostali v úzadí. Ozbrojení chlapi a diakon sa rozpŕchli hľadať medzi odstavené automobily. Do príchodu hasičov ostávalo odhadom pätnásť minút. Dovtedy môžu byť naložení v čiernych vreciach a spolu s pokusnými zvieratami putovať do kafilérie.

Jeden z mužov kontroloval menší kamión, za ktorým sa krčili. Sledovali jeho opatrné kroky z pod podvozku. Donekonečna sa však schovávať nedalo. Okolnosťami vyprovokovaný René sa pod tlakom musel rozpamätať na policajný kurz sebaobrany. Naposledy vrazil chlapovi, ktorý bol pozornejší k Linde, než on sám. Teraz to bude zložitejšie. Vliezol si pod kamión a preplazil sa nepriateľovi za chrbát. Dlho neváhal a prekvapeného agresora pár ranami spacifikoval. Zbraň bola jeho.

- Ostaňte tu! ‒ zavelil Michalovi a Marte a sám sa vybral rozhodnutý zaútočiť na najslabší článok kriminálnikov.

Po prvom úspešnom zneškodnení útočníka nabral odvahu. Takmer sa mu tá hra na schovávačku páčila. Možno by mal znovu oživiť staré dobré časy, uvažoval. Dokázal sa prepracovať až k najbližšiemu autu, ktoré ho delilo od biskupa. Marta so zadržaným dychom sledovala jeho postup. Lenže adrenalínom vybudený René akosi zabudol kontrolovať situáciu za svojím chrbtom. Člen ochranky sa vracal späť a priamo smeroval k nekrytému kapitánovi. Asistentka sa vždy chcela postaviť voči príkazom svojho šéfa a lepšiu príležitosť by po jeho smrti už nikdy nedostala. Vystúpila spoza nákladného auta a zakričala. Všetkých prekvapila a poskytla Renému čas reagovať. Bláznivá dora, nedá si povedať. Rozbehol sa za biskupom a priložil mu zbraň k hlave.

- Tak to by stačilo! ‒ upriamil pozornosť na seba.

- Bež! ‒ povzbudila Marta Michala k úteku. Sama však využila ponúknutú šancu a zmenila miesto svojho úkrytu. Michalovi sa podarilo dostať na hlavnú cestu a zastaviť najbližšie auto.

Ostalo to na ňom samotnom. Mierili naňho tri pištole. Počítal s tým, že biskupova hlava je málo na to, aby zložili zbrane, ale získal tým štít, ktorý by mohol vydržať do príchodu ak nie polície, tak aspoň hasičov. Hlave zločincov začalo poriadne tiecť do topánok. Každou stratenou minútou bol nervóznejší a nervóznejší. Nakoniec vydal nečakaný príkaz:

- Zabite ich oboch! - do biskupovej hrudi sa zaryla séria guliek. René mal veľký problém udržať mohutné Potockého telo pred sebou. Padal výstrel za výstrelom. Nie všetky však smerovali kapitánovým smerom. Akosi sa pozabudlo na biskupovho ochrancu. Ten obrátil svoju zbraň voči mužovi v obleku a zranil ho.

Marta sa prilepila tesnejšie k pneumatike kamióna a kryla si uši. Situácia bola neprehľadná. Reného zbraň vystrelila z komory posledný náboj. Našťastie vo chvíli, keď od cesty doľahla prvá siréna...

Postreleného vyšetrovateľa odvážala prvá sanitka. Policajti v útrobách Pharmalabu zatýkali posledného z mužov. Asistentka sa cítila previnilo:

- Nemala som na výber René, prinútili ma.

- To je v poriadku Marta, nemusíš... - chytil ju za ruku, - brnkni Linde, že ma zranili.

- Ty si nedáš pokoj! - všetko bolo po starom, Marta si uvedomila, že na vyšetrovateľa jej chýbajú gule a René neprestal ľutovať stratu jedinej poriadnej ženskej.

Rekonvalescenciu po zranení si patrične vychutnal. Linda síce nestála u sporáka a neklepala rezne, ale Elvíra a kartóny piva ho udržali v potrebnom necitlivom stave.

Po dvoch týždňoch sa objavil zarastený medzi dverami kancelárie. Odzdravil Marte a usadil sa do kresla. Očami prebehol ranné noviny, stálo tam: - Ramená korupcie zasiahli aj našu cirkev, nikto nie je odolný, a preto treba byť opatrnejší než hocikedy predtým. Táto udalosť len svedčí o tom, že farmaceutické spoločnosti, aby presadili nanorobotov v medicíne sa nezastavia pred ničím. Zlo plodí zas len zlo, a preto Ekumenická cirkev apeluje na vládu a veriacich, aby sa postavili proti používaniu nebezpečných a eticky neprípustných nanorobotov v tak dôležitej oblasti ako je liečba ľudského tela. - Zlo plodí zlo, zamyslel sa. Nebyť záporného postoja cirkvi k nanorobotom, nemusel by Pharmalab siahnuť po nelegálnych praktikách. Osina v zadku pokroku, to presne si René myslel. Vytiahol telefón a zavolal na číslo eskortnej služby.